Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Femme au masque - 29. kapitola

30.09.2013 (10:00) • 9moncici9 • FanFiction na pokračování • komentováno 13× • zobrazeno 2035×

Edward:

Stál som hodnú chvíľu úplne nehybne a pred očami som mal šťastnú tvár mojej lásky. Nedokázal som sa viac dívať do jej tváre a otočil som sa chrbtom. Zbytočné, stále som ju videl, kto by aj zabudol na šťastný výraz tváre. Ten úsmev a to šťastie malo byť zo stretnutia so mnou a nie z neznámeho chlapa. Mal som sto chutí tam pribehnúť a na mieste ho zabiť, pred zrakmi všetkým, ale moje mŕtve srdce mi v tom bránilo. Ako by som mohol ublížiť milovanej, to predsa nejde, takto to nefunguje. Ak by som ho zabil, Bella by bola nešťastná zo straty a ja by som ju nedokázal vidieť smutnú. Radšej nech je šťastná po boku niekoho iného.

Nad čím vlastne uvažujem?! Sám som ju o toto žiadal. Ešte teraz si jasne spomínam na slová, ktoré som jej povedal. Urobila presne to, o čo som ju v ten deň, v hotelovej izbe, žiadal. Šla ďalej a zamilovala sa, alebo sa o to aspoň snaží. Musím uznať, že jej to ide naozaj bravúrne. Mal by som sa tešiť z jej šťastia a popriať jej ho ešte viac. Ale nedokážem to, som slaboch. Nemohol by som sa jej pozrieť do očí a ukázať sa po toľkých rokoch nášho odlúčenia.

Ale zaslúži si ospravedlnenie priamo odo mňa, mala by to počuť aj z mojich pier a nie len čítať z listov, ktoré som jej poslal. Na žiaden neodpísala, táto spomienka ma pichla priamo do srdca. Odignorovala všetkých skoro dvesto listov, ktoré som jej písal. Prečo? Pre neho?

Kiežby som dokázal ísť aj ja ďalej, kiežby som dokázal dostať z hlavy jej tvár a zo srdca lásku, ktorá mi dávala síl prežiť vo Volterre. Neviem to, ale pre šťastie milovanej osoby som ochotný sa vzdať všetkého. Ale nebudem mať pokoj na duši, kým všetkým nepoviem jedno obrovské prepáčte. Nemôžem žiť s touto ťarchou. Môj otec doteraz trpel, lebo musel všetkým klamať dlhé roky. Moja matka sa trápila a umárala strachom, či som vôbec v poriadku a či žijem. Poznám Esme, aj keby som zabil niekoho, ona jediná by ma nikdy neprestala milovať. Emmett, môj veľký, nebojácny a vždy humorom sršiaci brat, ktorý ma vylúčil z rodiny.

A v neposlednom rade žena, ktorej som narozprával samé klamstvá a sprosté lži. Že mi v ten deň huba neodpadla, keď som to všetko hovoril. Potrebujem aspoň týmto osobám povedať z úprimného srdca prepáčte. Ale ako? Budú sa chcieť so mnou vôbec stretnúť? Dajú mi možnosť všetko vysvetliť? U koho som si stopercentne istý, tak je to Carlisle a Esme, u Bells a Emma si nie som taký istý. Oni dvaja budú tvrdší oriešok.

No rozhodnutie padlo. Kým sa oni dostanú domov, mám šancu sa ospravedlniť aspoň mojej matke a otcovi. Musím ísť za nimi. Poslednýkrát som nabral všetky sily a otočil som sa k mojej rodine. Úsmevy z tvár im nemizli, práve naopak. Zdali sa mi ešte šťastnejší ako pred pár minútami.

