Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Dokonalá - 7. kapitola

11.10.2010 (12:30) • RoseDublest • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 3480×

7. kapitola - Byť vášnivá

Večer sa u mňa znovu zastavila Alice a Carlisle. Obhmatal mi nos, či nie je zlomený a spolu s Alice mi ošetrili rany na rukách, hoci som sa bránila. Potom odišli a do rána už nik nebol pri mne. Vlastne, ani ráno. Doniesli mi raňajky, vynikajúce raňajky, ako mi vždy nosila Esme. Lenže Esme ma teraz asi najskôr nenávidí... Ako všetci. Rozmýšľala som nad tým, či je to vlastne dobrý nápad... tajiť to pred nimi. Verila som im... a to ma najviac štvalo. Verila som tým pijaviciam, čo boli takí istí, ako vo Volterre, ale zároveň tak iní.

Správali sa ako ľudia, hovorili ako ľudia, oni boli ľuďmi. Nechceli zabíjať, videla som to na nich, ale aj tak som sa im bála veriť. Čo ak by si potom zrazu povedali, že sa zmenia, kvôli mne, kvôli tomu, čo som. Že som pre upírov dokonalá...

V tej tmavej a chladnej miestnosti som bola už štvrtý deň, ale stále to bolo lepšie ako Volterra. Za tie štyri dni, mi tam Alice doniesla matrac, nové oblečenie a Esme vždy jedlo. Občas som ich videla, občas nie... Ale nik na mňa ani len neprehovoril. V ich tvárach som nevidela znechutenie... ale smútok a sklamanie. Občas som mávala chvíle, kedy som si myslela, že im to poviem... Ale, čo ak to bola len maska, aby dostali vysvetlenie a potom by som dopadla tak, ako aj vo Volterre.

V tej miestnosti som umierala nudou. Myslela som si, že po tých všetkých rokoch som už stratila pocity, ale mýlila som sa. I ja som bola smutná a sklamaná, hoci som si to pred sebou samou nechcela priznať. Nemuselo to byť takto... Mohla som sa znovu s nimi smiať, mohla som byť v ich živote, v dome, v Edwardovej náruči. Nikdy som nespoznala, čo je to láska... ale verila som, že keby má láska meno, volala by sa Edward.

Oči sa mi pomaly zapĺňali slzami. Bola som taká hlúpa! Prísť o niekoho takého! Každým dňom stráveným v tom chladnom väzení, som zisťovala, že to oni tu neboli tí zlí, ale ja. Oni sa len... boja. Vlastne, kto by sa Ara nebál. Chcela som cítiť jeho prítomnosť, chcela som sa mu preberať v tých neuveriteľne krásnych vlasoch, chcela som cítiť jeho dotyky. Hlasno som zavzlykala, keď ma silná túžba zasiahla priamo do srdca. Tak nevídanú bolesť som už dávno nepocítila a to som si myslela, že bolesť, ktorú som zažívala vo Volterre bolo to najhoršie. Mýlila som sa... Psychická bolesť bolí nepretržite a je silnejšia, ako ktorékoľvek lámanie kostí.

Započula som, ako buchli dvere a tak som rýchlo trhla hlavou. Predo mnou stál Edward, díval sa na mňa zdesene. A u mňa, skôr zafungovalo telo, ako mozog, hoci obidve časti mňa, ho chceli. Postavila som sa a rozbehla sa do jeho náruče. Prekvapivo ma objal a hneď, ako sa len trochu odo mňa odtiahol, svoje pery som prudko pritisla na jeho. Vášeň sa rozliala po mojom tele a prekvapivo to vyzeralo, že nie len po mojom. Za pás si ma pritiahol bližšie. Moja pokožka, pod jeho studenými prstami brnela dvojnásobnou vášňou. Čo ten so mnou robí?!

Jeho pery skoro drvili moje, tancovali z jednej strany na druhú, raz viac bozkával vrchnú peru, ako dolnú. Bola som v miernom záklone, ako ma pery štípali od toľkej vášne. Cítila som, ako naše telá, v oblasti brucha boli spojené. Hoci sme na sebe mali šaty, takáto blízkosť mi robila nevídaný problém. Otupoval ma, úplne. Jediné, čo som vnímala boli jeho ruky, hladiace ma na chrbáte a stále si ma prisúvajúc bližšie ku sebe, hoci to nešlo. Jeho telo, oproti môjmu, pevne prilepené na moje. Jeho pery, krúžiace, tancujúce po tých mojich, aby im dali to, čo tak dlho hľadali. Lásku.

Ticho som zastonala do jeho úst, keď mi jemne prešiel po bokoch a tým mi nadvihol tričko. Chladnými rukami vkĺzol na moje odhalené bruško a mne sa točil celý svet. Brat mi o tomto všetkom hovoril, ale že by to bola pravda? Nikdy som tomu neverila... Ruky som mu prudko obtočila okolo krku a pritiahla si ho ešte bližšie, kým on jemne palcami prechádzal po mojom brušku a ostatnými prstami zvieral moje boky.

Palcom jemne zašiel do môjho pupku a to už bolo niečo, čo som nevydržala. Nohy sa prudko podlomili a tým sa náš bozk prerušil. Ochabla som v jeho náručí, nabitá a asi aj vybitá vášňou. Chvíľu hľadel do mojej tváre, ale potom ma pomaly púšťal, až ma nechal ležať na zemi a bez slova, bez pohľadu, bez dotyku... odišiel. Ležala som na studenej zemi a prehrávala si jeho dotyky. V hlave mi víril hurikán myšlienok, ktoré nešli zastaviť. A ak to aj on počul, tak bude naozaj zdesený. Nikdy som nič tomu podobné nezažila. Len tak... z ničoho nič...

Zhlboka som dýchala a pokúšala sa zastaviť moje srdce. Pre Boha, čo som to urobila? Uvedomila som si vzápätí. Ako som mohla? Veď on je... on je... Čo vlastne je? Je ten najúžasnejší, skoro človek, akého som kedy poznala. A je... dokonalý, pre mňa dokonalý.

Pomaly som sa zodvihla zo zeme a posadila sa na matrac. Potrebujem niečo robiť, lebo inak tu zošaliem.

„Alice,“ poprosila som šeptom a Alice sa po chvíli ukázala.

„Mohla, mohla by si mi prosím doniesť nejakú ceruzku... prosím,“ šeptala som a pokúšala sa ju svojim pohľadom presvedčiť. Pomaly kývla, rýchlo odišla a naspäť sa vrátila s ceruzkou. Dala ju na zem, asi dva metre predo mnou.

„Ďakujem,“ šepla som ešte. Alice sa otočila, jemne jej pusa trhla úsmevom a potom sa zase zamračila a odišla ešte rýchlejšie, ako prišla. Ceruzku som vzala do rúk. Čo som vlastne s ňou chcela robiť?

Pred očami som mala ešte stále tú ľúbeznú tvár. Zatvorila som oči, hlavu si oprela o stenu a sústredila sa len na neho. Bol ako socha, ale aj tak som vedela, že má city. Prezradzovalo mi to jeho obočie, ktoré sa mnoho krát stiahlo a tým dávalo najavo, že niečo nie je dobre. Jeho oči, ktoré na mňa s túžbou a láskou hľadeli, jeho pery, ktoré moje láskali...

Prudko som otvorila oči a začala po stene kresliť. Predstavovala som si len jeho, každý dokonalý záhyb jeho tváre. Tvár mračiacu sa, usmievajúcu, trpiteľskú, vášnivú. Jeho oči, blúdiace po mojej tvári, pery, tak dokonalé a volajúce po bozku.

Unavene som dopadla na matrac a skoro sa zajakla, keď som videla, čo som stvorila. Ja som na ňom závislá! Na stene sa rysovalo jeho 5 portrétov a hoci to bol vždy on, na každom vyzeral inak, iné emócie. Bolo to krásne, ale nie tak dokonalé, ako on. To nikdy také nebude. Ľahla som si na matrac a malým oknom sa dívala von, na hviezdy. Mala som pocit, ako keby nás spojujú, možno aj on sa teraz na ne díva... ale čo si myslí, to je pre mňa záhadou.

Otočila som sa na pravý bok, prikryla sa dekou a spokojne zaspala... Prvý raz, za celú moju existenciu.

Ste naozaj zlatíčka. Neviem, či to vôbec niekto bude po takej dobe ešte čítať. Potrebovala som sa oboznámiť s novou školou a áno, budú teraz kapitoly chodiť už asi nie každý deň, ale každý druhý deň, ale budem sa naozaj snažiť. :) Lebo Vy ste pre mňa naozaj úžasní a ďakujem Vám za tie krásne komentáre.

V budúcej kapitole sa ešte asi veľmi nepohneme. Skôr bude rozobratý vzťah Bell a Eda. Dúfam, že som Vás touto kapitolou aspoň trochu potešila, snažila som sa, lebo vy mi za to stojíte :). Tak slniečka, vidíme sa u ôsmej kapitoly, ďakujem. :)

Shrnutie

Autor: RoseDublest (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Dokonalá - 7. kapitola: