Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Dážď je predsa super! - 20. kapitola

08.04.2010 (16:00) • Nessienka • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2915×

20. kapitola

Ani neviem prečo, cítila som sa strašne unavená. Pokrčila som plecami a hodila sa do vankúšov. Do sekundy som bola tuhá. A potom sa stalo niečo veľmi zaujímavé...

EDWARD:

Moja Rain je vážne úžasná. Ako zvládla pomôcť Rose pri pôrode, dokázala dokonale zachovať chladnú hlavu. Aj keď som študoval medicínu, nedokázal by som to. A už vôbec, keby šlo o moju sestru.
Ani sa nečudujem, že bola vyčerpaná, aj keď na môj vkus až príliš vyčerpaná.

Vyšiel som teda schody do našej izby a otvoril dvere, že skontrolujem Rain. Videl som tam však niečo, čo ma vážne vyľakalo.

Rain neležala na posteli, ale lietala vo vzduchu! Lietala! A to nemala ani krídla. Mala zavreté oči a vyzerala stále rovnako, len mala také čudné dlhé uši, ako mýtický elfovia. Nemala krídla, ona levitovala. Meter nad zemou! Nohy mala v tureckom sede. Poletovala sem a tam, z jedného konca miestnosti na druhý. Akoby spala a ani si neuvedomovala čo robí. Dokonca sa usmievala.

Ako som otvoril dvere ešte viac, priblížila sa k nim a preletela nimi a dostala sa tak až do obývačky. Tam zastala presne nad stolom a tam už ostala. Len sa vo vzduchu obracala, akoby robila saltá. A stále sa usmievala. Keby to bola iná situácia, bol by som šťastný, že ju vidím veselú, ale nie teraz.

Rýchlo som zobral mobil a vytočil Arianu. Zodvihla mi to po dvoch zvoneniach.

„Čo sa deje?“ ozval sa z druhej strany veselý hlas.

„Ako ste tam na tom?“

„Dobre, Rose spí a Emmett je s ňou. Aj deti už zaspali. O chvíľu prídeme domov. Potreboval si niečo?“

„To uvidíš, keď prídete. Ale ponáhľajte sa,“ povedal som zúfalo a prerušil spojenie. Presunul som sa k Rain. Ešte mi odletí, a kto ju potom chytí? Nepopieram celkom vtipná situácia, ale čo je s Rain? Prečo je v tom podivnom tranze?

Za pár minút som počul rýchle kroky mojej rodiny. O chvíľu už vbiehali do domu. Na všetkých tvárach som videl zvedavý výraz, v myšlienkach si kládli otázky typu: čo je to tento krát?

„Tak čo sa deje?“ spýtala sa nevrlo Alice. Tá je tiež mrzutá, keď nevidí do budúcnosti.

„Pozrite sa sami,“ povedal som a pokynul hlavou smerom k obývačke, kde plachtila Rain.

„Prečo tu len tak poletuje?“ spýtal sa po dlhom tichu Jasper, ktorý sa prebral ako prvý.

„To by zaujímalo aj mňa,“ povedal som a obrátil sa na Arianu, ktorej tvár odrážala úžas?

„Tak toto som nečakala!“ zvolala a ja som mal pocit, že si musím zakryť uši.

„Ariana!“

„Prepáč, ja... no len som niečo takéto nečakala. Umenie levitácie, je veľmi vzácne. Vedieť lietať aj bez krídel sa len tak niekomu nepodarí. Je to stav mysle. Keď je v takomto stave, je v určitom tranze, keď sa spája z mocou, ktorú ovláda. Teraz sa spája s každou kvapkou vody, s každým potôčikom, jazerom, alebo morom. Takto bude ešte mocnejšia, ako obyčajná víla,“ povedala a teraz som už konečne pochopil jej úžas.

„Ako dlho to môže trvať?“ počul som sa povedať tónom, o ktorom som ani nevedel čoho má byť predzvesťou. Či plaču, alebo smiechu. Aj keď som to celkom nechápal.

„Neviem,“ zašepkala Ariana.

xxx

„Ariana, preboha živého! Veď sú to už tri dni!“ zakričal som zničene. Už tri dni tu moja jediná láska poletuje vo vzduchu, na perách stále ten istý tajomný úsmev. Bola spokojná, zatiaľ čo ja som sa len prechádzal po miestnosti a bol zo sekundy na sekundu nervóznejší a nervóznejší. Jasper bol zo mňa doslova na prášky, alebo zrelý na pobyt v blázinci. A asi dlhodobý pobyt.

„Ja neviem, koľko to ešte bude trvať, Edward. Mojej sestre to trvalo len pár hodín, ale Rain je omnoho silnejšia, keďže je z časti upír,“ povedala a jej hlas znel žalostne.

„Alice?“

„Nič nevidím,“ povedala žalostne a trela si spánky.

„Ako je to možné?“ spýtal som sa ostrejšie, než som  chcel. Jasper mi v myšlienkach poslal varovanie.

„Bolí ma z nej hlava!“ vykríkla a vyskočila na nohy.

„A mňa bude o chvíľu bolieť hlava z teba,“ povedal môj najmilovanejší hlas na svete. Rain stále visela vo vzduchu, ale teraz už mala otvorené oči a usmievala sa na mňa.

„Rain!“ zvolali sme všetci zborovo a začali sa usmievať.

RAIN:  

Bolo to akoby som sa ocitla v inom svete. V odlišnom, v krajšom ako je ten náš. Obklopovala ma voda a ja som počula symfóniu jej ševelenia. Bola to tá najkrajšia melódia na svete. Malé kvapôčky sa obtierali o moje telo, aj keď som bola suchá a stále som bola v našej izbe.

Každá kvapka prešla cez moje telo, cez moju myseľ. Cítila som ju, počula som ju. Každá kvapka akoby mi prinášala do tela novú a novú energiu, novú silu. Cítila som sa akoby som sa prebudila po dlhom spánku, dokonale odpočinutá.

Cítila som, že sa vznášam vo vzduchu, ale mysľou som už letela nad oceánom. Plávala som s delfínmi a korytnačkami, bola som pozrieť veľryby a tulene. Dokonca som videla aj hviezdice a sasanky. A to všetko len mysľou. Videla som každú čiastočku vody, každý kamienok ukrývajúci sa na dne.

Počula som a cítila všetko okolo svojho tela, ale ignorovala som to. Stále som zotrvávala v tranze, chcela som to.

Ale stále som počula hlasy mojej rodiny, hlas môjho Edwarda.

Moja myseľ akoby bola rozdelená na dve časti. Jednou som vnímala len vodu, ktorá bolo okolo a druhou som vnímala dianie v miestnosti. Bola som v obývačke a okolo mňa boli všetci Cullenovci. Aj Rose s deťmi. Boli vážne krásne. Nebola tu však Zafrina a jej sestry. Len moja mama.

Robili si o mňa starosti. Podľa nich som v takomto stave tri dni? Tri dni! Mne sa to zdalo ako päť minút.

„Bolí ma z nej hlava!“ zakričala Alice na Edwarda. To už som nevydržala. Nie, že by mi to vadilo, ale nemajú sa hádať kvôli mne.

Otvorila so oči. Nikto si ma nevšímal. Sledovali hádku Alice a Edwarda.

„A mňa bude o chvíľu bolieť hlava z teba,“ povedala som pobavene a razom sa všetka pozornosť upriamila na mňa.

„Rain!“ zvolali zborovo, no ja som si všímala len Edwarda.

„Nehádaj sa kvôli mne s Alice,“ povedala som a až teraz si uvedomila, že môj hlas znie akosi jemnejšie, ako predtým. Alebo sa mi to zdá? Edward vyzeral, akoby si to všimol tiež.

„Mami?“

„Prešla si premenou. Už len krídla a si víla,“ povedala dojato. Rovnako vyzerala, keď sa premenila Rose.

„Mohla by si už zostúpiť na zem?“ spýtal sa opatrne Edward. Len som prikývla. Takmer som zabudla, že sa vznášam meter nad zemou.

„Rain,“ vydýchol a objal ma. Hlavu som si oprela o jeho hruď a vdychovala jeho dokonalú vôňu. Vo vlasoch som cítila jeho pery.

„Chýbal si mi,“ zašepkala som mu a postavila som sa na špičky, aby som ho mohla pobozkať. Bol to ale len jemný bozk, predsa len nie sme tu sami.

„Ani si nevieš predstaviť, ako som sa bál,“ povedal a ešte silnejšie ma objal.

„Vie, že si sa bál. Aj ja som bola prekvapená a vystrašená, keď to začalo, ale potom sa mi to zapáčilo. Ani si nevieš predstaviť aká to bola nádhera,“ povedala som a pohladila ho po tvári.

„Potom mi o tom porozprávaš,“ povedal a pohladil ma po chrbte.

„Nie, ja ti to ukážem,“ povedala som a priložila dlane po bokoch jeho hlavy. Keď som bola v spojení s vodou, pochopila som svoju moc a už chápem ako môžem komunikovať pomocou myšlienok. Presne tak ako teraz. Stačí sa sústrediť na nejakú spomienku. Jeho zalapanie po dychu bol pre mňa jasný dôkaz mojej úspešnosti.

Za necelú minútu som mu ukázala všetko, čo som videla a cítila.

„Ako to robíš?“ spýtal sa obdivne, keď som mu všetko ukázala.

„Je to schopnosť. Ja som to nazvala projekcia. Takto dokážem ukázať myšlienky. Funguje to opačne ako u Ara. On myšlienky berie, ja ich dávam,“ povedala som a usmiala sa.

„To je už druhá schopnosť,“ zašepkala Rose zničene.

„Tretia Rose, viem ešte rozpoznávať dary víl. Aj ty máš tri dary a už čoskoro sa prejavia,“ povedala som veselo a žmurkla na ňu. Prekvapene zamrkala a premýšľala. Bolo takmer vidno ako sa jej to v hlave šrotuje.

„A povieš mi aké?“ spýtala sa a uprela na mňa dosť presvedčivý psí pohľad. Snažila som sa odolať, a nakoniec sa mi to podarilo.

„O jednej vieš. Presvedčovanie a o ostatných sa dozvieš až neskôr. Keď sa prejavia. Potom ti poviem ako fungujú,“ povedala som neoblomne a jasne uzavrela túto tému. Rose na mňa chvíľu pozerala ako psík, ale potom to vzdala. Ale musím uznať, že bola vytrvalá, trvalo jej to asi päť minút.

„A nám to neukážeš?“ spýtala sa prosebne Alice a uprela na mňa psí pohľad. Čo stým dnes všetci majú?

„Ale samozrejme, poďte sem, nech to nemusím opakovať dookola až do zbláznenia,“ povedala som sa posadila sa do kresla. Ostatní sa postavili do kruhu okolo mňa. Samozrejme okrem Edwarda.

„Položte na mňa ruky,“ povedala som a oni tak spravili. Sústredila som sa a už to bežalo. A opäť tá istá reakcia: prekvapené zalapanie po dychu.  Usmiala som sa sama pre sebe a všetko im ukazovala. Za minútu bolo po všetkom a ja som sa sústredila na prítomnosť. Nerada by som im ukázala niečo, čo by nemali vidieť. Ešte tie schopnosti nemám celkom pod kontrolou.

„Už chápem prečo ti to trvalo tri dni,“ podpichla ma mama. Len som sa usmiala.

„Ešte by som tam ostala,“ povedala som potichu, ale oni ma počuli. Edward sa nesúhlasne zamračil ale nič nepovedal.

„A už nemôžeš?“ spýtal sa Emm. Zaujímalo by ma akoto, že tie dvojčatá stále spia. V jeho náručí Kyle a v Rosinom Layla.

„Môžem. Levitáciou sa s vodou spojím kedykoľvek budem chcieť. Je to to isté ako spojenie Rose a ohňa, a rovnaké ako spojenie mamy a lesov. Len s tým rozdielom, že mne to bude trvať kratšie,“ povedala som a následne sa na neho usmiala.

„Takže takto tu budeš poletovať často?“ spýtal sa veselo Emm. No jasné.

„Ani nie. V priemere tak raz za mesiac,“ povedala som sa sledovala jeho sklamanie.

„Ako to vieš?“ spýtala sa zmätene mama.

„Počula si niekedy o Rade víl?“ spýtala som sa a jej stuhnutie som brala ako súhlas.

„Bola som pri nich a dozvedela sa niektoré veci. Pomohli mi zo všetkými spomienkami a schopnosťami. Pomohli mi dostať sa na správne miesta. Bolo to super,“

„Neublížili ti, však?“ spýtala sa mama obozretne. Prečo?

„Nie, prečo by mali?“

„Rain, ty si to nepochopila. Rada víl nie je na pomoc, je na trestanie. Je to niečo ako súd. To, že ti neublížili je šťastie, alebo len náhoda. Sľúb mi, že už nepôjdeš sa Radou, prosím,“ povedala prosebne.

„Dobre, mami. Ak hovoríš, že mi hrozí nebezpečenstvo, už k nim nepôjdem,“ povedala som a žmurkla. Cítila som z nich nebezpečenstvo, takže nebol problém takéto niečo jej sľúbiť.

„A čo bude s oslavou?“ spýtala sa ľútostivo Alice.

„A čo by malo byť? Bude nie?“ spýtala som sa jej. Prekvapene na mňa pozrela. No čo, začala som sa na ňu tešiť.

„To myslíš vážne?“

„Áno, Alice. Myslím to vážne. Zariadiš to, nie?“

„Samozrejme,“ vykríkla nadšene a pribehla ku mne, aby ma objala. Potom vybehla na poschodie a ja som začula ako čosi ševelí do telefónu. Pokrútila som hlavou, tá sa nezmení.

„Kde sú Zafrina a sestry?“ spýtala som sa. Toto ma zaujímalo. Kde sú? Žeby na love?

„Sú u teba doma, Rain. Sú tam už Volturiovci, tak im robia spoločnosť. A za pár hodín tam prídu aj Denalijskí, tak ak chceš choď za nimi,“ povedala mi Esme. Nadšene som vyskočila.

„Ideš so mnou?“ Obrátila som sa na Edwarda a zdvihla som obočie.

„Samozrejme,“ povedal a nadšene ma objal rukou okolo pásu. Vybehli sme do lesa. Smerom k môjmu malému domčeku. Už sa strašne teším...

Ja viem, je to strašné...

Autor: Nessienka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Dážď je predsa super! - 20. kapitola: