Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Icy heart - Kapitola šiesta

Icy heart - Kapitola šiesta Snaha sa mi asi vyplatila, lebo už v celkom krátkej dobe prinášam pokračovanie. Dúfam, že vás poteší... A o čom bude kapitola? Dozvieme sa, čo sa stalo s Bell? Ako vážne je zranená? Prežije to vôbec? Nuž, to si už budete musieť prečítať sami. Príjemné čítanie, vaša Nessie.

 

Kapitola šiesta

Prehltol som zúfalý ston, ktorý sa mi dral do úst. Bell bola celá doudieraná, akoby som ju vôbec nechránil vlastným telom. Mala zavreté oči, svoje prekrásne čarovné oči, a vôbec sa nehýbala. Dýchala pomaly a plytko, akoby mala na rebrách nákovu. Opatrne som jej odhrnul vlasy z tváre a všimol si rozškľabenú ranu na temene jej hlavy. Takmer som zavyl od zúfalstva. Toto sa nemalo stať, nie jej, nie teraz – proste nikdy. Nemôžem ju stratiť, nie teraz, keď som ju našiel, keď začínala byť skutočne mojou...

Sluchom som sa snažil počuť nejaký lomoz, niekoho, kto by nám pomohol. Nikoho som nepočul. Všade bolo mŕtvo a to ticho mi doliehalo do uší, a s ozvenou bolesti a strachu vytváralo priam strašidelné ovzdušie. Koč ležal na streche. Dvere som proste vykopol, aj keď som nemal toľko sily, ako kedysi. Dlho som nebol na love, nechcel som Bell opustiť, bál som sa o ňu. V duchu som si vyčítal, že som tak predsa neurobil – možno by som ju dokázal lepšie ochrániť.

Bell som opatrne zobral do náručia. Keď som počul jej bolestný ston, musel som zavrieť oči pod náporom sĺz, ktoré sa mi drali do očí. Rozbehol som sa do svahu, dúfajúc, že sa k otcovi dostanem čo najskôr. Len on jej vie pomôcť. Dovolím mu aj premeniť ju, len nech ju nestratím. Človek tak dlho hľadá svoje šťastie, zmysel života. A keď ho nájde, tak ho proste stráca... Tak ako ja teraz Bell.

Ocitli sme sa na ceste. Videl som hlboké ryhy, ktoré tam ostali po koči a koňoch. Neďaleko som začul odfrknutie. Vybral som sa tam a naskytol sa mi skutočne odporný pohľad – lokaj, ktorý viedol koč, ležal na zemi a jeho telo bolo rozkmásané na kusy, akoby od divej zveri. V duchu som sa pomodlil k Všemohúcemu za jeho dušu.

Podišiel som bližšie k jednému z koní a potiahol ho za opraty. Bol pokojný, už mu nič nehrozilo. Nebol osedlaný, ale to mi v tejto chvíli vôbec neprekážalo. Bell som opatrne uložil do stredu jeho chrbta, a pridržiavajúc jej vláčne telo jednou rukou, vyhupol som sa za ňu. Kôň zafŕkal a cúvol dozadu, ale ináč ostal pokojný. Pätami som ho kopol do slabín, popchnúc ho tak k cvalu. Keby som bol na love, teraz už by Bell ležala na lôžku v dome mojich rodičov a môj otec by sa o ňu postaral. Ale takto? Prečo len som nemohol obetovať hoc len jedinú noc, alebo aspoň časť z nej? Za posadnutosť sa platí, teraz to už viem. Som posadnutý Bell, som odkázaný na jej prítomnosť, bez nej som nič.

Dážď mi šľahal do tváre a poryvy vetra ma nútili striasať sa od zimy, ale sotva som to vnímal. Vnímal som len plytké nádychy mojej manželky, ktorá mi bezvládne visela v náručí. Keď som už od zúfalstva ani nevidel a strácal som nádej na jej záchranu, ocitli sme sa odrazu na cestičke lemovanej lipami, ktorá viedla k domu na kopci, kde žila moja rodina. Popchol som koňa k rýchlejšiemu behu a dúfal, že neprídem neskoro.

„Vydrž to, Bell, prosím. Kvôli mne, kvôli sebe... Prosím, kvôli nám...“ šepkal som jej takmer plačlivo do ucha. Ale utešoval som skôr seba.

Zosadol som z koňa a Bell si opatrne vyšvihol do náručia. Obával som sa, že jej ešte viac ublížim, ale nemal som na výber. Ani nezaklopúc, vrútil som sa dovnútra. Nikde som nikoho nevidel, ale cítil som, že sú doma.

„Otče, poď sem!“ vyhŕkol som, zabuchnúc za sebou dvere. O chvíľku sa predo mnou zastavili štyri šmuhy, ktoré sa zmenili na naradostené tváre mojej rodiny. Ale len dovtedy, kým nezacítili krv a nevideli bezvládne telo mojej manželky, visiace v mojom náručí. 

Otec nezaháľal a začal prikazovať: „Esme, prikáž ohriať vodu. Rose, zober Emmetta trochu ďalej. Poď, synak, postaráme sa o ňu,“ rozdával príkazy na každú stranu.

Prikývol som a vybral sa za ním po ozdobnom schodisku do poschodia, do prvej komnaty. Bola to komnata, ktorú prichystali pre Bell a mňa. Pri tej predstave mi telom prešla taká prudká bolesť, až som sa prikrčil. Prinútil som sa položiť Bell na lôžko a zhlboka sa nadýchnuť.

„Edward, čo sa stalo?“ pýtal sa otec s obavami.

„Zrútili sme sa s kočom do priepasti. Chcel som ju ochrániť, ale nemohol som... Prosím, zachráň mi ju – je to jediné, na čom mi záleží. Ak sa nebude dať inak, tak ju aj premeň. Len nedovoľ, aby som o ňu prišiel... Prosím...“ Môj hlas znel ako zúfalé vzlyky.

Môj otec vyzeral byť prekvapený, ale potom sa jeho tvár zmenila na spokojnú a potom opäť na ustarostenú. Nechápal som to, ale bolo mi to jedno. Bell, tá je najdôležitejšia, jedine ona.

Otec mi položil ruku na plece. „Postarám sa ti o ňu, veď je mi dcérou. Choď dole, Rose sa o teba postará. Nemaj strach, tvoja manželka bude v poriadku.“ Hovoril to pokojne, akoby si tým bol istý. Ale ako? Ako to môže vedieť? Viem, že ju premení, ak to budem chcieť. Je to to posledné na svete, čoby som je prial, ale ona je moja, patrí ku mne a ja k nej. Nemôžem žiť bez nej. Radšej budem až do konca svojich dní žiť s vedomím, že ma nenávidí, ale budem vedieť, že je živá. Živá, zdravá a... preč. Ale bude žiť.

Váhal som odísť. Nemohol som ju opustiť. Musel som ostať, aj keď ma vlastné telo bolelo a pálilo.

„Tu mi nemôžeš pomôcť, synak. Povedz matke, aby doniesla vodu. Choď, utekaj. Ja sa ti o ňu postarám.“ Hovoril naliehavo, presviedčal ma.

Nakoniec som sa, aj keď veľmi neochotne, pobral na chodbu. Vedel som, že matka všetko počula, tak som zamieril smerom, odkiaľ som zacítil svoju sestru. Nechcel som byť sám, nemohol som byť sám. To by som sa pomiatol od bolesti, ktorá sužovala moje telo a útočila na srdce.

„Brat môj, čo sa stalo?“ vyhŕkla Rose, len čo ma zbadala na prahu dverí. Keď mi vletela do náručia, bolestne som zavyl. Celé telo som mal doráňané, lebo som sa prestal uzdravovať. Nebol som na love... Mal som ísť, mohol som byť silnejší...

„Edward?“ spýtala sa znovu, keď som len tak stál a pozeral pred seba.

Niekto ma prinútil posadiť sa na niečo mäkké. Spoznal som vôňu bielizne, ktorú moja matka tak rada stále vymieňa.

„Hovor s nami, prosím.“ Naliehavý hlas mojej sestry ešte zvýraznilo zúfalstvo a strach. Vedel som, že sa bojí len o mňa, ale moje srdce si nahováralo, že sa bojí o Bell. Len o ňu.

Rozhodol som sa rozprávať. Možno na chvíľu zabudnem, zmiernim bolesť. „Vybrali sme sa na návštevu k vám, ale koč sa zrútil do rokliny... Chránil som Bell, ale nedokázal som to. Nebol som na love, nemohol som ju opustiť... nedokázal som to,“ hovoril som nesúvisle, ale Rose všetko pochopila.

Len ma mlčky objala. Bola len nemým spoločníkom môjho zúfalstva, ktoré ma obostrelo. Mlčky zdieľala moju bolesť, akoby bola jej vlastnou. Sedeli sme tam spolu, sotva viditeľne sa hojdajúc do strán. Môj svet sa spomalil a zmenšil, až v ňom žilo len jediné – moja Bell. Znovu som ju videl, ako sa na mňa uškŕňa, ako nevinne klipká očkami, ako si zakladá prameň vlasov za ucho. Videl som to a mučil sa tou predstavou. Vina zasiahla moje srdce. Mal som počkať, kým prejde tá prekliata búrka! Alebo sme sa mohli vrátiť, keď sa Bell prvýkrát mykla od strachu... Bála sa búrky, tak prečo som ju nútil čeliť strachu? Prečo?

Prúd mojich obvinení prerušili až náhlivé kroky, ktoré sa k nám blížili. Spoznal som kroky svojho otca, ale nemal som silu postaviť sa a ísť za ním. Celý môj svete sa scvrkol len na jediné – na Bell. Jej tvár som videl pre očami, ale bol to ten hrôzostrašný obraz z koča, keď bola doráňaná a slabá.

Dvere sa otvorili a otec vstúpil. Vzhliadol som k nemu, ale ani som ho poriadne nevidel. „Synak, poď, teraz sa postaráme o teba,“ povedal a chcel ma potiahnuť na nohy, ale ja som mu to nedovolili.

„Bell?“

Všetci ma nepokojne sledovali. „Bude v poriadku, Edward. Je síce doudieraná, ale je to silná, mladá žena.“

Jeho slová do mojej zmučenej mysle postupovali len pomaly, ale keď som konečne pochopil, srdce mi zamrelo. Nemohol som uveriť. Vyzerala taká slabá, akoby krôčik k smrti... A teraz mi otec povedal, že bude v poriadku? Nebude ju musieť premeniť, aby ju zachránil?

„Je to pravda?“ uisťoval som sa.

Otec mi stlačil rameno. „Neboj sa, je silná, prežije to. Poď, teraz musíme dať do parády teba.“

Svoje telo som akosi neovládal, a tak mi na nohy pomohol otec a spolu s Emmettom mi pomohli do izby, kde ležala aj Bell. Na tom obrovskom lôžku vyzerala bezbranná, ako dieťa. Zažltnuté ovínadlo jej spočívalo na vlasoch a vyzeralo hrôzostrašne. Na jej tvári, na líci, som zazrel modrú sinku.

Otec s Emmettom ma posadili na jedno z kresiel a starostlivo si ma premeriavali.

„Synak, bolí ťa niečo?“ spýtal sa opatrne. Akoby ja som bol zranený, akoby ja som bol na tom tak zle ako Bell... Lenže to nie ja som bol zranený. Bolelo ma celé telo, ale najviac srdce. Vina dusila moje telo.

„Srdce...“

Videl som ich prekvapené tváre, ale nevšímal som si ich. Tupo som pozeral na lôžko, kde sa strácala moja Bell.

„Myslíš, že bude v poriadku?“ spýtal sa potichu Emmett, ale ja som ho dobre počul. Nezáležalo mi na tom, ani trochu.

„Nevyzerá zranený, potreboval by len krv. Viac ma trápi tá jeho apatia... Nepáči sa mi to.“

Izbou sa ozvalo povzdychnutie. „Nikdy som ho nevidel takéhoto... Po prvý raz v živote ma vystrašil. Ktovie ako sa asi cíti... Škoda, že tu nie je Jasper, možno by mu vedel pomôcť...“ Hlas môjho švagra znel ticho, až sa vytratil úplne. Až vtedy som si uvedomil, že som v komnate sám, len s mojou Bell.

Pozbieral som posledné zvyšky síl a kreslo som posunul bližšie k lôžku. Posadil som sa a chytil Bell za ruku. Teraz sa stala jediným svetlom, jediným zmyslom môjho života. Počúval som ako jej pravidelne bije srdce, ako pomaličky dýcha...

Čas sa mi začal zlievať. Nevedel som, či je večer, alebo ráno. Nevedel som ako dlho tam len tak sedím. Odmietal som sa od nej pohnúť hoc len na chvíľu. Spal som na tom kresle, stále ju držiac za ruku. Odišiel som od nej len párkrát – keď som sa musel ísť najesť, a raz, keď ma Emmett vytiahol na lov. Musel som uznať, že potom, ako mi do tela prúdila tá lahodná tekutina, cítil som sa lepšie. Myseľ sa mi vyjasnila. Síce ma stále dusil pocit viny, ale aspoň ma už nebolelo celé telo.

Sedel som tam už štvrtý deň a už pomaly strácal nádej, žeby sa Bell prebrala a uprela na mňa svoje úžasné oči. Nedúfal som, že ju opäť objímem, že sa spolu budeme naťahovať. Prestal som veriť, ale iskierka nádeje opäť zablčala, keď sa Bell pohla.

„Bell? Počuješ ma? Bell? Otvor oči, prosím,“ prosil som tichým, trochu zachrípnutým hlasom.

Opäť sa pohla a zaklipkala očami. Od nedočkavosti som takmer nevydržal sedieť. S nádejou som na ňu pozeral a nemohol sa dočkať. Tak predsa len prežije!

Odrazu otvorila oči a zadívala sa mi do tváre. Nech som čakal čokoľvek, určite nie jej vystrašený pohľad. Nechápal som to – prečo sa ma bojí? Chvíľu sa na mňa pozerala, obzerala si každý kúsok mojej tváre, akoby ju videla po prvýkrát v živote...

„Kto ste?“

 

Kapitola piata || Kapitola siedma


Edward v šoku, Bell zmätená. Čakali by ste to? Rada by som vás však upozornila na to, že nič, čo sa stane, vôbec nevyzerá tak, ako sa na prvý pohľad zdá.

V poradí šiesta kapitola je úspešne za nami. Bola venovaná všetkým čitateľom, ale hlavne tým, ktorí mi pri predchádzajúcich kapitolách zanechali také krásne komentáre. Nikdy som nerátala, žeby sa poviedka páčila až toľkým ľuďom, váš záujem ma veľmi teší. Týmto by som sa vám chcela za tie milé slová aj veľmi pekne poďakovať.

Viem, že tú otázku nemáte radi - ale chcete aj pokračovanie? Všetkým posielam virutálne objatie. Pac a pusu, vaša Nessie. ;)

 



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Icy heart - Kapitola šiesta :

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!