Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Živá nádej

08.12.2010 (15:00) • DarkPassion • FanFiction jednodílné • komentováno 0× • zobrazeno 1239×

"Nechala krídla tam hore, aby pomohla tu dole."

hudba

Stála na lúke a vítala nový deň. Vítala slnko a lúčila sa s mesačným svitom. Jej dlhé orieškové vlasy sa hrali s povevmi vetra. Oči jej žiarili šťastím a novým začiatkom. To dievča však nemalo meno, nemalo priateľov a nepoznalo zlo. Poznalo len živú nádej. Kľakla si do orosenej trávy a zhlboka sa nadýchla, vydýchla a celým svetom sa rozpútal silný vietor. Sušila slzy neba, i slzy ľudí na okolo. Nikdy nevedela, čo je to láska, no keď prišla, nevedela sa jej vzdať. Nechcela o ňu prísť, predať ju len tak niekomu, komu podľa nej nepatrila. Videla ho prvý raz tu na tejto lúke, chlapca s bronzovými vlasmi a utrápenou tvárou, tu kde ona začína nový deň. Stál tu a hľadal oslobodenie, myslela si, že ona je stvorenie, ktoré nemá určené poznať city. Nechala krídla tam hore, aby pomohla tu dole. Ľuďom opusteným a strateným. Prvý raz ho videla tam, nevedela spustiť oči, z človeka? Neverila... nechcela sa dopustiť niečoho tak... ľudského. Veď predsa ju učili, že ona pocity nemôže mať. Nemôže nikdy pocítiť ten hrejivý a doplňujúci cit lásky. On ju nemohol vidieť, natož cítiť. Mohol ju len počuť. Vravela mu, že musí ísť ďalej, dodávala mu silu, ktorú ona počas toľkých klamstiev strácala. Jej čistá duša pukala žiaľom, keď odchádzal. Keď vedela, že sa vracia do normálneho života. Zahrialo ju však, že práve ona mu pomohla, bola mu spoločnicou v najťachších chvíľach, no vedela, že ako láska prišla tak i odišla.Musela ostať sama na tej lúke. Stáť a vítať sa s novými dňami. Bez lásky, bez pocitov, len so živou nádejou. No, to dievča bez mena ďakovalo Bohu za možnosť spoznať tú vzácnu životodarnú tekutinu. Pocítila, ako sa jej živina lásky roztekala po celom tele, bolestivejšie bolo stratiť ju, ale i ona vlastnila spomienky. Každú temnú noc tu ležala a pozerala sa na hviezdy, ktoré vytvárali obrazce už niekoľko miliard rokov. Spomínala na jeho pochmúrnu tvár, na jeho slzy, a na jeho úsmev pochopenia a znovusebauspokojenia. Videla, ako jej láska znovu našla  zmysel života. Dievča bez mena ho už našla. Bol to deň a noc. Začiatok a koniec. Príchod a odchod. Našla ho a nikdy sa ho nechcela vzdať, lebo možno raz... raz príde znovu pocit, ktorý jej bude neznámy. Možno to bude zlosť, nenávisť, radosť alebo niečo úplne iné, ale prečo to neprežiť? Aj tak to raz musí pominúť tak ako všetko... tak ako my všetci.

Utekal som, musel som utiecť. Všetko, čo ma tam držalo, ma ničilo. Nie sú moja rodina, nepatrím medzi netvorov... nechcem ním byť! Utekal som a snažil sa prestať myslieť na veci, ktoré ma ničili, no stále sa mi pred očami prehrávali, ako filmová páska.

Vybehol som na lúku, kde som padol na kolená. Kričal som žiaľom a nenávisťou k samému sebe. Ako len môžeme existovať? Ako môžeme rozhodovať o konci života ľudských bytostí. Sme netvori, nikdy sme nemali existovať. Znovu som kričal do pázdneho priestoru. Povedzte mi, čo som. Nepotrebujem dýchať, čas pre mňa nič neznamená, nepoznám nikdy pocit, byť otcom. Tak aký zmysel má potom večný život, prečo ho všetci žijeme a berieme životy iným? Jediné, čo ma zaujíma... je krv. To ona mi vždy vie pomotať hlavu, mení ma na zviera, na netvora bez kúska ľudskosti, nenávidím toho démona vo mne a preklínam každého upíra na svete, preklínam samého seba. Keby Boh dal, smažil by som sa v horúcom pekle, radšej by som slúžil tam dole, ako byť navždy uväznený v tomto tele, byť kusom ovživlého kameňa.

„Prosím!“ zakričal som a zvalil sa do trávy. Poskytol sa mi pohľad na hviezdy. Keď som bol ešte malý chlapec, ocko ma vždy brával na kopec blízko pri dome, kde sme každú letnú noc pozorovali hviezdy. Moja obľúbená bola však iba jedna. Jej meno sme vybrali spolu s ockom. Volala sa tak jednoducho, no v tom mene sa skrývalo tak veľa, jej meno bolo Bella. Ocko vravel, že je to naša hviezda, hviezda našej rodiny. Vravel, že sa tam všetci raz stretneme.

„Poraď mi, poraď mi, čo mám robiť,“ šepol som, stále hladiac na tú jednu jedinú hviezdu.

„Neviň sa, neplač. Nerozlievaj slzy, prídu ti nazmar. Život skrýva krásne skrýše plné nádherných vecí. Veď rozhliadni sa, nevidíš tu krásu? Ten život okolo teba? Dostal si druhú šancu, tak ju využi, pomôž ľuďom okolo seba, chráň svoju rodinu.“ Zrazu som stál na nohách a rozhliadal sa. Nikto tu nebol, nikoho som necítil... len som počul ten hlas. Ten krásny a jemný hlas.

„Kto je tu!“ zakričal som, no všade bolo len to mŕtve ticho. Vzdychol som si, no ostal stáť. Neprekážalo mi to.  Rozfúkal sa jemný vánok a ten hlas mi znovu šeptal do ucha. Všade sa rozvírilo lístie a nebo zakryla clona oblakov.

„Zachránil si v sebe niečo dobré, nevidíš? Obviňuješ sa za veci, ktoré nemôžeš. Zachráň sa aspoň ty, využi svoj dar, pomáhaj. Bež domov... tajomný, prosím, chráň sa a zabudni...“

Kľačal som na zemi a tvár som mal skrytú v dlaniach. Má pravdu... Vstal som a chcel sa pobrať dmov no zastavil ma ten hlas.

„Zbohom.“

„Zbohom, Bella,“ šepol som a rozbehol sa za novým začiatkom. Predsa tu bola nejaká nádej.

Táto poviedka bola krátka, bála som sa ju aj zverejniť, no jedna dobrá priateľka ma prinútila a je to tu. Je to krátke, to áno, no sú to skôr moje úvahy, spojené s mojou fantáziou. Dúfam, že sa vám to aspoň trošku páčilo a neurobila som zo seba moc veľkú trapku... :P

Autor: DarkPassion (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Živá nádej: