Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Začiatok večnosti Alice v OU - 2. Časť

08.02.2010 (13:15) • Elanor • FanFiction jednodílné • komentováno 0× • zobrazeno 1164×

„Upírom som sa stal o štyri roky skôr ako ty, takže teraz sme rovnako starí z ľudského hľadiska, inak je medzi nami stále rovnaký vekový rozdiel, samozrejme. Premenil ma jeden z upírov Arovej gardy. On dokázal vycítiť talent a vo mne ho videl. Nevedel presne určiť, čo budem vedieť, ale bol si istý, že nejaké schopnosti mať budem. Len čo ma premenil, tak mi všetko vysvetlil - dôvod mojej premeny, pravidlá, ale hlavne jedno základné pravidlo. Vysvetlil mi, že som nesmrteľný a takmer nezničiteľný. Len čo som tú skutočnosť prijal, zaviedli ma do jedálne a tam som po prvýkrát ucítil vôňu ľudskej krvi. Asi vieš, čo sa stalo potom,“ spočiatku hovoril pokojne, no ku koncu som začala cítiť jeho nespokojnosť. Vôbec sa mu nepáčilo, že sa neovládol a zabil to dievča. Bolo mladé s dlhými čiernymi vlasmi a drobnou tvárou.

„Pripomenula mi teba a preto som sa snažil o to viac. Lenže, bol som novorodený a tak som nemal šancu.“ Videla som tú situáciu znova. Videla som jeho úsilie – márnu snahu.

„To nevadí, to sa stáva. Mne pomohlo to, že som počula jeho myšlienky,“ snažila som sa ho upokojiť. Sadla som si vedľa neho a objala ho. Najprv ten fakt prijal a upokojil ho, no potom si moju vetu v hlave opakoval znova a znova.

„Ty si odolala?“

Tak som mu vyrozprávala, ako som sa stala upírom ja a ako som si pred niekoľkými týždňami našla prácu.

„Som na teba hrdý,“ prezradil mi.

Zvyšok večera sme sa rozprávali. Bola som šťastná, že sme sa stretli, že mi pripomína, aká som bola, že mi radí, pomáha a usmerňuje ma. Prezradil mi aj, kam sa mám vydať, aby som Carlisla našla. Ale vraj by som sa k nim mala pridať až o taký rok, vtedy nastúpia do novej školy vo Forks.

Z jeho prítomnosti som bola úplne nadšená, nejako podvedome som vedela, že som s mojim veľkým bratom a že on ma pred všetkým ochráni.

„Ešte si mi nepovedal, kvôli akej schopnosti ťa hľadajú,“ spomenula som si.

„Dokážem sa zneviditeľniť. Po roku tréningu som dokázal zneviditeľniť ľubovoľné množstvo osôb na hocijakú vzdialenosť. Lenže, hoci ma nie je vidieť, upír ma môže cítiť a aj zraniť. Sú vidieť stopy v tráve alebo iné drobnosti, ktoré ma prezrádzajú. Potrebujem sa v tom ešte zdokonaliť a ak dokážem svojím nadaním zmeniť všetky upírske zmysli na bezvýznamné, budem v bezpečí. Nebudem ohrozovať svoju rodinu a konečne sa usadím.“

„To znie dobre,“ usmiala som sa na neho.

„Je to dobré, to áno, ale už by si mala ísť. Nie je so mnou bezpečne. Tvoja spoločnosť mi dodala energiu. Teším sa na naše ďalšie stretnutie.“

„Vyháňaš ma? Tak to je smola, ja nikam nejdem!“ zdôraznila som a začala sa smiať jeho výrazu.

Zavrčal a jeho čelo sa zamračilo ako obloha pred búrkou.

Okamžite vypadni z môjho bytu! – zavrčal, skočil ku mne a začal ma tlačiť k dverám. Mal však smolu. Začala som sa hrať na kameň, takže jeho snaha dostať ma z bytu vyšla navnivoč.

Stačilo niekoľko minút stáť v rovnakej pozícii a jeho to potom prestalo baviť.

„Nerobím to kvôli sebe, to všetko je pre teba – tvoju bezpečnosť – ale ty mi vôbec nepomáhaš,“ povedal smutne a zapozeral sa na mňa spôsobom, kedy by som mu všetko odpustila, s hocičím by som pomohla a nechala by som ho urobiť čokoľvek. Podľa myšlienok som to tak mala vnímať. Veď počkaj, ja sa nedám – hrozila som mu v mysli.

„Smola braček, tvoj domov je teraz aj mojim,“ odvetila som a ľahla si na gauč. Spokojne som zavrela oči a predstierala som spánok. Nikoho som, samozrejme, neoklamala, ale nechal ma aspoň chvíľu vydýchnuť.

„Tvrdohlavá, malá, otravná a ešte k tomu aj všetečná. Tomu sa hovorí vražedná kombinácia...“ mrmlal si, ale prerušil ho cengotavý zvuk, ktorého pôvodcu som našla ihneď. Zatvoreným oknom do nášho bytu vstúpila postava v čiernom plášti.

Zrazu sa všetko dialo akosi rýchlo.

Mám ho zabiť, ale prečo má spoločnosť? Cítim sladkastú vôňu. Ďalší upír? O čo sa snaží? – ten upír mal veľa otázok, ale akosi hnevom podfarbené myšlienky. Nemala som z neho dobrý pocit.

Alice, okamžite utekaj za mnou! Našli ma, teraz už vedia aj o tebe, hýb sa! – kričali na mňa druhé myšlienky, tentokrát známe. Rýchlo som poslúchla jeho príkazy a bežala som von. Neznámi nám bol v pätách. Utekajú, možno by som ich mal nalákať Demetrimu. Mal by ma čakať na okraji lesa smerom na západ. Alebo ho radšej naženiem priamo Jamesovi. Konečne sa k nám pridal aj ten, perfektne stopuje, tie jeho zmysli sú neskutočné. Ten by mal stáť na juhu. To sme asi nedomysleli, ak pôjdu na severo-východ, tak ich pravdepodobne nechytíme.

Áno, to bolo presne to, čo som potrebovala počuť – čo sme potrebovali pre vyviaznutie z tejto ošemetnej situácie.

Rýchlo som Viktora dobehla a ticho som mu zhrnula jeho myšlienky.

Si poklad, Alice – povedal mi nežne v myšlienkach a zamierili sme pre nich veľmi zlým smerom.

Kam to bežia, ach nie! Museli zvoliť práve tento smer? Snáď James zachytí, že zamierili nestráženým smerom a pôjde po nich. Predsa len sa s ním už stretol, mohol by vedieť, ako na neho.

„James. James! Ten z tvojich spomienok! On je tu,“ hysterčila som, ale len potichu.

„Neboj sa. Vieš čo? Pôjdeme si zaplávať. Je to celkom ďaleko, ale tak zmyjeme pachovú stopu. Na nás použijem svoj dar a tým pádom by nás nemusel nájsť,“ uvažoval nahlas.

Od nervozity som sa celá chvela. Zrazu som na svojej dlani zacítila jemný dotyk a následne aj zovretie. Viktor sa ma týmto gestom snažil upokojiť a ani jeho myšlienky neboli chaotické, bojácne. Skôr plánoval a uvažoval – teraz bol mojím presným opakom, ja som dokázala iba panikáriť.

Bežali sme, ako najrýchlejšie sme vedeli. Snažila som sa veľmi neobzerať, spomaľovalo ma to, ale keď som počula praskanie vetvičiek asi sto metrov od nás, tak som sa jednoducho neovládla.

Bež napred, Alice! Ja ho zdržím. A zneviditeľním ťa, tak budeš aspoň trochu chránená – usmerňoval ma, ale ja som odmietla. Nemôžem ho predsa nechať napospas tým dvom, vlastne trom upírom, ktorý prahnú po jeho smrti.

Ani na to nemysli, bež! Mňa nedostanú. Vieš koľkí sa už o to pokúšali? Nájdem si ťa – snažil sa ma upokojiť, ale ja som nemohla, jednoducho nie!

Už sme boli na útese, keď som za nami počula tri mysle. Každá patrila niekomu inému, avšak mysleli na to isté. Chytiť nás a potom buď zabiť, alebo len odviesť do Talianka.

Už sme tu! – pomysleli sme si obaja radostne.

Už ťa nemôžu vidieť, ale cítiť áno – poslal mi myšlienku tesne pred tým, ako mi zmizol z očí. Len vďaka svojej schopnosti som dokázala určiť, kde sa nachádza. A presne vďaka tomu to vedel aj James. Jeho zmysli boli dokonalé.

Zrazu do mňa Viktor strčil a ja som spadla z útesu. Let nebol dlhý, no moja myseľ začala pracovať na plné obrátky. Popri svojich myšlienkach som vnímala aj dianie na okraji zrázu.

Môj brat s veľkým úsilím zneviditeľnil kameň a hodil ho do mora opačným smerom, ako som bola ja. Snažil sa tým odlákať ich pozornosť, no oklamal iba jedného. James a Demetri stále stáli na svojich miestach a snažili sa zistiť jeho polohu. Vietor bol na jeho strane, takže jediné, čo na jeho prítomnosť mohlo upozorniť, bola tráva.

Moju pozornosť na chvíľu rozptýlil dopad do vody. Rýchlo som kopala nohami a inštinktívne som sa snažila dostať na hladinu pre vzduch.

