Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » How I live my life - 4. kapitola

18.07.2012 (07:00) • Vampy • FanFiction na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 1164×

4. kapitola

Keď som prišla do Volterry, už ma čakal Aro, Marcus a Caius. Taktiež tam bola Heidi a Jane sa po mne zrovna vrhla. Ďalej tam bol Alec, Demetri, Felix a úplne vzadu postával David. Táto zostava znamenala len jedno. Tréning začína. A poriadny. Ako poznám Ara, uvedomuje si, že ak sa objavila jedna, čoskoro sa môže prejaviť ďalšia moja schopnosť. To si on nenechá ujsť a teda ma čaká veľa práce. Tvrdej práce.

Povzdychla som si a so všetkými som sa privítala. Ako posledného som si nechala Marcusa. Ten ma odprevadil do mojej izby, aby som si mohla odložiť veci, a až potom ma nežne pobozkal. Usmiala som sa na neho. Veľmi mi chýbal napriek tomu, že sme k sebe žiaden hlboký cit neprechovávali. Potom sme spolu, ruka v ruke, prešli do tréningovej miestnosti. Aro a Caius už sedeli na trónoch a Marcus sa k nim pridal. David znova stál úplne vzadu. Ako vždy, rezervovaný a samotársky. Usmiala som sa na neho a on mi úsmev na krátku chvíľu opätoval. Úplne vpredu, pár metrov odo mňa, stáli Jane a Alec. Za ňou boli Felix a Demetri. Heidi najskôr išla pre jedlo. Prevrátila som oči a postavila som sa do obranného postoja.

„Bella, stiahni štít,“ predniesol pokojne Caius a ja som ho poslúchla. Nemala som prečo ho neposlúchnuť. Stiahla som štít a ostala pripravená. Jane sa usmiala a ja som pochopila, prečo som mala stiahnuť štít. Okamžite sa vrátil na svoje miesto. Odrazu sa však stalo presne to, čo chceli týmto dosiahnuť. Okolo mňa zažiaril oheň. Vzbĺkol, akoby som bola ja pôvodcom tohto celého. Vlasy tvorili okolo mňa akúsi korunu od náporu energie. Prechádzala mnou čistá sila, ale ako náhle som sa pozrela na Jane, všetko zmizlo. Nedokázala som to na ňu nasmerovať. Aro vyskočil a zatlieskal.

„Fantastické. Neskutočné. Som na teba hrdý, zlatko.“

Jemne som sa uklonila. Chvíľku som sa sústredila a nad mojou rukou sa objavila malá, akoby ohnivá guľa. Hneď však zmizla.

„Budeš musieť ešte trénovať. To všetko príde. David, trénuj teraz s Bellou ty. A žiadne poľavenie. Večer jej pošleme jedlo a necháme ju si oddýchnuť. Zajtra budete pokračovať,“ zhodnotil Caius a postavil sa. Za ním sa postupne vytratili všetci až na mňa a Davida.

David je zvláštny. Okrem toho, že je to silný a talentovaný upír, o ňom v podstate nič neviem a to sa poznáme už dlho. Vždy mi pomáhal s výcvikom a ak sme mali nejakých problémových upírov, zväčša to vyriešil on s malou skupinkou. Teda, pokiaľ ich nebolo veľa. Bol to rodený učiteľ, prísny, ale férový. Rada som sa s ním trénovala. Radšej ako s Jane alebo Alecom. Aj keď s nimi som mala lepší vzťah. David bol lepší učiteľ. Mala som ho rada. Vždy.

„Môžeme začať?“

„Jasné. Som pripravená.“

„Začneme sústredením. Ak som to pochopil správne, tvoja nová sila je tentoraz trošku iného charakteru, ako tie dve predchádzajúce a niektoré, ktoré sa u teba zatiaľ len náznakovo prejavili. Táto schopnosť je tvorivá aj ničivá. Bella, teraz si niečo ako príroda,“ povedal a v rukách sa mu odrazu objavil malý kvietok. Jedna z jeho síl je istá teleportácia vecí. Je to dosť zaujímavé a funguje to na princípe jeho myšlienok. Dokáže akýkoľvek predmet preniesť z jedného miesta na druhé. Druhou je sila, ktorá vás absolútne oslabí. To znamená, že ak ju v boji použije, protivník, ak je akokoľvek silný, nemá šancu.

„Sústreď sa na tento kvet. Zatvor oči a sústreď sa. Musíme tvoje schopnosti rozvinúť tak, aby nereagovali na podnety, ale aby boli použité len keď to chceš ty. Vtedy budeš mať svoju silu pod kontrolou.“

Takto to šlo celý deň. Dala som nabok svoj štít a len som sa sústredila. Stále znova a znova. Raz sa mi to na sekundičku podarilo, inak žiadne výsledky. David bol ale trpezlivý. Na rozdiel odo mňa. Na konci dňa som už bola nervózna, nahnevaná a podarilo sa mi ten úbohý kvet podpáliť. Nebol to však žiaden úspech, pretože to bolo z hnevu a nie preto, že som to chcela. Večer som si úplne zničená ľahla a zaspala.

Alice:

Keď som sa vrátila, čakal ma rozosmiaty Emmett, ustráchaný Jasper a zvyšok nahnevaný.

„Alice, zajtra si po škole. Prvýkrát, čo?“ smial sa, zatiaľ čo ma Jasper objímal a šepkal mi, aký je rád, že som doma.

„Alice, vysvetlíš nám, prečo si odišla zo školy?“ spýtal sa Carlisle tónom, že chce počuť pravdu.

„Sledovala som Isabellu.“ Pri jej mene Rose zavrčala.

„Ráno som na chvíľu videla jej budúcnosť, ale keď nám učiteľ zobral papierik, na ktorom sme si písali, vietor odrazu rozrazil okná a vytrhol učiteľovi ten papierik. Hneď, ako to prešlo, stratila som Bellinu budúcnosť a Bella vyletela z triedy. Sledovala som ju a, toto mi neuveríte, keď si myslela, že nikto ju nevidí, presunula sa k autu upírskou rýchlosťou. Išla domov, a potom odišla s cestovnou taškou na letisko v Seattli.“

„A kam?“ spýtal sa Emm.

„Išla za rodinou do Talianska. Vraj jej niekto z rodiny ochorel na nejakú chorobu a ona tam šla za ním,“ odpovedal Edward, ktorý sedel pri svojom piane.

„Ja som to vravela, že nie je v poriadku,“ tešila sa Rosalie.

„Horšie je, že nevieme, čo je. Nevyzerá ako my. Vyzerá ako normálna baba zo strednej. Až na to, že je rýchla a nedokážeme ju ovplyvniť našimi schopnosťami. Inak je normálna, nie?“ odpovedala som.

„To si asi zajtra nezahráme, čo?“ spýtal sa Emmett. „A tak veľmi som ju chcel poraziť.“

Týmto to Emm ukončil. Každý sa venoval svojej činnosti a zatiaľ na ňu prestali myslieť. Aspoň ostatní. Mne po rozume behala stále tá jedna otázka: Kto to je?

Bella:

„Dobre, daj si pauzu, začínaš to chápať,“ povedal David. Vo Volterre som už týždeň a pomaly mi to už ide. Aj keď silnejšie reagujem na podnety, ide mi to aj keď sa sústredím a snažím. Na záhrade nám vyrástol nový stromček a veľmi hrdo môžem prehlásiť, že za to môžem ja. Vo Volterre ešte pár dní zostanem, a potom v spoločnosti Davida odídem domov. Jane je celá nadšená, že sa Davida na pár týždňov zbaví. Cíti sa byť zatienená. Aj keď ja jej, že vraj, chýbať budem. Horšie je, že Cullenovci zistia, kto vlastne som. Teda, ku komu patrím. Nedá sa však mať všetko. Buď nebudú nič vedieť a ja bez dozoru niečo vyvediem, alebo teda budú vedieť, že o nich viem. Čo už.

„Dáme si pauzu až večer. Chcem na tom ešte pracovať,“ povedala som s úsmevom. V jeho rukách sa znova objavila kvetinka. Sústredila som sa a kvet rozkvitol. Zoširoka som sa usmiala, hodila sa Davidovi okolo krku a on sa so mnou zatočil.

„Vidíš, ide ti to. Na dnes stačí. Zajtra si daj voľno. Potom môžeme pokračovať,“ povedal.

„Nie, urobíme to takto. Dnes a zajtra si zájdeme na vegetariánsky lov, pozajtra si dáme posledný, ale poriadny tréning zo všetkými a potom pôjdeme už do Ameriky. Čo povieš? Dva týždne sa pre dobro tých ľudí tam obetuješ a dáš na mňa pozor. Potom sa môžeš vrátiť sem.“

„Už na teba ani pozor dávať nemusím. Ale dobre. Ako poviete, moja pani,“ zasmial sa a ja som sa začervenala.

„A nezabudni, že sme školopovinní,“ zasmiala som sa. Teda, on bol premenený, keď mal dvadsaťjeden, ale tak snáď nebudem sama v škole, nie? Pekne krásne pôjde so mnou.

Rýchlo som vybehla von z telocvične a prebehla som hradom, aby som Arovi, Marcusovi a Caiovi oznámila môj plán. Súhlasili, a tak sme v noci vyrazili na lov. David bol veľmi prispôsobivý a nesťažoval sa. Celú noc aj nasledujúci deň sme striedavo lovili, striedavo rozvíjali moju schopnosť. Nakoniec sme prišli o trošku neskôr, ako sme plánovali, posledný tréning sme odložili a rovno sme sa vybrali na letisko. Práve som sa upravovala, keď niekto ticho zaklopal. Otvorila som dvere a pred nimi stál David, pripravený na odchod.

„Môžeme ísť?“

„Ešte nie. Poď, prosím, dovnútra,“ povedala som a pristúpila k nemu.

„Aké si mal oči, predtým, než si sa stal upírom?“ zašepkala som mu do ucha.

„Modré,“ odpovedal a ja som sústredila svoju silu a predo mnou teraz stál modrooký boh. Vyzeral fakt skvelo. Modré oči mu doplňovali prekrásnu tvár, blond vlasy mu neposlušne odstávali. Celého som si ho prehliadla. Prešla som cez tvár po jeho vynikajúcom, vypracovanom tele až po nohy.

„Dokonalé. Môžeme,“ povedala som a odišla som sa rozlúčiť. Odniesol mi tašky do jeho auta, keď som prišla, už ma čakal v aute a nechal mi otvorené dvere. Nasadla som, usmiala sa na neho a odišli sme smer súkromné letisko. Cesta tam prebehla v poriadku. Čoho sa David trošku viac obával, bolo vystupovanie v Seattli. Upokojila som ho, že tam budem, že vďaka môjmu štítu sa nič nestane. Vystúpili sme z lietadla a ruka v ruke sme išli na letisko. Keď som s ním udržiavala kontakt, ľahšie sa mi darilo udržať ho pod mojím štítom. Domov sme sa odviezli v mojom aute, ktoré ešte stále parkovalo na letiskovom parkovisku. Bola práve nedeľa, takže nás zajtra čakala škola. Marcus zariadil všetko, aby zajtra mohol nastúpiť David na našu školu.

Ráno som zmenila Davidove oči na zlaté, také, aké majú Cullenovci. Možno som aj chcela, aby vedeli, kto vlastne som.

„Si si istá, že to zvládnem?“ spýtal sa David.

„Som si tým istá. Hej... Máš mňa, dobre? To zvládneš, nie?“

„Ok. Poďme, nech to mám za sebou. Keď som sa stal upírom, myslel som si, že do školy už nebudem chodiť. A čuduj sa svete, zase tam idem,“ brblal, keď sme nastupovali. Ja som sa len schuti smiala.

Autor: Vampy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek How I live my life - 4. kapitola: