Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Budem ťa milovať naveky - 4. kapitola

25.01.2012 (07:15) • Jessy • FanFiction na pokračování • komentováno 14× • zobrazeno 3146×

4. kapitola

Červené, alebo čierne? Stála som v spálni pred skriňou už asi pol hodinu a v oboch rukách zvierala dvoje rozdielne plavky. Nevedela som sa rozhodnúť, či si mám zbaliť tie červené, alebo tie čierne s bielymi pásikmi. Keby ma teraz videl Edward, začal by sa smiať a vetou ‚Ženy teda majú problémy‘, by odišiel pred telku do obývačky. Predtým by sa však ešte zastavil v chladničke pre pivo. Potom by si pustil futbal, ktorý by po desiatich minútach musel prepnúť, lebo by ho znervózňovalo, že si naši dávajú vlastné góly a vôbec nehrajú pre víťazstvo, ale len pre prachy...

Stále, keď som naňho myslela, bolo mi do plaču. Myslela som, že sa to časom zlepší, no vôbec sa to nelepšilo. Práveže som mala pocit, že je to každým dňom horšie a horšie.

Posadila som sa na posteľ a hlavu si zložila do dlaní. Pevne som stisla viečka a snažila sa nerozplakať. Bolo to márne. Takto to chodilo každý deň. Niekedy ráno, inokedy večer. Ale ešte neprešiel deň, kedy by som kvôli nemu aspoň raz neplakala. Veľakrát som rozmýšľala, čo by sa stalo, keby vtedy nenasadol do toho sprostého auta. Ale vedela som, čo by sa stalo. Teraz by tu bol so mnou. Smiali by sme sa a robili hlúposti.

Prerývane som sa nadýchla. Dala by som hocičo za to, aby sa vrátil. Dala by som hocičo za to, aby sme boli opäť spolu. Niekedy som však mávala zvláštny pocit, akoby tu bol. Akoby som cítila jeho prítomnosť. No nikdy som ho nezazrela. Ako by som aj mohla! Veď je mŕtvy! Len ja som sa s tým nevedela vyrovnať.

Čas neúprosne letel, no ja som mala pocit, akoby sa to mňa netýkalo. Pre mňa bol každý deň taký istý. Od vtedy, čo som dostala tie letenky, ubehol už mesiac. Prvý týždeň som sa snažila zamestnať svoju myseľ tým, že som rozmýšľala od koho by mohli byť, ale potom som zistila, že je mi to vlastne jedno. Uvedomila som si, že som len chcela prísť na iné myšlienky ako sú tie, čo sa týkajú Edwarda. Lenže jeho mi nenahradí nič.

Povzdychla som si a utrela si z líc posledné slzy. Nie. Dnes už nebudem plakať. Na dnes už stačilo! Zapozerala som sa na tie plavky a usúdila, že beriem oboje. Hodila som ich do prepchatého kufra a vôbec nedbala na to, či sú veci v ňom uložené, alebo pohodené. Veď je to jedno. Takže, čo mi chýba? Kozmetika. Zbehla som do kúpeľne. Takže šampón, sprchový gél, opaľovacie mlieko mám... Zubnú kefku si zbalím potom, keďže si s ňou ešte ráno budem musieť umyť zuby.

***

„Bože, baby, ja sa neviem dočkať,“ začala Jessica priškrteným hlasom. Emmett nás viezol na letisko. Rose sedela na strane spolujazdca, ja a Jess sme boli natlačené vzadu. „Viete si predstaviť, koľko tam bude sexi chlapov?“ pokračovala. Pretočila som oči. Čistá Jessica. Tá stále myslí len na jednu vec. Na chlapov.

„Jess, nechcem ti kaziť radosť, ale je obrovská šanca, že tam žiadni extra sexi chlapi nebudú,“ povedala som jej a usmiala sa. „Alebo ten, čo by aj bol, bude ženatý.“

„No a?“ zaškerila sa Jess. „Kto povedal, že musí byť slobodný? Vieš, mne nejde o vzťah. Pre mňa za mňa, nech má aj sto žien. Ja chcem len jednu vec...“ nedopovedala.

Vzdychla som si a zakrútila som hlavou.

„Bože, Jess, podľa mňa by si si už konečne mala nájsť poriadneho chlapa. Nie len takého na jednu noc. A nezabúdaj, už budeš mať dvadsaťosem, takže by si pomaly mala začať rozmýšľať o svadbe,“ povedala Rose vážnym hlasom. No márna snaha. Jessica sa nevydá ani do päťdesiatky. Aspoň si myslím.

Jessica sa zamiala. „Ale prosím ťa, na čo by som sa vydávala? Vieš si mňa predstaviť ako stojím pred sporákom a varím večeru?“ Poklepkala si po čele.

„A prečo nie? Náhodou by ti to v zástere a v teplákoch veľmi pristalo.“ Otočila som sa na ňu a zasmiala sa.

„No to určite,“ odvetila sarkasticky.

Všimla som si, že už sme na letisku. Emmett zaparkoval a vystúpili sme z auta. Potom nám vybral kufre. Ja a Rose sme mali každá len jeden, veď ideme preč len na týždeň, no Jess, ako vždy, nesklamala. Tá mala tri. Neviem, kto jej to bude vláčiť, ale keď si myslí, že ja, tak je na veľkom omyle. Pobrali sme sa dnu.

„Budeš mi strašne chýbať,“ zamrmlala Rose pred vchodom a pevne sa natisla k Emmettovi. Ten ju zovrel v náručí a vášnivo sa pobozkali.

„Aj ty mne, princezná,“ usmial sa na ňu.

Jessica len pretočila oči, ale mne sa to zdalo milé. V podstate aj normálne. Veď sa týždeň neuvidia. Niekto by si pomyslel, že je to krátka doba, no keď niekoho milujete, tak aj hodina bez neho vám pripadá ako večnosť. Musela som odvrátiť zrak. Nevydržala som sa na nich pozerať. Táto scénka mi pripomenula mňa a Edwarda. Keby tu bol, tak aj ja by som sa s ním takto lúčila.  

„Dobre, už musíme ísť,“ zašepkala Rosalie a trošku odstúpila.

„Fajn, ale sľúb mi, že si na seba dáš pozor a nebudeš tam baliť, ako Jessica, ostatných chlapov,“ povedal Emmett s úškrnom.

„Neboj, nebudem. Milujem ťa,“ zasmiala sa Rose a poslednýkrát ho letmo pobozkala na pery. Potom podišla k nám. Emmett nám zakýval a odišiel.

***

Cesta prebehla v pohode. Ja som väčšinu letu prespala, Rose si čítala knihu a Jessica skoro celú cestu pokukovala po chlapovi, čo sedel pred nami. Takže ani jedna z nás sa nenudila. Teraz sme sedeli v taxíku, ktorý nás mal odviezť do hotela, v ktorom by sme mali mať prenajatý apartmán. Trošku som mala obavy, že tam nič prenajaté nebude a potom by sme robili neviem čo. Ani neviem, kam by sme išli. Veď tu nemáme žiadneho známeho. Panebože. Toto ešte dopadne.

Ale nie. Všetko bude v poriadku. Radšej som si začala obzerať okolie. Bolo tu fakt nádherne. Všade boli samé palmy, pod ktorými sa nachádzali lavičky. Asi keby si chcel niekto oddýchnuť. Potom tu boli parky, obchodné centrá, reštaurácie, kluby...

No najkrajšie zo všetkého bolo more. Tešila som sa až k nemu pôjdeme. Pôsobilo tak upokojujúco. Ach, nech už sme v tom hoteli, aby sme sa čím skôr vybalili a mohli sa ísť opaľovať. Tak sa aj stalo. Po pár minútach sme zastavili pred obrovským, a podotýkam luxusným, hotelom. Takže ten, kto mi dal tie letenky, musel byť dobre zazobaný. Wow, toto bolo neskutočné. Zaplatili sme taxikárovi a pobrali sa dovnútra.

Tam to vyzeralo ešte lepšie. Interiér bol moderne zariadený. Prišli sme k recepcii, kde sedela žena s čiernymi vlasmi a tmavšou pleťou. Pôsobila milým dojmom.

„Dobrý deň, želáte si?“ pozdravila sa a následne sa usmiala.

„Dobrý deň, ja som Isabella Masenová. Mala by som tu mať zarezervovaný apartmán,“ informovala som ju. 

„Počkajte, pozriem sa,“ odvetila a začala niečo ťukať do počítača. Modlila som sa, aby tam aj niečo našla. Do kelu! Čo keď si zo mňa len niekto spravil srandu? A ja som sa sem s kamoškami trepala zbytočne? Ale treba to brať pozitívne. Aspoň sme si spravili výlet. Aj letenky sme mali zadarmo.

„Áno, na vaše meno tu je rezervovaný apartmán na päť dní pre tri osoby, je to tak? A máte to tu už aj zaplatené, ako vidím.“ Pozrela sa na mňa a ja som prikývla. Myslím, že by to tak malo byť.

„Dobre, takže tu máte kľúč od izby. Vám patrí izba číslo 118. Nech sa páči,“ povedala a podala mi ten kľúč do ruky.

„Ďakujem.“

„Nemáte za čo a dúfam, že sa vám tu bude páčiť.“ S úsmevom som prikývla a pobrala sa smerom k Rose a Jess.

„Takže, podľa tvojho výrazu usudzujem, že tu sme skutočne ubytované,“ zasmiala sa Rose.  

„Nuž, vyzerá to tak,“ zamrmlala som a hľadala poslíčka, ktorý by nám  vyniesol tie kufre do izby. Nikde som žiadneho nevidela. Ale, preboha, však sme v hoteli s piatimi hviezdičkami. Nejaký tu predsa musí byť. O chvíľu som jedného objavila a keď si všimol, že naňho čumím, kývla som mu, aby prišiel k nám.

„Želáte si, slečna?“ spýtal sa.

„Prosím vás, nemohli by ste nám odniesť tieto kufre do izby?“ poukázala som na ne. Vyvalil oči, keď si všimol, koľko ich je. Nuž, Jessica je nevyspytateľná. Chudák, normálne ho ľutujem. Ale bude to musieť spraviť, lebo je to jeho práca.

„Ale áno, samozrejme, že ich odnesiem.“ 

Autor: Jessy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Budem ťa milovať naveky - 4. kapitola: