Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Edward Voltury - 5

15.02.2010 (10:45) • NatalieCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1700×

Prvá otázka. Čo ma najviac zaujímalo? Bez ďalšieho rozmýšlania som vyriekol tú, ktorá sa mi zdala najdôležitejšia.

„Ako sa volám?“
–––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––

5. KAPITOLA – Pravda bolí!


NA ČO JE MI ZRAK, AK ŤA NEVIDÍM?
NA ČO MI JE SLUCH,AK ŤA NEMOŽEM POČUŤ?
NA ČO MI JE CHUŤ, KEĎ NEMOŽEM OCHUTNAŤ TVOJE PERY?
NA ČO JE MI HMAT, AK SA ŤA NEMOŽEM DOTKNÚŤ? 
NA ČO MI JE ČUCH, KEĎ ŤA NECÍTIM?
NA ČO SÚ MI SPOMIENKY, AK V NICH NIE SI?



Pohľad: Edward

„Voláš sa Edward Voltury. Ak si zvedavý prečo ten prívlastok Voltury, tak je to preto, že sa nachádzame v meste Voltera a od toho sa odvodilo aj naše priezvisko.“

„Naše priezvisko?“ zopakoval som prekvapene jeho slová.

„Sme rodina, Edward. Ani na to si nespomínaš?“

Záporne som pokrútil hlavou.

„Určite si si už všimol, že sme rýchlejší a silnejší ako bežní ľudia, máme lepšie vyvinuté zmysly, sme bledí, ale zároveň pre ľudí veľmi príťažliví. Nepotrebujeme ľudské jedlo, ani vodu, ale je tu niečo, čo na svoju existenciu potrebujeme.“

„KRV!“ skočil som mu do reči a snažil si dať v hlave všetky nové informácie dokopy.
„Tak kto... čo teda sme?“ vyriekol som po chvíli.

„Upíry!“ odpovedal a na tvári sa mu roztiahol obrovitánsky úsmev.

Inokedy by som sa asi začal smiať, alebo by som volal psychiatriu, ale teraz sa mi to nezdalo ani trochu smiešne a do blázinca by mali, asi zavrieť mňa, že tomuto všetkému verím.

„Tak dobre. Predpokladajme že to všetko je pravda. Čo slnko?“

„Slnko nás nespáli, ale začneme sa trblietať ako diamanty. Preto nie je veľmi rozumné, vychádzať si na prechádzku cez slnečný deň. Ľudia by si to všimli.“

„A cesnak?“

„To sú iba hlúpe povesti, ktoré si vymysleli ľudia na obranu. Tí, ktorí vedeli o našej existencii, sa nás často krát pokúšali zabiť, ale na ich smolu, nepodarilo sa. Človek upíra nemôže zabiť, na to je príliš slabý. Zabiť sa môžeme iba navzájom, alebo nám k tomu môžu pomôcť iné stvorenia. Ale aby som neodbočoval od témy. Pýtal si sa na cesnak. Tak Edward, aby si vedel, aj keby nám natlačili do úst kilo cesnaku a vyliali na nás liter svätenej vody nič by sa nestalo. Možno ak by nám len strašne páchlo z úst a boli by sme trochu mokrí.“

„Tak ako sa dajú upíry zabiť?“

„Prirodzenou cestou, to nepôjde. Upíry nestarnú, takže by sa dalo povedať, že sme nesmrteľní. Ale ak sa pýtaš na to, ako môže upír zabiť upíra, tak ho musí roztrhať a kusy tela spáliť, inak by sa opäť spojili.“

„Takže,“ zamyslel som sa, „ak ma nezabije iný upír, budem žiť navždy?“

„Áno.“

Usmial som sa nad tým pomyslením. Navždy ako dlho to je? Môže život nikdy neskončiť?

