Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Dážď je predsa super! - 17. kapitola

Dážď je predsa super! - 17. kapitolaTak kto čakal, ten sa dočkal. Za túto kapitolu poďakujte hlavne blotik a Filipovi, ktorí ma vydierali, aby som napísala pokračovanie. Ale len tak mierne. Túto kapitolu by som rada venovala: Filipovi, blotik, MI_ROSe_LAVA a mina. Ľudkovia, vďaka za podporu. Táto kapitola je hlavne pre vás. Musím vás však sklamať. Pomaly ale isto sa blížime ku koncu poviedky. Ešte bude jedna alebo dve kapitoly a potom koniec. Tak príjemné čítanie. S láskou vaša nessienka :)

17. kapitola

 

S posledným zvyškom vedomia som len začula nejaké vrčanie a potom som sa ponorila do temnoty, z ktorej už niet úniku...

 

EDWARD:

Nechcel som odísť, ale musel som. Moje oči boli už vážne strašidelné. Síce len nerád, ale musel som ísť na lov. Carlisle sa ponúkol, že pôjde so mnou, vraj už dlho nebol na love. Neviem, čo ho viedlo k tomu, aby na ten lov išiel, ale bolo mi to jedno. Aj tak som stále myslel na Rain. Moja Rain. V posledných dňoch vyzerala veľmi zamyslená. Nepýtal som sa na čo myslí, aj tak by mi to nepovedala. Dúfam, že mi to raz prezradí. Mučí ma tá neistota.

Sedel som na kraji lesa a čakal kým sa vráti Carlisle. Zrazu sa mi však rozozvučal mobil. Hneď som ho zdvihol, ani som sa nepozeral kto mi volá.

„Edward... musíš rýchlo ísť naspäť... zober aj Carlisla... s Rain je zle...“ vzlykala mi do ucha Alice. Každým jej slovom som bol viac vystrašený a znepokojený.

„Alice? Čo sa stalo?“ spýtal som sa plný obáv. Určite by mi zbytočne nevolala.

„Ja... niečo som videla.... Edward, prosím... na to nemáme čas... rýchlo príď domov a potom choď po našom pachu,“ dopovedala zúfalo a potom zložila. Neskúšal som jej volať naspäť. Aj tak by mi to nezdvihla.

Sedel som tam len pár sekúnd. Potom som vyštartoval do lesa a hľadal Carlisla. Našťastie som ho hneď našiel.

„Carlisle, musíme ísť...“

„Ja viem, aj mne Alice volala. Rýchlo poďme,“ skočil mi do reči a už sme bežali smerom k domu. Tam sme odbočili do lesa a išli po pachu ostatných členov rodiny. Najviac ma však prekvapil pach Rain. Síce ho takmer úplne zakryl pach mojej rodiny, ale aj tak som ho jasne cítil.

Bežali sme niekoľko minút, až sme prišli na čistinku na Quiletskej hranici. Prekvapil ma však sladký pach horiaceho upíra. V strede čistinky horel oheň. Zazrel som v ňom aj akísi iný červenkastý odtieň. Žeby to bola...

„Victoria?“ zašepkal som zničene. Ale nikto mi neodpovedal. Až teraz som si všimol, že stoja okolo stromu. Z tým najhorším tušením som sa rozbehol ich smerom. To čo som tam videl ma bodlo ako osteň do môjho mŕtveho srdca.

„Rain! Rain, nie!“ kričal som zúfalo a padol na kolená. Započúval som sa do rytmu jej srdca. Bilo veľmi potichu a nepravidelne.

„Carlisle!“ vykríkol som zúfalo. Ale nemusel som, už bol pri nej a snažil sa jej nejako pomôcť. Všetky myšlienky som ignoroval a sústredil som sa na zakrvavenú tvár svojej lásky. Ako to, že sa k nej Victoria dostala?

„Alice? Čo sa stalo?“ spýtal som sa a vôbec sa nesnažil zakryť tú bolesť v mojom hlase.

„Ja neviem čo sa stalo. To videnie prišlo strašne neskoro. Ale neviem si predstaviť, že by ju sem priniesla Victoria. Rain prišla až k nej,“ povedala a rozvzlykala sa.

A vtedy som to pochopil. Preto bola taká zamyslená, preto sa ma snažila dostať z domu. Ona vedela, čo sa tu dnes stane. Vedela to a samu seba poslala na istú smrť. Premkol ma príšerný hnev. Keby nebola Victoria mŕtva, sám by som ju zabil.

Neviem ako dlho sme tam len tak nepohnuto sedeli, mohli to byť aj hodiny. Jediné čo som vnímal bol tlkot Raininho srdca. Zrazu sa však zadrhlo, trikrát vynechalo a potom stíchlo. Vlna bolesti ma obklopila a ja som sa v nej stratil.

„Rain! Rain... niééé, neopúšťaj ma! Nesmieš!“ kričal som medzi vzlykmi, ktoré zvierali moje hrdlo. Všetci sme vzlykali. Bez sĺz.

„Je mi to ľúto, Edward. Jej zranenia boli veľmi vážne, už som jej nedokázal pomôcť,“ povedal bolestne Carlisle a objal svoju vzlykajúcu ženu. Aj on potichu vzlykal. Stratil milovanú dcéru. To pre neho Rain bola. Aj za ten krátky čas ju dokázal považovať za dcéru.

„Niééé,“ vykríkla Rose na celú lúku a po tvári jej stekali ohnivočervené slzy. Vyzerali ako krv. Všimla si ich, až keď jej stiekli po rukách.

„Č-č-č-čo sa to d-d-d-deje?“ drmolila zo seba medzi vzlykmi.

„Vicky je mŕtva. Už ťa neblokuje. Meníš sa na vílu,“ zašepkala zničene Ariana. Rose sa rozvzlykala ešte viac a zobrala do náručia bezvládne telo mojej jedinej lásky.

Dlho ju objímala a zrazu sa stalo niečo veľmi zvláštne. Z jej tela sa šírilo oslepujúce biele svetlo. Musel som si zatieniť oči, aby ma to svetlo tak nebodalo do mojich citlivých očí. Zrazu svetlo zmizlo. Rýchlo prišlo, rýchlo odišlo. To čo som počul, ma natoľko prebralo, že som vyskočil na nohy. Čistinkou sa ozýval pravidelný tlkot srdca. Tlkot srdca mojej lásky.

„Čo to bolo?“ spýtala sa zvedavo Rose. Nikto z nás už neplakal. Rainine srdce opäť bilo a po zraneniach nebolo ani chýru, ani slychu. Proste zmizli.

„To je tá schopnosť, Rose! Je to najvzácnejšia schopnosť. Nikdy som si nemyslela, že ju získa jedna moja dcéra,“ vykríkla nadšene Ariana. Všetci sme boli zmetený, nikto nevedel o čom to hovorí.

„Aká schopnosť, mami?“ spýtala sa prekvapene a popletene Rose.

„Schopnosť vrátiť život. Je to schopnosť, ktorú dostane bytosť, ktorá má veľmi dobré a milujúce srdce, a ktorá by bola ochotná bez akýchkoľvek zábran obetovať svoj vlastný život, len aby žili jej blízky. A ty si ju získala. Je to najvzácnejšia schopnosť. Každý z nás ju má možnosť získať, ale doteraz som nepočula o žiadnej víle, ktorá by ju získala,“ dopovedala Ariana a išla objať svoje dcéry. Ja som sa rýchlym krokom vybral k mojej Rain. Tužil som ju čo najskôr mať vo svojom náručí. Tak veľmi som po tom túžil, že to takmer bolelo.

Zovrel som Rain vo svojom oceľovom náručí, vdychujúc jej dažďovú vôňu a užívajúc si slastný zvuk jej tlčúceho srdca.

„Vážne bude v poriadku?“ spýtal som sa potichu.

„Samozrejme, Edward. Ona už je v poriadku. Teraz len musíme počkať, kým sa jej telo aj myseľ spamätajú a ona bude pripravená zobudiť sa,“ povedala Ariana a svoj starostlivý pohľad zabodla do víly v mojom náručí.

„Ako dlho to môže trvať?“ spýtal sa vedecky Carlisle. Bol nesmierne šťastný, že je Rain v poriadku. Ale to sme boli všetci.

„Môže to trvať minúty, hodiny, dokonca aj dni. Záleží len na tom, kedy bude pripravená prebudiť sa. Isté je len to, že sa preberie,“ povedala a zdvihla sa na nohy.

„Mali by sme ju odniesť domov,“ povedala a ja som prikývol. Vyšvihol som sa na nohy a plnou rýchlosťou sa rozbehol domov. Tam som ju položil na posteľ a sledoval jej uvoľnenú tvár. Vyzerala akoby spala a nie na to, že pred pár minútami prakticky zomrela. Moje hrdlo zovrela úzkosť. Túžil som zistiť, čo sa stalo.

Zbehol som do obývačky, kde sedel zvyšok rodiny. Rose jedla niečo, čo pripomínalo lupienky, ale nie som si istý. Smrdelo to. Všimla si kam sa pozerám a vyplazila na mňa jazyk.

„Ani ja to nechápem, ale mama povedala, že je to normálne. Mením sa na vílu, a to je trochu podobné človeku. Budem spať a jesť. Vraj budem môcť mať deti,“ zašepkala vzrušene a s láskou sa pozrela na Emma. On jej oplácal rovnaký pohľad. Nepochybujem o tom, že bude mať veľa, veľa, naozaj veľa detí.

„Čo sa tam vlastne stalo?“

„To nikto z nás presne nevie, Edward. Keby som nemala to videnie, tak by sme na to možno ani neprišli,“ otriasla sa Alice, „isté je len to, že tam musela ísť dobrovoľne. Na čo preboha myslela?!“ vykríkla nahnevane ale v myšlienkach bola nadšená. Jej sestrička nezomrela.

„Išla preto, lebo nechcela, aby ste vy dvaja zomreli,“ zašepkala Ariana a tým ma úplne dostala.

„Ako to?“

„Keď sme prišli na tú lúku, Vicky na to myslela. Naschvál som jej čítala myšlienky. Donútila Damona, aby do Raininej mysle vložil ten sen. V ňom ste na tej lúke zomreli. Ty a Alice. Rain by radšej obetovala svoj vlastný život, než aby pripustila, že by sa vám niečo stalo. Som si istá, že sa jej to snívalo aj v predchádzajúcich dňoch. Preto bola taká vystrašená a nechcela, aby som jej čítala myšlienky. Nechcela, aby o tom niekto vedel,“ povedala smutne jej matka. Tak tam bol pes zakopaný! Prečo mi to nenapadlo už skôr? To som musel byť až taký nevšímavý?!

„Nevyčítaj si to, Edward. Rain to tak chcela a veľmi sa snažila. Príliš ťa miluje na to, aby ťa vystavila nejakému riziku,“ povedala zhovievavo Ariana. Len som smutne prikývol. Pocit, že ma miluje ma hrial pri mojom tichom, mŕtvom srdci. Bol som ale nahnevaný. Na seba, že som na to neprišiel skôr, ale aj na Rain, že mi to nepovedala. Ale chápem ju. Ani ja by som jej niečo také nepovedal.

Mojim ďalším úvahám zabránil zvuk zvončeka. Prekvapene som sa pozrel ku dverám, nevedel som, že niekto príde. Zafrina a jej sestry mali prísť až zajtra. Alebo nie? Pozrel som sa na Alice a Carlisle išiel medzitým otvoriť.

Alice, len pokrútila hlavou na znak toho, že nevie, kto by to mohol prísť. Započúval som sa teda do myšlienok našej návštevy a prekvapene som zalapal po dychu. Prišli Ben, Angela a Aileen. Neviem síce čo tu robili, ale ich prítomnosť neveštila nič dobré. Carlisle ich pozval dovnútra.

„Ahojte,“ pozdravili nás všetci zborovo a usadili sa na pohovku oproti nám. Nechápavo som na nich pozeral a snažil sa predstaviť, prečo asi prišli.

„Prečo ste prišli?“ spýtala sa Alice opatrne. Všetci sa usmiali.

„Prišli sme pozrieť, ako sa má Rain,“ povedala pokojne Aileen a ja som len prekvapene pozeral. Vyzerali akoby o všetkom vedeli.

„My vieme, čo sa stalo aj kto ste. Nebojte vaše tajomstvo je u nás v bezpečí,“ povedala opäť pokojne Aileen.

„Ako ste sa to dozvedeli? Ako dlho to viete?“ chrlil som zo seba otázky. Ostatní nevyzerali byť v stave, aby niečo povedali.

„Vieme to od začiatku, Edward. Ako som povedala vaše tajomstvo je u nás v bezpečí,“ povedala opäť Aileen a milo sa usmiala.

„Ste vôbec ľudia?“ spýtal sa zdvorilo Carlisle.

„Nie sme ľudia. Sme meniči, aj keď trošku nezvyčajní. Sme nesmrteľný a budeme žiť naveky, či sa už budeme premieňať, alebo nie. A nemeníme sa na vlkov. Ja som biely tiger, Angela je obyčajný tiger a Ben je snežný leopard. Doma je ešte môj priateľ Dominic. Ten sa tiež mení na bieleho tigra,“ povedala a opäť sa usmiala. „Na začiatku nás poverili, aby sme na vás dávali pozor a pri nejakom probléme sa o vás postarali. Ale vy ste úplne neškodní. Ste veľmi milí a šľachetní, dokonca aj na upírov. Ste lepší, než niektorí ľudia,“ dopovedala obdivne Aileen.

„Prečo ste nám to doteraz nikdy nepovedali?“

„Nevideli sme dôvod prečo by ste to mali vedieť. Nikto z vás nepredstavoval nebezpečenstvo,“ povedal Ben. Angela len ticho sedela v jeho náručí. Ona ale nikdy veľa nehovorila.

„Ako ste sa dozvedeli o Rain?“

„Ja a Dominic sme sa boli prebehnúť a zacítili sme neznámy pach nejakého horiaceho upíra. Rýchlo sem teda bežali na to miesto, ale videli sme len ako odchádzaš s Rain v náručí. Je v poriadku?“ spýtala sa úzkostne Aileen.

„Vďaka Rose je v poriadku. Leží hore, chcete ju vidieť?“ spýtal som sa kývol smerom ku schodišťu. Všetci len prikývli. Vydali sme sa teda do našej izby.

Boli pri nej len pár minút, aby sa presvedčili ako sa má. Chceli byť pri nej dlhšie, ale radšej išli naspäť do obývačky. Tam ich začal spovedať zvyšok rodiny. A som si ľahol na posteľ a zobral Rain do svojho náručia.

V momente ako som ju pobozkal do vlasov, sa ma pevnejšie chytila. Zovrela ma svojimi rukami okolo krku.

„Rain?“ spýtal som sa potichu. Zdvihla ku mne svoje nádherné oči a pobozkala ma na pery.

„Ahoj,“ povedala nesmelo, keď sa odtiahla. Príliš skoro, ale to si necháme na neskôr.

„Skoro si ma o seba pripravila,“ povedal som smutne a chytil jej tvár do dlaní.

„Ja viem. Prepáč. Ale ani vo sne by mi nenapadlo, že to bola pasca,“ zašepkala a privinula sa ku mne. Bol som taký šťastný, že keby som žiaril, ani by som sa nečudoval.

„Aj tak si mi to mala povedať. Takmer som sa pomiatol, keď som ťa tam videl ležať. A keď prestalo biť tvoje srdce – myslel som, že som zomrel aj ja,“ povedal som a pevnejšie si ju pritúlil k sebe.

„Ja viem. Počula som všetko, čo ste hovorili, keď ma Rose vrátila naspäť. Každé slovo. Aj to, čo ste hovorili dolu v obývačke, aj Aileen a ostatných,“ zašepkala a ja som len vypleštil oči. Ona to celé vnímala?! Ako?

„Ako si to mohla vnímať? Bola si v bezvedomí, alebo nie?“ spýtal som sa popletene. Tu už vážne nedáva nič zmysel.

„Neviem ako, ale vnímal som. Poďme dolu,“ povedala prosebne.

Vstali sme teda a ja som na ňu pozrel. Mala na sebe oblečenie z lúky. Čakal by som krv, ale ona ho mala len trochu špinavé a potrhané. Ako je to možné?!

Len som pokrútil hlavou, chytil ju za ruku a vybrali sme sa dolu do obývačky, kde nás už všetci čakali. Samozrejme počuli celý náš rozhovor, aj keď sme šepkali.

„Rain!“ vykríkli takmer všetci a už ju objímali. Ona nestihla nijako reagovať, len sa usmievala.

„Ahojte všetci,“ dokázala napokon zo seba dostať.

Posadili sme sa na gauč a rozprávali sa. Najmä o Aileen, Benovi a Angele a ich živote. Aileen nám rozprávala o Dominicovi. Sľúbila, že nám ho čoskoro predstaví.

Rain nakoniec začala zívať. Ani sa jej nečudujem. Dnes zomrela. Síce len na chvíľu, ale predsa len zomrela.

„Asi by si mala ísť spať,“ povedal som jej do ucha potichu. Len sa na mňa vďačne usmiala a prikývla.

Zdvihli sme sa a zamierili do izby. Rain potom išla do sprchy.

Ja som si ľahol do postele a uvažoval o svojej budúcnosti. Som si istý, že ju chcem prežiť s Rain, ale chce byť aj ona so mnou?

Na ďalšie úvahy však neostal čas, pretože vtedy vyšla z kúpeľne moja Rain a mala oblečenú len spodnú bielizeň! Oči mi okamžite stmavli od túžby a takmer mi utiekli na koberec. Sánka sa nachádzala niekde v podzemí. Koľkokrát som si ju takto predstavoval. Musím uznať, že moja predstavivosť jej veľmi krivdila.

„Edward,“ zašepkala zastretým hlasom a pomaly prišla ku mne. Potom ma objala okolo krku a začala vášnivo bozkávať...


Páčila sa vám kapitolka? Tak to napíšte :)

Pac a pusu, nessienka :)



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Dážď je predsa super! - 17. kapitola:

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!