Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Dážď je predsa super! - 19. kapitola

Dážď je predsa super! - 19. kapitolaTááááááááááááááákže je tu 19. pokračovanie. Neviem prečo, ale mám z neho také zmiešané pocity. No uvidíte sami. Berte prosím s nadhľadom. Takéto veci som opäť písala po prvýkrát, takže nulové skúsenosti. Len to čo som pochytila v telke alebo v škole. Kapitolu by som rada venovala týmto ľuďom: Filipovi, MI_ROSe_LAVA, blotik, Simoneccka, lucik113, davdveeg, mina, viktoria, semmi a lenkaaa. Ľudkovia ďakujem za podporu a dúfam, že vás táto kapitola poteší. Pac a pusu, vaša nessienka :)

 

19. kapitola

„Super. Tak dobrú noc,“ popriala som im a v závese s Edwardom som prišla do izby. Zaliezla som do sprchy a potom hneď do postele. Stúlila som sa mu v náručí. Aj napriek únave sme sa, v šere izby, začali venovať jeden druhému. A nič iné okrem nás už neexistovalo. Len mi dvaja. A to je dobre.

 

RAIN:

Mesiac ubehol ako voda a ani som to nepostrehla. Môj život bol teraz veľmi jednoduchý a veľmi krásny. Naplnený priateľmi, rodinou a predovšetkým Edwardom. To bolo najpodstatnejšie.

Za tento mesiac som sa zmenila snáď najviac za celý svoj život, a to nie len citovo.

Moja rodina bola veľká, kto by si prial viac?

Zaf a jej sestry sú stále u Cullenovcov. Stále sa rozprávame a trávime spolu veľa času. Bohužiaľ musím chodiť aj do školy, takže to nejde nepretržite.

V škole je to jednoduché, a to viac akoby sa mohlo zdať. Chalani už zrejme pochopili, že chodím s Edwardom. Andie je mojou priateľkou a užijeme si spolu veľa zábavy. Nakoniec však vysvitlo, že o existencii upírov už dávno vedela. Aj o Cullenovcoch. Tajne dúfa, že ju premenia a z nej sa stane upír, vegetarián. Neviem či by to bolo správne riešenie, ale už o to požiadala Carlisla. Ešte sa nerozhodol.

Angela, Aileen, Ben a Dominic sú u nás tiež veľmi často. Obľúbila som si ich. Sú super a vôbec im nevadí, že sú v dome plnom upírov, dvoch víl a jednej nepremenenej víly. Berú to normálne, akoby boli v miestnosti plnej obyčajných ľudí.

Najviac som sa však zmenila ja, a nie spôsob života.

Moje vlasy ešte trošku vybledli, takže teraz sú tmavo modré so svetlomodrými pramienkami. A objavila sa u mňa jedna schopnosť. Neviditeľnosť. Stalo sa to úplnou náhodou, keď ma naháňal Emm, aby si zo mňa zase raz spravil dobrý deň. Utekala som do našej – Edwardovej a mojej – izby, aby som sa tam skryla. Strašne som si priala, aby som zmizla a aby ma nevidel. A vtedy som sa pozrela do zrkadla a s hrôzou som zistila, že ma tam nie je vidno. Vtedy som sa rozkričala takou vysokou frekvenciou, že okná mali čo robiť, aby nepopraskali. Do izby sa naskladala celá rodina, ale problém bol v tom, že ma počuli, ale nevideli. Trvalo mi takmer tri hodiny, než som sa upokojila do takej miery, aby ma bolo aj vidno. A odvtedy túto schopnosť trénujem ako sa dá. Už som sa naučila celkom dobre ju ovládať, ale niekedy proste zmiznem len tak. Problém je to hlavne v škole, kde sa mi to stalo už trikrát. Našťastie tam vtedy nikto nebol, ale aj tak je to veľké riziko.