Ale veď ja vzduch nepotrebujem a ešte k tomu sa prezradím. Možno by som sa nejakou obchádzkou mohla dostať opäť hore a pomôcť mu – premýšľala som a popri uskutočňovaní svojho plánu som sa opäť začala sústrediť na situáciu hore na útese.

Viktor práve odhadzoval kameň, okolo ktorého bola uviazaná jeho bunda. Z bračekových myšlienok som vycítila, že ju mal dlho a že je skrz – naskrz nasiaknutá jeho pachom. Preto sa nečudoval, keď oklamal samotného Jamesa, ktorý sa vrhol za bundou do mora. Kameň dopadol neďaleko odo mňa, tak som sa opäť musela sústrediť na svoje okolie. Najrýchlejšie ako som vedela, som sa pustila ďaleko od všetkých nepriateľov, dokonca aj od Viktora, no bola som pripravená sa vrátiť a ísť mu na pomoc.

Tu je tá jeho dlhovlasá krásavica – pomyslel si a plával mojim smerom. Čoskoro to však vzdal a vo vode začal hľadať Viktora. Bol si istý, že tu je, až kým nenarazil na jeho bundu. Mysľou sa mu prehnal zúrivý výkrik a ponáhľal sa späť k brehu.

Svoju pozornosť som opäť upriamila na dianie na útese. Viktor uháňal smerom do vnútrozemia ako najrýchlejšie vedel, no aj tak sa jeho náskok veľmi rýchlo skracoval. Traja nepriateľský upíry ho obkľúčili a on sa musel veľmi snažiť, aby im nevbehol priamo do náručia.

Musím mu pomôcť – rozhodla som sa a plávala som k brehu. Netrvalo mi to veľmi dlho, no aj tak už boli veľmi ďaleko, takmer som nepočula ich myšlienky. Rozbehla som sa za nimi a nedbala som na fakt, že už by ma mohli vidieť.

Už ho máme, teraz nám neujde! Ja vpravo, Demetri vľavo; taký bol plán. Nemôže utiecť najlepším lovcom. – počula som Jamesov hlas a preto som sa snažila bežať rýchlejšie, no už som rýchlejšie prepletať nohami nemohla.

Presne vo chvíli, keď som ich skoro dobiehala, sa mi ukázala hrozná scénka.

Nepriateľský upíry odetí v čiernom sa naraz odlepili od zeme a dopadli na čosi neviditeľné, čo okamžite stratilo rovnováhu a spadlo na zem. Podľa myšlienok ho chytili.

Nie! – pomyslela som si zúfalo a snažila sa ich od neho odtrhnúť. Len vďaka svojmu daru som im dokázala uštedriť nejaký ten úder a popritom sa uhýbať ich úderom. Na mňa šiel našťastie iba jeden, no aj tak som mala čo robiť.

Načo sem lezieš, sakra! Nezhodil som ťa z útesu z rekreačných dôvodov, ale...! – hneval sa na mňa Viktor v myšlienkach. Viac mi vyčítať nestihol, lebo sa na neho vrhli obaja upíry naraz.

Keby som jej aspoň videl poriadne do tváre, mohol by som Arovi povedať, koho hľadať. Ale tie jej vlasy, nič cez ne nevidím - premýšľal môj protivník a pri tom sa ma snažil dostať na lopatky. Samozrejme som sa nechcela nechať a tak som jeho údery odvracala a vracala.

Ticho, ktoré narúšali len jedny myšlienky bolo veľmi príjemné. Dovoľovalo mi sústrediť sa len na svojho súpera.

Počkať! Ticho? – uvedomila som si. Prestala som vnímať toho - hm, ako sa to volal? – Demetriho a rozhliadala som sa po okolí.

Kde je Viktor? – panikárila som a na poslednú chvíľu som sa vyhla upírovi, ktorý na mňa chcel skočiť a tak ma donútiť sa vzdať.

Rozbehla som sa naspäť k útesom, kde pachová stopa končila. Skočila som do vody, narýchlo som určila smer a plávala som, tak rýchlo ako som vedela, k najbližšej pevnine. Cesta mi trvala skoro deň práve preto, že som za sebou ani pred sebou nepočula žiadne myšlienky. Na jednej strane to bolo pozitívne – nikto ma neprenasledoval –, ale na druhej strane som nemala žiadnu motiváciu a preto som sa nedokázala viac ponáhľať. Každý pohyb ma bolel a moja nádej bola rovnako tmavá ako táto hlboká voda, v ktorej som plávala.

Viktor – to bolo jediné, na čo som dokázala myslieť.

A potom, potom prišla ďalšia, svetlejšia myšlienka, alebo skôr postreh – Pevnina!

Rýchlo som vyliezla z vody a utekala som pod stromy do tieňa, aby som na seba nijako neupozorňovala. Tam som sa zvalila na zem a aj napriek tomu, že som sa nemohla unaviť, som sa cítila vyčerpaná. Slnko práve zapadalo a ohlasovalo príchod noci. Pre mňa to znamenalo koniec druhého dňa bez Viktora.

Kde je? Dúfam, že ho nechytili!

Jasné, že nie! Ušiel im.

Dúfam, ale išla som správnym smerom?

Ak nie, tak ho definitívne stratíš – komunikovala som sama so sebou.

Len čo z oblohy zmizli posledné slnečné lúče, vydala som sa na prieskum pláže. Netušila som, kde som, ale to ma ani nezaujímalo.

Prešiel tadeto aj Viktor?

To bola myšlienka, ktorá ma nútila pokračovať v prehľadávaní pláže.

Áno, išiel! – zaradovala som sa, keď som zacítila jeho pach skoro päťsto metrov od miesta, kde som vyšla na pevninu ja.

Nasledovala som jeho pach a dúfala som, že ho nájdem.

A čas letel. Jediné, čo som robila bolo lovenie a stopovanie – a stopovanie a lovenie... A takto stále do nekonečna.

Koľko táto nezmyselná naháňačka trvá?

Áno, na to by som rada poznala odpoveď. Už to nie je o tom, že uteká pred nepriateľmi, on uniká predo mnou. K tomu medzi nami udržuje takú vzdialenosť, že mu nemôžem ani čítať myšlienky. Občas sa jeho pochová stopa prerušila a  skoro pol dňa mi zabralo, kým som ju znova objavila. Už sa to naučil ovládať alebo sa mu aspoň na chvíľu podarilo znehodnotiť ďalší upíry zmysel – čuch. Začala ma pohlcovať panika a zúfalstvo.

Slnko zapadlo a opäť vyšlo na oblohu. Mala som pocit, že som prebehla už celý svet dookola, ale nebolo to tak. Niekedy sme sa obrovským oblúkom dostali tam, kde sme už boli a keďže som nebola nijako skúsená v stopovaní, zmiatol ma.

A teraz, teraz som pocítila neskutočnú radosť. Mám ho, cítim ho, úplne tak isto, akoby stál vedľa mňa. Už ho mám! – pomyslela som si radostne – tento pocit som necítila tak dlho a teraz mi od neho takmer srdce podskočilo – a rozbehla som sa.

Toto miesto som okamžite spoznala. Bol to útes, na ktorom nás dobehli tí upíry a potom som stratila svojho veľkého brata.

Viktorova vôňa končila na kameni na okraji zrázu. Ležal tam papier, nenápadný a predsa viditeľný. Pocítila som bodnutie sklamania. Takže ho nemám, zase. Prišla som ku kameňu a sledovala, ako dôkladne zabezpečil papier, aby ho neodniesol vietor.

Po chvíli váhania som ho vzala do ruky a roztvorila.

Drahá Alice,

Nechápem síce, prečo ťa tak dlho bavilo ma naháňať, ale pochop, ja sa nevzdám. Budem utekať, až kým neuznáš, že nemá zmysel sa za mnou hnať. Vydaj sa, prosím, za Carlislom. Pozdravuj ho odo mňa a popros ho, či by sa mi o teba nemohol postarať. Je láskavý a pokiaľ sa tvoj apetít nezmení, isto ťa rád prijme.

Vážim si, že ti tak na mne záleží, ale to nič nemení na tom, že sa najskôr musím naučiť ovládať svoje schopnosti. To som ti už vravel a za tým si stojím. Skôr sa k žiadnej rodine nepridám. Ešte lepšie by bolo, ak by som si to s Arom nejako dohodol, ale nie som si istý, či to pôjde.

Vo chvíli, keď ma budeš najmenej čakať, sa objavím.

PS: Jediné, čo si na tebe všimli, sú dlhé čierne vlasy – urob s tým niečo, prosím.

Tvoj Viktor.

„Vyžívaš sa v písaní listov? Nemohol si mi to povedať osobne? Ak si to teda želáš, nechám ťa tak! Isto ti vadí, že nemáš nikoho vedľa seba! Nechaj teda svoju tvrdohlavosť, aby nás rozdelila! Vydám sa za Carlislom, ale ešte ťa pôjdem hľadať,“ kričala som hnevlivo. Potom sa mi podlomili nohy a spadla som na zem. Dlhú chvíľu som vzlykala, kým som neuznala, že je čas ísť v ústrety novému životu.

Kamže to idem?

Do Forks!

Ale ešte predtým do kaderníctva!

***

Zhrnutie

Autor: Elanor (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Začiatok večnosti Alice v OU - 2. Časť: