Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Červeno – zlatá voľba - 1. kapitola

28.07.2010 (19:00) • MirushQka • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 1547×

1. kapitola

„Brániš svojej matke v šťastí!“ To bola jedna z viet, ktorá signalizovala jediné, za tie roky som sa ich naučila rozoznávať – facku.
Vždy ich formuloval inak, no v podstate znamenali vždy to isté.
Pamätám si, že keď to začalo, zvykla som sa prestrašene chúliť, aby som aspoň čiastočne znížila intenzitu suchej, bodavej bolesti, ktorá sa mi neskôr rozlievala po tvári. Postupne som však dospela do štádia, že to mám v paži.
„Prečo ju už konečne nenecháš žiť jej život?“ S touto vetou rozrazil dvere do izby – tento krát.
Unudene som zdvihla oči od knihy a počkala kým odrazí spätný úder dverí.
„Rozbiješ ich,“ poznamenala som úplne kľudne, načo sa budem nervovať. Tá krátka veta však mala taký účinok, ako keď do otvoreného ohňa prilejete benzín – vybuchne to.
„Môj byt – moje dvere!“ zaburácal jeho hlas nado mnou.
„Moja izba,“ doložila som naštvane. Možno som mala byť ticho, ale on neznášal, keď nemal posledné slovo a mňa tak bavilo ho provokovať... Akoby ste sa hádali s malým deckom, akurát, že malé decko nie je schopné vám dať takú pecku.
Zdrapil ma za vlasy, takže som mala dokonalý výhľad na tú jeho odpornú tvár a vydal zvuk podobný rozbesneného zvieraťa, prestával sa ovládať, dnes to bude rýchle...
Kútikom oka som zachytila pohyb pri dverách, mama, a zasa len stála... Jedna strana pier sa mi zdvihla do náznaku úsmevu.
Na pokožke ma pošteklil slabý vánok, ktorý spôsobila jeho prudko dvíhajúca sa ruka. Vedela som, že ho provokujem do nepríčetnosti, keď mu drzo pozerám do očí, ale na tom nezáleží, strelí mi tak, či tak
Vedela som si predstaviť, čo v tých očiach vidí – zbesilé ohníčky plné vzdoru a nemej výzvy. Len, len, že som umlčala pery, ktoré boli pripravené ho podpichnúť nejakou uštipačnou poznámkou, no načo do ohňa ešte fúkať, ešte by to schytala mama. Radšej som zostala ticho.
Na jeden kratučký moment všetko stíchlo. Potom zaznelo hlasné Plesk, keď jeho ruka dopadla na moju tvár.
Fučal, dychčal od zúrivosti, ale očividne bol spokojný sám so sebou.
Líce ma začalo šialene štípať.
Vo dverách sa surovo pretlačil okolo mojej mamy a už som ho nevidela. Pri pohľade na ňu mi v krku navrela hrča.
Nie, nebudem plakať, nebudem už viac plakať!
Schmatla som kabelu – dostatočne veľkú na pár vecí. Moje telo opantala bolesť. Šok. Strata... Miešala sa vo mne škála pocitov, až sa mi zakrútila hlava.
Múdrejšie by bolo, keby som počkala, kým zaspia, ale dnes je mi to jedno. Obula som si botasky a rýchlo vybehla z domu, ešte kým ho mama neukľudní, potom ma zbadá a opantá ho ďalšia vlna zúrivosti.
Nie je to môj prvý útek z domu...
Minúty ubiehali, priestor okolo mňa sa menil tak rýchlo, že som si ani neuvedomovala, kam idem. Moje nohy to však už vedeli, tú trasu si pamätali a naslepo ma niesli.
Po hodine som už bola na mieste. Oprela som sa o strom a pomaly som sa od vyčerpania zviezla dole.
Nechcem rozmýšľať.
Nie, nebudem myslieť na nič – rozbolela by ma hlava.
Schúlila som sa do klbka, a tak ako veľakrát, som zaspávala s myšlienkou, že sa už nemusím prebrať. S myšlienkou, že som obklopená šľapkami, vreckármi a možnože aj vrahmi, ktorí si tu dnes – tak ako aj ja, - našli miestečko na krátky oddych v tom hlúpom živote.

Našťastie – alebo nanešťastie? – som ráno otvorila oči. Prudké slnko ma oslepilo aj napriek tomu, že som ležala v slabom tieni, ktorý poskytovala riedka koruna stromu nado mnou. Ruka mi vystrelila k očiam, no namiesto toho sa mi podarilo, štuchnúť do líca. Sykla som od bolesti. Ono sa to nezdá, no Phil je hráč baseballu, a nejaká sila tam je.
Bolesť mi vystreľovala snáď až do mozgu, z čoho ma rozbolela hlava. No priniesla aj spomienky na včerajšok a premenila sa neskutočný hnev, zlosť.
Tá predstava ma prepadla náhle. Bolo to také jednoduché!
Mlátiť sa už viac nenechám. Viem čo spravím. Bol to šialený nápad, o ktorom keby sa dozvedeli, tak by ma asi zabili.
Ešte stále trocha oslepená od slnka, som sa postavila a rozbehla. Keď budem mať šťastie, doma nikto nebude.
Bolo to až smiešne ľahké. Vziať kreditku a utiecť. Maličkosť...

Viem, že je to krátke, ale tie ďalšie kapitoly už budú dlhšie. :)

Má cenu pokračovať?

Zhrnutie

Autor: MirushQka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Červeno – zlatá voľba - 1. kapitola: