Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Soutěžní povídky » Ako sa stavia máj od Lisbeth

Dedinčania vravievali, že takmer nikdy nevychádza von. Že je namyslená a že stretávať sa s obyčajnými ľuďmi je pod jej úroveň. Niektorí tvrdili, že je duševne chorá, čím sa snažili ospravedlniť jej zvláštne zvyklosti a správanie. Iní vraveli, že je iba príliš plachá. Z klebiet a babských pletiek sa sotva vyvodzujú správne závery. Zvlásť, keď si každý svoje rozprávanie o čo-to prikrášli. A preto - ako to už býva zvykom - každý veril vlastnej pravde.

Oslnivá dievčina mu však nevenovala ani pohľad. Jej oči hľadeli veľmi ďaleko. A jeho na krátky okamih premohol pocit, že jej pohľad smeruje ďalej než sú hory zo zapadajúcim slnkom. Do minulosti. V tej chvíli sa mu zdala veľmi zraniteľná. 

Ako tam stál, uprostred cestičky vedúcej dole do doliny ku mlynu, a pozoroval ju, premkla ho zvláštna predtucha. Túžil jej zamávať, nejakým spôsobom ju utešiť, aby sa už ďalej netrápila. No ona len stála bez pohnutia a hľadela pred seba.

V tej chvíli sa ťažké závesy pohli a vedľa nej sa objavilo dievča. Bola drobná, menšia ako jej zlatovlasá kamarátka a hoci sa na ňu vôbec nepodobala, ich oči akoby boli jedny. Mala kratšie tmavohnedé vlasy rozlietané do všetkých strán. Krátkym pohľadom zavadila o prišelca, ktorý stál na ceste. Naklonila sa k svojej spoločníčke a rýchlym pohybom pier jej čosi šepla do ucha. Kráska zažmurkala, akoby sa práve prebrala z tranzu a odvrátila svoj pohľad od už takmer zapadnutého slnka.

V tom momente sa mládencove orieškové oči ocitli v zajatí tých jej. Sila pohľadu mu vyrazila dych. Chcel sklopiť zrak, usmiať sa, čokoľvek, čím by zmiernil tú náhlu prudkosť. No oči farby medu ho držali a nepustili. 

Tmavovlasé dievča štuchlo prstom do priateľkinho pleca, akoby chcelo naznačiť, že už stačí. V tej chvíli ako zlatovláska sklopila zrak, neviditeľné okovy, ktoré držali mládenca, povolili. No skôr než uhla pohľadom, skôr ako sa pozrela inam, sa usmiala. Bol to krátky úsmev a sotva patrný. Mladík sa pozrel hore, aby sa presvedčil. No okno bolo prázdne.

 

1. máj sa tradične niesol v znamení osláv. Ani zamračené nebo bez jediného slnečného lúča, nedokázalo pokaziť dobrú náladu dedinčanov. Hodovalo sa, tancovalo a spievalo. Stoly na dvore pred dedinským hostincom sa prehýbali pod váhou jedla a z pohárov sa lialo víno. Mládenci chodili od domu k domu a stavali máje svojim vyvoleným dievčinám. Uskutočňovali rôzne sprievody, pochody a veselými piesňami prejavovali radosť z víťazstva jari nad zimou. 

Aj on sa rozhodol, že svojej vyvolenej postaví máj.

Kráčal prašnou cestou, tou istou, akou aj včera a zastal presne na tom istom mieste, kde sa im stretli pohľady. Rukou si prešiel po tmavých vlasoch a pozrel smerom hore, či ju neuvidí stáť za oknom. Nebola tam. Okenice boli starostlivo zatvorené. Posmutnel, zvesil hlavu, ale stále dúfal, že ju dnes ešte uvidí. 

Od rána pomáhal svojim rovesníkom stavať máje pred radnicou a kostolom. Spoločne sa dohodli, ako to už na dedinách býva zvykom, že postavia máj na dvore každého slobodného dievčaťa.

A tak jeden mladý smrekový stromček, zbavený vetiev a drsnej kôry, niesli na pleciach aj k domu krásnej zlatovlasej dievčiny. Ako všetky ostatné, aj tento hýril farbami. Bol ozdobený stužkami a pestrými látkami.

Za zvuku piesní a tanca ostatných dedinčanov vošli cez nevysokú bránku do priestrannej záhrady. Pred nimi sa týčil drevený dom. Smerom na juh, neďaleko potôčka, ktorý vyvieral až niekde v studených horách, stála stodola, kde boli aj stajne pre domáce zvieratá a chliev pre ošípané, o ktoré sa starali pomocníci.

Menší vyvýšený kopec sa zdal byť vhodným miestom pre postavenie mája. Mládenci zložili stromček z pleca a rozložili stojan a drevené opory. Vysúkali si rukávy košiel a za spevu sa pustili do práce. Chladný májový vietor chladil ich spotené líca. Robota im išla od ruky. Spoločne sa chytili brvien, zapreli sa do nôh a tlačili vysoký smrek do vzduchu. 

A vtom sa mu šmyklo.

Zomlelo sa naraz niekoľko vecí. Stratil rovnováhu a ako padal chrbtom na zem, pustil oporu aby rukami zmiernil pád. To však nezabránilo zemskej príťažlivosti. Začul ako kamaráti volajú jeho meno, narazil chrbtom na zem, spravil kotrmelec dozadu a z kopca sa kotúľal dole k potoku. Drevenú oporu, ktorá mu vykĺzla z rúk, nestihol nikto z jeho kamarátov zadržať. A tak sa aj tá rozkotúľala dolu kopcom, zhodou náhod, tou istou cestou ako nešťastný mládenec. On sa naďalej kotúľal a takmer by narazil o kamenný múrik, nebyť jamy, ktorá bola prekrytá napoly spráchnivenými doskami. A práve tam - do jamy, stekal všetok odpad z maštale. Ako sa rútil cez záhradu, narazil na dosky zakrývajúce jamu. Tie sa pod jeho váhou prelomili a on čľupol do tmavej smradľavej tekutiny. Okamžite sa snažil vyliezť von. Len čo vykukol z jamy, zazrel ako sa naňho s buchotom valí rozkotúľané brvno, ktoré mu vypadlo z rúk. Stiahol hlavu a pritisol sa tak tesnej ku kraju jamy, ako to len išlo. Drevo bolo dlhé, no vhuplo do jamy tiež. 

Chlapci opatrne položili máj aj všetky zostávajúce opory do trávy a ponáhľali sa k nešťastnému mládencovi na pomoc. Ten ešte plával v hustej tekutine pomiešanej so slamou a odpadkami z kuchyne.