„Takže zrekapitulujme si to. Podľa toho, čo si mi tu vyrozprával, sme upíry, nezhoríme na slnku ani nič podobné a živíme sa krvou ľudí...“

„Nemusí to byť len krv ľudí,“ prerušil ma, „ je aj iný spôsob.“

„Aký?“ vyhŕkol som nedočkavo.
Ak je spôsob, ako ušetriť ľudí, musím to skúsiť.

„Niektorí z nás, dokážu odolávať ľudskej krvi. Samozrejme je ich veľmi málo. Živia sa krvou zvierat, nechutí tak, ako ľudská, ani ťa úplne nenasýti. Oni si cenia život ľudí a tak k nim aj pristupujú, ak nie je nutné zabiť človeka, tak ho nezabijú.“

„Takže nemusíme zabíjať ľudí ak nám vystačia zvieratá.“

„To sa ľahko povie, ale oni si vlastne na ľudskú krv zvykali aj niekoľko storočí, boli to dlhé roky odriekania. Keď si pil krv toho dievčaťa, čo si cítil?“

„Vôňu, bola neuveriteľne omamná, ako keby ma volala, ako keby tá krv sama chcela aby som ju vypil.“

„Presne tak. Takto to cítia všetci, dokázal by si jej odolať?“

„Ja...“

„Nevedel... Musel by si dlho trénovať a tým dlho, nemyslím pár rokov. Sám si zvolíš cestu, len ma nechaj, ti všetko vysvetliť a potom sa rozhodneš, ako sa budeš živiť.“

Prikývol som a počúval, čo má ešte na srdci, ak vôbec nejaké máme.

„Určite si zvedavý, ako si žil predtým ako si sa stal upírom. Ale bohužiaľ, to neviem. Ale môžem ti prerozprávať tvoj život po premene. Ten, kto ťa zmenil na to, čím si teraz, som bol ja. Bolo to asi pred 200 rokmi...“

Dúfam, že mi teraz nechce nahovoriť, že mám 200 rokov. Až taký starý si nepripadám.

„Bol som na love, chcel som vyskúšať niečo iné, akoby som to povedal, niečo vlastnoručne ulovené. Tak som cestoval na Aljašku. Jedlo, alebo ľudia, nazvi si to ako chceš, tam boli iní, ako tu u nás. Ale nemohol som sa tam dlho zdržať, hoci ich krv bola oveľa lepšia, akú som pil tu vo Voltere, ale doma bolo veľa povinností a nechcel som to tu nechať iba na svojich bratoch. Keď som sa vracal, zbadal som ťa na ceste. Skoro si nedýchal ale srdce ti ešte bilo, asi ťa zrazil nejaký nedbalý vodič. Chcel som ťa tam nechať a nezdržovať sa tebou, ale cítil som z teba energiu, takú, akú normálny človek nemá, tak som ťa premenil a vzal so sebou do Voltery. Stal si sa mojim priateľom a onedlho aj mojou rodinou. Aby som ti vysvetlil, prečo si stratil pamäť, musím ti najskôr vysvetliť niečo iné. Na zemi sú 2 druhy upírov, tí ktorí rešpektujú naše zákony a tí ktorí na to kašlú...“

„Počkať, aj upíry majú zákony,“ skočil som mu do reči tentoraz ja.

„Všetci majú svoje zákony, bez nich by tu bol chaos. Ale nie je ich veľa.
1.zákon hovorí, že sa nesmieš verejne ukazovať ľuďom, alebo čokoľvek im o nás povedať, iba ak by si chcel, dotyčného neskôr premeniť.
A 2. zákon je, že nesmieš premeniť na upíra dieťa.“

„Všetko?“ opýtal som sa nedôverčivo.

