Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Čas je dôležitý, Edward - 3. Cullenovci

wsdjiztuhjj


Čas je dôležitý, Edward - 3. CullenovciVyhnúť sa piatim Cullenovcom v jednej škole, bolo ako vyhnúť sa futbalovému mužstvu na ihrisku – skoro nemožné... Tak ako sa Belle viedlo v ďalší deň? Stretla sa s Cullenovcami?

P.S.: Nezabudnite napísať komentár. Prajem príjemné čítanie! :)

3. Cullenovci

Lilien zaplatila a ja som ju odviezla späť do La Push. Aj napriek niekoľkominútovému prehováraniu, aby mohla ísť so mnou na niekoľko hodín do práce, nakoniec poslušne vystúpila pred mojím domom a rozlúčili sme sa. Z izby som si už len vzala doklady a prezliekla som sa do lacných handier a potom som vyrazila späť do mesta smer nemocnica.

Bolo niečo po polnoci, keď som mala umytú podlahu a poupratované v jednej tretine budovy. Chcela som odtiaľto čo najrýchlejšie vypadnúť. Lieh, ktorý bol cítiť všade naokolo, mi dráždil pľúca a krv pretekajúca cez otvorené rany pacientov tiež nepridala môjmu sebaovládaniu. A preto som bola rada, keď som sa konečne dostala na tretie poschodie k lekárskym denným miestnostiam.

Z niektorých sa ozývalo hlasné odfukovanie, čo znamenalo nočné služby niektorých lekárov. Dokonca aj z miestnosti sestier som počula tú známu melódiu pravidelného dychu pri sladkom spánku. Závidela som im, že oni môžu spať, zatiaľ čo ja som unavená ako kôň, z prášku mám podráždené brušká na rukách a ešte mi zostáva jedna celá chodba. No bola som rozhodnutá, že čím rýchlejšie začnem, tým rýchlejšie skončím.

Vzala som vedro a vošla som do miestnosti chirurgov, z ktorej sa neozývali žiadne zvuky. No už vo dverách som akoby zamrzla do podlahy. Miestnosť nebola až taká prázdna.

„Ach, dobrý večer. Asi som vás nepočul klopať,“ usmial sa na mňa Carlisle. Sedel za stolom zavaleným hŕbou papierov. Cítila som, ako moje srdce vynechalo niekoľko úderov a tep sa mi zastavil. Nemohla som sa nadýchnuť ani mrknúť viečkami, či zavrieť ústa od úžasu. Bolo to akoby som videla ducha.

„Ste v poriadku?“ opýtal sa ma Carlisle, vyskočil spoza papierov a ponáhľal sa ku mne. Zjavne to vyzeralo ako srdcový záchvat alebo niečo podobné, preto mal v očiach taký veľký strach. Spamätala som sa a odstúpila skôr, ako sa ma stihol dotknúť. Zaklipkala som očami a zhlboka sa nadýchla jeho sladkej vône.

„Nič mi nie je, len som sa zľakla. Myslela som si, že tu nikto nie je.“ Snažila som sa hovoriť nenútene a chrapľavo, no nebola som si istá, či sa mi to podarilo. Nemohla som totiž dopustiť, aby vo mne Carlisle spoznal upíra, alebo v tom najhoršom prípade ich Bellu. Bola som však presvedčená, že ak ma nespoznal Edward, ktorý so mnou trávil najviac času, nemal by ani Carlisle.

„Oh, to som rád. Vlastne nie, no... na okamih som si myslel, že ste dostali porážku,“ koktal. Takže môj hlas spoznal. Vedel, že na mne nie je niečo v poriadku. Bolo mu to vidieť aj v očiach. Ale usmiala som sa, pretože nebol ďaleko od pravdy. Ak by upír, alebo niečo ako ja, mohlo dostať infarkt, tak by som už teraz ležala polomŕtva na zemi a Carlisle by sa ma snažil oživovať.

„Prepáčte. Nebudem vás ďalej vyrušovať.“ Skôr, než stihol Carlisle namietať, som opäť vzala vedro a vypotácala sa späť na chodbu a zavrela za sebou dvere. Teraz som už počula Carlislov dych, ako ešte chvíľu stál pri dverách a potom sa znova stratil za stolom. Oprela som sa o mop a vydýchla. Vedela som, že toto sa nesmie viac opakovať.

Pri odchode z nemocnice som nikým nepozorovaná vkĺzla za pult sestričiek pri vchode. Našťastie sa práve slúžiaca sestra niekam vyparila a ja som si mohla pokojne prelistovať záznamy doktorov. Hľadala som Carlislov graf, aby som vedela, kedy ho v nemocnici očakávať a kedy nie. Bola som rozhodnutá aj naďalej zotrvať v práci v nemocnici, ktorá mi prinášala aspoň aké-také finančné zabezpečenie aj napriek Carlislovi.

***

„Slečna Blecková, môžete odpovedať na moju otázku?“ Hlas vyučujúceho profesora ma vytrhol z driemot. Včera som sa vrátila domov až pred druhou a nech som sa snažila akokoľvek, nočné mory v podobe Cullenovcov mi nedovolili zaspať ani na hodinu. Bola prvá hodina francúzštiny a ja som si myslela, že to nudné rozprávanie ma privedie do hrobu. Namiesto toho mi to však privolalo príjemný spánok, ktorý však teraz spôsobil, že som nemala tušenie, čo sa ma ten tučný mužík pred tabuľou pýta.

„Prepáčte, pán profesor, ale akosi som prepočula vašu otázku.“ Snažila som sa vyzerať aspoň trochu previnilo, ale popravde mi to bolo jedno.

„Slečna Blecková, môžete mi vysvetliť, prečo ste sa prihlásili na môj predmet, keď vás to nezaujíma?“

„Tak to ani sama neviem,“ šepla som. Ale potkanie uši profesora to ako zázrakom počuli a zatiaľ čo sa pár študentov nezdržalo smiechu, profesor rozdrvil kriedu v rukách.

„Von!“ skríkol. „Okamžite. Takéto správanie vo svojej triede nestrpím.“

Prevrátila som očami a zbalila si veci. Fajn a mám po francúzštine. Ostáva už len španielčina.

Sprevádzaná zákerným pohľadom francúzštinára som opustila triedu a namierila som si to k sekretárke, aby som si mohla zmeniť jazyk. Mladá žena ma privítala s úsmevom.

„Slečna Isabella, čo tu robíte?“

„Dobrý deň. Prišla som k vám s malou prosbou.“ Pristúpila som k nej a nadviazala som očný kontakt. „S mojím profesorom francúzštiny som si nesadla práve najlepšie, a tak by som vás chcela poprosiť, či by sa dal zmeniť môj rozvrh v cudzom jazyku. Mohla by som si to vymeniť zo španielčinou?“

„Verím, že by to určite nejako išlo, len sa musím pozrieť, či tam nie je plno.“

Ochota tejto slečny mi bola vždy trochu podozrivá a povrávalo sa o nej, že je to lesbička, ale prečo by mi to malo prekážať, ak by som vďaka tomu dosiahla všetko, čo od nej budem chcieť? Sekretárka sa pohrabala v papieroch a s úsmevom mi ohlásila, že trieda profesorky španielčiny nie je ešte taká plná a okamžite ma aj preradila. Potom som ešte vybavila záležitosť s telocvikom, ktorú som tu bola riešiť aj včera, keď sa zjavili Cullenovci. Vďaka jednej malej A4 som bola oslobodená od telocviku na celý rok. S úsmevom som preto odchádzala na ďalšiu hodinu.

***

Vyhnúť sa piatim Cullenovcom v jednej škole, bolo ako vyhnúť sa futbalovému mužstvu na ihrisku – skoro nemožné. Pred hodinou angličtiny sa mi zdvihol žalúdok z toho, že by som mala celú hodinu stráviť v spoločnosti Edwarda Cullena. Osud však chcel, že som zbledla ako stena a okoloidúci profesor ma okamžite poslal na ošetrovňu. No nemala som už také veľké šťastie, aby som sa vyhla obedu v jedálni. A aj keď som chcela namietať, môj žalúdok sa jasne dožadoval pozornosti.

Vošla som do jedálne a na moje šťastie som Cullenovcov ešte nikde nevidela. Postavila som sa do radu na jedlo a rozhodovala som sa medzi bagetou a ovocným šialenstvom, keď sa vzduch zvlnil. Do nosa mi udrela sladká upírska vôňa, na čo som sa otočila.

Ak by sa teraz na mňa niekto pozrel, vyzerala by som určite viac než len komicky. Pri pohľade na obrovského Emmetta, ktorý sa týčil nado mnou ako mramorová socha plná svalov, mi nabehli zimomriavky. Nepomohol ani ten široký úsmev, ktorým sa snažil zakryť smiech.

Striasla som zo seba všetok strach a otočila sa späť dopredu. Konečne prišiel rad na mňa a po zvážení som si vypýtala ovocné šialenstvo. Vyhliadla som si v preplnenej jedálni prázdny stôl a pustila som sa do ovocia roztlačeného v miske. Naberala som si druhé sústo, keď som počula až priveľmi známy hlas.

„Môžeme si prisadnúť?“ opýtal sa ma Edward a ja som sa začala dusiť, až mi vybehli slzy. Myslela som si, že sa kvôli nemu aj zadusím, ak by ma niekto z celej sily nebuchol po chrbte.

„Emmett,“ zasyčala Alice na môjho záchrancu. „Skoro si jej vybil srdce z hrude.“

Neboj sa, Alice, vďaka tvojmu druhému bratovi už žiadne srdce nemám, chcela som jej povedať, no radšej som to prehltla.

„Tak, môžeme si sadnúť?“ zopakoval otázku Edward.

„Radšej...“

„Keďže som jej zachránil život, určite môžeme,“ prerušil ma Emmett a ja som si neodpustila hodiť po ňom vražedný pohľad. Aj napriek mojej zjavnej nechuti si Cullenovci prisadli. Nabrala som si preto do úst poriadnu lyžicu, aby som sa s nimi nemusela rozprávať a snažila som sa tváriť, že tu nie sú. Ale nedalo sa ignorovať ich pálivé pohľady na mojom tele. Nahnevane som zodvihla hlavu.

„Dočerta, musíte sa na mňa pozerať ako na votrelca z inej galaxie?“

„Prepáč. Len je to dosť čudné. Nestretávame sa často s poloupírom,“ ospravedlnila sa Alice.

Nadvihla som obočie. Edward zase kecal. „No vidíte. Ani ja som za svoj upírsky život nestretla ešte žiadneho skutočného upíra, okrem svojho stvoriteľa. Ale ako vidíte, nie som z vás nijako namäkko. Nemám chuť vás zavrieť do výskumného centra a pozorovať vaše správanie.“

„Nemusel by si byť taký podráždený, Spock, chceli sme sa len spriateliť,“ zasmial sa Emmett nad vlastným vtipom. Aj ostatní sa neubránili smiechu.

„Pozrime sa, chlapček videl Startrek. Možno sa pod tou hordou svalov skrýva komixový šialenec,“ odvetila som podráždene.

„Žiadny komixák, ani šprt. Len vášnivý divák športu.“ Vôbec sa nezmenil, napadlo mi okamžite. A musela som uznať, že by si s Lilien dokonale rozumel. Aj keď, pravdupovediac, som si nevedela predstaviť Lilien a Emmetta ako sa spolu váľajú na gauči v starých džínsoch a roztrhaných tričkách umastených od kukuričných lupienkov a koly.

„Je ti niečo smiešne?“ Emmettov hrozivý hlas ma prebral. Ani som si neuvedomila, že sa smejem nahlas.

„Ale nič,“ povedala som vážne a opäť som sa vrhla na misku s ovocím.

„Vlastne som sa ťa chcela spýtať, či by si so mnou nechcela ísť nakupovať.“ Ach, tá Alice. Nadýchla som sa, aby som ju mohla odmietnuť. No prerušila ma. „Na to ani nemysli. Musíš ísť. Inak som schopná ťa aj uniesť.“

Čo sa týkalo Alice a nakupovania, dalo sa očakávať, že by toho bola schopná. No ja som si nemohla dovoliť zblížiť sa s Cullenovcami. Stačilo, že musím s Edwardom pretrpieť tých pár hodín do týždňa a zároveň sa vyhýbať Carlislovi v nemocnici. Priateľstvo s Alice by mi len prinieslo ďalšiu bolesť, ktorá mi trhala moje spoly mŕtve srdce vždy, keď som si spomenula na ich rodinu. Aj keď som musela uznať, že teraz som to zvládala oveľa ľahšie ako pred štyridsiatimi rokmi, keď mi ešte stále prekážalo čo i len pomyslenie na Edwarda a jeho rodinu. A kto by to bol povedal, že o päťdesiat rokov sa všetci stretneme v tom istom zapadnutom mestečku, budeme chodiť do tej istej školy a teraz dokonca sedieť aj za tým istým stolom bez toho, aby vo mne spoznali ich Bellu. Nie. Samozrejme, že nikto. Určite ani Alice by nemala takúto víziu. A tak to muselo aj zostať. Nechcelo sa mi sťahovať z La Push a ako sa zdalo, Cullenovci tu chceli nejakú tú dobu pobudnúť. A preto som nemohla dovoliť aby spoznali moju pravú tvár. Aby sa opäť začala tá bolesť, tie nočné mory.

„Prepáč, Alice, ale nemám náladu v najbližšej dobre behať kdesi po obchodoch a na druhej strane ani nemám peniaze. Ale ďakujem za pozvanie. Možno v ďalšom živote spolu prepadneme pár obchodov,“ usmiala som sa na ňu. Vzala som si tašku a misku s podnosom a chcela som odísť, no Alice ma zachytila za kabát.

„Nepredstavila som sa ti, tak ako si vedela moje meno?“

Sakra, Bella. Nevieš dávať pozor? Hlupaňa, nadávala som si v duchu. Bolo to rovnaké ako s tou kresbou. „A tá kresba? Nikdy si nevidela našich rodičov, tak ako je možné, že si bezchybne nakreslila ich tváre?“

Bella, premýšľaj, inak ťa odhalia, hovorila som si. Nadýchla som sa ich sladkej vône a pozrela som sa na Alice.

„Viem to, pretože sa vo Forks posledný týždeň nehovorilo o ničom inom okrem vás a čo sa týka tej kresby,“ obrátila som sa na Edwarda, ktorý mi položil túto otázku, „žijem v La Push s vlkolakmi a vaše tváre si predávajú z mysle do mysle už pár generácií. Aby vedeli, ako vyzerajú upíri, ktorým patrí dom vo Forks. Aby vedeli, ako vyzerajú votrelci na ich území.“ Dúfala som, že to nebude chcieť viac vysvetľovania, a tak som odišla. Nemala som náladu zostávať ďalej v škole v blízkosti upírov. Nemyslela som pritom na doučovanie s Edwardom.


« Předchozí díl Následující díl »


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Čas je dôležitý, Edward - 3. Cullenovci:

 1
5. van
21.01.2012 [21:29]

van Emoticon Emoticon

4. lilinka
21.01.2012 [20:57]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

21.01.2012 [20:28]

BellaSwanCullen8 Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

2. martty555
21.01.2012 [19:51]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

1. tynule85
21.01.2012 [17:27]

Pěkný Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!