Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Femme au masque - 20. kapitola

25.06.2013 (15:15) • 9moncici9 • FanFiction na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 1810×

Edward:

Sledovať moju lásku, ako leží na posteli a je obviazaná, bolo príšerné. Mal som chuť Emmetta roztrhať v zuboch, ale udržal som sa. Veľmi ma bolelo vidieť, ako s ňou zametal. Vedel som, že pohľad na nich dvoch, ako spolu bojujú, vlastne trénujú, nebude príjemný, ale chcel som tam byť. Aspoň ako morálna opora. Ešte teraz mám pred očami Bellu, ako letí niekoľko metrov do diaľky a naráža do stromu celou silou. Nemusel som mať dokonalý zrak a ani sluch, aby som vedel, že sa jej niečo stalo. Strach, ktorý som pocítil, sa nedal opísať. Viem, že Bella nepatrí medzi krehotinky, ktoré keď si zlomia necht, tak vyvádzajú ešte týždeň. No stále to bola iba žena. Predstava, že by sa už nepostavila na nohy, že by jej skutočne ublížil, ma privádzala ešte aj teraz do zúrivosti, a to mi Bella už ležala v náručí. Je pravda, že sa držala a nevzdávala sa, no nechcem to viac vidieť. Smola, uvidím, určite to bude ešte  horšie, Emmett bol ešte mierny. Povedal, že sa držala, vraj bojoval naplno, ale chcel som veriť tomu, že sa miernil. Potreboval som si to nahovárať, aby som sa upokojil.

„Sophieee!“ krik mojej lásky ma prebral z mojich myšlienok. Celá rodina nabehla do izby a nechápavo hľadela na nás. Bella ledva stála na nohách a oči jej zaplavili slzy.

„Čo sa stalo?“ spýtali sme sa všetci zborovo a čakali na jasnú odpoveď.

„Niekto uniesol Sophie,“ vydýchla a mobil jej vypadol z rúk. Okamžite som ho vzal a vytočil posledné volané číslo.

„Volaný účastník je momentálne nedostupný,“ ozval sa ženský hlas a teraz som sa bál už aj ja.

„Kto?“ spýtal som sa a odpoveď prišla oveľa skôr, ako by som čakal.

„Volturiovci,“ vydýchla Bella a zviezla sa k zemi vedľa postele. Nohy pokrčila a pritiahla si ich k telu, následne ich silno objala svojimi rukami. Vzlyky nedali na seba dlho čakať a začali otriasať celým jej telom. Nebola v poriadku po fyzickej stránke a teraz ešte aj po psychickej.

„Bella, viem, že si teraz nie v práve najlepšom stave, ale... Ako dobre poznáš Sophie?“ Videl som na Jasperovi, že sa pokúša voliť slová, ale nerozumel som, kam touto otázkou mieri. Miesto hlúpych otázok by mal prísť s vhodným riešením, ktoré by nám pomohlo ju zachrániť. Dúfam, že nie je neskoro.

„Prečo sa pýtaš? Sophie mi je ako sestra, poznám ju dosť dobre.“ Bella sa pokúsila o pokojný tón, ale mal som pocit, že ju táto otázka nahnevala. Nikto nemá rád, ak niekto pochybujem o niekom, koho má rád. Doteraz bola Sophie jej jediná rodina, od kedy ju opustil otec. Teraz má aj nás, ale vždy bude pre ňu Sophie na prvom mieste, čo sa týka rodiny.

„Nehnevaj sa, ale prečo by ju unášali Volturiovci? To nie je ich štýl, oni nie sú únoscovia, ale vrahovia. Ona je iba človek, je pre nich bezvýznamná. Ak by chceli vedieť kde si, spýtajú sa jej to a zabijú ju. Neunášali by ju,“ vysvetľoval Jasper a tváril sa, že vie, o čom hovorí. Moja rodina Volturiovcov pozná, vie, ako uvažujú. Po jeho vysvetlení som aj ja začal uvažovať, prečo by ju unášali. Nedávalo to vôbec zmysel. Vie predsa o Bellinej existencii, čo znamená, že Bella porušila zákon a každý, kto vie o nich... Ťažko sa mi to až vyslovuje, ale musí umrieť. Teda, ak Sophie nemá nejaký dar, ktorý by bol pre nich zaujímavý.

„Chceš tým snáď povedať, že je moja Sophie zradca?“ vypískla rozhorčene moja láska. Chcel som ju upokojiť, preto som sa pokúsil ju objať, ale uhla. Čo som urobil? Povzdychol som si a posadil som sa na posteľ. Do tohto asi nemám čo hovoriť. Opäť ma pochytil ten hlúpy pocit bezmocnosti a nedôležitosti. Jasné, nie som upír, nemám, čo do toho hovoriť. Čo ja vlastne viem? Podľa nich nič.

Dosť!

Kde mi teraz vlastne behajú myšlienky?! Sophie je v nebezpečenstve a ja sa tu umáram v žiali nad svojou ľudskosťou. Som obrovský sebec, Bella sa trápi, teraz nie je čas na sebaľútosť. Mlčky som ďalej sedel a sledoval dianie.

Alice sa pokúšala sledovať Arove rozhodnutia, ale nič nevidela, bola z toho zúfalá. Nič, čo by nám mohlo pomôcť, nedokázala zistiť. Carlisle stepoval po miestnosti a stále si niečo hundral popod nos a Emmett mu na to stále niečo povedal. Ak by som mal ich sluch, vedel by som, o čom je reč, ale takto som si mohol iba domýšľať. Rosalie a Esme boli teraz nezaujaté, obe len smutne a chápavo pozerali na Bellu.

„Ja netuším, ale uvažuj sama. Nikdy sa nesprávala zvláštne? Veď si len zober napríklad situáciu, ktorá ťa v jej prevedení prekvapila. Ako reagovala na zistenie, kým v skutočnosti si? Utiekla? Kričala o pomoc?“ Jasper sa nechcel tak ľahko vzdať a stále sa Belly na niečo pýtal. 

„Nie, stále sa správala normálne. Je pravda, že keď zistila, kým som, bola úplne pokojná a prijala to úplne normálne. Bola som milo potešená, že to tak prijala. Od tej chvíle sme najlepšie priateľky. Vie o mne a mojej rodine všetko.“ Sophie tým pádom reagovala podobne ako ja. Ja som bol síce ešte pubertiak, pre ktorého to bolo niečo super, ale ak by som sa to dozvedel teraz, s krikom utečiem.

„Nechcem byť zlým prorokom, ale mám pocit, že tá Sophie je niekým iným. Ak sa neurazíš, rád by som si ju preveril. Mám dosť dobrého známeho, ktorý mi do hodiny zistí ešte aj jej číslo topánok. No musíš to sama chcieť. Si pripravená sa dozvedieť o svojej priateľke pravdu?“ Bella chvíľu pozerala na Jaspera, ale napokon prikývla. Na nič nečakal a zmizol niekam preč.

Bella:

Bola som úplne zmätená z Jasperovho správania. Prečo si myslí, že Sophie je zradca, predsa by som o tom niečo musela vedieť. Ľudia nie sú takí dobrí herci a ona vonkoncom nie. Nedokáže klamať. Vždy, keď sa snaží klamať, jej oči behajú sprava–doľava. Keď klame, nikdy sa nepozrie druhému priamo do očí. Sophie je vo všetkom určite nevinne. O tom som nemala ani najmenších pochýb. Verila som jej tak, ako nikomu predtým. Len preto som súhlasila s tou hlúpou Jasperovou hrou, že si ju preklepne. Pokojne, možno zistí aj jej veľkosť podprsenky, ale aj tú dôverne poznám. Uškrnula som sa, lebo sa mi vybavili naše prvé spoločné nákupy, kedy sme kupovali spodnú bielizeň. Kým Sophie dokázala zo seba dostať, akú veľkosť podprsenky nosí, ja som jej veľkosť nadiktovala predavačke. Tá si o nás myslela, že tvoríme pár, vraj preto poznám jej veľkosť. Bože, tí ľudia sú ale riadne domýšľaví.

Čakala som s Edwardom v jeho izbe a stále som sa nedokázala upokojiť. Mala som strach a zlosť zároveň. Vŕtali mi v hlave Jasperove úvahy, ktoré mali síce niečo do seba, ale stále som tomu nechcela veriť. Nedokázala som si tieto fakty pripustiť. Som tvrdohlavá osoba a keď poviem, že nie, tak to bude nie. Ale čo ak predsa? Čo bude potom? Som ochotná vystaviť vlastný krk pre niekoho, kto mi tak dlho klamal? Neviem...

„Mám to,“ prirútil sa do izby s nejakými papiermi. Zastavil sa mi dych a celé telo sa mi roztriaslo. Strachom, ale i nedočkavosťou z prichádzajúceho. Jasper mi podával papiere a ja som váhavo na neho hľadela. Odvaha a dôvera, ktorá tu v posledných minútach panovala, sa vytratila, ako mávnutím čarovného prútika. Všetci na mňa hľadeli, pretože aj zvyšok Edwardovej rodiny prišiel. Všetci túžili vedieť, či sa ich ďalší člen mýlil alebo nie.

Veríš jej? Veríš! Tak vezmi tie papiere a dokáž ostatným, že je Sophie nevinná. Ona by im to dokázala a ty tu váhaš. No tak, preber sa! kričalo na mňa moje podvedomie.

Vzala som do rúk papiere a začala čítať. To, čo som tam videla, ma úplne vykoľajilo, nemohla som tomu uveriť. To nemohla byť pravda, moja Sophie. Bože, ako jej to niekto mohol urobiť! Pochytil ma neskutočný hnev, že som o tom nevedela. Prečo mi nepovedala, aký život mala. Mohla som jej som pomôcť, aspoň psychicky. Morálna opora by jej určite pomohla. Nedôverovala mi, že mi to zatajila? V rukách som držala lekárske správy, ktoré preukazovali, že Sophie niekto často bil. Viem, že takýchto prípadov je veľa, po celom svete je veľa týraných žien a veľa z nich to trpí. Majú strach odísť od človeka, ktorý im ubližuje, pretože sa boja, že to dopadne ešte horšie. Týranie je podľa mňa odporné, pretože žena sa nedokáže sama brániť. Žena nie je taká silná ako muž. Neviem, čo si týmto chlapi dokazujú, ale ak si myslia, že toto cestou ukážu svoju nadradenosť, sú na veľkom omyle. Jedine slaboch môže udrieť ženu. V papieroch bolo tiež uvedené, že lekárom tvrdila, že spadla. Typická výhovorka, keď vás niekto týra. Prečo si niekto myslí, že lekár je úplne sprostý a nevidí rozdiel medzi neúmyselným pádom a bitkou. Boli tu policajné záznamy, ktoré nasvedčovali o tom, že ju hľadal nejaký Thomas Clark. Bola tu uvedená aj jeho adresa. Možno je on za jej únosom. Rozhodla som sa ísť za ním. Prvá moja cesta nebude smerovať do Volterry, ale na Floridu za už menovaným Thomasom Clarkom. Viac v tých papieroch nebolo. Žiadna zmienka o tom, že by Sophie bola podvodníčka, všetko preukazovalo iba to, že bola týraná a ušla. Zaujímalo by ma, kam potom išla, kam sa uchýlila a kto jej asi tak pomohol prekonať ťažké chvíle. Nemohla to predsa zvládnuť úplne sama alebo áno?

Vedela som, že ona by mi neklamala. To, že mi zatajila tieto skutočnosti, som jej nemohla mať za zlé. Nie každý dokáže hovoriť o ťažkých životných situáciách. Je to veľmi bolestivé, keď si to má niekto pripomínať. Musím ju nájsť. Ak je za tým ten chlap, zabijem ho. Nech sa jej nepokúsi skriviť ani jediný zlatý vlas na hlave.

„Idem na Floridu,“ povedala som pevným hlasom a nikto okrem Jaspera nechápal, o čom hovorím.

„A čo Volterra a tvoj otec?“ spýtal sa Edward.

„Podľa týchto papierov Sophie žila na Floride. Bola týraná, niekto jej veľmi ubližoval a ja musím zistiť, či ten niekto jej neubližuje aj teraz. Volterra sa bude konať potom. Ja pôjdem na Floridu, ostatní by mohli byť vo Volterre a čakať, kým sa vrátim. Nebudem tam dlhšie ako jeden deň. Súhlasíte?“ spýtala som sa s očakávaním v hlase a dúfala, že budú súhlasiť. Nikto nemal ani najmenšie námietky okrem Edwarda. Samozrejme, že ma nechcel nikam pustiť samú, a preto som súhlasila s tým, že on pôjde so mnou. Mal však nakázané mi nezavadzať, ak by došlo k tomu, že sa prestanem ovládať pri tom chlapovi, nebude mi stáť v ceste. Ak ten chlap jej ublížil, zaplatí za to svojím vlastným životom. O tom som nemala záujem diskutovať. Na nič nikto nečakal a kým sa stihol Edward poobliekať, my ostatní sme zabalili potrebné veci na odchod. Na letisku prebiehalo zdĺhavé lúčenie. Vedela som, že sa všetci boja o Edwarda, ale prekvapilo ma, keď mi Esme povedala, aby som si dávala pozor aj ja. Bol to neuveriteľný pocit, že sa o mňa niekto bojí. Doteraz sa nemal kto o mňa báť. Pripadala som si dôležitejšie. Esme sa ku mne od začiatku správala ako matka. Niekedy som jej mala chuť povedať to zázračné slovko, ale vždy som si zahryzla do jazyka.

V lietadle sme s Edwardov veľmi nerozprávali. Bola som rada, že rešpektuje môj terajší stav. Miestami som mala výčitky svedomia, či som si vybrala správne. Bolo pre mňa príliš ťažké voliť medzi Sophie a mojím otcom, ale rozhodla som sa pre Sophie. Len v jedinom argumente vyhrala práve ona. Je to človek, ktorý sa nevie brániť. Môj otec je upír, ktorý má dar, pred ktorým majú rešpekt. Preto som sa o neho bála o niečo menej. On sa o seba dokáže postarať, ale ona nie. Keď som si predstavila, že jej v tejto chvíli môže niekto ubližovať, prišlo mi zle. Nechcela som na to myslieť, tobôž nie si to predstavovať.

„Láska, bude v poriadku, i tvoj otec,“ šepol mi Edward do vlasov a silno ma objal. Jeho prítomnosť bola pre mňa liekom. On si to ani neuvedomoval, ale bez neho by som sa dávno psychicky zosypala. Stojí pri mne v takýchto ťažkých chvíľach. Ako dokáže byť taký pokojný a ešte upokojovať aj mňa. Je to obdivuhodné, aký je úžasný. Nemohla som si lepšie vybrať.

„Dúfam,“ povedala som po pravde a silne sa mu schúlila v náručí. Je možné, aby mi jeho náruč dávala až taký obrovský pocit bezpečia? Asi áno, pretože mi ho dáva. „Ďakujem, že si bol ochotný ísť so mnou. A vlastne ďakujem za všetko. Milujem ťa, Edward,“ šepla som a priložila svoje pery na jeho.

„Tvojím obľúbeným slovom je asi ďakujem. Stále mi ho opakuješ,“ zasmial sa a ja som sa uškrnula. Čo je na tom, že som mu vďačná. Tsss... „Nemusíš mi ďakovať, vieš, že pre teba urobím všetko a pôjdem aj na koniec sveta.“ Teraz som sa už aj ja usmievala ako slniečko a opäť som ho pobozkala. Nedokázala som sa odtrhnúť od tých pier, ktoré chutili ako najsladšia čokoláda.

„Ehm... Prepáčte, ale budeme pristávať, mali by ste sa pripútať,“ odkašľala si pri nás letuška a ja som nesúhlasne zavrčala Edwardovi do pier, čo ho samozrejme rozosmialo. Môj krivý pohľad letušku vystrašil a radšej rýchlo odišla.

„Nemusela si byť taká zlá,“ upozornil ma sladkých hlasom, ktorý ma opäť upokojil. Mykla som ramenami a nevyjadrovala som sa. Nemám rada, ak ma niekto ruší v takejto chvíli. Najmä, keď sa venujem svojmu chlapovi, nech mi dá každý pokoj.

Na letisku sme si požičali auto, ktoré vybral Edward. Chcela som niečo bez strechy, aby som si vychutnala slnečné lúče, lebo v Bradforde a ani vo Forks som si slnka veľmi neužila. Viem, že som sem neprišla na dovolenku a užívať si, ale prečo si povinnosti trochu nespríjemniť. Miesto krásneho auta bez strechy sme si vzali Volvo, ktoré chcel dokonca šoférovať Edward. Nedokázala som mu povedať nie, a tak som sa usadila na miesto spolujazdca. Po celý čas som oči mala nalepené iba na ňom. Našťastie sme mali GPS, takže som ho nemusela rušiť a v tichosti som obdivovala jeho dokonalosť. Dokonca som sa prichytila aj pritom, že uvažujem nad tým, ako asi bude vyzerať, keď bude upírom. Už ako človek je nádherný, a keď bude upírom, bude ešte krajší. To ma dosť trápilo. Asi to znie zvláštne, ale ja by som bola najradšej, ak by po premene vyzeral zle. Nevadilo by mi, ak by napríklad zarastal ako opica, alebo mal o tri zuby menej. Dôvod je jednoduchý. Teraz po ňom každá žena slintá, nie som slepá a všímam si takéto veci. Keď bude upírom, bude to o poznanie horšie. Veľmi ma to trápilo a už som si aj predstavovala, ako sa vyzbrojím. Možno si kúpim pušku alebo samotný guľomet. Nie, predsa nie som vrah. Radšej sa odsťahujeme veľmi ďaleko, kde nebudú ľudia, vlastne, iba ženy. S týmto nápadom som bola spokojná a celú cestu som sa musela usmievať. Som ja ale hlavička. Z premýšľania ma dostalo prudké zabrzdenie auta. Edward skočil na brzdu a celou silou udrel do volantu. Nestihla som sa ho ani opýtať, čo sa vlastne stalo a už som otvárala dvere na aute a začala zvracať. Asi som nemala toľko jesť, ale keď som nervózna musí mať stále niečo v ústach.

„Belli, si v poriadku? Prepáč, ale videl som psa a nechcel som ho prejsť. Vôbec mi nenapadlo, že ti príde zle, odpusť,“ ospravedlňoval sa mi Edward a čupol si predo mňa.

„Choď do auta, toto nemusíš vidieť,“ vykuckala som zo seba a opäť začala zvracať. Tentokrát presne medzi jeho značkové čierne topánky. Bože, takto trapne som si ešte nikdy nepripadala!

„Bella, pár zvratkov ma predsa neodstraší,“ pokúsil sa ma rozosmiať, čo sa mu podarilo. Otvoril zadné dvere a z tašky vybral fľašu vody, ktorou som si vypláchla ústa a trochu si jej naliala aj za krk. Chvíľu sme ešte počkali, kým mi začalo byť lepšie a pokračovali sme v ceste. Našťastie sme k domu Clarka došli relatívne skoro a ja som sa nemohla nabažiť čerstvého vzduchu. Vždy mi bolo dosť ťažko na žalúdku, ale už to bolo podstatne lepšie. Edward ma k dverám domu jemne podopieral a nehodlal ma pustiť. Aj napriek mojim protestom chcel ísť so mnou až k dverám. Nebolo to v tom, že by som ho nechcela mať pri sebe, ale stále som nevedela, aká bude moja reakcia na toho chlapa. Ani som netušila, čo mu poviem ako prvé. Ale pri pohľade na tento dom som si dokázala predstaviť, čo sa tu asi tak môže diať. Väčšinou takéto domy majú deti papalášov, ktoré sa nevedia vtrepať do kože a myslia si, že keď ich rodičia zabezpečili, tak môžu robiť, čo chcú.

„Ak by začal robiť problémy, sľúb mi, že sa do toho nebudeš pliesť. Prosím ťa o to,“ žiadala som ho s nádejou v hlase, že bude súhlasiť. Chvíľu mlčal, ale prikývol. Pohladila som ho po tvári a obdarila úsmevom. Potom som zazvonila.

„Želáte si?“ spýtala sa ma staršia žena, ktorá mala okolo pása omotanú zásteru. Vyzerala ako slúžka alebo kuchárka. Ten Thomas sa musí cítiť pri prachoch, keďže si dovolí platiť aj služobnú. Alebo sme tu nesprávne?

„Dobrý deň, som Isabella Swanová a toto je môj priateľ Edward Cullen. Zháňam Thomasa Clarka, je doma?“ Žena sa rozosmiala a my sme s Edwardom na seba nechápavo hľadeli. Povedala som niečo zábavné? Nebola som si toho vedomá.

„Práve prišiel do práce. Máte šťastie, že dvere otváram ja a nie pani domu, lebo by mal z toho problémy. Majiteľka nemá rada, keď za zamestnancami chodia návštevy. Choďte za dom, pošlem ho do záhrady,“ vysvetlila nám žena a my sme šli dozadu. Čiže Clark tu pracuje, on tu nebýva? Bola som z toho maximálne zmätená. Za domom bola obrovská záhrada s asi desať metrovým bazénom a okolo neho päť ležadiel. To musí byť život. Obrovský dom, bazén a hlavne slnko. Moje predstavy Edwarda iba v šortkách a bez trička prerušil prichádzajúci muž.

„Vraj ma hľadáte. Poznáme sa?“ spýtal sa nechutne vyzerajúci muž, ktorý vôbec nevyzeral ako ten chlap z fotografie od Jaspera.  

„Vy ste Thomas Clark?“ spýtala som sa prekvapene a hľadela na bezvlasého tučného chlapa, ktorému spod trička vykukovalo zarastené brucho. Teda, ak to bolo brucho.

„Thomas Clark starší, osobne.“ Starší? Je aj nejaký mladší? „Vidím, že vy ste asi hľadali môjho syna,“ skonštatoval nakoniec a my s Edwardom sme ako na povel prikývli.

„Nájdete ho na cintoríne. Je tri mesiace po smrti,“ odfrkol a odišiel. Čo to malo znamenať? Žiadne zabučanie na rozlúčku a ani náznak súcitu zo smrti svojho syna? Zvláštne, vyzerá to, že asi nemali najlepšie vzťahy medzi sebou. To som však prestala riešiť, keď mi to konečne došlo. Thomas Clark je mŕtvy, a to znamená, že on so zmiznutím Sophie nemá nič spoločné. Že by za tým boli naozaj Volturiovci?

Pohľad niekoho:

„Ako si to mohla urobiť? Prečo si ju neochránila? Mala si ju na starosti. Mala si dávať na ňu pozor! Všetku moju dôveru som vložil do tvojich rúk a ty si ma sklamala! Z akých dôvodov si jej dovolila stýkať sa s tým bezvýznamným človekom, ktorý je k tomu členom rodiny Cullenovcov? Prečo si ma o tom neinformovala? To sa muselo ku mne doniesť takto? Uvedomuješ si následky svojho nerozvážneho konania? Kurva, ty si fakt asi neuvedomuješ, čo si týmto spôsobila? Podpísala si si rozsudok smrti!“ rozkrikoval sa po vystrašenej dievčine chladnokrvný upír. Dievča sa triaslo ako osika a z očí sa jej valili potoky sĺz. Neuvedomovala si vážnosť situácie, pretože si svoju priateľku obľúbila natoľko, že chcela pre ňu šťastie a lásku. Dievča sa pri slove priateľka muselo v duchu zákerne rozosmiať, pretože sa už nesmelo nazývať priateľkou. Priateľka by vyšla s pravdou na povrch a neklamala by do očí. Ona však musela chrániť seba a svoj život. Musela, inak jej hrozila smrť. Bola iba bezvýznamným červom, ktorý mal za úlohu sledovať Isabellu na každom kroku. Aby sa nedostala do nesprávnych rúk. Zlyhala a teraz musí niesť následky.

„Ja za to nemôžem,“ pípla dievčina a skryla si tvár do dlaní. Chránila sa pred ďalšou ranou, ktorú čakala. Takýchto rán dostala už vyše desať. Prestala to rátať, vedela, že je to úplne zbytočné. Kým nestratí vedomie, bude musieť čeliť bolesti. Uvažovala, že by sa tvárila, že je v bezvedomí. No dobre vedela, že jeho neoklame.

„Čo si to povedala? Asi si zabudla, kto ťa dostal z úplného dna na úplný vrchol. Keď som ťa našiel, bola si len obyčajná špina. Ponúkol som ti rozprávkové peniaze, dal strechu nad hlavou a vybavil prácu. Ty si mala dávať pozor iba ňu. Chcel som od teba nemožné?“ Muž túto dievčinu zachránil, keď ležala na ulici. Bola dobitá a v špinavom, roztrhanom oblečení. Nikdy sa jej nepýtal, kde k tomuto stavu prišla. Bolo mu to úprimne jedno, ale bola vo veku Isabelly. Preto jej ponúkol pomoc a chcel od nej skutočne jediné. Sledovať Isabellu. Po celý čas sa o ňu bál a chcel ju chrániť, i keď to tak nevyzerá. Má svoju minulosť a svoje povinnosti voči svojmu pánovi, ale vždy ju chcel chrániť.

„Nie, pane, nezabudla som. Som vám vďačná za všetko, čo ste pre mňa kedy urobili. Mrzí ma, že som vás sklamala. Už sa to nebude viac opakovať.“ Plačlivý hlas dievčaťa ho však vôbec nedokázal obmäkčiť. Slová, ktoré boli v tejto chvíli úplne bezvýznamné. Obaja zaplatia za túto chybu. Dievča určite svojou smrťou a on? To zatiaľ nik netušil.

„To máš pravdu, Sophia, nebude,“ povedal tvrdým hlasom a zasadil jej posledný úder, ktorý spôsobil dievčine dlho očakávané bezvedomie. 

Na konci ste sa dozvedeli, kde asi je Sophie, máte pravdu, je vo Volterre. Bella sa konečne dozvedela niečo o minulosti svojej najlepšej priateľky, no stále nevie celú pravdu. 

 Dúfam, že niektorých stále zaujíma vývoj situácie, pretože poviedka bude mať niečo cez 30. kapitol. Nejako ju stále neviem ukončiť. Mám k nej osobitý vzťah. :)

Autor: 9moncici9 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Femme au masque - 20. kapitola :