„Cítim ho, musí to byť on, je to Edward. No kde je? Nevidím ho?“ doliehali ku mne myšlienky mojej maličkej bláznivej sestričky Alice. Ako vie, ako ma ona môže cítiť? Pozrel som priamo jej smerom a usmial sa na ňu. Nevidela ma a frustrovalo ju to. „Vidím ho, chce odísť, musím to povedať Belle.“ Opäť jedna z jej vízii. Videla ma, ako nastupujem do lietadla a odchádzam. Keby som aspoň vedel, či odídem alebo nie. Jej vízie sa menia, nie sú stále. Vždy to záleží na rozhodnutí dotyčnej osoby. V tomto prípade na mojom, no ja musím odísť. Nechcem a v prvom rade nemám ani najmenšie právo zasahovať Belle do života a šťastia, ktoré našla. Zvrtol som sa na päte a rozbehol sa k domu mojich rodičov.

Forks, ako veľmi mi toto miesto chýbalo. Lesy, ľudia, príroda, rodina. Najviac mi chýbala práve rodina. Len myšlienky na nich ma držali pri živote. Len vedomie, že oni sú v najlepšom poriadku, mi dávalo síl prežiť všetko, čo som tam musel podstúpiť. Ani svojmu najväčšiemu nepriateľovi neprajem toto, nikomu neželám prejsť bránami Volterry, je to istá smrť. Striaslo ma pri spomienkach na ľudí, ktorí tam umreli rukou vládcov a ich poskokov. Muži, ženy a najmä malé deti, ktoré mali pred sebou ešte celý život.

„Eric, nehovor mi, že je tu môj syn a neprišiel sa ani ukázať. Vieš, ako ma celá rodina nenávidela, keď som im povedal o našom spoločnom klamstve?“ Môj otec bol zúrivý, nikdy takýto nebol, ale doslovne penil. Ak by mohol, určite by mal teraz bielu penu okolo úst. Presne ako besný pes. Ale čo to práve povedal? On povedal o našom klamstve celej rodine? Kedy? Ako? A najmä prečo? Čo ho k tomu prinútilo. Ak to mal niekto povedať, mal som to byť ja a nie on.

No ani na neho som sa nedokázal hnevať, určite to bolo príliš veľké bremeno. Klamať milovaným a hrať nenávisť k svojmu synovi. Carlisle nikdy nepodporoval klamstvá, ale teraz nemal na výber. Nikto o tom nesmel vedieť, inak by moja obeť bola zbytočná. Bella by sa umárala v žiali a čakala na mňa pokojne aj sto rokov, ktoré som tam mal byť.

„Určite príde, uvidíš, Edward vás všetkých miluje a najmä miluje moju dcéru,“ povedal hrdo Eric a ja som sa pousmial. Vždy ma nenávidel za to, čo som urobil, ale napriek tomu ma chránil a podporoval. Bol mi druhým otcom, bez neho by som už bol roztrhaný na márne kúsky a recitoval si: „Horí ohník, horí.“

„Je mi jedno koho miluje, ale ty si sa nemusel dívať do tváre mojej rodiny,“ zreval Carlisle a Eric sa nedal.

„Kurva, Carlisle, ty si nevidel každý deň tvár svojho syna. Ty si ho nezliepal dokopy každý deň a neutešoval ho. Kurva, uvedom sa. Kto tu trpel viac? On sa vzdal všetkého, čo miloval a čo mu dávalo istotu!“

„A dosť,“ zreval som pre zmenu ja, keď som vošiel do obývačky. Tri páry očí na mňa neveriacky hľadeli.

„Môj syn, ty si sa vrátil,“ vzlykla Esme a skôr, ako stihla padnúť na kolená, som ju chytil do náruče.

„Mami, odpusť mi,“ vzlykol som tentokrát ja a silno ju drtil v náručí. Vychutnával som si chvíľu, kedy som ju držal v náručí. Koľko som ju takto nezovrel? Necítil jej materinskú lásku, bezpečie z jej náruče a nepocítil jej pohladenie po vlasoch. Teraz to však bolo iné, už jej objatie nebolo chladné, teraz sme mali rovnakú teplotu. Jej objatie už nebolelo, bolo príjemné, už som sa všetkým mohol rovnať.

„Nemám ti čo odpustiť, synček. Urobil si správnu vec a ja som na teba hrdá, obetoval si sa pre záchranu rodiny. Bolo to najhlúpejšie, čo si urobil, no najhrdinskejšie. Nepoznám nikoho, kto by urobil krajšiu vec vo svojom živote. Ale už to nikdy viac neurob, už ma nesmieš opustiť,“ karhala a chválila ma moja matka. Ako som jej mal povedať, že som sa prišiel rozlúčiť navždy? Rozhodol som sa ich opustiť už po druhýkrát a teraz navždy. Nechám tu všetko, čo milujem. Nemôžem žiť tam, kde žije Bella s iným mužom po boku. Cítil som tu vôňu, ktorú som nepoznal, čo značilo, že tu žije s nimi. Nevedel som prečo a ani som sa na to nechcel nepýtať.

„Mami, ja som sa vlastne prišiel rozlúčiť,“ šepol som, i keď jej dokonalý sluch tieto slová postrehol. Chytila ma oboma rukami za ramená a v očiach mala neopísateľnú bolesť. Trpela potom, čo počula.

„Prečo? Nemôžeš, teraz si sa nám vrátil, nikto ti nedovolí odísť. Nesmieš,“ vzlykala a vôbec si neuvedomovala, že práve po prvý raz vo svojom živote klamala. Každý bude rád, ak odídem. Prečo by chceli, aby som tu ostával, nikto o mňa ani pohľadom nezavadí.

„Chcel som sa prísť rozlúčiť a povedať, že som v poriadku. Eric sa o mňa staral a dával na mňa pozor. Vďaka nemu som mohol ísť vo vašich šľapajach a živiť sa ako vy. Neokúsil som ľudskú krv, môžete byť pokojní. Odídem, ale budem vám pravidelne volať a hlásiť sa, no tu ostať nemôžem,“ vysvetlil som im a už premýšľal, kam budú moje kroky smerovať. Niekde, kde budem môcť byť sám, niekde, kde budem môcť žiť pokojne a začať nový život.

„Syn môj, ale tvoj domov je tu, pri svojej rodine, pri Belle a pri tvojom...“ slova sa ujal Carlisle a ja som zodvihol ruku na znak, aby mlčal.

„Nie, otec, mami, nechcem tu byť. Bella je moja minulosť, uplynulo príliš veľa času a ja jej nechcem zasahovať do života. Usporiadala si ho a zariadila po novom, je šťastná. Mal som možnosť dívať sa do jej tváre, nechcem jej spôsobiť rovnakú bolesť ako pred rokmi. No nechcel som odísť bez rozlúčenia.“ Po týchto slovách som sa otočil smerom k Ericovi, aj on si zaslúžil počuť odo mňa pár slov. Aspoň to som mu dlžil za tie dlhé roky.

„Eric, za celé mesiace, ba roky som ti nestihol povedať to najdôležitejšie. Ďakujem. Ďakujem, ti za všetko, čo si pre mňa kedy urobil. Stal si sa mojim druhým otcom, náhradnou rodinou. Stál si pri mne v najťažších chvíľach môjho života. Bol si prvý, kto bol pri mne, keď som otvoril oči po premene. Veľmi dobre som si uvedomoval, že si chodil za mnou a hovoril mi, že to bude dobré a prejde to. Bez teba a tvojej pomoci by som tam neprežil ani jeden jediný deň. Bol si mi oporou, priateľom, otcom a spoločníkom v najťažších dňoch. Viem, že je odo mňa trúfalé, ale chcel by som ťa požiadať, aby si dozrel na moju rodinu a Bellu,“ vyslovil som svoju žiadosť a on ku mne pristúpil. Z jeho tváre človek nikdy nevedel, čo sa mu honí hlavou. Výraz mal zakaždým neutrálny. Mohol by vás pokojne zabiť a vy by ste to ani nepostrehli.

„Neviem, prečo mi za všetko ďakuješ, dobre vieš, že i keď to s tebou nebolo stále jednoduché a ublížil si jedinej osobe, ktorá pre mňa niečo znamená,“ uškrnul sa a ja som sklopil zrak. „Tak si stal mojim neoficiálnym synom. Nemohol by som si pre svoju dcéru želať lepšieho chlapa ako si ty.“ Pri týchto slovách ma pichlo pri srdci. Nič krajšie mi po celú dobu nepovedal, dokonca som si myslel, že ma rešpektuje len kvôli nej, no on ma mal naozaj rád. Neuveriteľne ma to potešilo, ale zarmútilo zároveň. Nikdy už nebudem s mojou Bells. „Len jedna vec ma zaujíma, prečo? Prečo chceš odísť?“

„Videl som ju s ním, s tým chlapcom,“ povedal som a hlas sa mi triasol. Neviem, či to bolo hnevom alebo bolesťou.

„Videl si ju s Tonym?“ Esme sa prekvapene dívala na mňa a potom na Carlislea a Erica. Prikývol som, nevedel som, či sa volá Tony, ale očividne vedeli, o kom je tu reč.

„A i tak chceš odísť?“ nechápavo sa ma to opýtali trojhlasne. Veď to je ten dôvod, hlavná príčina môjho odchodu. Buď som naozaj natvrdlí, alebo jedine ja chápem tú závažnosť. Bella je šťastná a ja jej šťastie nehodlám pošliapať.

„Nemám rád lúčenie, preto vám poviem iba ahojte. Ozvem sa, keď sa mi podarí niekde usadiť,“ povedal som a pozrel smutne do tváre mojich rodičov. Esme sa opierala o Carlislea, tvárila sa hrozne. Trpela rovnako ako ja. Nemohol som inak. Potreboval som odísť skôr, ako sa vráti zvyšok rodiny. „Budem v poriadku, nie som už bezbranný chlapček a viem sa o seba postarať. Volterra ma naučila, bola to tvrdá škola, ale na niečo dobrá.“ Pokúsil som sa o úsmev a kým sa nazdali, bol som preč. Bežal som, neotáčal som sa. Vedel som, že ak sa raz otočím, už sa nikdy neodhodlám k tomu kroku. Počul som iba bolestný výkrik mojej matky a prosby, aby som sa vrátil. Aby ma priviedli späť, že nič som nepochopil a opäť ich nepustil k slovu.

Jediné, čo sa mi u nich darilo bolo to, že som im nechal súkromie. Ani jednému z nich som sa nepozeral do hlavy. Nechcel som to. Hneď z viacerých dôvodov. Prvý bol, aby som nevidel Bellu v objatí s tým Tonym a druhý, aby som nevidel, ako moja rodina trpela mojou stranou. Či vôbec trpela. Bál som sa toho zistenia, vedel som, že by ma zranilo zistenie, že som im nechýbal a nemysleli na mňa. Radšej budem žiť v presvedčení, že som im chýbal a spomenuli si na svojho syna a brata.

Bella:

Môj syn dostal hlavnú rolu, kto by to bol povedal. Ja určite, vedela som, že je šikovný a talentovaný po svojom otcovi. Vždy dosiahol, čo si zaumienil. Je to moja malá šikula. Bola som na neho hrdá, dokonca som aj zabudla na to, že náš vzťah predstierame. Teraz som ho objímala z celej lásky, materinskej lásky. Milovala som ho najviac na tomto svete. Hneď po ňom tu bol jeho otec. Ach, aký by bol na neho pyšný aj on. Určite by sa z neho tešil rovnako ako ja. Usmievala som sa po celú cestu domov, ale moju radosť mi kazila Alicina tvár. Vyzerala ustarostene, videla niečo? Vie niečo, čo nám zatajila? Nemohla som sa zbaviť tohto pocitu. Zaparkovali sme pred našim domom a všetci sa vybrali dnu, chceli oznámiť radostnú novinu o Tonym. Ja som si Alice odchytila, aby som sa jej na to opýtala medzi štyrmi očami.

My dve sme pred sebou nemali žiadne tajnosti. Boli sme nie len najlepšie priateľky, ale tiež sme boli sestry. Hovorili sme si všetko a toto z nej dostanem za každých okolností. Poznám ju lepšie ako samu seba. Vlastne ju za tú dobu poznám až tak dobre, akoby som ju sama porodila. Je to rodinné slniečko, ktoré sa za každých okolností usmieva. Ona je buď nešťastná, keď prepásne najnovšiu kolekciu od Gucciho, alebo neuvidí v telke módnu prehliadku. Toto je však niečo iné, je zamyslená a jej tvár je príliš sústredná, akoby chcela dostať silou mocou víziu a ona neprichádza.