„Tie sú hlavné. Potom sú tu aj iné, ale tie ti vysvetlím neskôr. A teraz ma pozorne počúvaj a neprerušuj! Tí, ktorí niektorí z týchto zákonov porušia, musia byť potrestaní. A o to sa staráme my, takzvaná kráľovská rodina Volturiových, buď sa za daným upírom vyberieme sami, alebo pošleme našu gardu. Vtedy, keď si stratil pamäť, sme my dvaja šli potrestať jedného upíra, ktorý verejne zabil človeka. Mysleli sme si, že bude sám, ale nebol. Boli s ním ešte ďalší piati a tí na nás zaútočili. Boli by sme ich zvládli, ale jeden z nich, na teba použil svoju schopnosť. Dodnes neviem, čo presne urobil, ale asi mu to nevyšlo. Moje dohady boli, že ťa najskôr chcel zmiasť pomocou svojej mysle, ale keď už bol v tvojej hlave, musel ti nejako porozhadzovať spomienky a teraz si na nič nespomínaš. Vtedy som bol tak zapálený do boja, že som si ani nevšimol, že tam nie si, lepšie povedané, že si v bezvedomí. Keď tá haravara konečne skončila, snažil som sa ťa rýchlo dostať späť do Voltery. Všetci mi hovorili že si mŕtvy...“

Nachvíľu sa odmlčal a sklonil hlavu.

„Ale ja som tomu neveril,“ pokračoval, „ bol si akoby v kóme okolo dvoch mesiacoch. Potom si sa prvýkrát prebral, bolo to iba na chvíľu, asi ani to si nepamätáš.“

„Nepamätám,“ prisvedčil som.

„Neskôr si sa s nami aj rozprával a potom sa tvoj stav opäť skomplikoval, síce si bol pri vedomí ale nemohol si sa poriadne hýbať, mysleli sme že to je nedostatkom krvi, tak sme ti poslali to dievča. No a ďalej už vieš čo sa stalo. Veľmi ma mrzí, že sme ťa tak vystrašili, mal som na to myslieť a zostať pri tebe, prepáč.“

„To nič. Som rád, že sme si to vysvetlili.“

„Aj ja. Choď s Jane, ukáže ti tvoju izbu. Budeš mať o čom premýšľať. Ak by si mal akékoľvek otázky, kedykoľvek za mnou príď, ale radšej sa po tomto hrade netúlaj sám, ľahko by si mohol zablúdiť.“

„Ale ja mam ešte veľa otázok,“ namietol som.

„Neboj sa porozprávame sa o tom pri večeri. Predstavím ti ďalších členov nasej rodiny aj niektorých upírov z gardy. Takže na večer si nič neplánuj.“

Ako keby sa tu dalo niečo robiť, veď to tu ani nepoznám. A vtedy mi niečo blyslo hlavou.

„Pri večeri, tým myslíš ako večera, alebo...“

„Nie Edward, tak často jesť nemusíme, bude to iba symbolicky.“

Vydýchol som si. 

„Tak poď,“ vyzvala ma Jane a otočila sa k dverám.

Po celý čas tu bola a ja som si ju ani nevšimol, myslel som, že počas rozhovoru odišla.
Pomaly som sa otočil a pridal do kroku, aby som ju nestratil.

Uháňala ako blesk.

„Ponáhľaš sa?“ opýtal som sa jej, keď som ju konečne dohnal.

„Nie prečo? Nestíhaš?“

„Tak nejako,“ usmial som sa.

„Neboj to sa zmení o deň, dva budeš ako rybička.“

Prihnali sme sa k dlhej chodbe, inak nijak zvláštnej od ostatných a zastali sme pri dvojich dverách. Jane ukázala na tie na ľavo.

„To je tvoja izba.“

A potom na tie napravo.

„Tá je zas moja. Ak by si niečo potreboval...“

„Prídem.“

Zasmiala sa na mňa svojim krásnym úsmevom a pomaly sa otáčala na odchod.

„Počkaj,“ zastavil som ju. 

Podišiel som pár krokov bližšie a zahľadel sa do jej červených očí.

„Hovoril mi pravdu?“

Chvíľu rozmýšľala, ale potom prikývla.

Obaja sme odišli do svojich izieb. Tá moja bola pekne zariadená. 

Veľká posteľ pre dvoch, neviem či tým niečo mysleli... Písací stôl, pár políc, knihovnička, a skriňa. Vedľa bola aj kúpeľňa, kam som si to hneď namieril. Potreboval som sprchu, jednak som mal na sebe ešte krv a myslím že teplá voda mi spraví dobre. Zhodil som zo seba oblečenie a vliezol do sprchy. Mal som pravdu, teplá voda mi spravila viac než dobre. Po polhodinke som vyliezol von celý premočený. Uterák som si dal na pás a išiel som pomaly k umývadlu cez, ktoré som mal prehodené šaty. Bolo to veľmi čudné, ale na čo prvé mi padol zrak bolo zrkadlo. Pristúpil som k nemu a nemo zízal. Pri pohľade naň som si dookola omieľal.

Môžu sa zrkadlá pokaziť?

Pohľad: Aro

To bol ale rozhovor. Toľko vecí si povymýšľať naraz, to som sa asi prekonal. Sadol som si na stoličku a čakal, kedy sa sem dovlečie Jane. Určite pochopila pohľad, ktorý som jej venoval. 
Nečakal som ani 5 minút, keď sa sem prihnala, ako hurikán.

„Dobrá komédia,“ prehovorila hneď odo dverí.

„A čo som mal robiť? Povedať mu pravdu? Potom by od nás odišiel. A ty vieš, prečo je pre mňa taký dôležitý, sama si to videla.“

„Videla. Bolo to neuveriteľné. Takú schopnosť som ešte nevidela. Ale prečo si mu o tom nepovedal, ani o čítaní myšlienok.“

„Myslíš že by to zvládol? Aj tak toho naňho, bolo dnes viac než dosť.“

„Všimol si si jeho oči?“

„Áno boli zlaté! Určite zabil to dievča?“

„Veď som to sama videla. Jej telo bolo bez krvi.“

„Nechápem, ako je to možné. Jeho oči by mali byť červené ako krv a nie zlaté.“

„Je pre nás záhadou,“ skonštatovala.

„Uhm, ale zatiaľ mu o tom nepovieme, chcem aby sa učil pomaly, nie všetko odrazu.“

„A čo ostatní, ktorí ho videli ešte keď tu bol prvý krát. Nemôžu mu povedať pravdu?“

„O to sa postaráš ty. Zvolaj všetkých do sály a tam im povedz, všetko čo som povedal Edwardovi. Túto verziu mu každý, musí potvrdiť. Ale nech sa mu dnes nepletú do cesty, určite bude večer zvedavý na ďalších svojich priateľov. 

„Večer?“

„Večer sa tu všetci zídeme, aby som Edwardovi predstavil ďalších členov našej rodiny.“

„Super, takže sa akože máme tváriť, že ho už poznáme. Koľko to bolo 200 rokov?“ zasmiala sa.

„Presne tak.“

„Dobre tak ja už pôjdem, aby som všetko stihla.“

Kývol som na pozdrav, keď mi ešte napadlo.

„Jane?“

„Áno?“

„Nikto, opakujem nikto sa nesmie prerieknuť, pod hrozbou smrti!“

„Dobre poviem im to.“

„Ale to platí pre všetkých!“

„Ja viem. Neveríš mi?“

Nečakala na odpoveď a hneď sa rozbehla preč.

Tak a teraz už len domyslieť život jedného zaujímavého upíra. 

Pohľad: Bella

Nemo som zízala na dve zlaté krúžky v mojej dlani. 

„Bella? Si v poriadku?“ predniesla ustarostene Alice.

Nebola som schopná odpovedať. Keby tu nebol Jasper, asi by som zomrela. Toľko pocitov sa mi začalo preháňať celým telom, až som sa celá chvela. 

„Carlise?“ zavolala Alice kdesi za nami.
Ani som sa nenazdala a už bol pri mne. 

