Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Dážď je predsa super! - 7. kapitola

Dážď je predsa super! - 7. kapitola Prosili ste a dočkali ste sa. Hádam sa vám kapitolka zapáči a vy ma odmeníte. Príjemné čítanie, nessienka :)

7. kapitola

Zrazu som však počula upokojujúci hlas, ktorý nepatril Alice...

...ale Emmettovi. Prekvapene som otvorila oči a pozerala do tých jeho, rozšírených od prekvapenia.

„Emmett? Prečo tu nie je Alice?“ spýtala som sa a v mojom hlase sa stále ozývali slzy. Utrela som si ich rukou a až teraz si uvedomila, že moje modré slzy videl aj Emmett. Má predsa dokonalý zrak, nie?

„No, Alice sa išla prezliecť, lebo idete nakupovať. Tak ma sem poslala, aby som ťa upokojil a dozrel na teba. Vieš myslí si, že by ti niekto z rodiny mohol ublížiť. Ale mňa zaujíma jedno...“

„Prečo mám modré slzy, však?“ skočila som mu do reči a dokončila jeho otázku.

Prikývol a čakal na odpoveď: „Ver mi, že aj mňa by to zaujímalo,“ povedala som a vyhrabávala sa z postele. Je nad slnko jasnejšie, že už nezaspím. Určite nie teraz, keď vo mne ešte doznieva šok a nielen z tej – takzvanej – nočnej mory.

„Ty nevieš?“ spýtal sa prekvapene. Ale nestihla som odpovedať, pretože do izby vtrhla Alice. Musím uznať, že vyzerala fakt božsky. Mala modré minišaty s viazaním okolo krku. Mali aj  čierny len a boli jej asi do pol stehien. Mala ešte čierne sako, milión doplnkov a čierne topánky na minimálne desaťcentimetrovom opätku. Som si myslela, že sa chystáme do mesta a nie na žúr, aj keď pri nej človek raz nevie.

„Alice vyzeráš úžasne, ale povieš mi načo sú ti šaty? Veď ideme len do mesta...“ A zarazila som sa lebo som si všimla, že v ruke drží nejako podozrivo vyzerajúcu tašku. To nevyzerá dobre.

„Veď idem do mesta. Toto,“ a ukázala na tašku. „Toto je na večer. Pôjdeme do nejakého klubu. U nás je to na nevydržanie a pochybujem, že tu chceš aj dnes len sedieť.“ A významne na mňa žmurkla. Dobre, je síce pravda, že tu dnes sedieť nechcem, ale stále som mala strach z obsahu tašky.

„A čo je to v tej taške?“ spýtala som a v hlase sa mi nepodarilo celkom skryť hystériu.

„To sú veci pre teba a pre mňa, na večer a dovtedy ich ani neuvidíš,“ povedala a ja som si bola celkom istá, že to ani nebude možné.

„A zoberiete aj mňa?“ pýtal sa potichu Emmett a ja som si spomenula, že tu ešte stále je a sedí na mojej posteli.

„Mne je to jedno Emmett. Spýtaj sa Alice...“ Vážne mi to bolo jedno. Už len to, že je v mojom dome nasvedčuje tomu, že ma asi má aj rád. veď keby ma nenávidel, neupokojoval ma a vôbec by neprišiel.

„Alice prosííííííím. Veď vieš, že teraz s Rosie nevydržím a už vôbec nie z Carlislom, či Esme. Prosííím...“ Pri jeho slovách som si uvedomila, čo som vlastne spôsobila. Veď ja som im rozbila rodinu.

Ako v hmle som si sadla na stoličku a pozerala do stropu. Neviem ako dlho som tam len tak sedela. Mohli to byť aj hodiny. V tom niekto so mnou zatriasol. Zaostrila som pohľad pred seba a zbadala vystrašenú Alice.

„Rain, no tak preber sa!“ kričala na mňa a ja som sa pomaly ale isto preberala.

„Čo je?“ spýtala som sa a môj hlas bol trochu zachrípnutý. Potichu som si odkašlala.

„Alice. Toto nie je správne. Veď ja vám rozbíjam rodinu,“ povedala som previnilo a radšej sa pozerala na strop. Zrazu ma však objali dvoje studené paže. Pozerala som sa čo sa robí, a naozaj to tak bolo. Alice ma spolu s Emmettom objímala.

„Počúvaj Rain. A dobre si to zapamätaj. Ty si žiadnu rodinu nerozbila. Len si nám ukázala, že nie je taká dokonalá ako sme si mysleli,“ povedal Emmett a jeho hlas znel smrteľne vážne.

„Ale je to moja vina. Keby som sem neprišla, nespoznala by som Carlisla a neprišla by som k vám a vy by ste si žili ďalej svoju večnosť,“ povedala som smutne. Nemohla som sa zbaviť pocitu viny.

„To je blbosť. Malo to tak byť a ver mi, že ja to musím so svojimi schopnosťami vedieť asi najlepšie,“ povedala nekompromisne Alice. Ja som len pozerala. Akú ma ona schopnosť? Asi vycítila môj pohľad a pozrela na mňa. Potom akoby pochopila a dodala:

„Ja vidím budúcnosť Rain. Vedela som, že prídeš hneď ako si sa pre to rozhodla. Aj keď ťa vidím dosť nejasne, jedno viem už teraz. Jedného dňa budeš patriť do našej rodiny,“ povedala a ja som prekvapením zalapala po dychu. Ako mám byť súčasťou rodiny, ktorú rozbíjam? Radšej som to ale nepovedala nahlas. Viem, že moje argumenty by ich nepresvedčili. Radšej som klamala – aj keď nie tak celkom. Chcela som tomu veriť. Tak veľmi som chcela.

„Dobre Alice, verím ti. Teraz sa však chcem ísť najesť a osprchovať, nech môžeme ísť,“ povedala som a oni ma hneď pustili. Bol to čudný pocit. Ich náručie bolo síce chladné a tvrdé, ale ja som sa tam cítila ako doma.

„Dobre. Choď sa pripraviť do kúpeľne a my s Emmom zatiaľ všetko pripravíme,“ povedala a už ma ťahala smerom do kúpeľne. Potom ma strčila do dverí a podala mi nejaké veci. Radšej som nepremýšľala odkiaľ ich má a išla sa osprchovať. Dala som si dole ešte obväz a vliezla do sprchy.

V sprche som bola asi pätnásť minút. Milujem keď sa mojej kože dotýkajú kvapky vody. Preto aj milujem dážď. Toto ma upokojuje a uvoľňuje. Svojim spôsobom je to pre mňa druh relaxu.

Prešla som k zrkadlu a trochu sa upravila. Riasy som si prešla maskarou, ceruzkou si spravila jemnú linku a dala si sivý očný tieň.

Potom som sa vrhla k veciam, čo mi dala Alice. Asi boli z môjho šatníka, aj keď vôbec netuším kedy ich stihla pripraviť. Pri nej je asi všetko možné.

Mechanicky som sa obliekla a ani som si neuvedomila čo mi dala. To som zistila až keď som sa pozrela do veľkého zrkadla, ktoré tu ešte včera nebolo. To ho asi doniesla Alice, keď som spala.

Musím uznať, že mi to fakt seklo. Alice mi dala modrú rifľovú sukňu, čierno modrý top a čierne sako, ktoré som mala včera. Na prezutie mi dala čierne kozačky – ktoré by som si sama a dobrovoľne nikdy neobula -  a na nohy sieťované silonky, ktoré perfektne kopírovali moje dlhé nohy. Nikdy som nebola narcis, ale bola som fakt pekná. Všetko bolo tak ako malo byť. Všetko perfektne sadlo a obopínalo a zároveň zvýrazňovalo tie najdôležitejšie partie.

Ešte som si trochu upravila tieň. Urobila som ho máličko tmavší.

Takto pripravená som vyšla a zacítila nádhernú vôňu. Nechala som sa ňou unášať až do kuchyne.

S opätkami som nemala žiadny problém. Mala som ich dokonca rada, ale občas sa tenisky proste hodili. Ako napríklad aj teraz. Veď ako budem chodiť po obchodoch v týchto čižmách? No skôr ako to prežiť? To sa ešte uvidí.

Vošla som do kuchyne a videla som jeden prekvapený a jeden spokojný pohľad.

Emmett bol prekvapený a pozeral na mňa s otvorenými ústami. Rýchlo som si zbehla do obývačky po foťák a vrátila sa späť. Emm stál stále rovnako, akoby si ani nevšimol, že som bola preč. Boli tam baterky, tak som ho len zapla a odfotila. Blesk ho prebral a nechápavo na mňa pozeral. Ja som sa smiala a Alice sa ku mne pridala.

„Musím uznať, že vyzeráš fakt dobre. Možno aj lepšie ako Rosie,“ povedal presvedčivo Emmett a ja som sa začervenala. Ak toto tvrdí on a o svojej žene, tak to už je niečo. No, možno to povedal preto, že je to u nich na nože.

Všimla som si však, že aj Emmett je prezlečený. Mal na sebe tmavomodré rifle z vyšúchanými dierami a čierne tričko s dlhým rukávom, ktoré perfektne obopínalo jeho dokonalé svaly.

Vyzeral doslova na zožratie. Všimol si môj skúmavý pohľad a usmial sa na mňa. Keby nemal Rose a nebrala by som ho ako brata, dala by som si povedať.

„Rain poď sa najesť budeš to mať studené,“ povedala Alice a ja som prešla k stolu, na ktorom ma už čakali palacinky s čokoládou a šľahačkou. Zjedla som ich všetky a musela som sa premáhať, aby som nevylízala aj tanier. Na to, že nejedia, varia fakt úžasne.

„Bolo to super. Ale ako je možné, že niekto kto neje môže tak super variť?“ povedala som svoje domnienky aj nahlas.

„To vieš, Emmett bol v ľudskom živote šéfkuchár a naviac, aj internet existuje, nie?“ A týmto ma dostala doslova do kolien. Emmett a šéfkuchár? Nechápavo som sa na neho pozrela. On sa len usmial a dodal: „To vieš, niektoré veci nezabudneš. Varenie je jediná vec, ktorú som z ľudského života nezabudol,“ a usmiala sa ešte viac. Aj ja som sa usmiala.

„Alice, koľko je vlastne hodín a kam ideme?“ spýtala som sa lebo sa mi vrátili moje obavy. Na čo by ma takto obliekala?

„Je takmer jedna hodina poobede a ako ti už asi došlo nejdeme na nákupy. Rozhodli sme sa, že pôjdeme na tri dni do New Yorku. Ale iba ak súhlasíš,“ dodala, keď si všimla môj  nechápaví výraz. Ja som ho skôr mala preto, lebo som nechápala ako som mohla tak dlho spať.

„Samozrejme, že sa teším a súhlasím. A ideš aj ty Emm?“ spýtala som sa a dúfala, že ide. Len sa šťastne usmiala prikývol. Objala som ho a takisto aj Alice.

„Vďaka vám obom. Ale, čo rodina? Čo na to hovoria?“ spýtala som sa. Aj keď mi to bolo v podstate jedno.

„Samozrejme o tom vedia a tvrdia, že si máme robiť čo chceme. Ja som chcela zobrať aj Edwarda, ale nebol doma. Niečo vybavoval,“ povedala smutne a mne až teraz niečo došlo.

„Preto si mala tú tašku. V ne máš pre nás veci, však?“ spýtala som sa a ona s iskričkami v očiach prikývla. Vyzerala byť naozaj šťastná, že sa mi jej prekvapenie páči.

„Bála som sa, že nebudeš súhlasiť, ale je posledný týždeň prázdnin, tak si ho užime nie?“ Ja som len prikyvovala. Je mi jedno, čo budeme robiť, hlavne, že budem s nimi. Niekde v kútiku srdca som ich považovala za rovnakú rodinu akou mi boli Zaf a jej sestry.

„Tak poďme nie?“ posúril nás Emmett.

„Fajn len si zoberiem zopár vecí,“ povedala som a chystala sa vybehnúť do izby ale Alice ma zastavila.

„Akých vecí, ja som ti všetko potrebné zbalila.“ No to sa ešte uvidí.

„Ešte si chcem zobrať mobil a foťák a nejakú kabelku na doklady,“ povedala som a ona prikývala. Vybehla som teda hore, do tašky napchala všetko potrebné a zbehla dole. Zamkla som ešte dom a kľúč si dala do kabelky.

Na schodoch som sa zastavila. Na príjazdovej ceste totiž stálo o jedno auto naviac.

Bol to čierny Jeep. Pravdepodobne ten, čo bol v garáži Cullenovcov.

„To pôjdeme týmto?“ spýtala som sa, keď k nemu automaticky zamierili. Obaja naraz prikývli. Pokrčila som plecami a spolu s Alice som zamierila na sedadlá vzadu. Emmett robil šoféra.

„Vieš tvoje auto by bolo super, keby nešiel Emm. Lenže ten ma ukecal, tak sme zobrali jeho Jeep, aby sme sa pomestili,“ vysvetlila mi Alice, keď sme vychádzali z mojej príjazdovej cesty smerom na diaľnicu.

„Aj keby si mi to nedovolila, ja by som išiel,“ prehlásil Emmett sebaisto. „V dome sa to teraz nedá vydržať.“

„Ja som ale rada, že ideš Emmett. Keby to ani Alice nechcela – čo pochybujem – tak by som ťa sama pozvala. Predsa len ste mi zachránili život obaja.“ Povedala som neoblomne, keď sme sa asi dvestokilometrovou rýchlosťou rútili po diaľnici.

„Si dobrá baba Rain, fakt nechápem, ako ťa nemôžu nemilovať,“ zasmial sa Emmett a ja som ostala sedieť ako obarená. Práve mi potvrdil moje najhoršie obavy.

„Neboj sa to sa urovná,“ pošepkala mi Alice a pohladila ma po pleci. Trochu som sa uvoľnila. Veď ja ich čoskoro presvedčím o opaku. Už o dva mesiace na mojej oslave.

Zrazu však Emmett zanadával a šmykom zastavil. Pozrela som sa cez predné sklo a skamenela. Na ceste, hneď oproti nám, stála tmavá postava a blížila sa k nám...


No neviem ako vám, ale mne príde táto kapitola akási čudná a úplne nezaujímavá. No možno nezdieľte môj názor, tak ho prejavte v komente.

nessienka :)



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Dážď je predsa super! - 7. kapitola :

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!