Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Femme au masque - 24. kapitola

05.08.2013 (09:30) • 9moncici9 • FanFiction na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 1688×

Bella:

Ostáva tu, on sa rozhodol ostať tu. Bola som iba jedna z mnohých...

Zneli mi zas a znova slová, ktoré vypustil z úst, ktoré ma ešte pred pár desiatkami minút bozkávali. Z úst, ktoré mi kedysi hovorili, ako ma milujú a chcú byť so mnou naveky. Verila som mu, dala som mu moju dôveru, slepú. Ukradol si moje srdce a rozbil ho na miniatúrne kúsky. Dokážem vôbec žiť bez neho? Kým som ho nespoznala, vedela som, že môj život nestojí za veľa, ale teraz stojí ešte za menej.

Chcela by som prekričať ticho, ktoré sa zdá byť hlučnejšie ako krik. Krik uprostred mňa. Vo vnútri. Zvuky však viaznu. Nepočujem nič okrem dychu a hlasný tlkot srdca. Beznádej, ktorá viazne niekde za všetkým ako auto uprostred zápchy. Pomoc neprichádza, a tak jediná možnosť je pretrpieť večnosť v ukrutných bolestiach do zbláznenia. Bolesť, ktorá pretrváva.

Pošliapal ma, ako keď na jarnú trávu napadá sneh. Bol mojim slnkom, svetlom v tme, hviezdou na nebi, ktorá žiarila, aby mi robila radosť. Nechcela som nič, iba jeho. Chcela som kopec šťastia, nie pre seba, ale pre neho. Chcela som mu ho dať, ale on ho nechcel. Patrili sme k sebe a on nás rozdelil.

„Bells, si v poriadku? Odvediem ťa do izby,“ strachoval sa o mňa Carlisle a bral ma z Emmettovej náruče. Neuvedomovala som si, že som stále na chodbe a všetci tu stoja so mnou. Pozrela som každému do tváre a ich pohľady ma zraňovali. Esme, Rose a Alice ma ľutovali, zároveň prežívali obrovskú bolesť zo straty syna a brata zároveň. V Emmettovej tvári som videla obrovský hnev, ktorý by si najradšej vybil. Vedela som, že pre neho bolo priveľmi bolestivé udrieť Edwarda, ale chcel sa ma zastať a ochrániť moju česť. Bola som vďačná, že tu bol a hlavne, že mlčal. Jasper sa tváril utrápene, on to z nás znášal najťažšie, pretože sa musel vyrovnať so svojimi vlastnými pocitmi a k tomu cítil aj naše.

„Bells, vnímaš nás?“ spýtal sa ma opäť a ja som prikývla. Mlčala som, nevedela som, čo mu mám povedať. Bolo naozaj potrebné hovoriť o mojich pocitoch a bolesti? Čo by sa tým získalo, pohľady by boli rovnaké aj ich ľútosť. Nemala som chuť vnímať nič, kričala som vo svojom vnútri, ale na hlas som nevidela ani hláska.

Stála som tu, uprostred ničoho, no aj nič je predsa niečo a núti nás to premýšľať. Mala som pocit, že padám na kolená. Telo mi slablo a pokus vstať sa nedaril. Bola som pohodená a dúfala, že všetko je iba zlý sen, že sa z toho sna prebudím a on tu bude so mnou. Carlisle ma posadil na posteľ a silno objal. Bolo to otcovské objatie, ktoré som teraz veľmi potrebovala.

„Nestihla som mu to povedať,“ povedala som plačlivo a nechala, aby ma moje vzlyky naplno ovládli. Chcela som Edwardovi povedať, že som tehotná. Tie nevoľnosti neboli z vyčerpanosti, ale z toho, že s ním čakám bábätko. Myslela som, že keď sa to dozvie, bude šťastím bez seba, ale zmýlila som sa. Nemiloval ani mňa, ako by mohol milovať dieťa, ktoré vynosím ja?

„Dcérka, netráp sa, nie všetko je také zlé, ako sa na prvý pohľad zdá,“ chlácholivo sa ku mne prihováral Carlisle. Toto bolo po prvý raz, čo ma nazval dcérou, zahrialo ma to pri srdci. Teraz som si uvedomila, aká som vlastne sebecká. Ja som prišla o milovanú osobu, ale on s Esme stratili syna. Ostatní stratili brata, bože, Emmett udrel svojho brata. Kvôli mne. Vyletela som z postele a zrazila sa vo dverách práve s ním.

„Bella, ja...“ Vyzeral, že hľadá vhodné slová. Chytila som ho za ruku, aby som mu dodala odvahy a pomohlo to. „Chcel by som sa ti ospravedlniť. Neľutujem, že som udrel Edwarda, ale mrzí ma, že si bola pri tom a musela sa na to dívať. Odpusť mi, ale musel som to urobiť. Jeho slová o tom, že sa chce živiť ľuďmi a...“ Nechcela som, aby pokračoval, nemohla som tie slová počuť znova. Mala som ich v hlave, navždy tie slová budú znieť v mojich ušiach a v mojom srdci.

„Si len jedna z mnohých. Bella, si krásna, ale si len jedna ryba v mori. Vieš, koľko žien budem môcť mať, keď budem ako vy? Proste mala si pravdu. Ľudská láska a ľudské city sú pominuteľné. Nie sú večné ako tie vaše.“ Nikdy nezabudnem na tieto slová a nikdy mu ich neodpustím. Sám si vybral, čo je pre neho prvoradé. Chce sa živiť ľuďmi, prosím. Jeho bude hrýzť svedomie, nevie si teraz predstaviť, aké bude ťažké žiť s pocitom, že vzal nevinný život.

„Emmett, netráp sa, ja som ti neskonale zaviazaná, že si sa postavil na moju stranu. Viem, že to pre teba nebolo ľahké, chránil si moju česť a moje nenarodené dieťa. Len ma mrzí, že si sa postavil proti vlastnému bratovi.“ Sklonila som hlavu k zemi, ale on mi ju opatrne nadvihol, aby som sa mu dívala priamo do očí.

„Nie je mojim bratom, už nepatrí do našej rodiny. Za to ty, áno. Urobil som to a ver, že by som to urobil znova, keby to bolo potrebné.“ V jeho hlase bola počuť rozhodnosť, bolo cítiť, že tieto slová nehovorí len do vetra. Nevedela som, či sa mám radovať alebo práve naopak. Bola som vinná, že sa Edward do mňa zamiloval, teda, že sa so mnou začal zahrávať. Ja som bola vinná, že sa Emmett postavil proti nemu.

„Vždy bude tvojim bratom, i keď si vybral iný život. Takto nesmieš hovoriť, ja sa na neho nehnevám, ľutujem iba to, že ho budem naveky milovať,“ fňukla som a on si ma rýchlo privinul k sebe. Držal ma silno a ja som si priala, aby ma nikdy nepustil. Bála som sa, že ostanem sama. Teraz som si uvedomila, že nemám nikoho na tomto svete. Ako sa dokážem sama postarať o nenarodené dieťa, ako to všetko zvládnem? Ja nemôžem byť matkou, čo ak sa mi niečo stane a moje dieťa bude samé? Kto sa o neho postará? Teraz som musela dať svoju sebaľútosť bokom a urobiť vážne rozhodnutie. K tomu som však potrebovala, aby tu boli všetci vrátene môjho otca.

„Carlisle, smiem ťa o niečo požiadať?“ spýtala som sa, keď som sa vymámila z medvedieho objatia.

„O čokoľvek, sme tu všetci pre teba,“ odpovedal bleskovo.

„Mohol by si sem zavolať celú tvoju rodinu a môjho otca, musím s vami o niečom hovoriť. Prosím,“ požiadala som ho a už ho nebolo. Zmizol ako víchor a o pár minút tu boli všetci. Emmett po celý čas stál po mojom boku a objímal ma okolo ramien. Rosalie sa na neho usmiala. Musela byť z časti hrdá, že aj takýto smieško, akým Emmett je, dokáže v tejto chvíli byť vážny. Aj mňa samú prekvapilo jeho správanie. Správal sa ako dospelý a zrelý muž, nie ako truľko. Správal sa ako môj veľký brat, po pravde som ho aj tak začala vnímať. Chyba, oni nie sú moja rodina. Toto zistenie ma veľmi zabolelo a ja som opäť skrivila tvár do bolestnej grimasy.

„Zavolala som vás, aby som sa vám ospravedlnila,“ začala som opatrne. Chcela som im povedať, čo mám na srdci a čo ma veľmi ťaží, ale oni na mňa začali pozerať nechápavo. „Mrzí ma, že ste prišli o syna a brata, nemali ste to vidieť, odpustite mi, nechcela som vás o neho pripraviť. Ak by ste mi nechceli pomôcť zachrániť mojich blízkych, nikdy sa to nestane. Veľmi ma to mrzí,“ ospravedlnila som sa a nebyť Emmetta, ktorý ma po celý čas držal, padnem pred nimi aj na kolená.

„Dcérka, za nič nemôžeš, neobviňuj sa,“ prehovorila Esme a k nej sa pridala aj Alice.

„Bella, my sme ti chceli pomôcť, sami sme sa rozhodli. Je to moja vina, nevidela som jeho rozhodnutie pred cestou sem. Ak by som to vedela, nedovolím, aby šiel s nami,“ vzlykla Alice a Jasper si ju privinul k sebe. Obviňovala sa rovnako ako ja, to ma bolelo snáď ešte viac. Nikdy som im nemala vstúpiť do života. Prinášam iba smútok a utrpenie, ako ich môžem žiadať o takú vec, na ktorú sa chystám? Nemám právo ich o niečo žiadať.

„On si vybral, už to pochopte všetci. Rodina pre neho nič neznamená a ani milovaná žena s dieťaťom pod srdcom,“ zavrčal Emmett a môj otec spozornel.

„Aké dieťa?“ skríkol dosť namosúrene a urobil krok ku mne. Vyzeral hrozivo a Cullenovci si toho všimli tiež. Prvý zareagoval Emmett, ktorý ma stiahol za seba a Carlisle chytil otca za rameno.

„Eric, upokoj sa, Bella ti všetko vysvetlí. Posaď sa,“ požiadal ho Carlisle a otec sa posadil na posteľ medzi Esme a Rosalie.

„Čakám dieťa s Edwardom, ale on to nevie,“ povzdychla som si a on za jednu minútu klipol očami presne tisícdvadsať krát. Potom chvíľu mlčal, následne začal podupkávať nohou a potom sa usmial.

„Ja budem dedkom?“ spýtal sa naradostene a vtedy to pochopila Esme aj Carlisle.

„My bude starí rodičia,“ povedali dojato. Nemali čas si to uvedomiť. Prikývla som na tri strany.

„Ale to nie je dôvod, prečo som vás dala zavolať. Pravý dôvod je ten, že neviem, ako bude moje tehotenstvo prebiehať. Som síce poloupírka, ale čo ak dieťa nebude po Edwardovi, ale po mne. Čo ak bude mať moju silu? Môže sa stať čokoľvek a ja môžem umrieť.“ Všetci nesúhlasne krútili hlavami. „Musíme rátať aj s možnosťou, že sa mi niečo stane. Ak by k tomu došlo... Ja viem, že do vašej rodiny nepatrím. Aj to, že moja žiadosť je opovážlivosťou, ale ak by som umrela, postaráte sa o moje dieťa? Mohli by ste ho milovať a vychovať z neho dobrého človeka, chrániť ho, akoby bol vašim?“ Hlas sa mi triasol z toho, čo sa dozviem. Čo ak im príde moja žiadosť opovážlivá?

„Za prvé, nič sa ti nestane. Tvoje telo je silnejšie ako telo ľudskej ženy, čo znamená, že neumrieš. Za druhé, ak by sa hocičo stalo, tvoje dieťa bude našim. O to sa nežiada, to je samozrejmosť. Je predsa dieťaťom aj Edwarda a on je našim synom,“ slova sa ujal Carlisle a ja som bola rada. Vedela som, že nech sa mi stane čokoľvek, moje dieťa bude v poriadku. Bude mať strechu nad hlavou a skvelú rodinu, ktorá ho bude milovať nadovšetko.

„Prečo žiadaš ich? Prečo nežiadaš mňa? Myslíš si, že nie som schopný postarať sa o svoje vnúča?“ vybehol na mňa otec a ja som si reflexívne objala brucho. Vedela som, že by mi nikdy v živote neublížil, ale bol to materinský pud.

„Nie, tak to nie je. Ja viem, že by si sa dokázal postarať, ale ty si tu, vo Volterre. Moje dieťa nebude vyrastať v blízkosti svojho otca, ktorý o nás nestojí. A tiež z môjho dieťaťa nebude vraždiace monštrum ako všetci tu. Bude žiť normálny život s ľuďmi, ktorí ho budú milovať a viesť k dobru. Pochop ma, otec, s nimi mu bude lepšie. Ty sa tu staraj o Edwarda, i keď ma nemiluje, chcem, aby bol v poriadku. Prosím ťa, kvôli mne,“ prosila som ho a on súhlasil. Videla som, že nie je dvakrát nadšený, ale vedel, že mám pravdu. Teraz som vedela, že môžem v pokoji odísť. Edward bude pod ochranou môjho otca, moje dieťa bude mať rodinu a Sophie? S tou si o všetkom pohovorím, až sa dostaneme do bezpečia.

Z Volterry sme odišli ešte v ten deň. Nikto sa nešiel s Edwardom rozlúčiť, pretože Aro povedal, že jeho premena začala. Nikto sa s ním nemohol rozlúčiť, videla som, že to všetkých veľmi zranilo. Dokonca aj Emmetta, ktorý si to nechcel priznať. Ja som sa rozlúčila s otcom a sľúbila som mu, že teraz budeme v kontakte častejšie. Dokonca mi aj on sľúbil, že vždy, keď bude po blízku, tak sa zastaví. Edwardovi nepovie o mojom tehotenstve, i keď bolo ťažké ho o tom presvedčiť, pretože tvrdil, že otec má právo vedieť o svojom dieťati. To mal pravdu, ale on nie. Zavrhol ma, nemiloval ma, prečo by to mal vedieť? Ja od Edwarda nechcem nič, budem dúfať, že ho nikdy neuvidím, aby som si nepripomínala tento deň. Deň, keď všetko zničil. 

Kapitoly budú teraz častejšie. Vždy, keď zverejnia novú, dám na zverejnenie ďalšiu, aby ste nemuseli čakať. :) Inak veľmi rada by som poďakovala aspoň tým piatim, ktoré mi zanechávajú komentáre. Som rada, že ste so mnou od začiatku tejto poviedky a stále si nájdete čas na komentár a prečítanie kapitoly. 

Viem, že nepatrím medzi najlepšie autorky na stmívku, veď to aj tak vyzerá. :D Ale som rada, že mám aspoň vás, ktoré ma podporujú. Ďakujem. :) 

Autor: 9moncici9 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Femme au masque - 24. kapitola: