Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Deň svätého Valentýna - 12. kapitola

19.04.2010 (19:00) • • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2767×

Edward:

Po obede, ktorý sme strávili zoznamovaním a počúvaním Emmových dvojzmyselných narážok na moje "šialenstvo" lásky. Idiot.

Bella sa celý čas smiala a ak nie, mala na tvári nádherný úsmev a moje srdce sa priam roztápalo v blaženosti.

Ďalšiu hodinu sme mali mať hudobnú, zas s mojou Bell. Bol som neskonale šťastný, zo všetkého... Nemohol som uveriť, že mám také šťastie, že mám Bellu.

Rozlúčili sme sa so súrodencami a namierili si to smer učebňa. Emm mi ešte za Belliným chrbtom ukázal jednotku a v myšlienkach ju celú hodnotil. Z pražil som ho pohľadom a len veľmi ťažko som sa ovládol, aby som naňho nevyštartoval.

Zvyšok cesty som sa snažil pre dýchať to pred pár minútami... celé Emmovo správanie a úplne každú vec na Emmovi.

Kráčal som vedľa mojej milovanej a snažil som sa oddeliť vône ostatných študentov od Bellinej dokonalej vône, ktorá ma privádzala do šialenstva. Držal som sa blízko pri nej a pohľadom odradzoval všetkých chalanov, ktorý sa na moju Bellinku čo i len pozreli. A to sa mi darilo naozaj úspešne kým...

,,Ahoj, Bell... ja... chcel... som sa... Ti... ospravedlniť," kričal cez celú chodbu Josh bežiac za nami. Dychčal, akoby si práve zabehol maratón. Imbecil, len aby Ťa tých pár metrov nezmohlo!

Pribehol až k nám a chytil Bell za rameno a tým si vynútil jej pozornosť. Moja ruka nekontrolovateľne vyšvihla hore a zrazila tú jeho z mojej Bell. Nedovolím takému chmuľovi aby sa jej dotýkal. To určite nie!

,,Pokoj... pokoj..." ukľudňoval ma ten šašo. Hodil som naňho ďalší vražedný pohľad a jemu ďalšie slová zabehli v hrdle. Jediný dôvod, prečo som mu už neodtrhol hlavu, nenapichol ju na kôl a nepichal do nej milióny špendlíkov, bola moja Bell. Ktorá stála za mojím telom, ktorým som ju chcel brániť, aj keby som musel vyzabíjať všetkých v okruhu jednej míle.

Jej jemné rúčky sa dotkli mojich pliec a vydvihla sa na špičky, aby niečo videla. Jej nádherný hrejivý dych ma príjemne mrazil na krku.

,,Je to v pohode, a teraz by sme radi šli na ďalšiu hodinu, však Ed?" spýtala sa Bell prešla okolo mňa a namierila si to smerom do učebne. Josh tam len vyjavene stál a pozeral, ako odchádza preč.

Ponáhľal som sa za Bell, aby sa jej náhodou niečo nestalo, avšak nemohol som si odpustiť jedno detinské gesto. Otočil som sa a vyplazil na toho dementa jazyk. Vypúlil oči, akoby chcel, aby vyliezli z jamôk a ja som mu ešte zakýval na rozlúčku, čo ho úplne odrovnalo. Som skvelý!

Chválil som sa v duchu a ponáhľal sa za Bell.

Dobehol som ju a zas s blaženým úsmevom doprevádzal na hodinu hudobnej výchovy. Vošli sme a Bell hneď zamierila do rohu zatuchnutej triedy. Vpredu boli neuveriteľne opotrebované prístroje a nejaké hudobné nástroje, o ktorých dlhovekosti svedčili aj žuvačky nalepené na reproduktoroch. Trieda sa pomaly zaplňovala. V strede učebne vznikol prázdny priestor a všetci naň vrhali znechutené pohľady. Nechápal som o čo ide, kým som sa nevkradol do hlavy jedného obvzlášť znechuteného chalana a v duchu som sa uškrnul. Ten učiteľ mi nevedome nahráva do kariet.

Ozvalo sa zvonenie a všetci sa ako na povel zosunuli nižšie na stoličke, akoby sa mohli pred nim ukryť.

Do triedy nakráčal muž, ktorý tu už čaká asi len na vyplatenie dôchodku. Na nohách mal tanečné topánky a na košeli priviazaného kockovaného motýlika, ktorý mu ladil s nohavicami rovnakého vzoru.

,,Takže, zas sa stretávame. Keďže je dnes tak výnimočný deň... zatancujeme si," povedal, ako dieťa tešiace sa na Vianoce.

,,To si len myslíte," zašepkal chalan sediaci na opačnej strane triedy, čím upútal učiteľovu pozornosť. Ten pohotovo z vrecka vytiahol čosi, čo vyzeralo ako zmenšenina baterky a výhražne sa pozrel na toho ulízaného chalana.

,,Ak vám týmto laseríkom zasvietim do očí, už nikdy, ale nikdy, nebudete vidieť. Škoda, že to nemôžem urobiť," povzdychol si nakoniec a zasvietil červeným svetielkom na tabuľu.

Zosunul som sa na stoličke s jasným úmyslom, udržať smiech na uzde tak, ako všetci ostatný. Jednej babe sa to nepodarilo a tak musela ísť aj s poznámkou za dvere.

,,A mohli by sme začať... prosím mladých mužov, aby sa postavili a požiadali nejaké dievča o tanec.

Nikto sa však nepostavil, aj keď už hudba hrala pekných pár minút. Niektoré dievčatá sa nedočkavo obzerali všade naokolo a čakali z ktorej strany príde požiadanie o tanec.

Keď som nachvíľku zameral pozornosť nielen na Bell, ale aj na dianie okolo, všimol som si Jessiku ako sa s nedočkavým pohľadom upretým na mňa stavia a chystá sa vziať veci do vlastných rúk.

Keď si to učiteľ všimol venoval jej šťastný úsmev. Avšak ja som nechcel byť obetným baránkom a zároveň to bola vynikajúca príležitosť.

Postavil som sa a všetky pohľady sa v tú chvíľu stočili na mňa. Jemne som sa Belle zavŕtanej v stoličke uklonil a predniesol som tak, ako sa patrí.

,,Zatancuješ si so mnou?"

,,Nie!"

,,Prosím."

,,Nie!"

,,Ja..."

,,Á pán.... ehm, takže slečna Swanová, chodte prosím," usmieval sa učiteľ, ako slniečko na hnoji a všetci v triede sa začali nekontrolovateľne chechotať.

,,Nie!" oponovala zničene Bell. Nechcel som, aby bola smutná, ale...

,,Slečna...!"

,,Veď už idem, idem!" zamručala Bell a postavila sa.

,,Takže prvý pár máme... niekto ďalší?"

Jessika nahnevane schmatla za ruku nejakého chalana, ktorý bol nablízku jej pazúrov a nestihol jej uniknúť.

,,Výborne... výborne... a teraz vy a vy, vy a vy slečna a..." rozkazoval učiteľ a tlieskal ručičkami ako keby šiel sfukovať sviečky na narodeninovej torte.

V tejto nálade sa niesla celá hudobná, ktorá trvala až príliš krátko. Bol som s Bell, mal som ju v náručí. Len jedno mi chýbalo ku šťastiu. Nemať tú kozu Jessiku stále za pätami. Bell mi nakoniec odpustila, že som ju požiadal o tanec a tak sme už bez rozzbrojov vyšli na chodbu. Zašli sme k Bellinej skrinke po bundu a cestou sme sa zastavili aj po tú moju.

Neuveriteľne šťastný z tohto vydareného dňa som aj s Bell išiel von zo školskej budovy. Vyšli sme von a Bell doslova spadla sánka. Zničene sa pozerala pod schody na tých približne desať centimetrov vody, ktorá sa tam stihla nahromadiť za pár hodín. Voda bola všade. Vymývala zeminu... a niekomu tuším aj mozog. Uvedomil som si, keď som videl Emmeta, ako šialeného bežať s rukami nad hlavou po celom parkovisku vykrikujúc: ,,Potopa! Potopa!" a za ním bežala Rose so svojou premoknutou lodičkou v ruke.

,,To sa môže stať snáď len mne," poznamenala potichu Bella stále pozerajúc sa na tú hromadu vody. Usmial som sa a priblížil som sa odzadu k nej. Rýchlo som ju chytil a a vyhodil si ju do náruče. Bella najprv zdesene zvreskla a keď si uvedomila, čo sa stalo, začala mi mlátiť do hrude.

,,Ježiši... prosím, pusť ma... prosím!"

,,Ja Ťa nepustím," zašepkal som Belle do ucha a ponáhľal som sa aj s mojou láskou v náručí k autu. Teraz už pekne nahnevanou láskou, ale predsa by som ju nenechal ísť v tomto počasí domou pešo.

Položil som ju na sedadlo spolujazdca a nádherne som sa a ňu usmial a venoval jej pohľad hovoriaci, ,,odpustíš mi, prosím?"

Shrnutie poviedok

Autor: (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Deň svätého Valentýna - 12. kapitola: