Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Dážď je predsa super! - 5. kapitola

25.01.2010 (13:00) • Nessienka • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 3233×

5. kapitola

„Je síce pravda, že o mne nič neviete, ale ja by som vám neklamala. Je mi ľúto, že si to myslíte. Ale aj tak som vás veľmi rada spoznala...“ povedala som plačlivo a rýchlo vybehla z obývačky smerom k dverám. Nikto sa ma nesnažil nejako zastaviť. A to som si myslela, že som našla priateľov...

Otvorila som dvere a do niekoho narazila. Pozrela som hore a skamenela na mieste. Vo dverách totiž stál...

Stál tam on. Môj anjel. Anjel z toho sna. Ten, ktorý mnou opovrhoval. Dnes sa proti mne asi všetko spojilo. Asi je deň z názvom: Zničme Rain!

Rýchlo som ho obišla a rozutekala sa smerom k lesu. Ani som nepozerala kam bežím. Párkrát som zakopla a raz aj spadla. Pravdepodobne som si rozbila hlavu, pretože som mala na čele niečo mokré. Nakoniec som však z úľavou zistila, že to bola len voda usadená z dažďa.

Stúlila som sa do malého klbôčka a plakala a plakala...

Ani neviem ako dlho som tam len tak ležala a otriasala sa vzlykmi, ale zrazu som počula prasknúť vetvičku.

Prekvapene som pozrela tým smerom a skamenela od hrôzy. Ani nie meter odo mňa stál obrovský medveď. Asi ho prilákala moja vôňa, alebo moje vzlyky. Ale aj tak je to čudné. Medveď v týchto končinách? Ja mám dnes fakt šťastie.

A pravdepodobne ma teraz zabije. Mám šťastie, to musím uznať. Hádam ma zabije rýchlo.

Odhodlane som sa na neho pozrela. Chvíľu sme si pozerali do očí a on zrazu zmizol... Hádam som si ho len nevymyslela...

Obzerala som sa okolo seba ale nič som nevidela.

Zrazu mi na pleci pristála niečia ruka. Obzrela som sa. Bol to Emmett a za ním stála Alice.

Mohlo to dopadnúť aj horšie? Myslím, že aj to zožratie od medveďa by bolo milšie. Ja by som mu bola milšia.

„Vďaka, že ste sa unúvali, ale mali by ste ísť domov. A ja urobím to isté...“ povedala som a mierila niekam na opačnú stratu než sme stáli. Hádam majú dosť rozumu a nepôjdu za mnou.

Neprešla som ani dva metre a musela som sa zachytiť o strom. Príšerne sa mi točilo v hlave. Spôsobil to asi fakt, že som padla na kameň a dlho ležala na zemi.

„Rain, si v poriadku?“ pýtal sa Emmett. Jeho tón ma prekvapil, ale nebola som príliš v stave, aby som ho bližšie skúmala.

„Som v pohode, môžete ísť domov, kam aj patríte...“ Pri slove domov som posmutnela. Ja vlastne ani domov nemám. Niektoré miesta ho pripomínali, ale skutočný domov som nikdy nemala.

Presvedčená, že odišli, som sa teda odlepila od stromu a chcela ísť ďalej. Samozrejme sa mi perfektne točilo v hlave a podlomili sa mi nohy. Ešte predtým, ako som sa stihla stretnúť so zemou, som zacítila dve veci: studené ruky, ktoré ma zachytili a príchod temnoty... Potom bola len tma.

Alice:  

To sa tej Rose fakt podarilo. Ako mohla byť taká hlúpa?

„Rose, to sa ti teda podarilo. Premýšľaš niekedy?“ zavrčala som na ňu nahnevane. Len vďaka nej je teraz Rain niekde v lese.

„Môžete mi povedať čo sa tu deje?“ pýtal sa Edward. Ani som si nevšimla, že sa vrátil. Teraz fakt nemám náladu mu odpovedať. A myslím, že ani ostatní.

„Premýšľam a keby si to robila aj ty, tak by si jej neverila. Ako sa zdá, nikto okrem teba jej neverí,“ odvetila hrdo a ja som mala chuť ju potrhať na také maličké kúsočky, žeby ich ani lupou nenašli.

„To sa mýliš, Rosie, ja jej verím,“ postavil sa na moju stranu Emmett. Aspoň niekto.

„To je tvoja vec, ale nikto iný okrem vás dvoch jej neverí.“ Ako si môže byť taká istá? Som si istá, že minimálne Esme jej verí.

„Si si istá?“ provokovala som.

„Tak sa ich spýtaj,“ povedala zlomyseľne. Tá si tiež asi nevie dať pohov.

„Kto jej verí?“ pýtala som sa a verila, že zbytočne. Avšak mýlila som sa. Okrem mňa a Emma sa neprihlásil nikto. To ma prekvapilo. Ako je to možné?

„Prečo jej neveríte?“ Znela som dosť podráždene, na čo zareagoval aj Jasper, ale nesnažil sa ma upokojiť. Aj tak by to bolo zbytočné.

„Alice, Rose má pravdu. Ako jej môžeme veriť? Je očividne viac ako človek. Možno je jej príbeh pravdivý a možno nie, ale nemáme si to ako overiť,“ povedala Esme a ja som ostala len prekvapene pozerať. Čo je to s ňou? Ona taká materská, že má každého rada... Ona jej neverí? Svet je naopak.

„Či jej veríte alebo nie, mi je jedno, ale určite ju nenechám len tak blúdiť v lese,“ povedala som odhodlane a rozutekala sa smerom do lesa po jej vôni.

Prekvapilo ma, keď som za sebou niekoho začula. Obzrela som sa. Bol to Emmett. Aspoň niekto má v hlave viac ako jednu použiteľnú bunku.

Bežali sme len chvíľu a našli ju. Stála pri nejakom strome a oproti nej bol medveď. Neviem kde sa tu vzal, ale Emm na nič nečakal a hneď po ňom skočil.

Rain len prekvapene pozerala. Emmett sa mi objavil po boku. Podišiel k Rain a položil jej ruku na plece. Teraz si nás všimla. V jej očiach som videla bolesť a cítila som ju skoro ako vlastnú. Ublížili sme jej. Ale Rose asi najviac.

„Vďaka, že ste sa unúvali, ale mali by ste ísť domov. A ja urobím to isté...“ povedala nám dosť slabým hlasom a otočila sa nám chrbtom. Mala namierené na opačnú stranu ako sme stáli.

Prešla asi dva metre a oprela sa o strom. Prečo? Stalo sa jej niečo?

„Rain, si v poriadku?“ pýtal sa Emmett tónom, ktorý som u neho nikdy nepočula. Spýtal sa to ako otec, ktorý sa bojí o svoje dieťa. Nikdy som netušila, že má v sebe aj niečo takéto.  

„Som v pohode, môžete ísť domov, kam aj patríte...“ Pri slove domov dosť posmutnela. Ako jej nemôžu neveriť? Veď je očividné, že je to pravda. Aj keď je to trochu šialené, je to pravda.

Stála tam ešte chvíľu a opäť sa vydala do lesa. Avšak nedošla ďaleko. Z ničoho-nič sa zatackala a podlomili sa jej kolená. Ani som nič nestihla postrehnúť a ležala v Emmovom náručí. Bola v bezvedomí.

„Zoberme ju ku Carlisleovi.“

„Myslíš, že ju vyšetrí?“ uisťovala som sa.

Zabolelo ma, že sa do sekundy všetci zmenili. A pritom by mohlo byť super mať niekoho takéhoto za priateľa a možno aj za sestru. Ja som ju už za ňu takmer považovala. Niečo ma k nej ťahalo.

„Bude musieť,“ zašepkal Emmett tvrdo. Nepochybujem, že sa o to postará.

Na nič sme preto nečakali a rozbehli sa smer domov. Vôbec ma neprekvapilo, že je obývačka už prázdna.

„Carlisle!“ zvolala som do útrob domu.

Za sekundu bol pri nás, ale netváril sa nejako nadšene. Čo sa to s našou rodinou deje?

„Čo je?“ pýtal sa dosť nezvyčajne. Akosi nevrlo. To sa k nemu absolútne nehodí.

„Mohol by si sa na ňu aspoň pozrieť?“ vyštekla som po ňom naštvane. Teraz sa tu zbehla celá rodina a pozerali na mňa. Ignorovala som ich.

Carlisle dosť neochotne pozrel na Rain, ale ani sa jej nedotkol. Blázon.

„Pravdepodobne sa niekde udrela do hlavy, a potom upadla do bezvedomia. Musí sa z toho len vyspať,“ povedal nezaujato a obrátil sa smerom ku schodom. Krútila som len hlavou.

„Povieš mi, čo sa ti stalo?“ opäť som na neho vyštekla, ale on ma ignoroval.

„Kam ju dáme, Alice?“ spýtal sa starostlivo Emmett.

„Vyhoďte ju!“ zakričala Rose z druhého rohu miestnosti. Pche!

„A čo tak vyhodiť teba? Vždy som si síce myslela, že si ako ľadová kráľovná, ale nikdy som si nemyslela, že je to až taká pravda. Ty máš asi naozaj srdce z kameňa,“ zasyčala som a ďalej ju ignorovala.

„Odnes ju do mojej izby, Emm,“ šepla som smutne. Prečo sa všetci tak zmenili len preto, že to Rosalie povedala?

„Ale...“ ozval sa za mnou Jasper. Ten ma už tiež poriadne žerie!

„Žiadne ale, Jasper. Je to rovnako moja izba ako tvoja a ak sa ti to nepáči, choď sa sťažovať inde!“ vykríkla som na neho, aj keď nerada. Ublíži mu to. Veď mne samej to trhalo moje tiché srdce. Čakala som, že ma aspoň pochopí. Ale toho sa asi nedočkám.

Emmett len pokrčil plecami a vybehol schody do “mojej“ izby. Rain opatrne položil na posteľ, a potom sme spolu prešli späť do obývačky.

„Čo urobíme? Aj ty sama vieš, že sa nemôžeme postaviť proti celej rodine. Trhá mi to srdce,“ pošepol smutne a ja som vedela, že hovorí hlavne o Rose. Ja som sa ohľadom Jaspera cítila rovnako. Ak nie aj horšie.

„Aj mne, Emm, aj mne... Ale nemôžem ju nechať len tak. Je milá a podľa mňa by nám neklamala. Videl si predsa, ako sa v tom lese tvárila.“ Pri tej spomienke som sa nechcene otriasla. Vyzerala taká smutná. Veľmi sme jej ublížili a to ju poznáme asi hodinu. Tá Rose fakt asi nepremýšľa. A potom, že vtipy o blondínkach sú lož.

Na ďalšiu diskusiu však už neprišlo. Z “mojej“ izby sa šíril až vražedný krik. Rain má pravdepodobne nočnú moru. Ani sa nečudujem, určite sa jej sníva o nás.

„Zavrite jej niekto tie prekliate ústa!“ zakričala Rose do útrob domu. Radšej som sa tvárila, že ju nepočujem a vybrala sa do izby, odkiaľ sa už neozývalo nič.

Rose som neriešila, na starosť si to zobral Emmett. Začula som krik, ale bola som ako v tranze. Prečo sa len musíme hádať práve s tými, ktorých najviac milujeme?

Otvorila som dvere a videla Rain ako sedí na posteli a jej telo sa otriasa tichými vzlykmi. Zdvihla hlavu a to, čo som jej zbadala na tvári, ma prikovalo na mieste...

Rain:

Postupne som si uvedomovala, že už nie je len temnota. Pred očami sa mi mihali akési neznáme obrazy. Chvíľu mi trvalo, kým som si uvedomila, že sa mi niečo sníva. Sen som hneď spoznala, a nech sa snažila akokoľvek, nemohla som sa prebudiť.

Bol to ten istý sen ako poobede.

Opäť som sedela na lúke a držala Edwarda za ruku. Avšak sen taký istý, bol zároveň taký odlišný. Ja som bola iná. Už som mala úplne svetlomodré vlasy a strieborné oči. Mala som divné dlhé uši a na chrbte niečo, čo vzdialene pripomínalo motýlie krídla. Bola som aj krajšia ako teraz.

Pri Edwardovi stála aj celá jeho rodina a na každej tej prekrásnej tvári bol ten istý znechutený výraz. Bola tom nenávisť aj zloba a túžba zabíjať.

Trhnutím som sa prebudila a až po chvíli som si uvedomila, že kričím. S vypätím všetkých síl som zavrela ústa a tvár skryla do dlaní. Rozplakala som sa. Zdvihla som hlavu a zadívala sa na svoje ruky. Moje slzy boli stále také isté modré ako predtým.

Zaryla som ju späť. Prečo sa to stalo mne? Čím som si to zaslúžila?

Počula som, ako sa otvorili dvere. Zdvihla som teda hlavu a videla Alice, ako zarazene stojí vo dverách...

Za ten koniec ma nevraždite, prosím. Len mi dajte nejaký ten komnet. Povzbudzuje ma to v písaní. Tí, čo tu sami pridávajú svoju tvorbu, vedia o čom hovorím.

 Otázka: má to zmysel dopisovať? A dočkám sa vytúženej kritiky?

Vaša Nessie :)

Autor: Nessienka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Dážď je predsa super! - 5. kapitola :