Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Icy heart - Kapitola pätnásta

Icy heart - Kapitola pätnásta A opäť raz je tu pokračovanie. A čo prinesie? Čo znamená narodenie dcéry? A čo Alice? Naradil sa jej syn, alebo tiež dcéra? To sa už dozviete trochu nižšie. Príjemné čítanie, vaša Nessie. :)

 

Kapitola pätnásta

„Och, Edward, čo teraz s nami bude?“ spytovala sa ma moja žena s dcérkou v náručí. Bolo to také krásne, také prirodzené, až sa to nedalo slovami opísať. Kazila to však ťaživá opona strachu, ktorá sa na nás zniesla ani súmrak na les. Boli sme tu len my traja, keďže Merybeth aj Dora odišli.

Pohladil som Bell po vlasoch a pobozkal dcérku na čelíčko. „Spolu to zvládneme.“

„Ja sa veľmi bojím, Edward. Strýko a teta sa nezastavia pred ničím, ani pred tvárou matky a malého dieťatka. Povedz, čo si počneme?“ nariekala.

Priznávam, aj ja som bol zúfalý, ale musel som to skrývať. Nikdy som nebol slaboch a teraz, keď ma moja manželka najviac potrebuje, sa ním určite nestanem. To radšej smrť.

„Som tu ja i moja rodina. My sa postaráme o svojich najdrahších.“

„Ďakujem,“ krátko sa usmiala, „že si tu pre mňa aj pre našu dcérku.“

Opätovne som ju pohladil po vlasoch. „Ste moja jediná rodina, už navždy. Ale povedz, aké meno dáme našej dcérke?“

Bell premýšľala sotva okamih, určite už premýšľala aj predtým. Akoby tušila, že sa nám narodí krásna dcérka plná života s matkinou tvárou a otcovými očami.

„Eveliene.“

Zadíval som sa jej do očí. „Tak sa volala tvoja matka, však?“

Bell smutne prikývla. „Vždy som si priala, aby tu bola so mnou, ale ona nebola. Tak aspoň takto nech sme spolu,“ pošepla.

Spiacu dcérku som položil na lôžko vedľa manželky a tú následne objal a mocne ju stískal, akoby som ju mohol týmto ochrániť pred opätovnou bolesťou.

„Psst, teraz už bude všetko v poriadku. Oddýchneš si?“

Prikývla. „Rada by som.“

Pobozkal som ju na čelo a pomaly sa prizeral, ako sa mojej manželke únavou zatvárajú oči. Keď som zhliadol na svoju pokojne spiacu dcérku, posadol ma pocit absolútnej pýchy. Bol som pyšný na svoju ženu, že prežila toľkú bolesť, bol som pyšný na svoju dcérku, lebo bola krásna a plná života. Ale súčasne som sa aj veľmi obával. Ktovie čo nás ešte čaká? Narodila sa nám dcéra, ale panstvo dedí len syn. A príbuzný mojej manželky sú príliš nenásytní, príliš dychtiví na to, aby sa zastavili pred niečím takým nevinným, ako je žena s dieťaťom. Vedel som, že slová mojej manželky sú pravdivé. A vedela to aj ona.

Zmietaný strachom som sa vybral po chodbe k Jasperovi. Jednak preto, lebo som túžil poznať svojho synovca, či neter, jednak pre radu. On už bude vedieť ako ochrániť našu rodinu, ako ochrániť moju manželku a jeho sestru.

Potichu som zaklopal na dvere komnaty, odkiaľ som začul len ticho a pokoj. No aj napriek tomu mi o chvíľku neskôr otvoril Jasper dvere. Tvár mal strhanú, možno preto, čo prežil v posledných hodinách. Ale v očiach mal... spokojnosť.

„Edward, čo ťa privádza?“ spýtal sa a vyšiel von.

„Ako sa má Alice?“

Povzdychol si. „Takmer ju to stálo život, ale dala mi dve prenádherné deti. Babica povedala, že to bolo o chlp. Neprežil by som to,“ šepol bolestne.

Stlačil som mu rameno. „Alice je silná a príliš ťa miluje, než aby ťa tu nechala osamote.“

„Ja to viem, ale bál som sa. Ani vlastnej smrti som sa nebál tak veľmi, ako teraz o ňu. Povedz, máš syna?“

Pokrútil som hlavou. „Dcéru Eveliene.“

Jasper ustrnul. „Ja mám dve dcéry – Elizabeth a Annabeth.“

„Čo teraz? Bell sa bojí, lebo mi nedala syna. Dedičstvo teda môže stále padnúť do rúk vášmu strýkovi a tete. A oni sa nezastavia. Zabijú Bell pri prvom náznaku. Čo teraz?“

Zaváhal len ne okamih. „Sme tu my, Edward. Ale asi by bolo najlepšie, keby sme hneď, ako sa naše manželky spamätajú, odišli k rodine.“

„Myslíš, že budú súhlasiť?“ obával som sa.

Prikývol. „Moja sestra nie je až taká hrdá, aby nesklonila hlavu, keď je to potrebné. Alice poznáš, vieš, že pôjde tam, kde bude v bezpečí jej rodina.“

Zamyslel som sa. „A čo potom? Nemôžeme sa skrývať donekonečna.“

Prikývol. „Je to síce pravda, ale záleží na tom, ako sa na to pozeráš. My sme nesmrteľní a pevne verím v to, že aj moja sestra raz bude. Ale strýko a teta nie sú.“

Zamračil som sa. Čo to hovorí? „A čo na tom závisí, Jasper?“

„Závisí od toho veľa, môžeme predsa odísť a po smrti strýka a tety sa vrátiť a panstvo získať naspäť.“

„Na to Bell nikdy nepristúpi. Rawenwood je jej domov, dlho čakala, kým sa sem smela vrátiť. Neodíde navždy, nikdy,“ prehlásil som.

„Podľa mňa súhlasiť bude, skúsime ju presvedčiť. Ale teraz – idem k svojej manželke a deťom a ty urob to isté. A Edward,“ položil mi ruku na rameno, „nech vás Boh požehná. Hlavne tú malú.“

Napriek všetkému som sa usmial. „Nech Boh požehná aj tvoje deti.“



Mesiace nasledujúce potom boli radostné a to aj navzdory všetkému. Bol som veľmi rád, keď sa Jasper nakoniec nemýlil a Bell až veľmi ochotne súhlasila. Až neskoro som pochopil, že teraz hnal moju manželku celkom iný cit – materinský. Bola matkou a jej dcéra bola pre ňu všetkým – rovnako aj pre mňa. Dom vďaka nim len kvitol.

Dom v Rapsberryskom parku sa čoskoro potom premenil na sídlo smiechu a bezstarostnosti. Všetci sme boli šťastní a nadšení z troch malých zázrakov, ktorými naše maličké dievčatá rozhodne boli. Spolu boli ani živé striebro a nebyť toho, že sme upíri, dávno by nás zahubili.

Aj navzdory tomu som však mal neodbytný pocit, že sa niečo deje. Akoby okolo nás bolo plno a niekto nás sledoval. Lenže nikto iný si to nemyslel. Nechával som si teda svoje obavy pre seba a každý deň pozorne sledoval okolie. No nech sa dialo čokoľvek, nevidel som to a stále to tu ostávalo. 

Dnes bol tiež jeden z tých dní, možno aj preto, lebo nás návštevou poctí Carmen – teta mojej manželky a môjho švagra. Obával som sa len jej novej rodiny, nikto z nás ich totiž nepoznal.

„Edward, už prišli,“ zatrilkovala moja manželka a budila ma zo zamyslenia. V náručí som zvieral našu dcérku a tá spokojne snívala svoj sníček. Bola rozkošná.

„Iste, už idem.“

Dcérku som uložil na lôžko a vybral sa za manželkou, ktorá už kráčala po chodbe do salónika, kde sa ozývali neznáme hlasy. V salóniku posedávali len traja upíri. Jedným z nich bola čiernovlasá upírka, určite Carmen. Vedľa nej sedel upír, ktorého som kedysi spoznal u Volturiovcov a mal krátke čierne vlasy. Možno to bol jej nový druh. Tretia bola taktiež upírka a pri pohľade na ňu som sa nazdal, že sa pozerám skôr na dieťa, než na ženu. Jej svetlé kučierky lemovali až príliš nevinnú tváričku a zlaté oči nás ostražito pozorovali. Mimovoľne mi ustrnulo celé telo.

„Teta Carmen!“ vykríkla Bell a vrhal sa upírke okolo krku. Ostal som stáť na mieste a bol som pripravený aj zabiť, ak by upíri pomysleli na niečo podlé.

„Och, moja drahá, ako veľmi si mi chýbala. Ale rozprávaj! Ako si nažívaš? Vraj si sa vydala. No nie je to irónia osudu? Jasne si pamätám, ako si vždy pokrikovala, že sa nikdy nevydáš. A pozri – už máš aj dcérku... Ale kde je? A kde máš manžela?“ chrlila na ňu a ja som k nimi pristúpil trochu bližšie.

„Carmen, lady z Rapsberry, je mi potešením predstaviť vám môjho drahého manžela, grófa z Rawenwood – Edwarda.“

Dvorne som sa uklonil a pobozkal ju na vrch ruky. Zachichotala sa. „Je to veľmi spôsobný mladý muž, Eli, stráž si ho,“ prehodila smerom k Bell. Potom sa otočila späť na mňa a usmiala sa. „Je mi cťou poznať vás, drahý gróf. Teraz by som vám rada predstavila svojich spoločníkov. Toto tu,“ ukázala na upíra, „je môj druh Eleazar. A tamto sedí Miranda, naša dobrá priateľka, ktorú sme stretli na potulkách svetom.“

Kývol som hlavou aj k nim a jemne sa uklonil. „Je mi cťou poznať vás,“ povedal som a postavil sa za Bell.

Pohrúžili sme sa do priateľského rozhovoru. Carmen i Eleazar boli veľmi ústretoví a príjemní spoločníci, čo sa nedalo povedať o ich priateľke, ktorá bola stále ticho a pohľadom prebodávala chrbát mojej manželky. Vadilo mi to, ale nemohol som nič urobiť. Veď sa ničím neprevinila, mala iba zvláštny pohľad.

Po pár hodinách som však prišiel na to, prečo sa na ňu tak pozerala. Aspoň som sa tak nazdal po slovách, ktoré odrazu vyhŕkla, a tak prerušila rozprávanie mojej matky:

„Ja ťa poznám, Elizabeth z Rawenwoodu.“

Kapitola štrnásta ¦¦ Kapitola šestnásta


Už pätnásť kapitol nás minulo. Verili by ste? Ja teda nie... Kapitola opäť venovaná verným, aj tým trochu nevernejším, čitateľom. Váš záujem ma nesmierne teší a povzbudzuje v písaní. Dúfam, že sa vám táto kapitola, aj keď mne sa videla poriadne divná, ale s teplotou 39 °C sa to všetko poriadne skresľuje. 

Pokračovanie? Alebo toho už máte po krk?

Pac, pusu a veľké objatie. Vaša Ness ;)

  



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Icy heart - Kapitola pätnásta :

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!