„Bella? Počuješ ma?“ ozval sa rovnako vystrašene ako Alice.
„Som,“ odpovedala som celkom od veci.
„Alice, ešte si jej to nemala hovoriť! Chceš aby upadla do šoku?“ predniesol naštvane. Takého som ho ešte nevidela.

„Prosím, pane sadnite si,“ podišla k nám letuška a trápne rozhadzovala rukami.
„Prepáčte, ale musím ju skontrolovať. Je chorá,“ zaklamal Carlise.
„Mam zavolať lekára?“ opýtala sa.

To už aj v lietadle majú lekárov?

„Ja som lekár. Bude to len sekunda. Potom si pôjdem opäť sadnúť.“

Letuška nad tým ešte chvíľu lamentovala, ale potom sa vrátila odkiaľ prišla.

Nevnímala som, čo mi robil, najskôr asi meral tlak a takéto veci. Občas mi položil nejaké otázky, na ktoré som odpovedala čoraz primitívnejšie. Keď ma skontroval, šiel si opäť sadnúť.

Celý let prebehol v poriadku, vlastne som ho celý prespala. Keby som bola hore, asi by som zomrela od bolesti. Ale ja nesmiem zomrieť, je tu ešte to malé stvorenie, ktoré ma potrebuje.

Zobudila som sa až v hoteli. Všetci sedeli okolo mňa a kontrolovali ma. 

„Ako sa máš?“ ozval sa prvý Emmet.

Na jeho tvári, som videla obrovskú bolesť. Na neho to nesedelo, on nemôže trpieť. Musí sa usmiať. Ja jeho úsmev potrebujem.

„Prosím Emm, usmej sa,“ zaprosila som a po tvári sa mi začali kotúľať slzy.

„Čo?“ opýtal sa neveriacky.

„Musíš sa usmiať, ty nesmieš byť smutný. Prosím,“ vzlykala som.

„Ja nemôžem Bella.“

„Prosím. On sa musí usmiať. On sa musí usmiať. Musí sa smiať. Edward má rád keď, sa smeje. Edward nechce, aby bol smutný,“ bľabotala som a vzlykala zároveň.

„Bella,“ zavolal na mňa.

Otočila som k nemu hlavu. A na jeho tvári, mu pohrával úsmev.

„Takto?“

„Presne takto,“ plakala som a hodila sa mu do náručia.

Pevne ma stisol a obaja sme sa navzájom upokojovali. 

„Nie si hladná?“ opýtal sa po chvíli.
„Nie som.“

Hoci to ani nebola, veľmi pravda. O čom svedčilo aj hlasné škvŕkanie v mojom bruchu. Opatrne sa odo mňa odtiahol a postavil sa, asi to škvŕkanie bolo hlasnejšie, ako som si myslela. Odkráčal do malej kuchynky, kde ho zastavila Esme.

„To je moja práca,“ vyhlásila a vystrčila Emmeta späť ku mne.

Esme mi urobila vajíčka, ktoré som do seba rýchlo nahádzala, aj keď môj žalúdok protestoval a šla som si ľahnúť. Bola som neuveriteľne unavená. Prespala som celý deň a zobudila sa až večer na šeptavé rozhovory v kuchynke.

„My jej to nemôžeme povedať. Nie teraz! Vieš si predstaviť čo by sa mohlo stať?“ ozýval sa Esmein hlas.
„Dozvie sa to tak či tak.“ Odporoval jej Jasper.
„Dozvie, ale nie teraz. Myslíš, že by toho toľko uniesla? Edward a ešte aj dieťa?“

Dieťa? Pomaly som sa postavila a šla do kuchynky. Obaja na mňa vrhli spýtavé pohľady, len čo ma zazreli vo dverách.

„Bella! Ako dlho si tu?“ opýtala sa ustarostene Esme.
Neodpovedala som jej, zato som namierila otázku na Jaspera.

„Čo mi nemôžete povedať? Čo sa stalo s mojim dieťaťom?“

4. kapitola - 6. kapitola

moje shrnutie

Autor: NatalieCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Edward Voltury - 5: