Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Soutěžní povídky » All I want for Christmas is you od LucyCull

24.12.2010 (14:30) • souteznipovidky • FanFiction jednodílné » Soutěžní povídky • komentováno 1× • zobrazeno 1368×

Článek je ponechán v původní podobě, bez oprav.

LucyCull

All I want for Christmas is you

Kráčala som po schodoch a nervozita v žalúdku sa nebezpečne zvyšovala. Aj keď to robím už desať rokov, vždy som pred tým ako strachopud. Nedokážem robiť nič iné, len opakujem text, dávam si tabletky na bolesť hlavy a prezerám si rodinné fotografie. Ja viem, nie je to normálne, ale mne to pomáha. Často sa cítim osamelá. Z domu som odišla, keď som mala štrnásť. Moja matka bola alkoholička, nemala na mňa nikdy čas, bila ma a všetko mi zakazovala. Nikdy som od nej nepočula slovíčko ľúbim ťa. Nikdy som od nej nepočula dobrú noc, dcérka. Nie... Toto vravela len fľaške pravej ruskej vodky. Mne nikdy... Otec nás opustil, keď som mala päť. Videl, že s matkou to ide dolu vodou, a mňa nechcel mať na krku. Mal ma rád a ja to viem, ale ani on nemal najľahší život. Vždy som mala bližšie k otcovi. Mám ho rada aj napriek jeho odchodu, pretože teraz, s odstupom času, chápem jeho rozhodnutie. Vtedy to bolo iné, nemal na výber...
„Päť minút,” ohlásil mi môj manažér a mne išlo srdce vyskočiť z hrude. Zo sálu sa ozývali fanúšikovia kričiaci moje meno, a nervozita začala opadať. Pre nich urobím čokoľvek. Aspoň oni ma majú radi...
Vyšla som na pódium a uvidela davy ľudí, ktorý sa prišli pozrieť na mňa. Ženu bez minulosti. Ženu, ktorú poznajú pod menom Isabell. Moje celé meno je Isabella Swanová, ale nie je to moje pravé meno. Na to chcem čím skôr zabudnúť.
Skoro všetci mali na hlavách červené čapice s bielym brmbolcom, čo symbolizovalo jediné. Vianoce.
Z reproduktorov sa začali ozývať prvé tóny mojej novej piesne, ktorá patrila výlučne týmto nádherným sviatkom. Vždy som mala rada Vianoce, aj keď som ich vlastne nikdy nezažila. Na stole bola vždy položená váza len s jednou vetvičkou ihličia, na ktorej boli maximálne dva cukríky, papierová ozdoba (z mojej dielne) a pár farebných vlasov. Vždy ráno som si pod ňou našla malú krabičku, v ktorej bola väčšinou nejaká gumička, prípadne bižutéria. Len v jedno ráno som tam našla zlatú retiazku s mojími iniciálkami. Bolo to to ráno, v ktoré si môj otec zbalil kufre a nechal mi to na pamiatku s odkazom: Nezabudni na mňa! Nezabudla som...
Pieseň pomaly končila a mne sa do očí začali tlačiť slzy. V sále bolo úplne ticho a každý počúval môj spev, text mojej piesne a ja som bola šťastná. Spievam pre nich. Pre ľudí, ktorý ma majú radi, a ktorý ma držia pri živote.
Zaspievala som posledný tón a zavrela oči. Po pár sekundách sa ozval obrovský potlesk a ja som sa usmiala. Potlesk bol pre mňa ako droga. Keď som ho počula, moje telo sa naplnilo šťastím, láskou, nehou... Bola to moja osobná značka heroínu.
„To bola vaša skvelá Isabell, ktorá svojim hlasom dodala tohtoročným Vianociam ten pravý nádych. Ďakujeme, Isabell!” povedal moderátor dnešného večera a objal ma.
„Ja ďakujem vám a prajem vám veselé Vianoce!” povedala som, naposledy som sa poklonila a dala sa na odchod. Doprovodom mi bol ďalší potlesk, ktorý mi vyčaroval úsmev na tvári.
Zašla som za oponu, odovzdala som mikrofón a ponáhľala sa do svojej šatne. Živila som v sebe aspoň malú nádej, že by niekto mohol...
Otvorila som dvere a ponáhľala sa ku stolíku. Schmatla som mobil a s očakavaním pozrela na displej. Nič. Stále tá istá tapeta, bez jedinej zmeny, bez jediného upozornenia na správu, prípadne zmeškaný hovor. Nikto sa neozval. Mama, otec... Nikto. Už zase.
Mobil som si hodila do kabelky a išla sa prezliecť. Takto je to každé Vianoce. Som sama. Asi si pomyslíte: Ako môže byť sama? Veď je slávna. Má všetko. Ale nie. Nie je to tak. Ja mám všetko, ale v podstate nemám nič. Aká irónia... Všetky svoje peniaze, všetku svoju slávu by som bez rozmýšlania vymenila za jediný deň strávený s otcom. Dala by som všetko za stretnutie s ním. Ale čo z toho, keď je to akoby nikdy neexistoval?
Kostým Santovej pomocnice som dala do šatníka, zobrala som si kabelku, obliekla si kabát, zhasla lampu na stolíku a vyšla som zo šatne. Pri dverách stál Tom s Jerrym, moji bodyguardi. Nerobím si z vás srandu, naozaj sa tak volali. A dosť často sa hrali hru na mačku a myš. Boli celkom milí a zhovorčiví. Ale keď išlo do tuhého, len ťažko ste z nich niečo dostali.
„Ahojte!” pozdravila som ich.
„Dobrý večer, slečna Isabell,” prehovoril Tom.
„Veselé Vianoce, slečna,” doplnil ho Bob.
Povzdychla som si. „Moje Vianoce sú všetko, len nie šťastné.”
Kráčala som chodbou a v pätách mi boli moji anjeli. Nasadila som si slnečné okuliare a pustila som si Mp4. Three Days Grace – I hate everithing about you. Tá najlepšia pieseň, aká kedy vznikla. Je plná nenávisti a hnevu, ale aj tak dokáže hovoriť o láske, strachu a hlavne o pravde.
Netrvalo dlho a pred očami sa mi začali mihať blesky fotoaparátov, ktoré sa snažili zachytiť každý detail, ktorý by sa dobre predal. Nezazlievala som im to. Je to ich práca. Oni sú len figúrky na šachovnici. Hráčmi sú vysoko postavení ľudia, ktorých úmysly nie sú najčistejšie. A tých neuznávam.
O pár minút som za rohom zazrela limuzínu, pri ktorej stáli ďalší dvaja ochrankári. Pristúpila som k nej, dvere sa otvorili a ja som nasadla. Ako náhle sa dvere zavreli, dala som si dole okuliare a začala plakať. Plač mi pomáhal. A keď nie to, tak som aspoň vedela, že som niečo pre lepší pocit spravila. Niekedy si pripadám vážne chorá...
„Stalo sa niečo, Isabell?” spýtal sa Charlie, môj šofér.
Pozeral sa na mňa cez predné zrkadlo a jeho výraz pripomínal výraz ustaraného otca. „Ale nie, len ďalšie Vianoce sú pred dverami a o mojom otcovi ani chýru, ani slichu. Myslela som si, že keď budem slávna, otec ma nájde a budeme konečne rodina. Budeme spolu chodiť na prechádzky, večere a ja mu to všetko odpustím. Ale on nič. Prečo, Charlie, prečo mi to robí?”
Podoprela som si hlavu a snažila sa myslieť na niečo pekné. Akokoľvek som chcela, nedarilo sa mi to.
„Možno by ťa rád našiel, ale nemôže. Možno má nejaké problémy, do ktorých ťa nechce zatiahnúť. Alebo mu niekto zakazuje kontaktovať ťa. Je tu veľa dôvodov, pre ktoré ti to robí,” dokončil a ja som mu musela dať za pravdu. Možno to je ten problém. Chce ma len chrániť pred svojími chybami.
„Máš pravdu,” povedala som a on sa usmial. „Ale je tu aj kopa iných dôvodov, pre ktoré by sa mi mohol ozvať.” Jeho úsmev opadol a ja som sa pokúsila aspoň na chvíľu zaspať.
Zbehlo sa to rýchlo. Charlie vykríkol, začal brzdiť, stočil volant a leteli sme do akej si priekopy. Pocítila som silný náraz, predné sklo sa rozbilo na malé kúsky a ja som hlavou vrazila do dverí. Tupá bolesť na pravom spánku dala o sebe okamžite vedieť a o malú chvíľu som už o sebe nevedela.
(…)
„Rýchlo na sál!” kričala akási žena, ale počula som ju len veľmi matne.
Chcela som otvoriť oči, ale nešlo to. Akoby mi v tom niečo bránilo. Okolo mňa bola len čierno-čierna tma a doliehali ku mne len tiché zvuky z vonka.
Pozbierala som zvyšky síl a spýtala sa: „Kde... som?” Išlo to zo mňa ako z chlpatej deky, ale bola som vďačná aj za to. Aj keď mi to bolo na nič. Nikto ma nepočúval, ignorovali ma, niečo si hovorili a mňa si absolútne nevšímali. Bola som plná zlosti, hnevu, smútku a bolesť hlavy mi dávala riadne zabrať.
„Kde je doktor Cullen?” spýtal sa ktosi a mnou trhlo. To meno!
„No tak kde je? Potrebujeme ho!”
Čo to má znamenať? Aký Cullen? Nevedela som, či som počula správne, alebo sa mi to len zdalo. No modlila som sa, nech som počula správne. Vedela som, že šanca, že je to on bola jedna k miliónu, no aj tak som to nevzdávala. V duchu som sa modlila a zo všetkých síl som sa snažila počuť čo najviac.
„Ale ja nemôžem!” povedal... ON! Panebože!
„Tak dobre,” povedal napokon a pocitíla som jemný dotyk na pravom líci. Oci...
Zobral moju ruku do tej svojej a ja som bola neskutočne spokojná. Konečne som ho našla. Konečne...
Pocítila som jemné pichnutie a začala som strácať vedomie. Nechcela som to, bojovala som proti tomu, ale nemala som šancu. Moja myseľ sa začala pomaly vypínať a o pár minút som bola mimo.
(…)
Zobudila som sa na hlasné pípanie akého si prístroja. Trčali zo mňa všetky možné hadičky a ostré svetlo ma pálilo v očiach. Chcela som ísť zhasnúť, ale moje telo sa nechcelo pohnúť. Všetko ma bolelo a celý pás som mala obviazaný. Noha bola v sadre a pri posteli bolo akési jedlo, ktoré vôbec nevizeralo dobre. Ach jaj, nemocničná strava...
Rozhliadla som sa po miestnosti. Izba bola zariadená jednoducho. Pri stene bola stolička so stolom, na ktorom boli nejaké časopisi. Na veľkom okne boli zatiahnuté žaluzie a vedľa bol veľký kožený gauč a oproti nemu bol na stene pripevnený televízor.
„Dobré ráno, slečna. Alebo skôr dobrý večer?” opýtala sa akási sestrička. Vyzerala milo...
„Dobré,” odpovedala som potichu.
Usmiala sa na mňa a otvorila okno. Okamžite som pocítila jemný vetrík, ktorý sa mi začal pohrávať s vlasmi a čerstvý vzduch naplil moje pľúca.
„A-ako dlho som bola mimo?” spýtala som sa.
„Asi dva dni,” usmiala sa na mňa. „Mali ste šťastie, že ste to prežili. Obi dvaja,” povedala a ja som si spomenula na Charlieho.
„Takže je Charlie v poriadku?”
„No, je na tom o dosť horšie než vy, ale áno, bude v poriadku,” oznámila mi a ja som si vydýchla.
„Ako sme sa sem dostali?” pokračovala som vo výsluchu, ale ona nedávala najavo, že by jej to akosi prekážalo. Asi je zvyknutá.
„Okolo vašej limuzíny prechádzal Edward Cullen, doktorov syn a ten vás sem doviezol.”
Určite si všimla, ako mnou trhlo pri slove Cullen. Takže on má syna? Rada by som ho spoznala. Vždy som si želala brata.
„A kto je ten doktor?” spýtala som sa a dúfala som, že je to on. Dúfala som, že je to môj otec. Môj pravý otec.
„Doktor Cullen je ten najlepší a najkrajší doktor, akého som kedy videla. Je dobrý, láskavý, milý, ohľaduplný a veľmi pekný. Nikdy nikomu nechcel nič zlé a ešte ani jeden pacient mu nezomrel. Má manželku a päť detí. Ale nie sú jeho. Sú adoptovaní. Povráva sa, že jeho manželka nemôže mať deti, a tak si ich adoptovali. Je to len jeden z množstva dôkazov jeho dobroty,” skončila sestrička a vyzeralo to, akoby ho prenasledovala. Vedela o ňom naozaj všetko a to ma tak trochu strašilo.
„Ten má teda pestrý život,” povzdychla som si. Bola som unavená a sestrička ma úplne chápala. Aj keď som bola dva dni mimo, nespala som. Len som sa nemohla prebrať.
Keď odchádzala, okríkla som ju: „Hej!” Otočila sa a spýtavo na mňa hľadela. „Prosím vás, odovzdajte pánovi Cullenovi moju vďaku. A že dúfam, že ma navštívi. Mal by...” Posledné slova som šepkala, ale som si istá, že mi rozumela každé slovo.
Dvere za ňou zapadli a ja som sa v izbe ocitla sama. Bolo tu hrobové ticho, ktoré prerušovalo len pípanie prístroja. To si dopadla, Bella! Pomyslela som si. Dva dni pred Štedrým dňom ležím v posteli v nemocnici, v ktorej sa, mimochodom, nachádza aj môj otec, o ktorom som nepočula dvanásť rokov. Veď to je úplne normálne...
Pokrútila som hlavou nad tou mojou tragédiou a pokúsila sa zaspať. Vonku bola silná výchrica a tie okná tu neboli práve prvotriedne, takže mi to tu pískalo, svišťalo, hučalo a riadne tu na mňa tiahlo. Poriadne som sa zababušila do deky a upadla som do nespokojného spánku.
(…)
Prechádzala som sa po lese a v hlave som mala len jednu jedinú otázku: Čo tu robím? Mala som na sebe staré biele šaty a bola som... bosá! Z diaľky sa ozýval akýsi hlas volajúci moje meno. Niečo mi hovorilo, aby som nešla a utekala kade ľahšie, ale bola som zvedavá. Ten hlas mi bol taký povedomý, až zvedavosť zvíťazila a nasledovala som ho. Akokoľvek som chcela byť čo najskôr v ciely, nedarilo sa mi to. Hlas sa mi každým krokom vzďaľoval a mňa začala premáhať panika. Pridávala som do kroku, až som bežala. O chvíľu sa predomnou zajvila živá brána z bielych a ružových ruží. No po chvíľi sa ich farba zmenila na čiernu, akoby niekto zomrel. Nevšímala som si toho a šla som ďalej. Jemný lúč, ktorý prenikal cez škáru stromov mi osvetlil tvár a ja som vedela, že som na mieste. Usmiala som sa a vkročila som na nádhernú lúku posiatu kvetmi rôznych farieb a druhov. V strede lúky niekto stál. Mal zlatisté vlasy, bol vysoký a mal dokonalú postavu. Do tváre som mu nevidela, bol mi otočený chrbtom.
„Pane?” opýtala som sa. Môj hlas pomaly zanikal, ale on sa ani nepohol.
„Haló, pane, počujete ma?” skúsila som to znovu a tentoraz som nezostala bez odpovede.
Muž sa otočil a ja som ztuhla. Od jeho pokožky sa odrážalo milión svetlých lúčov, akoby bol celý z diamantu. Jeho oči boli medovozlaté a čo bolo na tom všetkom najlepšie, bol to môj otec.
„Bells,” šepol a usmial sa. Tak mi už dlho nikto nepovedal.
Úsmev som mu opätovala a chcela som sa k nemu rozbehnúť, no zem sa akoby roztrhala a tým mi v tom zabránila. Oblohu zahalili čierne mraky a všetky kvety navôkol len tak uvädli.
„Nemôžme byť spolu, dcérka. Je mi to ľúto!” povedal a otočil sa na odchod.
Slzy ma pálili v očiach. Ja sa ho nevzdám! „Oci, nechoď, prosím!” prosila som ho zúfalo, ale on si len kráčal ďalej. „Oci, prosím, neodchádzaj!” kričala som naňho, ale už bol príliš ďaleko...
„Ociii!” vykríkla som a s hrôzou som sa prebrala.
Sestrička sa na mňa pozrela. „Upokojte sa, bol to len zlý sen,” tíšila ma s úsmevom.
Áno, bol to len sen, pomyslela som si. Na čele som cítila kvapôčky potu a všetko ma bolelo.
„Už je dobre?” spýtala sa sestrička po chvíli.
Len som prikývla a ona mi podala pohár vody. Hltavo som sa napila a pokúsila som sa normálne dýchať. Prvotný šok ustupoval a ja som sa začala pomaly upokojovať. Čo to malo byť za sen, pre kristapána?! Horor v priamom prenose? Nevedela som, či bol ten sen len náhoda, skutočnosť, alebo nejaké upozornenie. Nikdy som neverila na povery, ale toto mi prišlo až príliš zvláštne.
„Bol za vami doktor Cullen,” ozvala sa sestrička.
Prekvapene som sa na ňu pozrela. „Kedy? A čo tu chcel?”
„Hh, len dnes tu bol dvakrát. Bojí sa o vás, aj keď nechápem prečo. Váš stav je stabilizovaný, nič vám nehrozí. Je to divné. Ešte nijakému pacientovi nevenoval toľko svojej pozornosti...” Vyzerala, že ju to štve. Asi doňho bola zamilovaná a ja som jej bola prekážkou? Neboj sa, kočka, ja som jeho dcéra, pomyslela som si.
„A neviete či ešte plánuje príjsť? Rada by som ho spoznala,” opýtala som sa.
„Tak to naozaj neviem,” povedala a ďalej sa venovala prístrojom.
Takže tu bol. Bojí sa o mňa! hovorila som si. Bola som ako v siedmom nebi. Nie som mu ľahostajná, nezabudol na mňa. Má ma rád...
ŤUK-ŤUK! Ozvalo sa od dverí. Kľučka sa pohla a do dverí vstúpil... ON!
Naše pohľady sa okamžite našli. Nedokážem opísať, čo som vtedy cítila. Bol tam, pozeral sa na mňa, mala som ho pri sebe. Po toľkých rokoch. Ako je možné, že sa za tie roky absolútne nezmenil? Pomyslela som si. Bola to pravda, všetko na ňom bolo úplne rovnaké ako pred dvanástimi rokmi. Presne takéhoto si ho pamätám.
„Mohli by ste nás nechať osamote?” spýtal sa sestrčiky. Tá len prikývla a odišla.
Zostal stáť na miestne a ešte dlho sme na seba len hľadeli, neschopní slova. Slzy som mala na krajíčku a srdce mi bilo tak silno, až mi išlo vyskočiť z hrude. Všimol si toho a usmial sa.
„Ahoj,” povedal a ja som neverila vlastným ušiam.
Po dvanástich rokoch sa zmohol len na to? „Ahoj? To je všetko, čo mi povieš?”
Vyzeral ako malé dieťa. V tvári mal neschopný výraz a ruky mal vo vreckách. Podišiel ku stoličke a prisunul si ju k mojej posteli.
„Prepáč, dcérka. Prepáč mi za všetko, ale bolo to tak lepšie,” ospravedlňoval sa.
Pozrela som naňho. „Bolo to tak lepšie? Bolo lepšie, že si ma opustil a nechal si ma mame? Bolo lepšie, že som celé tie roky trpela jej závislosť, zatiaľ čo som mohla byť s tebou, šťastná? Tak to začínam pochybovať o tvojich úsudkoch...” Mala som ho rada, bola som šťastná, že je tu, ale toto mi drásalo srdce. Ak si myslel že to bude lepšie, tak sa veľmi mýlil...
Zložil si hlavu do dlaní a dal sa do dlhého vysvetľovania: „Vtedy som nevedel, čo robím. Videl som, že s Renée to ide dolu vodou a ten pohľad na ňu som nezniesol. Snažil som sa jej pomôcť, vážne, ale ona moju pomoc odmietala. Videla len seba za barom pri fľaške vodky... Bolelo ma to a už som to nemohol vydržať. Tie roky, čo sme boli spolu, boli tie najkrajšie a teraz sa to všetko skončilo. Jedného dňa som si uvedomil, že musím odísť. Vedel som, že sa to už nezmení, že to už nebude tak, ako pred tým, a tak som odišiel. Týždeň som sa potuloval po meste, hľadal som nejakú prácu, aby som si mohol kúpiť letenku do New Yorku. A potom mi to došlo. Nemohol som ťa tam nechať. Nemohol som ťa nechať so ženou, ktorá bola psychicky na dne. Bál som sa o teba. A tak som išiel po teba. Zobral som si taxík a viezol som sa naspäť, keď... Havarovali sme. Taxikár bol opitý a napálil to do stromu. Bol na mieste mŕtvy, ale ja som sa zázrakom dostal von. Zlihávalo mi srdce a mal som silné krvácanie do pľúc. Takmer som zomrel aj ja, keby ma nenašla Esme, moja manželka. Zachránila ma trochu neobviklým spôsobom. Po šiestich dňoch som sa prebral do nového života, v ktorom bolo pre teba až príliš nebezpečo. Vedel som, že to Esme neurobila naschvál, ale stalo sa a ja som ťa musel nechať na pokoji. No nikdy som na teba nezabudol, Bella. Neubehol deň, aby som na teba nemyslel. Na svoju malú dcérku, s ktorou som bol v Disneylande. Ktorej som kúpil jej prvú bábiku, a ktorú som učil všetko o autách. Nikdy som ťa neprestal ľúbiť, dcérka, nikdy!”
Pozerala som sa naňho a slzy mi už dávno stekali po lícach. Konečne to chápem. Konečne viem, že po celú tu dobu som mala rodinu. Mala som otca, ktorý ma miloval každý deň, a ktorý na mňa nikdy nezabudol, aj keď bol donútený odísť...
Aj napriek ostrej bolesti v žalúdku som ho z celej sily objala. On mi objatie opätoval a ja som bola v siemdom nebi.
„Ľúbim ťa, oci!” hovorila som cez slzy. Plášť mal už celý zmáčaný, ale jemu to neprekážalo.
„Aj ja ťa ľúbim, Bells!” povedal a objal ma ešte pevnejšie. Skoro mi vyrazil dych.
Ešte hodnú chvíľu sme tam takto boli. Napokon som sa odtiahla a zadívala som sa mu do očí. „A ako ťa tá Esme zachránila?” spýtala som sa ho.
Nevyzeral byť z mojej otázky prekvapený. „No, to je tá zložitejšia časť. Bella, ver mi, chcem ti to povedať, ale nemôžem. Nemôžem zradiť moju rodinu, neviem, ako na to zareaguješ a vôbec...” Nedokončil, lebo od dverí sa ozval akýsi krásny hlas a prerušil ho: „Povedz jej to, Carlisle.”
Obidvaja sme sa pozreli tým smerom. Vo dverách stála žena s hnedými vlnitými vlasmi, dokonalou postavou, s rovnako zlatými očami a s úsmevom na tvári. „Ahoj, ja som Esme,” predstavila sa.
Nezmohla som sa na nič iné len na: „Dobrý!” Pobavilo ju to a jej smiech naplnil celú miesnosť. Nič také krásne som ešte nepočula. Jej hlas bol ako zvonkohra.
„Nie, nechcem ti spôsobiť problémy,” povedal, akoby sa nechumelilo.
„Ak jej to nepovieš ty, poviem jej to ja!” povedala rázne,
„A čo mi má vlastne povedať?” spýtala som sa. Už mi to začínalo liezť na nervy.
„Kto sme, repsektíve čo sme.” Akokoľvek som chcela, nevedela som, čo tým chcela povedať.
Otec sa zhlboka nadýchol. „Vieš, Bella, Esme a ja sme tak trochu... upíri.”
Čože?!
Vypukla som do obrvského smiechu, čo mi absolútne neuberalo na bolesti brucha. Od smiechu mi až slzy tiekli. „Vy ste fakt dobrí! No tak, povedz mi to! Ale som rada, že si neprišiel o zmysel pre humor.”
Stíchla som, keď som si všimla výrazy ich tvárí. Otec mal zavreté oči a Esme na mňa žmurkla. To nemyslia vážne!
„Že si si robil len srandu? Veď... veď upíri predsa neexistujú,” hovorila som potichu a koktavo. „Alebo existujú?” Esme prikývla a ja som vyvalila oči.
Moment. Urovnajme si to. Po dvanástich rokoch som našla svojho otca, ktorý nás opustil, lebo nevydržal pozerať sa na moju matku, tá Esme ho premenila na upíra, on žil a nič mi nepovedal, ja som havarovala a dostala som sa sem, kde pracuje aj on a je upír a práve teraz mi to všetko povedal. Zabudla som na niečo? Áno...
„A vaše deti. Oni sú tiež... upírmi?” spýtala som sa váhavo.
Esme prikývla. „Áno. Edwrad, Alice, Jasper, Emmett a Mischell sú tiež upíri a dokonca tvoria páry.”
Pozrela som na ňu. „Akože sú dvojičky?”
Esme sa zasmiala a opravila ma: „Nie, hlupáčik. Emmett s Mischell a Alice s Jasperom sú manželia. Hneď niekoľkonásobní manželia.”
Nemohla som tomu uveriť. Je to ako sen. Sen, z ktorého sa nepreberiem. Je to možné? Je možné, aby všetky tie mýty a legendy boli pravdivé? A čo ďalej? Naskáču mi sem škriatkovia, priletia víly a na dvere mi zaklope snehulienka?
