Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Dážď je predsa super! - 9. kapitola

Dážď je predsa super! - 9. kapitola Keďže som mala čas a chuť písať, vytvorila som toto. Kapitola je trošku kratšia ale dúfam, že vás to neodradí. Príjemné čítanie, nessienka :)

9. kapitola

pesnička

Takmer okamžite sa prebudila a uprela na mňa svoje magické modrosivé oči plné prekvapenia. Topil som sa v jej pohľade a ona akoby to cítila rovnako. Zrazu urobila niečo čo ma vážne vyľakalo...

RAIN:

Sníval sa mi taký nádherný sen, že som sa ani nechcela prebudiť. Zdalo sa mi, že som v Edwardovom náručí a on ma hladí po vlasoch. Ja som ho rukou hladila po tvári a navzájom sme si hľadeli do očí. Bolo to také krásne. Chcela som, aby to bola pravda.

Pomaly som sa prebúdzala, a na moje prekvapenie som zistila, že ležím na niečích kolenách. Asi som sa uložila na Alice. Otvorila som teda oči, že sa jej ospravedlním, keď som zbadala na kom to – preboha – ležím. Ležala som na Edwardových kolenách a on sa mi díval do očí. Ja som robila to isté. V tých jeho sa miešalo očarovanie s prekvapením. Cítila som to rovnako.

Premohla ma krása tejto situácie a môj sen a urobila som to, čo v tom sne. Proste som zdvihla ruku a položila mu ju na tvár. Vyzeral ešte viac prekvapený ako pred chvíľou. Pohladila som ho a chcela som ruku zase odtiahnuť, ale on si na moju ruku položil svoju a prinútil ma tak, nechať ju tam.

Keď si bol istý, že ruku neodtiahnem, svoju mi vplietol do vlasov a hral sa s nimi. Ani neviem prečo, ale v celom tele som cítila mravenčenie. Cítila som tie povestné motýliky, čo mi víria v bruchu a keby som mohla lietať, práve som niekde v nebi.

Táto chvíľa bola taká dokonalá, že to ani nebolo možné.

Edward si ma posunul trošku vyššie, takže som v jeho náručí takmer sedela. Svojou rukou som mu prechádzala po jeho anjelskej tvári a druhú som mala prepletenú s tou jeho. Jeho druhá ruka ma stále hadila, ale už nie len vo vlasoch. Navzájom sme si hľadeli do očí. Mohla by som takto ostať do konca života a bola by som spokojná.

Pozerala som na jeho tvár a moje oči sa zastavili na jeho perách. Aké by asi bolo ochutnať ich?

Keby ma teraz pobozkal... Povedala som si v hlave, a ľutovala, že ma nemôže počuť.

On však skamenel akoby to počul. Je to vôbec možné?

Sklonil hlavu k môjmu uchu a zašepkal: „Počul som ťa Rain, ja som ťa počul...“ a priblížil sa svojimi perami k mojim. On vážne túži po tom istom?

Perami sa zastavil len kúsoček od mojich a zaváhal. Ja som nezaváhala ani na chvíľu a rukou, ktorú som stále mala na jeho tvári, som si ho pritiahla na pery. Vtedy akoby všetko vybuchlo. V mojom tele sa zapálil veľký požiar a všetko spaľoval.

Zaplietla som mu obidve ruky do vlasov a pritiahla si ho bližšie. Jeho ruky putovali po mojom tele a zrazu som mu obkročmo sedela na kolenách. Spokojne som zapriadla a naplno sa vložila do toho bozku. Moje pery boli hladné a aj keď som sa bozkávala prvýkrát, vedela som presne čo robiť. Čo ma najviac prekvapilo bolo, že sa neodtiahol. Akoby bol na tom rovnako. Jeho pery tancovali na mojich. Myslela som si, že už to nemôže byť lepšie no mýlila som sa. Takmer som nadskočila, keď sa do našej hry zaplietli aj jazyky. Bolo to také magické.

Ani neviem ako dlho sme len tak sedeli a bozkávali sa. Vnímala som len ako sa naše bozky menia. Z nástojčivých a vášnivých, do nežných a opatrných. Maznali sme sa.

Po neskutočne dlhom čase sme sa od seba neochotne odlepili a obaja sme lapali dych. Až teraz som si prekvapene uvedomila, že som skoro nedýchala, ale vzduch akoby mi ani nechýbal.

To bolo však nepodstatné. Rozhodne v tejto prekrásnej chvíli plnej vzrušenia a našej vzájomnej blízkosti.

Samozrejme táto chvíľa taká dokonalá, musela byť prerušená niečím takým príšerným, ako je zvonenie MÔJHO mobilu.

Povzdychla som si a natiahla sa po mobil, s jasným úmyslom vynadať dotyčnému. Pozrela som na display a takmer som zomrela. Volala Jane. Jane Volturiová, ktorá mi za tých takmer 8 rokov nevolala ani jediný raz. Naprázdno som prehltla, stlačila prijať a dala si mobil k uchu.

„Prosím,“ povedala som a spokojne si uvedomila, že môj hlas znie prijateľne.

„Ahoj Rain,“ zašvitoril mi do ucha nie Janin, ale Felixov hlas. Je pravda, že teraz “chodí“ s Jane, ale čo nemá vlastný mobil?

„Čau Fel,“ neznášal tú prezývku. „Prečo mi voláš?“ Čo by on mohol chcieť? Počula som ako zavrčal – samozrejme kvôli prezývke.

„Nevolaj ma tak,“ povedal pohoršene a ja som sa naopak spokojne zasmiala. Stále som sedela na Edwardovi, a ten ma len s úsmevom pozoroval. Usmiala som sa na neho.

„Dobre, dobre. Čo ale chceš, že mi voláš? A k tomu ešte z Janinho mobilu?“ Zlé tušenie sa vrátilo. Prečo mi volá niekto z Volterry? A prečo práve Felix a práve z Janinho mobilu?

„No vieš, je to trochu hlúpe ale k tomuto ma donútila Jane. Vydierala ma,“ na konci sa jeho hlas zmenil na nahnevaný. „Nakoniec som súhlasil, že ti zavolám. Ona sa ťa asi bojí spýtať,“ a začula som vrčanie. Nepochybne Janine, pretože Felix sa zasmial.

„Pozdrav Jane,“ povedala som už pokojnejšie. Asi sa nič nedeje.

„Dobre ale k veci. No, mám sa ťa spýtať, či môžem ísť na tú tvoju oslavu spolu s Jane. Ona sa totiž odmieta bezo mňa kamkoľvek pohnúť...“ a to som sa smiala ja. On mi volá kvôli takejto blbosti?

„Dobre Felix ale na oplátku chcem od teba niečo počuť.“

„Čo by si chcela počuť?“ spýtal sa veselo. Samozrejme celý Felix.

„Ako ťa Jane vydierala?“ To by ma vážne zaujímalo. Svojej schopnosti by na neho nikdy nepoužila, ale predsa len... Nikdy nehovor nikdy.

„No ona sa mi vyhrážala, že mi na mesiac zakáže prístup do jej postele,“ povedal smutne Felix a ja som opäť vyprskala smiechom.

„To je teda potvorka. Dobre príďte obaja a taktiež zoberte aj Heidi a Lucassa, nech mi nikto už nevolá,“ povedala som rozhodne. Veď aj oni dvaja mi chýbali. Tuším sú aj oni spolu, ale kto si má byť istý, keď Heidi vystriedala už veľa postelí vo Volterre. Vlastne skoro každú. Neviem či sa neocitla aj v Caiovej a Arovej.

„Ďakujem ti Rain. Za toto máš u nás veľkú tortu,“ ozval sa mi v uchu pre zmenu Heidin hlas. Takže sa chceli spýtať aj oni.

„Ahoj Heidi. Predpokladám, že tam niekde je aj Lucass.“

„Som tu. Ahoj Rain,“ povedal svojím typickým veselým hlasom. Lucass je jediný vegetarián vo Volterre, keďže mu smrdí ľudská krv. Pôvodne si z neho uťahovali, ale predsa len ak má niekto taký talent ako on a k tomu je to veľmi dobrý bojovník... proste si ho musíte vážiť.

„Dobre, ale ja už budem končiť. Však sa o mesiac aj niečo uvidíme, tak pokecáme. Majte sa,“ povedala som zvesela. Pozrela som na Edwarda. Stále sa na mňa usmieval. Usmiala som sa aj ja.

„Maj sa Rain,“ počula som štvorhlas a zasmiala som sa. Potom som zložila a mobil hodila na vedľajšiu sedačku.

Edward sa teraz smial. Taký krásny a sexi smiech mal.

„Čo je tu smiešne?“ spýtala som sa zvesela. V takejto dokonalej chvíli nemôžem byť vážna.

„Ty si taká prirodzená. Smeješ sa s upírmi akoby to boli domáce zvieratká a nie bytosti, čo by ti mohli niečo aj urobiť,“ ku koncu však posmutnel. Presne som vedela, čo tým chcel povedať. Bojí sa, že mi ublíži.

„Počúvaj Edward,“ prešlo mnou mravenčenie, len čo som to meno povedala. „Ja sa upírov nebojím. Moja jediná rodina sú vlastne upíry. A vlastnej rodiny sa nebudem báť.“

„Ale ja by som ti mohol ublížiť,“ povedal smutne.

„Edward, myslím, že nemohol. Máš dokonalé ovládanie. Keby nie, tak by som tu takto nesedela. Aspoň nie v jednom kuse. Rozumieš?“ Pritiahla som si jeho tvár k svojej a pobozkala ho. Zľahka, s čím asi on nesúhlasil, lebo mi vplietol ruky do vlasov a pritiahol si ma bližšie. Opäť sme sa vášnivo bozkávali. Do hry som zaplietla aj jazyk a on nasledoval môj príklad. Avšak ja som sa odtiahla. Síce je mi takto krásne, ale nedokončili sme rozhovor.

„Toto myslím Edward.“ Povedala som na svoju obhajobu. Aj na obhajobu toho všetkého.

„Ja viem ale aj tak by si sa ma mala báť.“ Pokrútila som nad ním hlavou. Ten sa nepoučí.

„Nemala Edward. Ja sa priatelím s upírmi, ktorí žijú výlučne na ľudskej krvi a nikdy mi ani jeden z nich nešiel po krku. Dokonca mi ani jeden z nich neublížil. Ja sa ťa nemám prečo báť. Lovíš zvieratá a pochybujem, že túžiš po mojej krvi.“ Dúfam, že to je pre neho dostatočný argument.

„To máš pravdu netúžim po tvojej krvi, ale aj tak mi voniaš až príliš dobre,“ povedal rozhodne. A nedá si povedať a nedá. Tvrdohlavec jeden.

„Ale túžiš po mojej krvi?“ Stála som si za svojim ja. Myslím si ale, že je na vážkach. Keby si bol istý, že toto nie je dobré, nesedela by som mu obkročmo na kolenách. A on by ma nedržal okolo pása.

„Netúžim. Ale ty mi krásne voniaš. Ako tie najkrajšie kvety na svete,“ povedal a pobozkal ma na pery. Ale len zľahka.

„Tak vidíš,“ povedala som víťazoslávne. Mám pravdu.

„Ale ak sa to zmení...“

„Budeš prvý, kto sa to dozvie.“ Zašepkala som a opäť spojila svoje pery s jeho perami. Myslím, že to bolo ešte úžasnejšie ako pred pár minútami. Bolo to iné. Obaja akoby sme v tom bozku dozreli.

Naše jazyky tancovali a moje ruky putovali po jeho tele, rovnako ako jeho po mojom tele.
Prekvapilo ma však, keď som jeho ruky zacítila aj pod tričkom. Hladil mi holý chrbát a každý jeden jeho dotyk vo mne vyvolal triašku. Ja som ho napodobnila. Išlo mi to až príliš dobre. Moje ruky podvedome vedeli, čo majú robiť.

Ani som sa nenazdala a moje ruky skúmali jeho dokonalú, nahú hruď. Každý jeden sval bol dokonalý a ja som si ten pocit užívala.

Zrazu sa niečo zmenilo. Celý sa napjal a už som nesedela na jeho kolenách ale na sedačke vedľa. So zlým tušením som sa pozrela na Edwarda...

 


Za koniec ma prosím nevraždite, aj tak vám to asi nepomôže a potom by ste sa pokračovania nedočkali vôbec :P Ak vám pripadá táto kapitola divná, nebojte sa v ďalších pokračovaniach sa všetko dozviete. Ďakujem za všetky predošlé komenty. Len vďaka nim je tu pokračovanie dosť skoro. Tak opäť prosím o komenty, nesmierne mi pomáhajú v písaní.

S láskou, vaša nessienka :)



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Dážď je predsa super! - 9. kapitola :

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!