Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Soutěžní povídky » Zázraky se dějí od NikyPierce

Robert s lahví


Zázraky se dějí od NikyPiercePovídka od NikyPierce se umístila na 9. místě s celkovým počtem bodů 30 v druhé kategorii.
Gratulujeme!

Edit: Článek je ponechán v původní podobě.

 

„Esme, môžeš sa už prosím na chvíľu zastaviť? Už od rána pobehuješ po dome ako
splašená.“ povzdychla som si keď moja mama presvišťala okolo mňa s handrou v ruke
a svižne začala utierať prach s políc v obývačke.
„Ale zlatko, už je december a je najvyšší čas začať s vianočným upratovaním. Tebe sa to
možno nezdá, ale vieš koľko toho ešte musíme stihnúť do Štedrého dňa? Poupratovať celý
dom, kúpiť darčeky, napiecť koláče, a to som len na začiatku.“
„Veď je predsa len 2. december. A navyše nechápem, načo chceš piecť koláče. Jediná
z rodiny, ktorá vlastne je som ja, a dobre vieš, že ja toho veľa do seba nedostanem.
Uprednostňujem radšej krv. A nehovor mi, že sa nepamätáš ako to dopadlo minulý rok.
Kebyže sa nepokazia, jedla by som ich do Veľkej noci.“
nedokázala som pochopiť jej nadšenie z Vianoc. Vianoce mali isté čaro, ale v posledných
rokoch je to už len veľmi šikovný reklamný ťah, ako dostať z ľudí peniaze za hlúposti.
„Nechápem prečo si taká pesimistická. Veď Vianoce sú krásne. Mávala si ich rada.“
Zaštebotala moja drahá sestrička Alice, keď schádzala po schodoch. „Od začiatku tohto
tisícročia si sa zmenila.“
Áno, zmenila som sa. Už ma totiž nebaví prizerať sa 90 rokov na tri idylické zamilované páry.
Esme s Carlislom, Rosalie s Emmettom a Alice s Jasperom. No a ja? Ja som piate koleso
u voza. Mám už toho dosť.
„Nielen ľudia sa menia. Aj poloupíry majú na to právo.“
„Nevyčítam ti to. Len by som rada vedela dôvod.“
„Viete čo? Musím ísť na vzduch. Zavolám Caroline a skočíme do obchodov. Vrátim sa
večer.“ skôr než stihla jedna z nich protestovať, vybehla som po schodoch do moje izby.
Zo šatníka som vybrala kabát, kabelku a obula som si čierne čižmy na vysokom podpätku.
Rýchlo som sa ešte upravila pred zrkadlom a vyskočila som von oknom. Prebehla som do
garáže a nasadla som do svojho strieborného auta značky Audi.
„A sakra.“ pomyslela som si „Esme už moju izbu upratala a ja sa po nej prechádzam s mierne
špinavými topánkami. To sa jej nebude páčiť.“
Vytiahla som z kabelky mobil, stlačila som 1 a už som volala Caroline. Dúfam, že bude
doma. Naozaj nemám náladu prechádzať sa po nákupnom centre úplne sama. Telefón párkrát
zapípal a už sa ozval Carolinin veselý hlas.
„Ahoj Bells, čo potrebuješ?“
„Ahoj, prosím povedz, že si doma.“ povedala som z nádejou v hlase.
„Jasné, prečo?“
„Tak sa rýchlo nachystaj. Za pätnásť minút som u teba.“
„Čo? Pätnásť minút? To nestíham.“
„Už len štrnásť. Kebyže toľko nekecáš ..“ to som už nedopovedala, lebo sa mi z druhej strany
ozývalo len tútanie.
„Skvelé.“ dodala som.

O pár minút už Caroline sedela vedľa mňa a mali sme namierené do nákupného centra.
„Čo také chceš dnes podniknúť?“
„Najskôr prejdeme všetky obchody, no a potom sa chcem poriadne opiť. Už mi celý ten
povyk okolo Vianoc, ktorý u nás vládne lezie na nervy. Súhlasíš?“
„Nenamietam. A čo ti vlastne vadí na Vianociach? Je to predsa sviatok pohody, šťastia
a lásky.“
„Lásky? Caroline, ja žiadnu nemám. Za celý život som nestretla nikoho, kto by si získal moje
srdce.“
Caroline bola upírka. Spoznala som ju pred piatimi rokmi, keď sa presťahovala z Voltery do
New Yorku. Skvele sme si rozumeli a tak sme spolu trávili skoro všetok čas.
„Bella, som si istá, že ten pravý tam na teba niekde čaká. Ver mi.“

„Dúfam. Žiť medzi tromi zamilovanými pármi ma už naozaj nebaví. Rozmýšľala som že sa
presťahujem. Esme by mi to však nedovolila.“
„ Máš pravdu. Nepustila by ťa. Ale bola by si naozaj schopná opustiť svoju rodinu?“
„Neopustila by som ich. Len by som sa odsťahovala. Chodila by som ich navštevovať. To je
samozrejmosť.“
Keď som to dopovedala, akurát som parkovala v podzemných garážach nákupného centra.
„Tak fajn. Vyrážame.“

***

„V tých šatách vyzeráš naozaj dobre. Mala by si ich kúpiť.“ Radila som Caroline, keď si
skúšala už asi piate šaty a na všetky som jej vravela to isté.
„Ach Bella. Chcela by som už počuť aj nejakú inú odpoveď. Naozaj ma teší, že mi všetko
sedí, ale myslím si, že by som už mala počuť nejakú kritiku. Potom budem mať veľké ego.“
odpovedala, keď sa stále vykrúcala pred zrkadlom.
„To máš už teraz tak neviem čo máš za problém.“ odpovedala som uštipačne.
„Tak tento ton si prosím odpusti.“ odsekla a vrátila sa do skúšobnej kabínky.
„Care.“ tak som ju volala len vtedy keď som vedela, že som si u nej niečo pokašľala.
„Prosím nehnevaj sa. Som podráždená z celej tej vianočnej atmosféry.“
Prudko sa otvorili dvere na kabínke a Caroline vyšla ráznou chôdzou.
„Fajn. Ale hneď ako si kúpim tieto šaty, pôjdeš sa opiť a spravíš nejakú hlúposť. Ako vidím
nákupy ti na odreagovanie nestačia.“
„Platí.“
***

„Ďalšiu fľašu prosím.“ zakričala Caroline na barmana zo zadného boxu.
„Hneď to bude slečny.“ zakričal naspäť a stále sa na nás pozeral.
„Ten barman je divný. Všimla si si to? Celý čas sa na nás pozerá a stále sa usmieva.“
„Klasika. Snaží sa zaujať. Všetkých chlapov ignoruješ, a to je práve tvoj problém. Najskôr ma
napadlo, že by si mohla zviesť toho barmana, ale ako vidím, na to by som ťa nenahovorila.“
„Bože, čo ťa to vôbec napadlo. Dobre vieš, že ja by som len tak do postele s chlapom
nevliezla.“
„Tak si napíš Ježiškovi o poriadneho chlapa s ktorým by si do tej postele išla.“
„Takže to má byť moja úloha na dnešné odreagovanie?“
„Kľudne. Aj tak viem, že to nespravíš.“
„Naozaj? Daj mi pero a papier.“
Caroline sa na mňa pozerala s otvorenými ústami a nedokázala veriť vlastným ušiam.
„Počuješ ma? Daj mi ten papier.“ zopakovala som jej a smiala som sa.
Vybrala z tašky papier s perom a podala mi ho, aj keď mala na tvári stále neveriaci pohľad.
„Tak.“ Papier položila predo mňa a zobrala som do ruky pero. „Milý Ježiško..“

***

„Píp, píp...píp, píp“ v krátkych intervaloch mi pri uchu zvonil budík. Pomaly som otvorila oči
a uvidela som rozžiarenú ale mierne nahnevanú Caroline.
„No dosť že si sa zobudila Šípková Ruženka. Celý čas mi volala Esme a pýtala sa ma na teba
pýta. Alice s Rosalie sa ťa snažili kryť, ale neverí im.“
„Bože, koľko je hodín?“
„14:10. Myslela som, že sa už po tej opici nezobudíš.“
„Čože? Po opici? Viem že som pila, ale až takto? Nič si zo včerajška nepamätám. Preboha čo

sa stalo?“
„No.“ posadila sa na posteľ vedľa mňa a začala rozprávať „Chcel s tebou flirtovať ten
barman, strašne moc si pila a poslala si list Ježiškovi. Pamätáš sa na svoje odreagovanie? Bola
to tvoja úloha.“
„List Ježiškovi? Čo som malé dieťa? Určite som už mala niečo vypité.“ to bolo totiž jediné
vysvetlenie.
„Nie. Bola si úplne triezva.“ Caroline sa smiala „Idem ti urobiť kávu.“
„Môžem ešte otázku?“
„Jasné.“
„Čo som ta napísala?“
Caroline už kráčala do kuchyne svojho podkrovného bytu. Bežala som za ňou a sadla si za
stôl.
„Chcela si pravú lásku.“ vysvetľovala a napúšťala do kávovaru vodu „Môže byť latté?“
„Takže mi chceš povedať, že v pošte ktorou chodia stovky listov od detí a žiadajú nekonečné
rady hračiek teraz putuje môj list, v ktorom žiadam o chlapa?“
„Áno, už som ti to povedala. Latté?“
„Caroline. Prestaň si zo mňa robiť srandu.“
„A čo také sa stalo? Maximálne ti príde list, kde ti napíšu, že Ježiško je všade s tebou. To je
všetko. Tak nestresuj.“
„Fajn. Tak mi sprav to latté a dones mi tabletku od bolesti hlavy prosím.“
„Ja som upír. Mňa hlava bolieť nemôže. To len teba.“
„Bože, prečo nemôžem byť plnohodnotný obyčajný upír? Som len neobyčajný kríženec.
Dokonca aj moja mama je upír. Čo mi pripomína, že jej musím zavolať.“
„Fajn. Potom ťa odveziem domov.“

***

Nakoniec sme si môj odvoz domov rozmysleli a vybrali sme sa na prechádzku po New
Yorku. Čerstvý vzduch šíriaci sa mestom mi naozaj urobil dobre a tak som mohla rozmýšľať
nad rôznymi vecami.
„Esme zo mňa radosť nemala. Budem si to u nej musieť nejako vyžehliť. Myslím, že by sa
jej hodil nový dom, ktorý by mohla zrekonštruovať. Tieto Vianoce ma vyjdú draho. Skvelé.
A včerajší večer na odreagovanie vyzeral tak neškodne. Za všetko môžeš ty. Naviedla si
ma na to.“ rozčuľovala som sa po ceste domov a z niečoho čo som spravila som zbytočne
obviňovala Caroline. Tak to bývalo vždy. Už si na mňa v týchto veciach zvykla.
„Fajn. Beriem na seba všetku zodpovednosť. Cítiš sa lepšie?“
„Vôbec nie. Je to moja vina. Nemala som piť.“
„Neber všetko na negatívne. Nemôžeš byť na seba taká prísna. Užívaj si život. Aj keď máš
okolo sto rokov vyzeráš na dvadsať, a každý chlap ktorého stretneš ti môže ležať pri nohách.“
„Myslíš že som to neskúšala? Skúšala. A nielen raz. Ale cítim sa pri tom zvláštne.“ Pri celom
našom dlhom a hlbokomyseľnom rozhovore na tému prečo stále nemám chlapa som
hľadela von oknom. Práve sme prechádzali cez Central Park, a vtedy som ho zazrela. Sedel na
lavičke. Jeho vlasy boli husté a žiarivo bronzové. Mal pomerne bledú tvár. Kľudne sa o ňom
dalo povedať, že je upír, ale jeho oči naznačovali opak. Boli nádherne zelené. Jeho rysy boli
priame a ostré, ale vyžaroval z neho pocit, že dokáže byť veľmi nežný. Mal štíhlu postavu
a bol elegantne oblečený. Bol naozaj krásny. Pripomínal anjela. Hľadela som naňho v nemom
úžase. A vtedy sa to stalo. Naše pohľady sa stretli. Vpíjal sa do mňa a ja som mala pocit, že
moje polomŕtve srdce mi vyskočí z hrude. „Čo to so mnou preboha robí?“ pomyslela som
a rýchlo som odvrátila pohľad. Stihla som si však ešte všimnúť, že sa na mňa usmial.
„Bells? Čo sa deje?“

„Ale nič. Vidíš toho muža na tej lavičke?“ opýtala som sa jej a hlavou som ukázala na to
miesto kde sedel.
„Koho? Nikto tam nie je. Si v poriadku?“ jej hlas znel znepokojujúco.
„Caroline. Prisahám, že tam sedel muž. Pozerali sme sa na seba a on sa usmial. Naozaj.“
začala som panikáriť. „Ty mi neveríš však?“
„Hlúposť. Vždy ti verím, ale nie sú to len dozvuky z tej opice?“
„Viem čo som videla. A stojím si za tým.“
„Dobre. Keď si si tým taká istá tak ti verím.“
Prečo mám však pocit že si myslí, že som sa zbláznila?

***

„Som tvoja mama, a mám právo vedieť kde sa zdržuješ. Preto si myslím, že je tvojou
povinnosťou aspoň mi zavolať keď sa rozhodneš nevrátiť sa na noc domov.“ spustila na mňa
Esme hneď ako som prekročila prach dverí.
„Prepáč. Je to moja chyba. Mala som ti dať vedieť. Už sa to viackrát nebude opakovať.“
„Môžem aspoň vedieť kde si bola?“ hovorila už trochu pokojnejším hlasom.
„Prespala som u Caroline.“
„To je celé tvoje vysvetlenie? Nič viac?“
„A čo také chceš ešte počuť?“ Nechápala som kam týmto všetkým smerovala. Nikdy nebola
fanúšikom takýchto výsluchov.
„Prečo si tam vlastne ostala?“
„Mám nárok stráviť s kamarátkou nejaký čas nemyslíš?“ už ma naozaj nahnevala. Nečakala
som na jej odpoveď a odpochodovala som do svojej izby. Na schodoch ma pristavila Alice
s Rosalie.
„Naozaj sme ju presviedčali, že si v poriadku. Nechápem čo to do nej vošlo.“ Prihovorila sa
mi Rose a objala ma.
„Nepomohlo ani moje presvedčivé tvrdenie. Neverila ani mojim víziám. Aj keď sa jej teraz
nečudujem. Pravdivé neboli.“
Moje sestry boli dokonalé.
„Ďakujem vám. Teraz si idem dať sprchu.“
Nechala som ich stáť na schodoch a vošla som do izby. Kabelku som položila na kreslo
a prešla som k posteli. Posadila som sa a začala som si vyzúvať topánky. V tom som zbadala
na nočnom stolíku obálku. Natiahla som sa pre ňu. Bolo na nej úhľadným písmom napísané
moje meno. Otvorila som ju a začala som čítať.
Tvoj život už nebude taký ako doteraz. –E.
Čo to má znamenať. A kto je vlastne –E?
List som vrátila na nočný stolík a namierila som si to do kúpeľne. Sprcha mi naozaj pomôže.
Vyzliekla som si všetko oblečenie, vlasy som si zapla do štipca a vošla som pod horúcu vodu.
Horúce kvapky začali pomaly stekať po mojom tele a ja som začala premýšľať o tom mužovi
z parku. Bol naozaj prekrásny. Dúfam, že ho ešte niekedy uvidím. Možno by som ho tam
znova našla.
Hneď ako som si to pomyslela prešiel mojim telom pocit radosti a šťastia. To mi stačilo
a ja som vedela, že ma od toho nikto neodhovorí. Po pár minútach som vyliezla zo sprchy
a omotala som okolo seba osušku. Vrátila som sa späť do izby a zo šatníka som si vytiahla
čisté oblečenie. Keď som prechádzala okolo zrkadla na chvíľu som zastala a zadívala som sa
na svoj odraz. Nebola som škaredá. Určite by som sa mu páčila.
„Musím sa s ním zajtra zoznámiť.“

***

„Kam ideš?“ opýtala sa Alice keď som sa snažila potichu sa vytratiť z domu.
„Načo sa ma to vôbec pýtaš? Aj tak to už vieš. Len prosím nič nehovor Esme. Nechcem aby
mi zase spravila takú scénu ako včera.“
„Jasné sestrička. A uži si to.“
„Ďakujem. Nezdržím sa dlho. Maj sa.“
Rýchlo som nasadla do auta a uháňala som do centra mesta. Auto som zaparkovala dve ulice
od Central Parku a zvyšok som došla pešo. V túto dobu sa po parku prechádzalo veľa ľudí,
čiže moje hľadanie bolo trošku ťažšie. Posadila som sa na lavičku a chvíľu som čakala. Prešla
už polhodina a moja nádej, že ho dnes uvidím sa začala pomaly vytrácať.
„Je naozaj možné, že dal niekto takej krásnej žene košom?“ ozval sa hlas za mnou.
Obzrela som sa a začala som sa usmievať od ucha po ucho. Stál tam a pozeral sa na mňa
svojim krásnym pohľadom. Bol to úžasný pocit. Uvedomila som si, že je na čase aby som mu
odpovedala, no nevedela som prísť na vhodné slová.
„No.. vlastne mi nikto nedal košom. Prišla som sa len nadýchať čerstvého vzduchu. Park mi
na to príde najvhodnejší. Prisadneš si?“
„Bude mi potešením.“ Obišiel lavičku a sadol si len pár centimetrov odo mňa „Mimochodom,
volám sa Edward.“ Usmial sa a tým sa mi naskytol pohľad na biely rad jeho zubov.
„Ja som Isabella. Ale všetci ma volajú Bella.“
„Máš naozaj krásne meno.“ Vpíjal sa do mňa pohľadom a ja som mala pocit, že ak by som
stála na nohách, určite by sa mi podlomili a ja by som vyskúšala tvrdosť zeme v Central
Parku.
„Ďakujem. A odkiaľ si?“ chcela som o ňom vedieť viac. Svojim spôsobom ma fascinoval.
„Pred pár týždňami som sa sem presťahoval. Mám prenajatý jeden byt na Madison Avenue.
Plánujem tu zostať dlhšie. New York sa mi naozaj veľmi páči. A čo ty?“
„Bývam tu zo svojou rodinou už sedem rokov. Ale už sme sa párkrát sťahovali. Je to taká
naša záľuba. Nikdy nechceme ostať na nejakom mieste moc dlho. V New Yorku sme ostali
len preto, lebo moji súrodenci sa nechceli odsťahovať. Máme to tu radi.“
„To je super. Nechceš zájsť do kaviarne? Vonku je už dosť zima.“
„Samozrejme. Veľmi rada.“
Edward sa postavil a nastavil mi svoje rameno ako pravý gentleman. S radosťou som ho
prijala a vykročili sme po úzkom štrkovitom chodníku. Po ceste sme sa stále rozprávali,
až sme došli k pre mňa veľmi známej kaviarni. Starbucks Coffe bola kaviareň, ktorú som
s Caroline veľmi často navštevovala. Edward mi otvoril dvere, ale skôr než som vošla mi na
nose pristála ľadová snehová vločka.
„Sneží.“ Povedala som s veľkou radosťou v hlase.
„Áno. K vianočnej atmosfére chýbal už len New York zabalený v snehovej prikrývke.“
Naozaj k Vianociam chýbal už len sneh. Samozrejme s výnimkou Edwarda. Teraz mi už tieto
sviatky nepripadali také hrozné. Usadili sme sa za stôl v úplnom rohu kaviarne. Ako obyčajne
pôsobila veľmi útulne. Po chvíli ku nám prišla čašníčka. Svojimi topánkami na vysokom
podpätku nepríjemne klopkala po podlahe.
„Čo si dáte?“
„Jedno malé latté prosím.“ stále som sa pozerala do ponuky.
„Ja to isté čo dáma. Ďakujem.“
„Dobre, za chvíľu vám to prinesiem.“ Všimla som si ako sa usmievala na Edwarda a zrazu
som pocítila pocit... žiarlivosti? Áno bola to žiarlivosť. Začala som si ho privlastňovať. Pri
chôdzi veľmi provokatívne vrtela zadkom. Najradšej by som ju nakopala. Nahla som sa
k Edwardovi a potichu som povedala. “Je naozaj nevkusná. Všimol si si to?“
„Chceš počuť pravdu?“
„Jasné že áno.“
„Vôbec som si ju nevšímal.“

„Naozaj? Ale nehovor, že si si nevšimol ako sa na teba usmievala.“
„Hovorím ti pravdu. Ja som sa pozeral len na teba.“
„Hmm, zaujímavé. To asi znamená že si voľný však? Naozaj by som nebola nadšená z toho,
že ma prenasleduje žiarlivá priateľka.“
„Nemusíš sa báť. Som voľný. A ja by som sa mal mať z niekoho strach? Len tak čisto pre
zaujímavosť,“ lišiacky sa usmieval.
„Môžeš pokojne spať. Žiadne nebezpečenstvo ti nehrozí.“
„ Takže hľadáš toho pravého?“
„Aj tak sa to dá povedať. A ty?“
„Ja k láske cestu nehľadám. Ona si ma nájde sama.“
„Zaujímavý citát. A vlastne aj dosť pravdivý.“
„Tiež si myslím. Moje citáty sú len a len pravdivé.“
„Čože? Ten citát je od teba?“
„Samozrejme. Čakala si niečo iné?“
„Nie. Len mi príde trochu divné, že by si po večeroch vymýšľal citáty. Je to trochu..“
„Divné?“
„Nie. Vôbec divné. Skôr nezvyčajné. A pekné.“
„Ďakujem.“
Čašníčka nám konečne doniesla našu objednávku a ja som sa pustila do pitia. Ani som sa
nenazdala a uvidela dno šálky.
„Je mi to naozaj ľúto, ale už budem musieť ísť. Sľúbila som, že sa nezdržím dlho.“
„To je naozaj škoda. A stretneme sa zajtra?“
„Pokúsim sa. Znova v parku okolo tretej?“
„Budem tam.“
„Dobre tak ahoj.“ Postavila som sa od stola a skôr než som stihla odkráčať sa predo mňa
Edward postavil a letmo ma pobozkal na líce.
„Čo také som spravila, že som si to zaslúžila?“
„Mne stačí, že dýchaš.“

***

„Vyzeráš nejako šťastne sestrička.“ Začal si ma doberať Emmett hneď ako som vystúpila
z auta a namierila som si to do domu.
„To nie je tvoja starosť.“ Nech sa láskavo stará o seba.
„A kdeže si bola tak dlho?“ kričal na mňa Jasper z obývačky.
„Nebola som dlho. Len hodinu. A prišla som domov, a nie na policajný výsluh. Tak si všetci
tieto otázky odpustite.“
Prečo mi chcú kaziť náladu. Ja sa o ich súkromné životy nestarám.
„Nechajte ju na pokoji. Veď bol len vonku.“ Zastala si ma Alice a ladne vpochodovala do
miestnosti.
„Ďakujem. A kde je Esme? Myslela som, že bude doma.“
„Pred chvíľou odišla. Musela ísť niečo vybaviť do mesta. Na teba sa nepýtala, takže je všetko
v poriadku.“
„Fajn. Budeš ma musieť kryť častejšie.“
„Tak to je super. Mám naozaj veľkú radosť. Budeš mi musieť všetko povedať. Niečo už viem,
ale z prvej ruky to je vždy lepšie.“
„Dobre. Idem sa prezliecť a poviem ti všetko, čo budeš chcieť.“
Vybehla som do svojej izby. A na moje veľké prekvapenie opäť na mojom nočnom stolíku
ležal list. Na obálke bolo znova moje meno, a ja som ho s veľkou nedočkavosťou otvorila.
Všetko je len začiatok. –E.

E. Okamžite som si spomenula na Edwarda. To ale vôbec nie je možné, aby mi listy posielal
on. Veď ani nevie, kde bývam. Ale od koho potom sú?

***

S Edwardom sme sa stretávali každý deň. Boli to naozaj veľmi krásne chvíle a ja som začala
chápať, že k nemu začínam cítiť niečo viac. Každodennou rutinou sa stávali aj moje listy od
–E. Stále som premýšľala, kto to môže byť. No keď má človek veľmi malú predstavivosť
a kreativitu, len ťažko na niečo príde. Dni rýchlo plynuli a už na dvere ťukal 24. december.
Celej mojej rodine, samozrejme okrem Alice, bolo čudné, prečo som zmenila postoj ku
Vianociam. Všetci niečo tušili, ale len Alice vedela všetko. S radosťou som pomáhala pri
zdobení nášho domu. Pomáhala som Esme piecť koláče, s Alice a Rose sme chodili na
nákupy, Emmettovi a Jasperovi som pomáhala vyberať darčeky pre ich drahé polovičky, no
a Carlislovi som trochu pomohla so zbierkou, ktorú usporiadala miestna nemocnica pre deti
z detského domova. Takéto nádherné sviatky som už naozaj dlho nezažila.

Bol Štedrý deň a ja som práve skončila s balením darčekov. Moja nálada klesla na bod mrazu,
pretože som už dva dni nevidela Edwarda. Mala som veľa práce a nechcela som všetko
nechať len na Esme. Po rozume mi však stále chodil autor mojich listov. Pár dní som si
myslela, že je to Edward, ale vypustila som to z hlavy. Bolo to nereálne.
Všetky darčeky boli bezpečne uložené v šatníku. Chcela som si vybrať oblečenie na večer,
keď mi v tom do očí udrel položený list opäť na nočnom stolíku. Rýchlo som k nemu bežala
a vybrala som z neho obsah a pustila som sa do čítania. Po pravde som si na moju každodennú
poštu zvykla.
Ja k láske cestu nehľadám. Ona si ma nájde sama pod najväčším vianočným
stromčekom v New Yorku. –E
Ja k láske cestu nehľadám. Ona si ma nájde sama. Po rozume mi stále chodili tie slová. Kde
som ich len počula.
Po pár minútach mi bolo všetko jasné. Ako mi to mohlo vypadnúť z hlavy. To je predsa
Edwardov citát. Povedal mi ho vtedy v kaviarni.
Tak je to nakoniec pravda. Celý čas mi tie listy chodili od neho. Musím ísť za ním. Je mi
úplne jedno, že zmeškám rodinné rozdávanie darčekov. Edwarda čakať nenechám. Ale
počkať. Najväčší vianočný stromček v New Yorku? Musí to byť Rockefellerove centrum.
Rýchlo som si obliekla trblietavé šaty a obula som si čierne topánky na vysokom podpätku.
Vlasy som si nechala rozpustené. Padali mi na chrbát v miernych vlnách. Trochu som sa
nalíčila, vzala kabát a poloupírskou rýchlosťou som vyletela z domu. Samozrejme sa to
neobišlo bez otázok. V obývačke ma zastavila Esme. Mohla som to tušiť. Prečo som sakra
nešla cez okno?
„Kam si myslíš, že ideš? Je Štedrý večer. O chvíľu sa budú rozdávať darčeky.“ Bolo naozaj
vidno, že je nahnevaná.
„Prepáč, ale teraz naozaj nemám čas ti to vysvetľovať. Je to veľmi dôležité. Musím ísť.“
„To si teda vyhoď z hlavy. Budeš mať na to čas zajtra.“
„Mama. Vieš, že si ťa vážim a mám vás všetkých rada, ale teraz musím naozaj odísť.“
„Esme. Nechaj ju. Ak ju nepustíš, pokazíš jej celé Vianoce. Konečne ma príležitosť byť
šťastná. Tak jej v tom nebráň.“ Alice sa nedokázala prizerať vznikajúcej hádke. Postavila sa
predo mňa a vzdorovala Esme. Hneď sa k nej pridal aj zvyšok rodiny. Alice, Jasper, Rosalie,
Emmett a Carlisle. Všetci boli na mojej strane.
„Je to tvoja dcéra. Dokáže sa o seba postarať. A navyše nie sú to posledné Vianoce. Máš ju
rada, tak jej nebráň v šťastí.“ Zapojil sa do toho aj Carlisle a na Esme bolo vidno, že sa začína
ukľudňovať. Výhra bola moja.

„Ďakujem.“ Objala som ju a ponáhľala som sa, až si to náhodou nerozmyslí. Nasadla som
do auta a mierila som k centru. Dúfala som, že v meste nebudú žiadny policajti. Pokuta za
rýchlosť by ma určite neminula. Pár minút som kľučkovala medzi ulicami. Zastala som pri
Rockefellerovom centre a napätie v mojom aute sa dalo krájať. Vystúpila som a kráčala
som smerom k stromčeku. Bol krásny. Svetielka, ktoré ho zdobili pre mňa znamenali nádej
na nový začiatok. Oči mi lietali z jednej strany na druhú a ja som len čakala, kedy uvidím
Edwarda. Podľa toho čo napísal v liste, mal čakať pri stromčeku. Ale tu nikoho nevidím.
„Prečo ti to tak dlho trvalo?“ znova sa jeho nádherný hlas ozval za mojim chrbtom, a ak by
bolo možné, moje srdce by sa na chvíľku zastavilo.
„Ako je možné, že si to ty?“ otočila som sa a preplietla som naše ruky.
Bolo vidno, že ho to prekvapilo, ale nič s tým nespravil.
„Ak by si ten list pre Ježiška napísala skôr, nemusel by som tak dlho čakať.“
„Ešte že mám takú povahu, ktorú prekvapí len málo vecí.“ Som poloupír, takže to, že mi
Ježiško poslal pravú lásku ma naozaj nerozhodí.
„Takže si to celý čas čakala?“
„No nedá sa to úplne tak povedať, ale tušila som, že si to ty. Chápeš. Ženská intuícia.“
Všimla som si ako sa pozerá na moje pery. Ostala som ticho a spravila som presne to isté.
Svoj pohľad odtrhol a zadíval sa do mojich očí. Obaja sme pochopili, po čom túžime.
„Tak dlho som čakala na niekoho ako si ty. Skoro celú večnosť.“
V tú chvíľu sme už nepotrebovali žiadne slová. Naše pery sa spojili a odrazu bolo všetko
také jednoduché. Aj nevyslovené otázky boli zodpovedané. Necítila som len vášeň, ale
aj nehu a lásku, ktorá prúdila celým mojim telom. Prsty som mu vplietla do vlasov a ešte
intenzívnejšie som ho začala bozkávať.
Na chvíľu sa odtiahol od mojich pier a len zašepkal. „Veselé Vianoce.“

Koniec

NikyPierce



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Zázraky se dějí od NikyPierce:

 1
1. Skvelááááá
27.10.2014 [18:35]

Proste užasna poviedka Emoticon Teraz ked to čítam je síce oktober , ale vdaka nej chcem vianoce :D škoda že som si ju tu nevšimla pred 3 rokmi na vianoce Emoticon Napíšeš aj pre tie to vianoce čo prídu niaku pls ? Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!