„Chápeme, že si zaskočená, a že tomu nemusíš veriť,a le je to tak. A teraz vidíš, prečo som sa od teba držal ďalej. Bolo tu toľko rizík, ktorým som ťa nechcel vystavovať...” povedal otec.
„Nie, ja len... Musím to vstrebať,” vydýchla som si. „Každopádne vám ďakujem, že ste mi to povedali. Oci, som rada že som ťa po toľkých rokoch našla živého a tiež som rada, že som vás spoznala, Esme.”
Usmiala sa na mňa a objala ma. Je milá. Rozhodne milejšia a lepšia než moja matka.
„Carlisle, Esme, môžem sa vás niečo spýtať?” Hovorila som váhavo a so strachom.
Esme sa usmiala. „Samozrejme.”
Bála som sa. Bála som sa, že je to len sen, a že moju otázku hneď zavrhnú, ale stálo mi to za ten risk. „Ja... Budeme niekedy rodina?” Nepozerala som sa im do očí. Hanbila som sa. Pripadala som si ako nejaké stratené dieťatko, ktoré je všetkým na smiech. Ale nikto nevie aké to bolo, pokiaľ to sám nezažil.
Pozrela som sa na nich. Boli prekvapení a ja som vedela, že odpoveď bude nie.
„A-áno,” povedal Carlisle. V očiach som pocítila slzy a vrhla som sa im okolo krku. Objali ma a láska z nich sršala. Konečne som mala rodinu. Mala som niekoho, o koho som sa mohla oprieť, komu sa zveriť so svojími problémami. Mala som niekoho, s kým som mohla osláviť Vianoce. Myslím skutočne ich osláviť. Pri bohatej večeri, pod stromčekom vidieť darčeky, pozerať vianočné rozprávky, počúvať koledy... Bola som šťastná.
24. december 2010 – Štedrý deň
Sedela som v otcovom aute a viezla sa k nemu domov. Mal krásny dom na okraji lesa, aby mohli s rodinou spokojne loviť zver. Áno, zver. Neboli to tí originálni upíri. Nelovili v noci, nemenili sa na nejaké monštrá, slnko ich nespálilo a cesnak ani svätená voda nepomáhali. Rovnako nespali v rakvách a boli civilizovaní. Ich deti dokonca chodili na strednú. Už to, že otec je doktor o ňom hovorí veľa. Sám mi vraví, že sa postupom času naučil ovládať svoj smäd. Túžba zachraňovať ľudí bola silnejšia ako napiť sa. Esmé je bytová dizajnérka a svoju prácu miluje. Celý ich dom navrhla ona a chalani ho sami postavili. Viem, divné. Ale celkom som sa tam tešila. Nebrala som ich ako nejaké hroziace nebezpečenstvo, brala som ich ako ľudí, ako moju novú rodinu. Ostatní o mne vedia dobre dlho a priali si ma spoznať. Najviac ma však zaujal najmladší z deciek, Edward. Vraj vie čítať myšlienky, ale čo ma viacej udivilo, bol jeho fanatizmus do hudby. Sám je skladateľom, hrá dokonalo na klavír a vraj počúva aj moje piesne. Myslí si, že sú hlboko citlivé alebo niečo také. Alice dokonca vidí budúcnosť a Jasper, jej manžel, kontroluje a ovláda emócie. Zvláštne, nikdy som si nepomyslela, že niečo také vôbec existuje a teraz o tom uvažujem a beriem to ako samozrejmosť. Ach jaj...
Charlie musel zostať v nemocnici. Bol na tom horšie ako ja. Mal viacej zlomenín, pár puknutých rebier a menší otras mozgu. Jeho rodina sa dohodla, že Štedrý deň strávia s ním. Pod tým miniaturným stromček si nájde darček aj odo mňa.
Auto zastavilo a mňa sa zmocnila nervozita.
„Sme tu, Bells,” povedal Carlisle a usmial sa na mňa. Úsmev som mu opätovala, ale bola to len pretvárka. Cez to všetko som sa aj trochu bála.
Dvere sa otvorili a ani nie do sekundy má akési svalnaté ruky brali von. Celá hrôzou som začala kričať, ale on nie. Vytiahol ma z auta a silno ma objal.
„Sestrička!” vykríkol a zatočil sa so mnou.
„Nedýcham!” šepkala som.
„Ja viem, ani ja tomu nemôžem uveriť!” vypískol a jeho stisk ešte zosilnel.
Z dverí domu vyšla akási blondínka. „Emmett, mám dojem, že sa dusí.” Tá gorila zastala a položila ma na rovnú zem. Do pľúc sa mi začal vlievať vzduch a ja som skoro odpadla.
„Pardón,” povedal detským tónom.
Usmiala som sa naňho. „To nič.”
Postupne z domu povychádzali všetci ostatní a zoznámili sme sa. Tá blondínka bola Mishell, manželka Emmetta. Alice bola taký hravý škriatok plný optimismu a dobrej nálady. Milovala nakupovanie a to ma potešilo. Ostatní nad nami len krútili hlavami a dopĺňali to poznámkami typu: „Máš sa na čo tešiť.” Ja som tomu nechápala, ale nechala som to tak. Jasper bol krajší, než som si myslela. Ale keď som ho chcela objať, ustúpil a radšej mi len podal ruku. Dozvedela som sa, že abstinuje len veľmi krátko, a tak ma nechcel vystaviť zbytočnému riziku. Ja som to brala a s úsmevom som sa mu ospravedlnila.
Ale jeden člen rodiny mi tu chýbal. Nikde som tu nevidela Edwarda. Hmm, asi si niekam odskočil, pomyslela som si a radšej som to nechala tak.
Vstúpila som do toho nádherného domu a okamžite mi vyrazilo dych. Z vnútra bol ešte krajší, než z vonka. Bolo tu kopu moderného nábytku, ktorý krásne kontrastoval so staršími, pre mňa historickými, vecmi. Bolo vidieť, že Esme sa vo svojom obore vyzná.
„To je neuveriteľné!” vydýchla som užasnuto.
Alice sa usmiala. „A to si ešte nevidela svoju izbu!” povedala a už ma ťahala horu schodmi do izbičky na konci chodby.
„Bude sa ti páčiť. Je v tvojej obľúbenej fialovej farbe, zmiešaná s bielou a zelenou. Viem, znie to divno, ale je to krásna kombinácia. Ja...” To som ju už nepočúvala a išla som úplne iným smerom. Alice si to ani nevšimla a to sa mi hodilo. Chcela som vedieť, kto to je.
Z vedľajšej izby sa ozývali nádherne tóny klavíra a ja som bola ako v tranze. V živote som tú pieseň nepočula a to vo mne vzbudilo ešte väčšiu zvedavosť. Dvere do izby boli otvorené a ja som do nej nazrela. Za klavírom sedel akýsi chlapec. Mal modrú košeľu a čierne džíni. Vlasi mal bronzovej farby a jeho postava bola dokonalá. Nebol svalnatý, ale nebol ani vychudnutý. Bol presne ten typ chlapa, ktorý vám vybije dych a opantá vašu myseľ. A to, s akou láskou a fascinovanosťou sa dotýkal každej klávesy, ako si vychutnával každý tón tej skladby. My si budeme rozumieť...
„Hráš naozaj prekrásne,” povedala som s úsmevom. Rýchlo prestal a s vydesením sa na mňa pozrel.
„No tak, pokračuj!” pobádala som ho, ale on robil presný opak.
„Nie, to... Ja len...” nenachádzal slová a bol naozaj zlatý.
Pozrela som naňho. „Prepáč, dvere boli otvorené a hral si naozaj dokonalo, a tak som neodolala.”
Usmial sa na mňa a atmosféra sa aspoň trochu uvoľnila.
„Som Edward,” povedal a podal mi ruku.
„Bella,” odpovedala som a zopakovala jeho gesto. „Ďakujem, že si vtedy zavolal tú sanitku. Asi by som tu už nebola, nebiť teba.” Usmial sa a pokýval hlavou.
„Aj nabudúce. Teda, nie, že by som chcel aby si znova havarovala, ale... Ja len...” Bože, on je vážne taký zlatý!
„Chápem,” povedala som so smiechom.
Sadla som si za klavír a pokúšala sa napodobniť tú skladbu, ktorú hral. Celkom mi to išlo, ale bolo tam cítiť chyby.
Prisadol si ku mne. „Pozri, túto ruku daj sem a pritlač na basy,” povedal. Urobila som tak a neverila som vlastným ušiam.
„Znie to lepšie, však?” spýtal sa, ale brala som to ako rečnícku otázku.
A takto sme hrali asi dve hodiny. Musím povedať, že nám to spolu išlo dobre. Teda, myslím to hranie. V niečom vinikal on a v niečom zasa ja. Dopĺňali sme sa a to piesňam dodávalo istý šmrnc. Skončili sme pri mojej piesni. All I want for Christmas is you. Prekvapilo ma, že ju poznal.
„Máš dobré piesne,” povedal po chvíli. „Nie sú ako tie ostatné. Také povrchné a naspievané len pre peniaze. Máš rada to, čo robíš a v tom si odlišná od ostatných.”
Cítila som, ako sa mi červeň hrnie do líc, ale zároveň to vo mne vyvolávalo istý pocit šťastia. Bola som úplne zmätená zo svojich pocitov.
„Počula som o tvojom talente. Tak schválne, na aké číslo myslím?” Myslela som na jedno konkrétne číslo. 258 622.
Zasmial sa a pokojne povedal: „Dvestopäťdesiatosemtisícšesťstodvadsaťdva. Počet predaných kópií tejto piesne.”
Vyvalila som oči. „Tak to aby som sa mala na pozore.”
Zasmial sa a ja som sa k nemu s chuťou pridala.
„Inak, je šesť hodín a radi by sme začali s večerou,” ozvala sa od dverí Alice.
Teraz? pomyslela som si. Edwrad sa zasmial a ja som sa opäť červenala.
Neochotne som sa zdvihla zo stoličky a spolu sme zišli dole. Bola som milo prekvapená, keď som všade naokolo uvidela vianočnú výzdobu a uprostred miestnosti prestretý stôl. Zvláštne, som si istá že keď som sem prišla, nič z toho tu nebolo...
„Asi sme veľmi dlho kecali,” ozval sa mi pri uchu Edwardov hlas. Na toto by som si vedela zvyknúť.
Opäť sa zasmial a ja som si sľúbila, že na takéto veci už nebudem myslieť. Big brother ma stále vidí...
Všetci sme si posadali a ja som videla, že to jedlo jednia s obrovskou nechuťou. Po chvíli som to už nemohla vydržať a rozhodne som povedala: „Tak dosť! Ak vám to nechutí, nemusíte to jesť. Ja sa najem aj sama.”
„Ďakujem!” ozvalo sa zborovito a ja som sa zasmiala. Svoju včeru som poslušne zjedla a musela som uznať, že Esem vie naozaj skvelo variť.
Posadali sme si okolo telky a pozerali akúsi českú rozprávku. Myslím, že sa to volalo Tri oriešky pre popolušku. Bola to celkom pekná rozprávka a dokonalo sedela k Vianociam. Asi začnem české rozprávky viacej sledovať. Majú hlavu a pätu, na rozdiel od niektorých našich.
Potom sme spievali koledy a ja som sa až hanbila za svoj hlas. Bola som speváčka, každý pokladal môj hlas za Boží dar, no pri nich som sa cítila ako amatér. Esme ma upokojila a povedala, že je to jedna z upírskych vlastností. Ja som človek a mám hlas ako Whitney Huston. (Povedala ona.)
Bolo asi jedenásť hodín, keď sa vybrala na čerstvý vzduch. Sadla som si do kresla a omotala sa dekou. Bola zima a všetko bolo oblečené do bielej periny. Mesiac svietil a ja som mala slzy na krajíčku. Dnešný deň bol najlepší v mojom živote. Krajší darček som dostať nemohla. Bože, ďakujem ti. Nesmierne ti ďakujem! Usmiala som sa a kochala sa okolitou prírodou.
Onedlho som mala konce prstov úplne zmrznuté, a tak som sa pobrala do domu. No keď som otvorila dvere, zjavil sa v nich Edward, prehodil si ma cez plecia a hodil sa so mnou do snehu. Mala som ho všade! (Myslím ten sneh.) Za tričkom, vo vlasoch, v ponožkách... Samozrejme, Edovi som sa za to patrične odvďačila v podobe snehovej čapice na jeho dokonalo upravených vlasoch. Smiali sme sa, bláznili sa a robili snehových anjelov.
Keď sme toho mali dosť, kráčali sme k domu a pokúšali sa dostať zo seba tie tony snehu. No v tom sa Emmett a celá rodinka vyrútili z domu a to, čo Emmett zakričal, mi nahnalo strach ako nikdy pred tým. „Guľovačkááá!” A začalo sa to.
Boli sme v dvoch týmoch. Ženy proti chlapom. Ja som najviac triafala do Edwarda a do otca. A oni mi to so smiechom oplácali. Takto sme sa guľovali až kým sme nepadli na zem mŕtvi a celí mokrí. Bola mi neskutočná zima, ale kašlala som na to a len tak som ďalej ležala na tom mäkkom a mokrom snehu.
31. december 2010 – Nový rok
Na stole boli štyri fľašky šampanského a kopa sladkostí, chlebíčkov, zakúskov a podobných sprostostí, ktoré tu čakali len na mňa. Ak si myslia, že to všetko sama zjem, sú na omyle!
Postupne som sa tu zabývala. Brali ma už ako súčasť rodiny a ja som si ich neskutočne obľúbila. So všetkými som si skvelo rozumela, no najviac spoločného som mala s Edwardom. Ostatní z toho mali srandu a nevedeli sa dočkať nášho prvého rande, ktoré bolo v nedohľade. Ja s Edwardom sme to brali s rezervou, no vedeli sme, že nie sme len kamaráti. Bolo to čosi viac, než len to, ale báli sme si to priznať. Teda, ja určite.
Vonku už chalani pripravovali tie kopy pyrotechniky a my sme sa na tom len smiali. Boli ako deti, ale v tom spočíval ich šarm.
Keď bolo všetko prichystané, zobrali sme si do rúk poháre so šampanským a čakali na polnoc. Všetci sme stáli vonku a rozprávali sa medzi sebou.
„Tak ako, spokojná?” ozval sa mi od chrbta otcov hlas.
Otočila som sa a s úsmevom som ho objala. „Neskutočne!” Objatie mi opätoval a ja som zavrela oči. Túto chvíľu by som nechcela nikdy prerušiť, ale to je nemožné, keď sú vašimi súrodencami hyperaktívni upíri.
„Desať, deväť, sem, sedem, šesť, päť, štyri, tri, dva, jedna, hurááá!” vykríkli sme naraz a pripili si. Všetci poskakovali, naháňali sa, kričali a ja som sa na nich dobre zabávala. Niekto ma chytil za ruku a ja som sa prekvapene otočila. „Šťastný nový rok,” povedal Edwrad a objal ma. Zaborila som hlavu do jeho hrude a vdychovala jeho úžasnú vôňu. Venoval mi jemný bozk do vlasov a ja som prekypovala šťastím.
„Nezájdeme na kávu?” spýtal sa so smiechom. Tiež som sa zasmiala.
Áno, poslala som mu v myšlienkach. Naklonil sa ku mne a prisal sa na moje pery. Ozval sa potlesk a ja som sa začala v duchu smiať. Aby sa nezbláznili, pomyslela som si a Edwrad sa som mnou zatočil.
A od tej chvíle sme žili šťastne až do... no, naveky.

Autor: souteznipovidky, v rubrice: FanFiction jednodílné » Soutěžní povídky

Sdílet

Diskuse pro článek All I want for Christmas is you od LucyCull: