Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Asistentka 17. kapitola

04.09.2012 (16:00) • MaryAngel • FanFiction na pokračování • komentováno 38× • zobrazeno 8165×

Nespokojne som sa prevalila na posteli. Pod rukami sa mi pohla hladká saténová návlečka. Niečo tu nesedelo. Nakrčila som čelo, čo okamžite vyvolalo negatívnu reakciu. Ostrá bolesť ako čepeľ sa mi rozletela všetkými smermi. Milióny črepov v hlave sa synchrónne pohli. Hlavu som mala ako vo zveráku. Dokonalé prebudenie.

„Au,“ sykla som od bolesti. Pomaly som sa pretočila na chrbát a opatrne otvorila oči.

Všade ma obklopovala tma. Oči si po chvíli privykli a ja som zistila, že nie som vo svojom byte. Dočerta, kde som? Čo sa vlastne stalo včera?

Nič som si nepamätala. Teda, niečo áno. Také slabé útržky ako keď nedávate pozor na film. Pamätala som si bar a Alice. Všetko sa zlievalo viac-menej do kopy. Rukami som si prikryla tvár a snažila sa dať každý dielik puzzle na správne miesto.

S Alice sme sa dobre bavili a potom sa tam objavil chlap, ktorého mi vybrala. Žeby sa jej diabolské plány podarilo uskutočniť a ja som skončila s tým chlapom v posteli? Vystrelila som do sedu, ale bolo to príliš rýchlo pre moje oslabené telo. Bolesť sa mojím telom prehnala ako vlna. Zviezla som sa ako zle vypálená raketa naspäť na matrac. No dokelu. Dúfam, že nechystá niekde raňajky, lebo toto bude ešte trápne. Vošla som si rukou do vlasov a poobzerala sa dookola.

Ležala som na širokej manželskej posteli oproti veľkému francúzskemu oknu, ktoré bolo teraz zatiahnuté. Čelom k oknu bolo postavené piano. Nábytok tu bol tmavej farby, napravo bola knižnica s hojdacím kreslom. Bolo mi to tu známe. Lepšie povedané, vedela som presne kde som. Len som netušila ako som sa dostala do tejto izby.

„Och nie,“ zaúpela som a zomkla silno viečka, akoby som chcela zahnať túto katastrofu a prebudiť sa ako každé iné ráno. Teda triezva a bez bolesti hlavy. „Dočerta, au.“

Pohľad mi padol na modrých šatách prevesených cez stoličku. Každá bunka v mojom tele v tej chvíli ustrnula. S vypätím všetkých síl som nadvihla prikrývku a skontrolovala stav svojho oblečenia. Dúfala som, že sa mi to iba zdá. No skvelé. Čierna luxusná bielizeň bola síce trochu nakrivo, ale bolo to to jediné, čo som mala na sebe... Chcela som sa vypariť a tváriť sa, že toto, čo vidím, nie je pravda. Hlavne aby som teraz nestretla... Moja prosba však nebola vypočutá.

„Keď nevieš piť, tak nepi. Akoby povedal klasik,“ zaznelo pobavene od dverí.

Otočila som hlavu tým smerom, ale milióny črepov v mojej hlave zaprotestovali a zavŕtali sa do kôry mozgovej. Znova som sykla od bolesti a vzdala sa snahy na ďalší pohyb.

Edward sa odlepil od rámu dverí a podišiel ku mne. Mal na sebe čiernu košeľu od Marka Jacobsa a tmavé nohavice. Aj v tomto stave som vedela oceniť, že vyzerá na zožratie. Dokelu, čo to hovorím. Bohvie, čo sa včera stalo a ja teraz... Nie, nie! Som v riti! Moje myšlienky si však poletovali všetkými smermi, čo mi situáciu vonkoncom neuľahčovalo. Toto môže veľmi zle skončiť. Akože nie je v práci? Aký je vlastne dnes deň?

„Priniesol som ti aspirín a kávu,“ povedal a postavil na nočný stolík dva poháre, „ako si ma to naučila.“

Povzdychla som si, toto bude teda ešte zábavné. Všetky otázky som odložila na potom. Teraz je dôležité bojovať proti následkom. Zaprela som sa rukami, aby som sa posadila, ale rýchlo som to vzdala, keď sa mi roztriasli ruky.

„Ukáž, pomôžem ti.“ Skôr, ako som stihla zaprotestovať, rýchlo ma zachytil.

Posadil sa vedľa mňa na posteľ, jemne ma prichytil a oprel o svoju hruď. Keby som mala viac sily, tak by som protestovala, takto som sa zmohla len na bolestné zasyčanie. Chytil pohár so šumivým aspirínom a priložil mi ho k perám.

„Pi,“ povedal jemne a zároveň autoritatívne. Neodvážila som sa protestovať, aj keď mi to padalo dole hrdlom ako rezavý vodopád.

Neviem, či to bolo spôsobené bolesťou hlavy, že som ešte blúznila, alebo alkoholom. Dokonale som vnímala Edwardovu vypracovanú hruď, ako som sa oňho opierala, každý sval mal napätý, aby mi poskytol dokonalú oporu. Zatočila sa mi hlava pri predstave, že my dvaja... včera spolu... žeby preto som bola taká citlivá na jeho dotyk?

Jednu ruku mal vedľa môjho pravého ramena a druhou mi pridržiaval pohár pri perách a ja som mala tak pocit, akoby ma objímal. Dotyk jeho ruky na mojej nahej koži mi spôsobil horko v celom tele. Akoby to nestačilo, Edward sa naklonil bližšie ku mne a jeho dych ma šteklil na šijí. Pane, prečo ma takto skúšaš!

„Pomaly, tým že to rýchlo vypiješ, akurát budeš zvracať,“ šepol jemne a bral mi pohár. Prečo je taký prehnane starostlivý? Otázky ma pálili v krku a ja som premýšľala, ktorú položiť skôr.

Prechytil ma rukou a jemne sa odtiahol, ako sa nahol k stolíku. Nie, ešte nie som pripravená, aby išiel odo mňa preč. Tak toto je riadny problém, keď sa po pár minútach stávam závislá na jeho objatí. Ono to vlastne objatie ani nie je. Dokelu. Ten chlap je ako droga. Čuchnete k nemu, a máte doživotnú závislosť. Ale ktovie, či je to len z toho objatia.

Sama som sa rýchlo odtiahla, ale to vyvolalo len ďalšiu bolesť. Vošla som si rukou do vlasov a pozrela kútikom na Edwarda. Sedel na svojej posteli a meral si ma zvedavým pohľadom. Táto situácia bola... Nerozumela som absolútne ničomu.

„Ako... ako som sa sem dostala?“ spýtala som sa prvú vec, čo ma trápila asi najmenej. Na tú najdôležitejšiu som nenazbierala odvahu.

„Priviezol som ťa,“ povedal Edward váhavo a uličnícky sa usmial.

Ale naozaj? Samej by mi to nedošlo. Pomyslela som si ironicky.

„Ale prečo tu? Prečo nie som vo svojej izbe?“ upresnila som. Toto bola totiž Edwardova spálňa. Mekka. Toto bola svätyňa, kam som aj ja chodila len výnimočne. Svoje krehotinky si Edward obrábal v spálni na prízemí, ktorá tomu bola viac menej prispôsobená. Toto bolo miesto, kde ho nikto nesmel vyrušovať.

„No...“ zaváhal a vošiel si do vlasov. „Bola si včera v dosť zlom stave, nechcel som ťa nechať samú v izbe. A zase u teba by som nemal kde spať.“

Prekvapene som naňho vyvalila oči. Nemal by kde spať? A kde spal teraz? Hádam nie... Dofrasa. Ja som to vedela. Odopieram si tohto chlapa päť rokov, a keď je so mnou v jednej posteli, tak ja to prepasiem v opitom stave. Toto nie je zlý sen ale nočná mora!

Edward si môj výraz vysvetlil presne akoby vedel čítať moje myšlienky. Uchechtol sa. Oči sa mi rozšírili hrôzou, pokrčila som kolená bližšie k sebe a prikrývku som si privinula vyššie. Aj keď už čo chcel vidieť, už videl.

„Presne ako som hovoril,“ šepol ledva počuteľne.

„Nerozumiem...“ neviem, či som chcela poznať podrobnosti.

