Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Icy heart - Kapitola druhá

04.01.2011 (15:15) • Nessienka • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2525×

Kapitola druhá

Svadba sa konala o tri mesiace v kostole svätého Františka v malebnom parku, ktorý bol plný nádherne rozkvitnutých ruží.

Po celú dobu nášho zasnúbenia som bol s Isabell veľmi málo osamote. Takmer na každom kroku nás prenasledovala jej korpulentná matka, ktorá bola asi taká príjemná ako kamene v topánke. Spočiatku som si myslel, že svojej dcére robí gardedámu, čo by som aj pochopil, keďže sa strachuje o česť svojej dcéry. Ale napokon som zistil, že nestráži svoju dcéru, ale pokukuje po mne. Veľmi mi prekážala, ale nedalo sa s tým nič robiť.

Spozoroval som, že jej matka, vždy tak nevkusne oblečená, sa vôbec neponáša na svoju mlčanlivú dcéru. Manželka lorda mala potrebu stále trkotať a na všetko frflať. A ani telesne sa na sebe s dcérou neponášajú. Kým Isabell mala vlasy aj oči hnedé, jej matka mala nepriateľsky svietiace svetlomodré oči a vlasy, ktoré mohli byť kedysi blond farby. Okrem toho, Isabell bola maličká a štíhla, zatiaľ čo jej matka bola obrovská a pri tele, veľmi pri tele. Po kom teda Isabell podedila svoju nezvyčajnú krásu?

Aj za ten krátky čas som si však Isabell veľmi obľúbil. Síce sa nesmiala, ani príliš nehovorila ako ostatné dámy, ale aj tak bola príjemnou spoločníčkou. Rada sa vypytovala na môj život, ale stále si udržiavala odstup. Naproti tomu, o sebe nikdy nehovorila. Na moje otázky odpovedala protiotázkou, alebo sa tvárila, že ich nepočuje. Ale aj tak sa mi podarilo spozorovať na nej isté zvyklosti. Bola mlčanlivá, ale očarujúca, aj keď o tom nevedela. Mala rada umenie, rada čítala a uhlíkom kreslila úžasné portréty. Keď začula dupot konských kopýt, ustrnula a upokojila sa až vtedy, keď bol jazdec v nedohľadne. Bola zvláštna a tajomná a deň odo dňa ma lákala a vzrušovala viac a viac.

A dnes stojíme tu: pod baldachýnom bielych ľalií, obklopení anglickou šľachtou a hovoríme si svoje áno. Bolo to zvláštna svadba, už aj kvôli tomu, že neboli pozvaní žiadni nevestini príbuzný, ale samí priatelia, a aj tí boli len veľmi povrchní. Ale nevšímal som si to, bola tu moja rodina a bola tu Isabell odetá v jednoduchých, saténových šatách vyšitými perlami. Vo vlasoch mala široké stuhy a biele ruže, ktoré mala veľmi rada. Neusmievala sa, nežiarila šťastím ako ostatné nevesty, ale bola neobyčajne smutná. Akoby toto všetko ľutovala, ale nikdy to nepovedala. No dobre som to vedel. Aj preto som si ju vybral za ženu, chcel som zistiť, prečo je taká aká je, prečo je stále smutná... Chcel som vidieť, ako vyzerá jej úsmev, ako znie jej smiech. Bol som viac ako odhodlaný získať si ju.

Keď som po prvýkrát perami dotkol tých jej, prebehlo mnou chvenie. Možno sa o nej hovorilo, že je chladná, ale mňa dokázala rozpáliť do červena. Takmer som sa od nej nemohol odtrhnúť. Keď som napokon spočinul pohľadom na nej, zarazil som sa. Bola stále rovnako odmeraná, nevšímavá, akoby sa bozkávala denne a nič to pre ňu neznamenalo.

Ale aspoňže pri našom prvom valčíku sa tvárila prívetivejšie. To bola ďalšia slabosť, ktorej nemohla odolať – milovala tanec, najradšej mala valčík. To mi prezradila jej slúžka Dora, ktorá sa okolo nej občas točila a bola veľmi urečnená. Ale o svojej panej mi toho veľa neprezradila.

A tak sa Isabell točila vo víre tanca a hudby. Tanečníci sa len tak hrnuli, aby mohli novopečenú grófku z Rawenwoodu vyzvať do tanca, a ona ich neodmietala. Vedel som, že by to nedokázala, lebo tanec bol pre ňu radosťou. A tak som len sedel v kúte a trnul som pri predstave tých starých chlipníkov, ktorí chytali telo, ktoré malo byť len moje. Zachvátil ma horúci pocit, ktorý vôbec nebol dobrý. Žiarlivosť.

„Nepáči sa ti naša svadba?“ spýtal som sa Isabell, keď som ju našiel opretú o zábradlie na terase teraz už nášho domu v Rawenwood Abbey.

„Svadba je nádherná, pane. Som len unavená,“ povedala zdvorilo. Ešte stále mi nezačala tykať, aj keď ja ju stále oslovujem menom.

„Ach, tu ste. Hľadala som vám. Synak, s otcom už odchádzame, tvoja sestra sa necíti dobre,“ povedala moja matka, stojaca za nami. Ja som ju počul prichádzať, ale Isabell takmer podskočila.

„Ale iste, matka. Som rád, že ste tu dnes boli so mnou,“ vyznal som sa a pobozkal ju na líce. Matka bola očarujúca. Na sebe mala modro-čierne saténové šaty vyšívané drobnými, čiernymi perličkami.

Otočila sa a usmiala sa na moju manželku. „Som rada, že teraz patríš do našej rodiny, drahá. Verím, že s mojim synom budete šťastní,“ povedala a chcela ju objať, ale Isabell, tak ako častokrát predtým, ustúpila dozadu a jemne sa uklonila. Proste nemala rada dotyky. Rosalie vravievala, že preto, lebo bola ľadová ako jej oči, ale ja som si to nemyslel. Proste sa mi nechcelo veriť, že také jemné stvorenie by mohlo byť bez citu.

„To iste budeme,“ odvetila potichu Isabell.

„Príďte nás čo najskôr navštíviť,“ povedala matka.

„Radi prídeme, matka. Pozdravuj odo mňa otca,“ povedal som a pobozkal matku na líce.

Usmiala sa a potom sa odobrala do veľkej sály, kde boli ešte poslední hostia. Zazrel som svojich súrodencov a otca, tak som im len kývol hlavou. Pre nás tieto spoločenské maniere takmer nič neznamenali, ale keď sme chceli byť členmi spoločnosti, museli sme dodržovať tú smiešnu etiketu.

„Ak si unavená, môžeme sa odobrať do našich komnát,“ povedal som nakoniec.

Isabell sa zapozerala do záhrad, ktoré tu boli neskutočne krásne a farebné. „A čo hostia, pane? Nemôžeme ich opustiť na svadobnej hostine, je to nevychované,“ povedala tým svojim nevýrazným hlasom.

Usmial som sa pre seba. „Som si istý, že tvoja matka to zvládne,“ šepol som a pristúpil k nej bližšie.

„Nuž dobre, pane, asi si pôjdem ľahnúť. Necítim sa práve svieža, dnešný deň bol veľmi dlhý. Oznámite to hosťom?“ spýtala sa, ale stále hľadela do diaľav.

Sám pre seba som prikývol. „Neboj sa, pokojne sa odober do svojich komnát, ja sa k tebe pripojím trochu neskôr,“ povedal som, uklonil sa a mieril si to do sály, kde bolo ešte zopár hostí a aj s tými sa točil svet oveľa viac ako predtým.

Keď som bol na prahu dverí, začul som, ako Isabell šepká do tmy: „Prečo?“ Jej hlas znel nešťastne, úplne ináč ako doteraz. Mal som nutkanie otočiť sa a utešiť ju, ale bol som tu za človeka, nemal by som to počuť.

Vyprevádzanie hostí mi trvalo veľmi dlho. Všetci už boli spoločensky unavení, takže som im osobne pomáhal do ich kočov. Lokaji sa na tom zabávali, aj keď vedeli, že ich vidím. Však oni dobre vedeli, že som sa zabával na ich pánoch ešte viac ako oni...

Potom som sa odobral do svojich komnát. Miestnosti tu boli pochmúrne, rovnako ako v Angelwood Alley, ale vedel som, že to tak neostane. Urobím čokoľvek, aby to tu pripomínalo domov a nie čiernu temnicu. A začnem hneď zajtra. Mám v úmysle presvetliť toto pochmúrne miesto, aby bolo aspoň také farebné, ako okolité záhrady.

Vošiel som do svojej komnaty a zadíval sa na spojovacie dvere, z pod ktorých prenikalo jemné svetlo. Bolo to znamenie toho, že Isabell ešte nespí. Oddelené komnaty síce boli súčasťou nášho sveta, ale nebol by som na nich trval, keby to nechcela Isabell. Keď ma o to prosila, mal som pocit, že sa niečoho veľmi bojí. Lenže to len chvíľku, potom bola jej tvár rovnako bezvýrazná ako takmer stále.

Opatrne som otvoril biele dvere so zlatým lemovaním a vstúpil som dnu. Bola tam len Isabell sediaca za toaletným stolíkom. Kefou si česala svoje bohaté vlasy a hmkala si pri tom neznámu pesničku. Nepozerala sa do zrkadla, takže ma nemohla vidieť. Podišiel som k nej a kefu zobral do ruky. Vystrašila sa a na malý moment jej srdce bilo ako o závod.

„Vystrašili ste ma, pane,“ vytkla mi potichu. Jej tvár ožiarená plamienkom sviečky bola nádherná.

„Nemal som to v úmysle. Ale keď som zazrel tvoje vlasy, nemohol som odolať.“

Isabell sa trochu oprela dozadu a nechala ma, aby som jej dorozčesával vlasy. Šírila sa z nich úžasná vôňa, ktorá k Isabell patrila: jemné fluidum lúčnych kvetov a farieb na maľovanie, ktoré vyžaruje jej pokožka.

Odhrnul som jej vlasy nabok a zadíval sa na jej labutiu šiju. Už som viac nemohol čakať, nevedel som sa ovládnuť a svoje pery som priložil na zamat bielej pokožky. Čakal som, že Isabell ustrnie, ako vždy, keď som sa jej čo i len letmo dotkol, ale teraz to tak nebolo. Dokonca naklonila hlavu nabok, aby som mal k jej jemnej pokožke lepší prístup.

Povzbudený jej gestom som sa naklonil ešte bližšie a perami prešiel od ucha až po rameno, ktoré zahaľovala len jemnučká nočná košieľka. Prešiel som okolo stoličky a postavil sa pred ňu. V privretých očiach som jej zazrel omámenie, ktoré mi teraz neskonale pomáhalo. Mali sme tak nádej na svadobnú noc, ako sa sluší a patrí na novomanželov.

Pery som opatrne priložil na jej, a čakal, čo urobí. Takmer som podskočil od vytrženia, keď perami obomkla tie moje a ruku mi vplietla do vlasov. Toto nebolo ako náš prvý manželský bozk, toto bolo ako peklo, ktoré ma rozhorúčilo z vnútra aj zvonku. Nemohol som viac zadržiavať svoju túžbu, tak som ju zobral do náručia a odniesol k jej lôžku.

Položil som ju na nadýchané nebo perín a rukou pohladil jej odhalené stehno biele ako smotana. Z úst jej unikol povzdych, ktorý bol ako najkrajšia symfónia. Povzbudený jej túžbou som siahol na viazačku jej jemnučkej, ako obláčik ľahkej, nočnej košieľky. Roztvoril som to priesvitné nič a kochal sa pohľadom na jej biele, ale dokonale zaoblené telo, ktoré dokáže dať mužovi dieťa. Za celý svoj život som nevidel nič krajšie. 

Pobozkal som ju na krk a rukou pohladil jej plné ňadro, ktoré sa mi takmer nezmestilo do dlane. No v tom sa niečo zmenilo. Telo krásky podo mnou, doteraz sa chvejúce túžbou, sa odrazu vystrelo. Tušil som, čo sa stalo.

„Bell?“ spýtal som sa, skrátiac jej meno.

Rozochvene sa zamračila. „Pane, dali ste mi sľub. Prečo chcete porušiť takú posvätnú prísahu?“ Jej hlas bol ešte podfarbený túžbou.

„Bell, obaja po tom túžime. Prečo si odopierať niečo, čo je prirodzené?“ Aj môj hlas bol akýsi zachrípnutý.

„Pane, prosím, žiadala som vás o to, dodržte sľub, buďte muž slova.“ Pozrel som jej do očí a tam som zbadal dve veci – túžbu a vzdor.

„Neodopierajme si svadobnú noc...“ zašepkal som a chcel sa opäť vrhnúť na jej pery, ale zastavila ma. Keby som nechcel, tak sa jej to ale nepodarí.

„Nie, pane. Sľúbili ste,“ naliehala ďalej.

Zamračil som sa. „Zahaľ sa.“ Môj hlas znel príkrejšie ako som zamýšľal, ale nezaujímal som sa o to.

Po chvíľke váhania poslúchla a chvejúcou s rukou si opäť zaviazala viazačku modrej košieľky. Takmer som sa neovládol a zastavil ju. Vstal som.

„Raz vás, milá manželka, unudí klamať samú seba aj mňa. Ak sa rozhodnete priznať si pravdu a to, že túžite po tom isto, po čom ja, tak som za tými dverami,“ ukázal som na spojovacie dvere. „Dovtedy – dobrú noc, milá Bell,“ povedal som, uklonil sa a takmer odpochodoval do svojich komnát.

Pobehoval som po komnate osvetlenej dohasínajúcou sviečkou. Telo sa mi chvelo od nenaplnenej túžby a bol som nahnevaný, nie - doslova som zúril. Bell mohla zapierať, odopierať nám rozkoš, ale nemohla poprieť, že ju priťahujem tak veľmi, ako ona mňa. To dievča ma priťahuje tak veľmi, žeby som ohrozil celú svoju rodinu a ona? Správa sa akoby bola kus kameňa. Však ja raz prídem na to, či je aj tá jej kamenná hradba taká mocná, aby vydržala aj obliehanie.

Kapitola prvá || Kapitola tretia