Do školy vlastne teraz chodíme len ja, Edward, Alice a Jasper. Rose a Emm sú doma, lebo Rose je tehotná. Moja sestrička, ktorá vždy túžila po vlastných deťoch teraz nosí jedno pod srdcom. Možno aj viac ako jedno, to nikto nevie. Nevieme ani či je to dievčatko, alebo chlapček. Ak to bude viac víla, bude to dievča. Ak to bude viac upír, bude to chlapec. Alice ich zatiaľ nevidí. A Rose nám doslova rastie pred očami. Asi o týždeň by malo dieťatko prísť na svet, ale to nikto z nás nevie presne určiť. Možno to bude trvať aj dlhšie. Každopádne jej to prajem. Konečne sa tiež dočkala svojho šťastné konca. Už sa aj premenila. A je nádherná. Jej srdce opäť bije, stravuje sa ako ja – len menej - , dokonca aj spí. Keď sa premenila, bolo to úžasné. V premenenej forme má červeno-blonďavé vlasy a trošku ohnivé oči, v ktorých akoby tancovali malé plamienky. Samozrejme nesmú chýbať špicaté ušká.

Mesiac je fuč a teraz sa pripravujú dve obrovské udalosti. Moja oslava a moja prvá premena. Na rozdiel od Rose už mám schopnosť. Mama povedala, že ona tú svoju objaví až po pôrode. Už sa neviem dočkať, akú schopnosť bude mať.

Teraz ležím nahá v Edwardovom náručí a navzájom si užívame jeden druhého a samoty, ktorá nás obklopuje. Všetci ostatní išli chystať moju oslavu. Neviem ale kde ju chystajú, keďže my sme v dome a oni nie. Ale to mi asi nikto nepovie, ani Edward hoci to dobre vie.

„Koľko ešte?“ spýtala som sa asi desiatykrát za poslednú hodinu. Nie, že by sa mi samota s Edwardom nepáčila, ale nevedela som sa už dočkať, kedy uvidím ostatných. Bola som ako na ihlách, a hlavne s mojej nastávajúcej premeny. Takmer bytostne som cítila všetko to napätie, ale aj očakávanie.

„Asi dve hodiny,“ zachechtal sa mi Edward do ucha a pobozkal ma do spotených vlasov.

„Čo tam tak dlho chystajú, preboha?“ spýtala som sa skôr rečnícku otázku. Ale keďže poznám Alice, mám jasnú odpoveď – všetko musí byť dokonalé.

„Veď poznáš Alice, nie?“ spýtal sa Edward akoby čítal moje myšlienky. Za posledný mesiac sa naše puto ešte viac prehĺbilo a boli sme zviazaní tak tesne, že sme boli ako jedna bytosť. Takmer vždy sme vedeli ako sa ten druhý cíti a prečo, čo si myslí a čo sa chystá spraviť. Aj moja mama bola prekvapená intenzitou nášho vzťahu a radšej nás nechávala samých, nech si to užijeme. Naopak, Jasper sa v našej spoločnosti zdržoval čo možno najčastejšie. Edward si ho doberal, že je skoro ako prívesok.

„Práve, že ju poznám, a preto má strach, čo na mňa chystá,“ povedala som nahlas svoje obavy. Na oslavu som sa síce veľmi tešila, ale mala som veľmi veľké obavy z Alicinej oslavy, predsa len je tak trošku maniak cez tieto veci. A ešte teraz, keď si s Esme a mojou mamou otvorili agentúru na zariaďovanie všelijakých osláv. Cez narodeninové a maturitné večierky, až po svadby a pohreby. Všetko do čoho sa pustili bolo dokonalé. Pracovala s nimi aj Rose, ale keď otehotnela, dala si pauzu. Odišla na materskú dovolenku. Ja s nimi tiež občas pracujem, ale radšej som s Edwardom.

„Neboj sa, Rain. Esme a Ariana na ňu dajú dobrý pozor,“ povedal a mnou prešla vlna vášne, keď povedal moje meno. Milujem ako ho vyslovuje. Tak dôverne, akoby sa s ním hral. Len vysloví moje meno, a ja mám pocit, akoby ma pohladil.

Zamrvila som sa mu v náručí a silnejšie ho objala okolo pása. Uchechtol sa môjmu počínaniu.

„Och, prepáč. Zabudol som, že ťa nemám volať menom,“ povedal s hranou ľútosťou. Zachichotala som sa.

„A ako by si ma chcel volať?“ spýtala som sa nevinne, akože neviem o čom hovorí. Samozrejme, zase sme sa museli naťahovať ako malé deti na piesku.

„Ty si predsa môj malý motýlik,“ povedal nežne a pobozkal ma na krk. Ja viem, je detinské, nazývať sa chrobáčik a slniečko, lienočka a neviem čo ešte. Ale mne sa to páči. Je to také zlaté. Ale Edward ma volá motýlik. Vraj kvôli tomu, že som rovnako pôvabná a o chvíľu budem mať aj krídla. Blázonko.

„Och, takmer som zabudla,“ povedala som a opäť sa zasmiala. V posledných týždňoch mám stále veľmi dobrú a hravú náladu. A za to môže hlavne moja rodina, ale predovšetkým Edward.

„Tak ti to pripomeniem,“ zašepkal tajomne a pomaly sa nado mňa prevalil. Objal ma jednou rukou okolo pása a druhú mi dal za krk a pomaly si ma pritiahol. Pomaly začal perami prechádzať po línii kľúčnej kosti, až sa dostal ku krku. Slastne som vzdychla. Každý jeho dotyk vysielal do môjho tela ihličky túžby, ktoré sa nedali len tak ignorovať. A ja som ich ani nechcela ignorovať.

Pretočila som sa na neho a opakovala jeho pohyby. Perami som sa práve pohrávala s citlivým ušným lalôčikom, keď sa na celý dom rozozvučal môj mobil. Bola som pripravená ignorovať ho, ale keď zvonil už desiatykrát, rozhodla som sa zakročiť.

Pretočila som sa na kraj postele a zobrala mobil.

„Navrhujem, aby sme toho kto nás ruší, zjedli na obed,“ povedala som zvesela Edwardovi predtým než som prijala hovor.

„Rain! Okamžite vylez z tej postele!“ rozkričala sa na mňa Alice. Kričala tak hlasno, že som musela mobil trošku odtiahnuť od ucha.

„Čo závidíš? Nemala si ísť chystať oslavu a mohla si sa váľať v posteli s Jasperom,“ povedala som jej veselo. Dnes by mi len máločo dokázalo pokaziť náladu.

„Tu nejde o toto, Rain. Máme vážny problém,“ povedala to takým tónom, že som sa okamžite posadila na posteli a razom ma prešlo všetko veselie.

„Alice? Čo sa deje?“ spýtala som sa opatrne, keď sa dlhšie neozývala.

„Rose má obrovské bolesti. Odniesli sme ju do tvojho domu. Carlisle k nej nemôže teraz prísť, je na operačke, má prípad. Dostane sa k nej najskôr o dve hodiny. Nemohla by si k nej ísť ty? Veď vieš, že jediná máš ten kurz,“ spýtala sa ma zdesene. Neváhala som ani sekundu a vyskočila som s postele. V duchu som ďakovala bohu, že som sa dala prehovoriť, aby som išla ne ten kurz namiesto Emmetta.

„Len sa prezlečiem a hneď tam idem,“ povedala som a zložila.

„Edward choď do Rosinej izby a zober tú modrú tašku. Sú v nej veci potrebné na pôrod,“ povedala som a prebehla ku skrini, aby som sa obliekla.

Výberom oblečenia som sa príliš nezaoberala. Schmatla som prvé rifle a tričko, čo som našla a rýchlo ich na seba natiahla.

Obzrela som sa a v strede izby stál už oblečený Edward s modrou taškou v ruke.

„Myslíš si, že začala rodiť?“ spýtal sa opatrne Edward, keď mi podal tašku a spoločne sme vyskočili von oknom. Plnou rýchlosťou sme sa rozbehli smerom k môjmu domu. Utekala som plnou rýchlosťou. Opäť raz som bola vďačná za to, že utekám rovnako rýchlo ako upír.

„Neviem. Dúfam však, že ešte nie. Ak hej, neviem čo urobím,“ povedala som s obavami v hlase. Mám síce za sebou ten kurz, a zvládla som ho ako tretia najlepšia, ale predsa len teória a prax sú dve rozdielne veci.

„Som si istý, že to zvládneš,“ povedal Edward a povzbudivo sa na mňa usmial. Vkradla sa do mňa malilinká nádej, ktorá pohasla, keď sa lesom ozval bolestný výkrik, ktorý mohol patriť jedine mojej sestre.

Snáď rýchlosťou svetla som sa prirútila do mojej izby, kde bola zhromaždená celá Cullenovská família plus moja mama, Zaf a sestry. Jediný chýbal už len Carlisle.

„Vďaka bohu, už si tu. Neviem, čo máme robiť,“ vydýchla si Esme, ale jej obavy to nezmiernilo.

„Pustite ma k nej,“ povedala som trošku zadýchane a podišla k posteli, na ktorej ležala ulepená a spotená Rose, ktorá vyzerala, že o chvíľku vypustí dušu.

„Ako si na tom?“

„Ako myslíš? Bolesti ma takmer ničia a jediné, čo mi niekto povie je, aby som sa upokojila. Pochopíš to? Akoby to šlo, keď máš pocit, že čochvíľa vybuchneš,“ povedala s námahou a s jasným sarkazmom. Hocikedy inokedy by som sa zasmiala, ale teraz asi nie.

„Ako často máš kontrakcie?“

„Asi každých päť minút,“ povedala sťažka a zhlboka sa nadýchla, lebo prišla ďalšia. Vypleštila som na ňu oči. Dúfam, že si zo mňa strieľa!

„Strieľaš si zo mňa? Však asi tak do pol hodiny porodíš. Kedy príde Carlisle?“ spýtala som sa Alice, ktorá vyzerala ako sekundu pred smrťou. Asi videla čo sa bude diať. Pozrela som na Edwarda, ten len prikývol. Fakt jej nezávidím.

„Asi o pol hodinu,“ povedala, keď sa konečne sústredila aj na niečo iné.

„No to nám bude na nič, keď príde neskoro. No nič. Edward dones mi teplú vodu a vy ostatní sa niekam upracte,“ povedala som im a všetci sa naskladali do rohu miestnosti. Aj Emmett. To ma naštvalo. Čo si myslí?

„Kam si myslíš, že ideš, Emmett Cullen? Najskôr nabúchaš moju sestru a potom sa zdekuješ, keď ide do tuhého? Už aj nech si pri nej, ináč to bude posledné dieťa, ktoré splodíš!“ kričala som na neho zúrivo. Ak chlapec nechce, aby som ho vykastrovala, mal by poslúchnuť. Našťastie tak urobil.

Radšej som sa zamerala na Rose, ktorá mala silnejšie, ale aj častejšie bolesti. Takže už je to tu.

„Počuj, Rose. Teraz sa pekne zhlboka nadýchni, dobre? A keď ti poviem, tak zatlačíš,“ povedala som jej pomaly a potichu. S námahou prikývla a nadýchla sa, ako to len šlo.

„Teraz!“

Miestnosťou sa ozval ohlušujúci výkrik. Strhla som sa. Nechcem si ani predstaviť ako to musí bolieť.

„Dobre, dobre. Nadýchni sa...“ snažila som sa ju nejako upokojiť, ale nešlo mi to. Upokojujúci vplyv mal na ňu len Emmett a ten jej niečo šepkal do ucha. Asi to bolo pekné, keďže sa aj trochu usmiala.

„Ešte raz,“

„Aaaa,“ kričala Rose. Jej výkriky doslova drásali uši.

„Ešte raz, už vidím hlavičku,“ povedala som jej hlasnejšie, aby to aj počula. Dúfam, že to vydrží.

Posledný krát zatlačila a miestnosťou sa ozval detský plač. Utrela som si pot, ktorý mi stekal po tvári a potom sa postarala o dieťatko. Zaviazala som mu pupočnú šnúru a zabalila ho do pripravenej deky. Bolo to dievčatko.

„Gratulujem, máte nádhernú dcérku,“ zašepkala som dojato a podala dcéru dojatému Emmettovi. Som si istá, že keby mohol plakať, teraz by sme sa tu topili.

„Layla Deborah Cullenová,“ zašepkala Rose, keď jej Emmett podal dcérku. Prekvapene som zalapala po dychu.

„Deborah?“

„Pomohla si jej na svet, sestrička. Zaslúžiš si takúto vďaku,“ povedala dojato Rose. Vyzerala byť v poriadku, ale mala príliš veľké brucho. Síce by sa nezmenšilo na pôvodnú veľkosť behom piatich minút, ale malo sa zmenšiť viac.

„Ďakujem,“ zašepkala som, aby si nevšimli moje obavy. Čo ak niečo nie je v poriadku? Čo ak som niečo pokazila?

Zrazu však Rose zalapala po dychu a chytila sa za brucho.

„Emmett, zober malú,“ povedala som mu.

„Rose?“ spýtala som sa opatrne, keď sa trochu prestala metať.

„Prečo mám stále bolesti?“ spýtala sa z námahou. S obavami som sa pozrela, čo je za problém a takmer som spadla na zadok. To som si mohla myslieť.

„Márnosť, vy ste teda boli šikovní,“ povedala som veselo. To sa nestane len tak.

„Ako to myslíš?“ spýtala sa opatrne Esme z druhého konca izby.

„Sú to dvojičky. Ešte druhé,“ povedala som, keď Rose opäť vykríkla.

„Nezvládnem to,“ dostala zo seba namáhavo Rose.

„Neboj sa. Zvládneš to, Rose. Pozri sa na mňa. Som tu s tebou. Len sa pozeraj,“ snažil sa ju upokojiť Emmett. Povzbudivo som sa usmiala.

„Teraz!“ povedala som jej povzbudivo. Rose stlačila Emmettovu ruku – zdalo sa mi to, alebo naozaj sykol od bolesti? – a zatlačila všetkou silou, ktorá jej ostala. Bolo to riskantné, no o pár sekúnd na to sa izbou ozval plač druhého dieťatka. Zopakovala som postup, ako pri Layle a podala syna hrdému otcovi.

„Máte syna. Len dúfam, že tam ešte nie je aj tretie, to už by asi nikto nerozdýchal,“ povedala som a všetci sme sa zasmiali od úľavy. Vtedy sa rozrazili dvere a v nich stál prekvapený Carlisle. Zhodnotil situáciu v miestnosti a potom sa na mňa usmial.

„Ako vidím, všetko si zvládla na výbornú. Nechceš sa tomu venovať profesionálne?“ spýtal sa ma a ja som o tom začala uvažovať. Musím uznať, že to bola lákavá predstava.

„Ešte si to premyslím. Dokončil by si to? To už by som asi nezvládla,“ povedala som mu a kývla hlavou smerom k Rose.

Postavila som sa o okolo pása sa mi obmotali Edwardove mocné paže. Vďačne som sa o neho oprela. Trochu ma vyľakalo, keď som zistila, že jeho oporu naozaj potrebujem.

„Bola si úžasná, ďakujem,“ zašepkala mi Rose. Všetci len horlivo prikyvovali.

„To bola maličkosť, Rose. Neďakuj mi. Ako sa cítiš ty?“

„Po pravde, akoby ma prešiel parný valec, ale som šťastná, že je to za mnou,“ povedala a usmiala sa na mňa.

„Ako sa bude volať?“ spýtala sa Esme, ktorá sa objavila vedľa mňa. Za ňou sa objavil aj zvyšok rodiny.

„Kyle,“ zašepkal Emmett. Pekné meno.

Zadívala som sa na deti. Layla – ktorá bola v Rosinom náručí – mala blond vlasy a čierne oči. Čierne! Mala aj také čierne pramienky vo vlasoch. Prírodný melír? V tvári vyzerala aj ako Emm, aj ako Rose.

„Mami? Aká bude Layla víla?“ spýtala som sa jej. Určite to je víla, keďže je to dievča.

„Víla noci. Je to vzácna víla, ale určite to tak bude. Jedine víla noci má čierne oči,“ povedala mama a po tvári jej tiekla slza šťastia.

Kyle – hovejúci si v náručí svojho hrdého otecka – bol jeho presnou kópiou. Mal modré oči a tmavohnedé vlasy, ktoré mal rovné. Mal ale Rosin úsmev.

„No nič rodinka. Ja vás opustím. Rada by som sa aj osprchovala. Potom sa zastavím,“ povedala som a každého drobca pobozkala na čelíčko. Boli doslova na zjedenie.

Edward išiel samozrejme so mnou. V jeho očiach som videla hrdosť a obdiv. Akoby som vykonala niečo neskutočné. Radšej som to nechala tak a zaliezla do sprchy. Dnešný deň sa vyvíjal úplne inak, ako každý z nás predpokladal. Moja oslava sa trochu presunie. Predsa len už to nebude len oslava narodenín, ale aj oslava narodenia.

Ani neviem prečo, cítila som sa strašne unavená. Pokrčila som plecami a hodila sa do vankúšov. Do sekundy som bola tuhá. A potom sa stalo niečo veľmi zaujímavé...

 


Tak čo si o tom myslíte?

 



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Dážď je predsa super! - 19. kapitola:

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!