„Nič, len, že som mal zase pravdu.“ Oprel sa o moje kolená. A hoci nás delila prikrývka, toto bolo príliš osobné gesto..

„Vy máte vždy pravdu,“ šepla som trochu prestrašene. Jeho náhla dôvernosť mi bola nezvyčajná. Horela som túžbou spýtať sa ho, čo sa včera stalo, ale zároveň som to nechcela vedieť. Zbabelec jeden!

„Včera si však bola mimoriadne rozhodnutá presvedčiť ma, že pravdu nemám.“ Žmurkol a mňa obliala horúčava.

„Keď som spala ja tu, kde...“ Celá som sa začervenala a sklopila oči.

„Pritom ako si sebou v noci hádzala, by som ani vedľa teba spať nemohol. Mimochodom, vždy si taká urapotaná v spánku?“ prehodil akoby mimochodom a ja som od rozpakov celá očervenela.

Ruka mi automaticky vyletela k ústam a od hrôzy sa mi otvorili oči. Odpoveď na moju otázku som nedostala, ale úplne som na to zabudla.

„Čo všetko som vravela?“

Tak toto bolo ako studená sprcha. Žiadny aspirín ani káva vás lepšie nepreberie, ako zistenie, že som si pustila ústa na špacír. Ktovie čo všetko som povedala. Obávala som sa najhoršieho. No horšie ako čo som hovorila bolo to, čo som robila.

„Vôbec ti nebolo rozumieť,“ povedal chlácholivo, keď si všimol moje rozpaky. Neverila som mu ani slovo.

„Potrebujem sprchu.“ Všetko sa začínalo vymykať kontrole. Radšej si doprať úplného prebudenia zmyslov, lebo sa ešte viac do toho zamotám.

„Pomôžem ti.“ Postavil sa a s úsmevom mi podával ruku.

Očami mi prebehla hrôza. Nasucho som prehltla, čo Edwarda úplne rozosmialo.

„Prepáč, po tom včerajšku je mi zaťažko sa k tebe správať opäť s odstupom.“ Zasmial sa a vošiel si nervózne do vlasov.

„Včerajšku?“ Prikrývku som zovrela v rukách až mi obeleli hánky. Srdce sa mi rozbehlo šialenou rýchlosťou.

Edward na mňa žmurkol a oprel sa o stenu. Mykol plecom a premeriaval si ma skúmavým pohľadom. Niečo mi však nesedelo. Ak sa stalo, čo sa stalo, prečo je teraz tu? Nikdy nečaká na ženskú kým sa zobudí. To je vždy moja práca. Aj keď teraz asi ťažko.

„Prečo nie si v práci?“ Ako detektív som sa chcela prepracovať nenápadne k odpovedi, čo ma trápilo.

„Mám voľno.“ Pretočila som oči a on si rezignovane povzdychol. „Robíš si srandu? Sama by si to tu nezvládla.“

Toto sa vymykalo akýmkoľvek vzorcom a algoritmom, ktoré som mala označené štítkom Edward Cullen. Zamyslene som prižmúrila oči.

Práve som zvažovala, či bude veľmi trápne, ak do kúpeľne prejdem obmotaná v prikrývke, keď ma prerušil Edwardov zamyslený hlas.

„Môžem sa ťa na niečo spýtať Bella?“ Zrazu sa zatváril úplne vážne.

„Samozrejme,“ zvedavosť je moja druhá osobnosť.

„Kto bol ten chlap, s ktorým...“ odmlčal sa a zaťal ruku v päsť, svoj hlas však ovládal, „si včera tancovala. Je to tvoj... priateľ?“ To posledné slovo skoro vypľul.

Zamračila som sa. Nerozumela som jeho reakcií a veľmi som si ani na večer nespomínala. Chlap, ktorého mi vybrala Alice... Každopádne, skončila som v Edwardovej posteli a nie tej jeho. Či nie?

„Ja si úplne presne nespomínam,“ povedala som neprítomne, ale keď som videla Edwardov nespokojný výraz, tak som mu aspoň čiastočne vysvetlila situáciu. „Alice, moja najlepšia kamarátka, chcela, aby sme moje narodeniny oslávili trochu štýlovejšie. Preto vybrala bar, šaty a povedala, že si potrebujem trocha užiť, keďže...“ No ale toto už bolo trápne. Začervenala som sa a s ospravedlňujúcim úškrnom som sa naňho pozrela. Edward sa však tváril absolútne nečitateľne.

„Takže to nebol tvoj priateľ?“ povedal s jemným podfarbením hlasu, ktoré som nedokázala identifikovať.

„Nie. Vôbec. Veľa sme pili. Teda ja určite. Ten... Daniel, nie David... Neviem, nepamätám si detaily. Išli sme na parket a tam sme sa trochu bozkávali.“ Začala som si pomaly spomínať na jednotlivé mozaiky večera. Naliehavé dotyky a silnejúca túžba. Celá som začervenala pri tej spomienke.

„Trochu bozkávali?“ rozhorčil sa a zrazu stál na nohách. „Odtiaľ, kde som stál ja, to vyzeralo skôr, že si to rozdáte priamo pri parkete.“ Prešiel rázne k oknu a roztiahol závesy.

Slnko nemilosrdne vkĺzlo dnu a ja som s bolestným syknutím prižmúrila oči. Ako správny nočný živočích som sa zahrabala späť pod prikrývku a zakryla si hlavu.

Pomaly sa mi začali vynárať viaceré spomienky. Ale bolo to akoby som sa snažila pozerať cez hustý opar a videla niektoré čiastočky. Pohľadný David s podmanivým pohľadom modrých očí, Nancy ktorá poslala fotky Edwardovi, ktorý sa tam následne zjavil ako namydlený blesk a poriadne sa s Davidom pobil. Rozšírili sa mi oči od úžasu a zdesenia zároveň. Jedna emócia však ďaleko presahovala tie ostatné. Hnev. Na Edwarda.

Pochytil ma zlosť, že to celé pokazil. Je síce pravda, že ráno by som sa cítila mizerne, ale čo na tom záleží. Po počiatočných rozpakoch, by som si zbalila svoje veci a išla sa poriadne prespať do svojho bytu...

„No aj keby, čo teba, dočerta, do toho. Žiadny chlap sa ma nedotkol už pekne dlhú dobu. Stále makám, nemám žiadny súkromný život. Ja ti tu tiež nerobím výberové kolá pre tvoje krásavice,“ zavrčala som naňho.

Toto by som mu nikdy nepovedala, keby nie som ešte mimo svoj kontrolný systém. Vravela som, že sa to dnes poserie. Nie že by mi vadilo, že nás prerušil, skôr že mi tu teraz čistil žalúdok. Ale mne tu nikto žiadne kázanie robiť nebude.

„Navyše, prečo si sa do toho miešal?“

Stál chrbtom ku mne a pozeral sa von oknom. Ruky mal založené na hrudi. Vykukovala som spod prikrývky a snažila sa privyknúť na ostré svetlo. Dlho nič nevravel. Len tam tak stál a pozeral sa von oknom. Rezignovane som pokrčila ramená. Nevedela som sa naňho hnevať. Nie dlho. Nie, keď bol dnes taký iný.

Nervózne som sa ošila. Vyliezla som z postele, poriadne sa do prikrývky zakryla ako do kukli a váhavými krokmi podišla k nemu. V okne bol vidieť môj slabý odraz. Bosá a vlasmi smerujúcimi na všetky strany. Super. Ešte, že som sa nevidela predtým, inak by som sa z postele nikdy neodhodlala vyliezť. Váhavo som prestupovala z nohy na nohu a mierne sa tackala. Jemne pootočil hlavu mojím smerom, a keď videl moje neisté kroky, povzdychol si a pristúpil bližšie, aby ma zachytil. Spýtavo som sa naňho pozrela.

„Bella...“ Zmĺkol a uprene na mňa pozrel. Nasucho som prehltla.

„Prečo, Edward?“ musela som to vedieť. Zrazu to bola otázka, na ktorej závisel môj doterajší život.

„Chcela si sa s ním včera milovať?“ spýtal sa naliehavo a moju otázku úplne ignoroval.

„Neviem. Asi. Nepremýšľala som veľmi nad tým,“ povedala som úprimne. Sama som však nepoznala odpoveď, či by som to dokázala dotiahnuť až do konca. Moja odpoveď sa mu veľmi nepáčila. „Včera som nepremýšľala nad ničím.“

„Toto nie je pre teba. Ver mi,“ zvláštne smutno sa na mňa usmial a zastrčil mi jeden pramienok za ucho, „príležitostný sex by ťa zničil. Si príliš jemná.“

Nerozumela som jeho odpovedi. Aj on má pravidelný sex s jednorázovkami a nevyzerá z toho zničený.

„Ale prečo si sa s ním pobil?“ Toto musím vedieť. Zmĺkol a odvrátil pohľad. Načiahla som sa rukou k jeho tvári a otočila ho tak, aby mi pozrel do očí. Z toho dotyku mi brnelo celé telo. Rozhodla som sa to však ignorovať. Neochotne sa na mňa pozrel.

„Tá predstava, ako sa ťa ten chlap dotýkal...“ zaťal zuby pri tej spomienke, „dočerta Bella, mohol to byť nejaký masový vrah, ktorý by ťa pretiahol a potom zabil.“

Rozvibrovala sa mu celá hruď ako sa chvel od zlosti. Chytil moju ruku na jeho tvári a úplne sa mu stratila v dlani. Chcela som ju stiahnuť, ale chytil ma pevne.

„Bál si sa o mňa?“ šepla som, ale nebola to otázka.

„Vždy, keď nie si so mnou.“ Hlas mu zhrubol a odvrátil pohľad.

„Dobre. Takže žiadny hazard a jednorázovky,“ zhrnula som a usmiala som sa, aby som situáciu odľahčila. Ale toto môj problém nerieši. „A to, keď by som si našla skutočného stáleho priateľa, by bolo pre teba prijateľné riešenie?“

Pozrel sa na mňa z výrazom absolútneho neporozumenia, paniky a niečoho pre mňa neporozumiteľného. Nakoniec sa len smutne usmial, obrátil moju ruku dlaňou nahor a pobozkal ma na zápästie. Celým telom mi prešla horúčosť.

„Neviem,“ šepol takmer nečujne. Zrazu mi to celé začalo dávať zmysel.

„Čo sa stalo včera?“ Pocítila som silnú naliehavosť to vedieť.

„Ako to myslíš?“ zmätene sa na mňa pozrel. Zahryzla som si do spodnej pery a pozrela na neho spod mihalníc zvažujúc, ako formulujem svoju otázku. Ale bolo to jedno. Rútim sa do záhuby v každom prípade.

„Medzi nami...“ šepla som ako modlitbu. „Si tu a nie v práci.“

„Bola si veľmi rozkošná včera. Opitá a poriadne si vyvádzala,“ zasmial sa a vošiel si rukou do vlasov. Bojovala som so svojimi viečkami, ktoré by sa od hanby najradšej zavreli a snažili o teleport.

„Vieš, ako som to myslela.“ Nutnosť v mojom hlase nebolo možné prepočuť. „Som iba v spodnej bielizni u teba v byte.“

„Mal som ťa nechať spať v tých tesných šatách?“ Zdvihla som obočie nad jeho snahou vyhnúť sa tejto téme. Oblizol si peru a usmial sa ako chlapec. „Nič sa nestalo. Bola si veľmi opitá. Ale nikomu to nehovor. Poškodilo by to moju povesť nepremožiteľného playboya.“

„Prečo?“

„Čo prečo?“ nechápavo zdvihol obočie.

„Prečo sa nič nestalo? Zbila som ťa, alebo som sa bránila?“ Jedno nepravdepodobnejšie ako druhé, ale akosi som cítila, že od jeho odpovede závisí všetko.

„To nie. Ty si chcela.“ Usmial sa pri tej spomienke, ale v momente zvážnel, keď videl, ako čakám na jeho odpoveď. „Bola si opitá. Už som ti to povedal.“ Nervózne sa ošil a ja som zrazu chcela viac. Mala som pocit, akoby pozerám na iného chlapa. Nie na toho Edwarda, ktorý pretiahol všetko, čo mohol a chcel.

„A kebyže chcem teraz?“ šepla som ledva počuteľne, no bol vedľa mňa a nemohlo mu to ujsť. Cítila som, ako sa celý napäl a uprel na mňa prekvapený pohľad zelených očí. 

Autor: MaryAngel (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Asistentka 17. kapitola: