Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Deň svätého Valentýna - 11. kapitola

14.04.2010 (11:30) • • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2936×

Edward:

Zdesene som sledoval, ako všetci stávajú z lavíc... dokonca aj Bella. Ale to nemôžu myslieť vážne! Nie je tá učiteľka chorá, alebo niečo také?

Zažmurkal som, bohužiaľ, nemal som vidiny. Bola to krutá realita.

,,Edward, neboj, nepohryzie Ťa."

Rád by som sa objímal, aj celú večnosť, ale s Bellou a len mi dvaja. Nie ďalších dvadsať ľudí! Dosť zničene som sa dostavil ku kope objímajúcich sa ľudí a chce - nechce, pridal som sa k nim.

Po neuveriteľne dlhej dobe sa táto hodina skončila, celý čas, kým hovorila o svojom literárnom a dramatickom krúžku som tŕpol, že budeme musieť ísť von a objímať stromy.

Zvonček bol pre mňa oslobodzujúci, až kým som si neuvedomil, čo okrem konca hodiny znamená. Ďalšiu hodinu nemám s Bell.

,,Čo máš ďalšie?" pýtala sa ma, keď sme šli po chodbe.

,,Francúzštinu," oznámil som sklesle.

,,No... ja mám matiku, tak neskôr."

,,Nevadilo by Ti, ak by som Ťa odprevadil?"

,,Pravdaže nie," pousmiala sa Bell a naznačila mi smer, kadiaľ pôjdeme.

,,Si si istý, že potom trafíš do učebne?"

,,Mám tu plánik."

Sledoval som Bell kým nevošla do triedy stratila sa mi z dohľadu. Nechcel som od nej odísť, ani len na sekundu. S hlbokým povzdychom som sa otočil a namieril si to do učebne.

Dopadol som na stoličku a snažil som sa myslieť normálne. A to, že Bell je odo mňa dosť ďaleko, mi veľmi nepomáhalo.

Mal som nutkanie zdvihnúť sa a ísť za Bell. Odratúval som každú jednu sekundu do konca hodiny a mal som pocit, že to nikdy neskončí.

Keď ma konečne oslobodilo zvonenie, vybehol som z triedy a len veľmi ťažko som dokázal udržať ľudskú rýchlosť.

Pribehol som k učebni a nakukol do triedy, ale tam už nebola. Prezrel som celú chodbu, učebne a hľadal som ju v myšlienkach žiakov aj učiteľov. Začínala ma chytať panika, keď som ju konečne našiel v mysli nejakého sopliaka. Bell by si nikdy nezačala s nikým ako je on. Dúfam.

,,Ahoj Edward," pozdravila ma nejaká blondína a postavila sa mi do cesty.

,,Hmmm," zamumlal som a snažil sa prejsť okolo húfu študentov a tej blonďatej jašterice. Nenávidím tie ich myšlienky... keď ich vidím. Je to čudné, akoby som si v posteli predstavoval sám seba. Nechutné.

,,Myslela som, no... nemal by si niekedy po škole čas?" spýtala sa a "zvodne" našpúlila pery. Na toto fakt nemám čas.

,,Prepáč, nemal. Teraz pôjdem," odbil som ju a bez rozlúčky odišiel a za prvou odbočkou som sa zas rozbehol. A potom som ju uvidel. Moju Bell, moju vlastnú bohyňu.

,,Pomôžem?" spýtal som sa zdvorilo, keď som prišiel bližšie. Práve vešala nejaké oznámenie na nástenku.

,,Nie, vďaka, to je len taká... to je jedno. Čo tu robíš? Mal si predsa francúzštinu."

,,No, áno. Chcel som sa spýtať, akú máš ďalšiu hodinu."

Ja klamár, akoby som nevedel naspamäť jej rozvrh. Ak som nebol odsúdený do pekla doteraz, tak klamstvá, ktoré vravím, kvôli Belle ma tam určite dostanú.

,,Asi... áno, dejiny," povedala víťazoslávne, keď z tašky vytiahla rozvrh.

,,Tak to máme spoločné," usmial som sa na svoju lásku. Jemne sa na mňa usmiala a pripla na nástenku ďalší papier. Nazrel som jej cez plece a dych sa mi už nad nápisom neuveriteľne zrýchlil.

,,Edward?" ozvala sa za mnou Bell.

,,Pôjdeš tam?"

,,Vyzerám na to?" spýtala sa zarazene.

,,Prečo nie?" dobiedzal som zas.

,,Edward, ledva som sa dala prehovoriť tebou a to bolo v prázdnej miestnosti. Tak prečo si myslíš, že ma láka predstava strápniť sa pred polovicou školy?"

,,A kvôli mne?" začal som znova už cestou na hodinu.

,,Nie."

,,Prosím."

,,Nie, Edward... ja... jednoducho nie," odvetila Bella rázne a ani sa na mňa nepozrela. Už som radšej nezačínal, aj keď Bell je tak nádherná, keď sa hnevá... na čele sa jej spraví malá vráska a vždy má taký zamyslený pohľad.

No nechcel som, aby bola moja kráľovná smutná, zniesol by som jej aj modré z neba ak by po tom túžila.

Zasadli sme do lavice a čakali na profesora. Podľa Bell je ten učiteľ neznesiteľný a nemôžeš pri ňom ani kýchnuť. Len dúfam, že preháňala, aj keď Bell a preháňať?

Toto sú chvíle, keď je Vám jedno, čo sa okolo Vás deje. Mohli by aj prasce lietať a vy by ste si to nevšimli. Jediné, čo zaberalo celú moju pozornosť bola osôbka sediaca vedľa mňa a ja som si bol istý, že ju milujem a nikdy, nikdy ju neopustím.

,,Ticho tam vzadu!" zareval hromový hlas a tým ma vrátil do reality. Pozrel som sa na Bell a tá sedela rovno ako pravítko a na učiteľa upierala prázdny pohľad. Vlastne sa to dalo povedať o každej osobe v tejto triede.

,,Máte snáď lepšiu tému na rozhovor, slečna Cowalová?"

,,Nie pane," ozval sa tichučký hlas dievčaťa sediaceho pri okne a do očí sa mu nahrnuli slzy.

,,Takže, sme tu zas ako po minulé roky a čaká nás jeden zničujúci rok. A verte mi, že vôbec, ale vôbec sa mi to nechce s vami prežívať. A tak, sa zas a znova dohodneme na tohtoročných pravidlách."

Všetci naokolo len ticho sedeli a neodvážili sa ani pohnúť, ich myšlienky však boli neuveriteľne nenávistné a nasmerované na jediného človeka. To ani nebol človek, bolo to monštrum. Jeho myšlienky akoby kričali a nadávali. Išla mi z nich prasknúť hlava.

Učiteľ vstal zo stoličky a zamieril k tabuli na ktorú začal niečo čmárať.

,,Po prvé. Žiadne mobily ani elektronika. Po druhé. Žiadne žuvačky ani jedlo a nápoje. Po tretie. Cigarety a iné omamné látky sú zakázané. Po štvrté..." nebolo to až tak hrozné, zatiaľ. Vlastne len základy školského poriadku.

,,Po dvadsiate tretie. V lavici sedí vždy chlapec a dievča. Po dvadsiate štvrté. Otázky položte len ak sa týkajú práve preberanej témy..."

Tieto jeho pravidlá zabrali väčšinu hodiny a ja takisto ako aj celá trieda sme sa snažili silou vôle spustiť zvonček.

Ostatok vyučovania prebehol celkom normálne, až na hodiny, keď som bol bez Bell. Vtedy som mal pocit, akoby chýbala moja druhá polovica. Veľmi dôležitá polovica.

Konečne prišla obedová prestávka a ja som spolu s Bell zamieril do jedálne, kde na mňa už čakal moji "súrodenci." Zobral som si teda niečo, čo podľa všetkých naokolo malo byť jedlo a počkal som na moju dokonalú bohyňu. Chcel som jej síce obed zaplatiť, ale ona sa nedala odbiť.

,,Tvoja sestra? Alice?" spýtala sa Bell a naznačila smer, z kade zbesilo kývala moja malá sestrička.

,,Áno, bohužiaľ," povedal som a viedol som Bell smerom k ich stolu.

Shrnutie poviedok

Autor: (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Deň svätého Valentýna - 11. kapitola: