Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Icy heart - Kapitola šestnásta

20.03.2011 (20:45) • Nessienka • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2468×

Kapitola šestnásta

Vyvalene som pozeral na Mirandu a nemohol uveriť vlastným ušiam. Navidomoči som si povšimol, že nielen ja sa na ňu takto pozerám. Aj ostatní pozerali rovnako. V mysli som sa len zaoberal tým, ako je možné, že toľko upírov pozná moju ženu. Lenže táto ju poznala pod pravým menom. Ale prečo?

„Odkiaľ poznáš to meno?“ vybafla na ňu Bell a zamračila sa.

Miranda si zahryzla do pery. „Ja... poznám ťa... vlastne spoznala som ťa už ako malú. Síce som ťa videla len párkrát, ale pamätám si ťa podľa očí. Is ich mala zelené.“

Bell zalapala po dychu. Ustarostene som jej do tváre zabodol zrak. „Kto vlastne si?“

Miranda očividne zneistela, veď na to mala aj pádny dôvod. Celá moja rodina ju ostražito pozorovala. Dokonca aj Carmen a Eleazar. Očividne o nej nevedeli veľa.

„Miranda je len moje druhé meno, mám ho po matke. Moje prvé znie... Luciana.“

To meno som nikdy predtým nezačul, no Bell ustrnula a prekvapene mrkala na Mirandu.

„Luciana Miranda Wenworthová z Neapolu,“ pošepla sotva počuteľne po dlhej odmlke.  

„Ty si ma pamätáš?“ podivila sa Miranda, vlastne Luciana.

Bell pokrútila hlavou. My ostatní sme len nemo civeli. „Nepamätám si ťa, veď som mala len šesť, keď sme sa videli. Pamätám si ťa podľa mena, naozaj nezvyčajné,“ usmiala sa.

„To áno, som Talianka v Anglicku,“ zasmiala sa aj ona. V jej smiechu však bolo badať napätie.

Prekvapili ma jej slová a určite som nebol jediný. Nikdy som nevidel lady z Talianska, ktorá by mala pleť bielu ani cmar.

„Ale vždy si vyzerala ako tvoja matka,“ podotkla moja Bell a žmurkla.

„Odkiaľ sa poznáte? Tvoje meno si nepamätám,“ pošepla zmätene Carmen.

„Teta Carmen, Luciana bola... zasnúbená s Jasperom. Po jeho návrate z vojny ich mali oddať.“

Akoby na povel sme všetci ustrnuli. Och, Bože môj, čo sa to deje v tomto kraji? Ako je možné, že všetci, čo mali nejakú väzbu na Bell a jej rodinu sú buď mŕtvi alebo upíri?

„Jasper?“ zvolala Alice.

„Ja... nespomínam si na tvoju tvár. Prečo je tomu tak?“

Miranda len naprázdno prehltla. „T-ty si Jas-Jasper?“ spytovala sa potichučky.

Jasper prikývol. „Tak prečo si nespomínam?“

„Pretože sme sa nikdy nevideli.“

„Boli ste zasnúbení, ale nikdy ste sa nevideli?“ podotkla Rose.

Ona, rovnako ako väčšina členov mojej rodiny, proste nechápala etiketu. Ja vlastne tiež nie. Prečo by si mal niekto niekoho zobrať iba pre zachovanie rodu? Prečo niekomu zasľúbili niekoho, koho nikdy nevidel? Len preto, že sa poznajú rodičia, nemusia sobášiť svoje deti. Spájať rody, ktoré sú významné a bohaté.

„Zasľúbili nás, keď som mala sotva desať rokov. Ja som vyrastala v Taliansku, lebo tam žije rodina môjho otca. Do Anglicka som prišla až krátko pred sobášom, ktorý sa aj tak nikdy nekonal.“

„Prečo vás nikdy nezosobášili?“

„Je to dlhý príbeh.“

Všetci sme sa zasmiali. „Sme navyknutí na dlhé historky. Tak spusti,“ pobádal ju k odpovedi Jasper. Bol rovnako nedočkavý ako ja.

„Mala som sotva šestnásť, keď mi matka povedala tú strašnú novinu. Mala som odísť od rodiny, vrátiť sa do Anglicka, kde som nikdy nebola, a vydať sa za muža, ktorého som nikdy nevidela, o ktorom som ani nič nezačula. Prosila som, preklínala, ale matka bola neoblomná – pre pokoj v rodine a spokojnosť vysokej aristokracie som sa musela podvoliť. A tak ma posadili do koča, vedľa mňa guvernantku a vydala som sa za svojim osudom. Teraz mi to znie dosť poeticky, ale vtedy som bola len vystrašeným dievčatkom, z ktorého chceli urobiť ženu,“ rozprávala.

Všetci sme napäto načúvali jej rozprávaniu. Bell som držal v náručí a v kútiku mysle dúfal, že sa aspoň cez slová niekoho iného dozviem viac o nej samotnej. Túžil som po niečom z jej detstva, možno nejakú spomienku, ktorú by mi venovala.

„Prišla si nakoniec na Rawenwood?“ spytoval sa Jasper, rovnako napätý ako ja.

„S guvernantkou sme zavítali na Rawenwood neskoro, ale nakoniec predsa. Páčilo sa mi tu, je tu krásne. Tá príroda, voľnosť a žiadna aristokracia, ktorá by strážila každý môj krok. Krátko na to som sa zoznámila s ctenou pani grófkou i jej manželom. Boli to vážení ľudia, ale mňa najviac zaujala ich malá dcéra, Elizabeth. Spomínam si, ako som jej závidela,“ usmiala sa.

„Mne si závidela?“ vyhŕkla Bell.

„Iste, závidela. Bola si presne tým, čím som ja nemohla, a čím som si najviac želala. Už od detstva.“

„A kým som podľa teba bola?“ pobádala ju Bell k ďalšiemu rozprávaniu.

„Bola si nespútaná, divoká a slobodná. Nebála si sa nič povedať, nezaujímala ťa spoločnosť, ani slušné mravy, či etiketa. A tvoji rodičia ťa aj napriek tomu milovali, nesúdili ťa, nehanili tvoj život i teba samotnú. Ja som, naproti tomu, mala život od malička určovaný. Nesmieť robiť to, či ono. Musíš sa správať takto, s tým sa nesmieš rozprávať. Lady aby behala za sluhom? Och, aký škandál! Aby lady jazdila na koni bez sedla? Och, Boh ťa zatrať! Dennodenne sledovali každý môj krok, načúvali každému môjmu slovu. Aristokracia nič neodpúšťa, nič. Stúpila si lordovi pri tanci na nohu? Bože, to je strašné. Len sa modli, aby jeho otec nevyzval na súboj toho tvojho! Nesmela som nikam sama, nemohla som myslieť ako som chcela, nemohla som čítať, čo som chcela. Moji rodičia mi neustále dohovárali a predhadzovali mi správanie mojej staršej sestry, ktorá bola cnostná, krásna, milá, vtipná... a žila vo väzení nášho panstva, akoby to bol Raj.“

Bell podišla k Mirande a pohladila ju po ruke. Hrdlo mi stiahlo súcitom i pýchou, keď som videl, aké citlivé stvorenie je moja manželka. Nie, žeby som to nevedel, ale neustále ma udivovala sila jej citov.

„Preto si napokon odišla do Anglicka? Chcela si slobodný život?“

Pokrútila hlavou. „Nie, nechcela som odísť. Zaprisahala som sa, že aj keby som sa mala zmárniť, nevydám sa za niekoho, koho som nikdy nevidela. To Dario ma presvedčil.“

„Kto je Dario? Niekto z tvojej rodiny?“ spýtal sa jej Jasper.

„Nie, on bol... sluha. Bol to môj jediný priateľ a ja som ho tak veľmi milovala. Prisahali sme si, že raz spolu utečieme, aby sme mohli žiť spolu. Presvedčil ma, aby som odcestovala, vraj za mnou príde a spolu začneme v Anglicku. Ako chudobní, ale šťastní ľudia, ktorí sa úprimne ľúbia.“

„Ale nestalo sa tak,“ podotkla opatrne Alice. V jej očiach som zbadal súcit, rovnaký, aký mala v očiach aj moja matka a Carmen. Rovnaký súcit, aký mal v očiach každý.

„Nestalo.“

„Ako sa z teba stal upír?“

„Pamätám si ten deň presne, aj keď som na toľko iných zabudla. V ten deň mi prišiel list od Daria. Písal, že je v Londýne a čaká na mňa v dome svojho brata, ktorý pracoval na lodi. Veľmi som sa tomu potešila. V ten istý deň však lady Eveliene poslala list na veliteľstvo regimentu, kde slúžil Jasper. Chcela, aby ho odvolali domov, aby nás mohli oddať. Veľmi som sa vydesila a bez jediného slova som utiekla do noci. A vtedy ma premenil nejaký upír. Často som premýšľala, kde sa tam zobrali, tak som sa pýtala upíra, ktorý ma stvoril. Nenávidela som ho tak veľmi, ale vážila som si ho. Bol mocný a mňa vychovali k tomu, aby som uctievala moc...“

„Povedal ti, prečo je tu?“ prerušila ju Bell nedočkavo.

„Nepovedal dôvod, iba to, že mu dobre zaplatia. Niekto si ho najal, aby ma zabil. Lenže mal dar vycítiť dary ostatných... No, on to skôr nazýval cit. Nevedel s určitosťou prehlásiť, kto a aký daru bude mať. Iba rozpoznal, či je niekto nejako... nadaný. Preto ma premenil, niečo vycítil aj zo mňa.“

„A máš nejaký? Teda, dar.“

„Viem ovládnuť oheň.“

Nebezpečný dar, hlavne ak berieme na zreteľ to, že sme všetci upíri, ktorí sa dajú zabiť jedine upálením.

„To ťa moji rodičia nehľadali?“ zapochybovala Bell.

„Neviem, či ma hľadali, ale aj tak to bolo márne. V tom čase mizlo veľa ľudí, v lese predsa žil klan upírov. Nikto nebol v bezpečí a poverčivý dedinčania hľadali skôr bosorky ako stratených ľudí. Verili, že všetkým strateným počarovali práve bosorky.“

„Čo sa stalo s Dariom? Videla si ho ešte niekedy?“

Miranda naprázdno prehltla. „Krátko po premene ma môj stvoriteľ vypustil do sveta a ponechal ma vlastnému osudu. Mal tu vraj ešte nedokončenú robotu. Vydala som sa do Londýna, aby som našla Daria. Dúfala som, že nájdem niečo, čo by mi dodalo novú nádej na pekný život.“ Jej telo sa začalo triasť.

„Našla si ho?“

„Našla a... zabila. Voňal tak lahodne... Nikdy som nič také necítila... žiadnu inú krv. Musela som ho mať... ochutnať...“ Sklonila hlavu do dlaní a začala vzlykať. Nikto nevedel, čo má urobiť, ale Bell sa očividne nazdala, že to ani vedieť nemusí. Proste ju vrúcne objala, akoby boli rodné sestry a šepkala jej, že to bude dobré, že za to nemohla.

„Ako si našla Carmen?“ spýtala sa jej nežne moja matka.

„Po tom, čo som zabila a pochovala Daria, túlala som sa po lesoch. Raz som narazila na pach neznámeho upíra, ale nebála som sa. Dúfala som, že nájdem niekoho, kto by bol schopný skončiť moje utrpenie. Nestalo sa tak. Namiesto smrti som našla nových priateľov, niekoho, kto mi dal novú nádej a nový život. Nikdy sa ma nepýtali na to, ako som sa stala tým, čím som. Ani prečo som túžila  po smrti. Len mi pomohli a nič za to nechceli...“ usmiala sa na Carmen a Eleazara, ktorí vyzerali byť dojatí jej slovami.

„Prečo si nám nikdy nepovedala, čo sa ti stalo, srdiečko?“

„Carmen, chcela som, ale tiež som vedela, že je to len moje bremeno.“

Rose si odfrkla. „Tak prečo to rozprávaš teraz nám?“ spytovala sa trochu podozrievavo.

„Nechápte ma zle, naozaj by som vám to nerozprávala, nebyť toho, že mám pocit, akoby som mala podiel na vašom príbehu. Mala som taký pocit, akoby ste mali vedieť, čo sa so mnou stalo, i o upíroch, ktorí žili v lese. Neviem prečo, naozaj to neviem. Len som sa tak nazdala, keď som poznala v Bell maličkú Elizabeth.“

Bell opäť objala Mirandu – alebo Lucianu? – okolo pliec a usmiala sa na ňu.

„Vieš ako sa volal ten upír, ktorý ťa premenil?“

Pokrútila hlavou. „Neprezradil svoje meno nikomu. Vlastne ho každý nazýval tak, ako chcel. Ja som ho volala Pablo a jemu to očividne neprekážalo. Bol tajomný a strážil si život. Naproti tomu, o svojej domovine rozprával rád a často.“

„Odkiaľ bol?“ spytoval sa ďalej Jasper.

Netušil som, ako mu môže pomôcť to, že bude vedieť odkiaľ bol. Sám som bol nepokojný, ale ak nepoznáme toho upíra, nemôžeme ho nájsť.

„Tvrdil, že je z Rumunska.“

S Jasperom sme sa na seba pozreli. Obaja sme dobre vedeli, že z Rumunského klanu upírov žije už len jediný. Teraz ho už len nájsť.  

Kapitola pätnásta ¦¦ Kapitola sedemnásta

Čo si myslíte o novej postave a jej príbehu? Zamieša ešte karty, alebo už povedala to, čo mala? Podelíte sa so mnou o svoj názor na Mirandu?

Kapitola bola, samozrejme, venovaná všetkým čitateľom. Dúfam, že sa vám páčila a zanecháte nejakého smajlíka. Zároveň by som vám opäť rada poďakovala za komentáre, ktorými ma neustále obdarúvate. Veľmi ma tešia a vždy sa pri ich čítaní usmievam ako najatá.

Pokračovať? Máte toho dosť?

Vaša Nessie ;)

Autor: Nessienka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Icy heart - Kapitola šestnásta :