„Alice, stalo sa niečo? A nehovor, že nie, poznám ťa, sestrička.“ Zahľadela sa mi priamo do očí a sklonila zrak. Je to ešte vážnejšie, ako som si myslela. Nechce mi pozrieť do očí, čo neznačí nič dobrého. „Prosím ťa, povedz mi to, nemôžem ťa vidieť takúto. Bolí ma, keď moji najbližší trpia,“ žiadala som ju a hladila ju po ramene.

„On tu bol,“ šepla a ďalej skenovala svoje značkové lodičky.

„Kto? O kom to hovoríš?“ Nechápala som, o kom je reč. Kto tu bol, hrozí nám niečo?

„Určite to bol on, poznám jeho vôňu. Bells, bol tu Edward, cítim ho. Nie som blázon,“ mlela dookola svoje a ja po jej slovách som sa zhlboka nadýchla. Prečo ho necítim aj ja? Prečo ja necítim jeho vôňu. Ale ak má pravdu, musel byť v dome. Otočila som sa jej chrbtom a letela do domu, kde na pohovke sedela celá rodina a všetci do jedného utešovali Esme. Esme sedela v náručí Carlislea a vzlykala.

„Kde je! Prečo ste nám nedali vedieť?!“ kričala som, bola som zmyslov zbavená. On tu bol a mne to nikto nepovedal, nikto ho nezadržal? Nechali ho len tak odísť? „Prečo ste ho nechali odísť? Načisto ste sa pomiatli?“ Bola som zlá, uvedomovala som si to, ale čo som mala robiť? Sedieť pokojne ako oni? Nesnažiť sa dostať vysvetlenie?

„Bella, upokoj sa a prestaň nás urážať. Myslíš, že sme ho chceli nechať odísť? Nechceli, ale zmizol skôr, ako sme ho stihli zastaviť.“ No to určite, sakra, čo to vlastne hovorím, som nespravodlivá.

„Prepáčte,“ pípla som zahanbene. „Kam šiel?“ znela moja otázka a všetci mlčali. Behala som očami po každom jednom, až som sa zastavila pri Alice, ktorá sa chytila steny a zahľadela do neznáma. Vízia. Jediné, čo mi prebehlo hlavou.

„Letisko,“ prehovorila a pozerala priamo na mňa. Edward je na letisku, on chce odísť.

„Nieee, nesmie odísť, nedopustím, aby ma opäť opustil.“ Môj bolestný krik sa ozýval celým domom.

„Mami, si v poriadku?“ Strachoval sa o mňa môj syn, ktorý ma chytil v poslednej chvíli pred tým, ako som padla na kolená. Nebola som schopná stáť na nohách, moje emócie ma úplne pohltili. Musím ísť za ním, chcela som sa postaviť, ale môj syn protestoval. „Ostaň tu, nie si v poriadku. Ja pôjdem za ním,“ povedal rozhodne a predal ma do Emmettovej náruče.

„Nepoznáš ho, ako ho chceš nájsť?“ Zasmial sa tejto otázke.

„Mami, vyzeráme rovnako, nebude problém ho nájsť,“ ubezpečil ma. Mal úplnú pravdu. Vôbec som nad tým neuvažovala, zabudla som na to v tom strese.

„Dávaj na seba pozor, synček,“ požiadala som ho a z očí sa mi valili slzy.

„Nevrátim sa bez neho, prisahám, že ho privediem aj násilím.“ Môj syn bol pevne rozhodnutý a ja som vedela, že urobí prvé posledné, aby ho dostal ku mne. Pobozkal ma do vlasov a už bolo cítiť iba prievan na mojej tvári. 

V ďalšej kapitole bude nečakaný pohľad Tonyho. Dúfam, že vám to nebude vadiť, ale podľa mňa je tu potrebný. 

Autor: 9moncici9 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Femme au masque - 29. kapitola: