Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Zachráňte Bellu 2.

05.05.2010 (09:00) • Lettynka • FanFiction jednodílné • komentováno 0× • zobrazeno 1397×

Hudba

Bella

Zrazu som pocítila strašnú rezavú bolesť. Počula okolo seba krik. Bolesť sa stupňovala. Ja som horela. Určite som v pekle. Dostala som sa do pekla za to, čo som spravila. Boh ma pri sebe nechcel. Bolo to strašné. Akoby ma upaľovali. Kričala som, plakala, no neprestávalo to.

„Zabite ma, prosím, to bolí! Dooosť!“ vykríkla som. Skutočne sa to nedalo vydržať.

„Kľud láska moja, všetko bude dobré,“ počula som ten najkrajší hlas na svete. Bol to ON. Edward. Ale ako? Nestačí tým pekelným sviniam, že mi spaľujú celé vnútro, ešte mi aj privodzujú halucinácie. Krásne, ale bolestné halucinácie. Nechcela som ich!

Neviem, ako dlho to trvalo, ale bolesť prestala ustupovať od končekov prstov.

Konečne, pomyslela som si. No teraz sa všetka tá bolesť, všetky tie plamene sústredili na jednom jedinom mieste. V mojom srdci. To začalo neuveriteľne rýchlo tĺcť. Počkať, moje srdce stále bije? Ja nie som mŕtva? Hneď, ako ma toto napadlo začali byť údery pomalšie, postupne vynechávali, až ostalo moje srdce ticho. Žiadne bum – bum. Nič, len ticho. Teraz som už určite mŕtva.

„Prečo neotvára oči?“ začula som nádherný hlas. Ten hlas po ktorom som túžila tak dlho. Ten hlas, ktorý mi svojím zapretím lásky ku mne spôsobil toľko bolesti. Ten hlas, ktorý mi spôsobil toto celé. Spôsobil mi moju chorobu, moju smrť. Teraz som ten hlas nenávidela! Nechcela som ho počuť.

„Belli, otvor oči, prosím,“ počula som zvonivý hlások. Alice?! Čo tu robí? Bola som v takom pomykove, že som pomaly otvorila oči. To čo som videla ma udivilo. Videla som totižto všetko. Úplne všetko, tak zreteľne, tak ostro. Pozrela som sa na nich. Na ľudí, teda vlastne upírov, ktorí ma opustili. Boli ešte krajší. Rýchlo som sa posadila a objala Alice. Nie Edwarda, ale Alice. Jeho som si nechcela pripustiť. Nechcela som si pripustiť, že tu je. Snažila som si spomenúť na to, čo sa stalo. Bola som u doktora, mám rakovinu žalúdka, chcela som sa zabiť. Nie chcela, ja som aj skočila z toho útesu! Alice ma musela vidieť, musela ma zachrániť. A JEHO sem priviedli len výčitky svedomia!

„Zlatko, som rada, že si v poriadku, že ťa vidím, ale škrtíš ma!“ zašveholila mi Alice do ucha. Čo ju? Škrtím?

„Ako, ťa môžem škrtiť?“ spýtala som sa, ale ostala som udivená sama zo seba. Ten hlas... ten ani nebol môj. Všetko mi do seba zapadlo. Až som počula to cvaknutie v mojom mozočku. Som upír! To videnie, hlas, sila, rýchlosť... Som to, pred čím ma chcel ochrániť. No aj napriek tomu, stala som sa tým vďaka nemu! Až teraz som sa na neho pozrela. Jeho tvár bola utrápená, ale dobre mu tak. Vôbec mi ho neprišlo ľúto. Mohol za toto všetko jedine on. Áno, stále som ho milovala, no hnevala som sa. Vzhliadla som aj smerom k Jasperovi a Emmetovi. Emmett sa začal usmievať od ucha k uchu.

„Ségra, si v poriadku. Tak strašne rád ťa vidím!“ zaburácal a už som bola v jeho medveďom objatí.

„Aj ja teba!“ usmievala som sa, „ aj teba Jasper!“ dodala som a vzhliadla k nemu.

„Teraz sa hádam už aj môžeme objať, nebudeš ma chcieť zabiť, že?“ povedala som humorne a usmievala som sa pri tom. Jasper podišiel ku mne a objal ma. Už chýbal len jeden, ale na toho som sa ani nepozrela. Počula som ako sa posunula stolička. Postavil sa a ticho odišiel. Áno, bolelo to, no chcela som sa mu aspoň trochu pomstiť.

„Mala by si ísť na lov,“ povedala mi Alice, „poď vezmem ťa.“

Bála som sa toho lovu, no bolo to len o inštinktoch. Ani som nechcela veriť s akou ľahkosťou to šlo. Skolila som dve srnky a bola som plná. Vrátili sme sa do domu Cullenovcov.

„Idem sa osprchovať,“ povedala som a šla automaticky do Edwardovej kúpeľne. Bola som trochu od krvi a potrebovala som sa aj trochu upokojiť. Opatrne som vošla do izby. V kútiku duše som aj chcela, aby tam bol, no on tam nebol. Vlastne nebol nikde v dome. Cítila som iba troch upírov.

Po úžasnom kúpeli som sa vydala do obývačky. Začula som rozhovor ostatných.

„Napísala som list na rozlúčku,“ vravela Alice.

„A myslíš, že tomu uverí?“ pýtal sa Emmett.

„Už uveril. Síce trpí, rovnako aj Renné, ale myslia si, že to bolo kvôli tomu, že umierala,“ odpovedala znovu Alice.

„Alice, čo si spravila?“ až teraz ma napadlo, že som bola mimo, ani neviem koľko a otec s mamou ani nevedeli kde som.

„Bella, musela som napísať list na rozlúčku pre tvojich rodičov. Proste si sa nemohla stratiť na tri dni a potom sa pred nimi objaviť so žiarivo červenými očami a mať chuť ich zabiť. Musela som niečo spraviť!“ vravela mi Alice.

„Ale napísať im, že som sa zabila?“ spýtala som sa nahnevane.

„Lenže Bella, ty si si nedala námahu ani s tým, aby si im niečo napísala a skočila si. Takto aspoň vedia, čo sa s tebou stalo!“ odpovedala mi Alice tiež nahnevane. Mala pravdu, veď ja som im nič nenechala a skočila. Takto aspoň vedia, že už mi je dobre.

„Kde je Edward?“ musela som sa spýtať.

„Odišiel,“ odpovedal mi Jasper. Znovu odišiel. Znovu ma tu nechal.

„Bella, prečo si teraz smutná a sklamaná? Ani si sa na neho nepozrela, tak si myslel, že ho tu nechceš. A aj to tak vyzeralo,“ znovu prehovoril Jasper, ktorý cítil, ako sa cítim.

„Odišiel domov. Povedal ostatným, čo sa stalo,“ doplnila ho Alice.

Vracali sme sa späť ku Cullenovcom. Samozrejme autom, pretože by bolo pre ľudí na letisku a v lietadle divné, keby vidia niekoho s červenými očami a ešte čudnejšie, keby sa tam po niekom vrhnem. Bála som sa, ako ma vezmú. Hneď ako sme zastavili pred nádherným domom, podobným ako vo Forks, sa ku mne prirútila Esme a objímala ma.

„Vitaj zlatíčko. Som taká rada, že ťa vidím.“

„Aj ja som rada,“ odpovedala som po pravde a tisla si ju k sebe. Aspoň nejaká mama mi ostala. Pozrela som sa pri vchod, kde sa už Rose vítala s Emmettom a uvidela Edwarda. Keby mi srdce ešte bilo, určite by robilo, ako šialené. Stále som ho milovala, no nemohla som mu odpustiť, že ma opustil. V mojom vnútri sa bili dve časti môjho ja. Jedna mu chcela skočiť okamžite do náruče, ale druhá mu chcela uštedriť takú facku, že by si ju pamätal celú večnosť a následne ujsť od neho čo najďalej. Stáli pri ňom Rose s Emmettom a Carslislom. Podišla som k nim. Carlisle ma objal a privítal v rodine. Rose ma len sucho pozdravila a šla s Emmettom dovnútra. Rovnako učinili aj ostatní. Ostala som tam s ním stáť sama. Jeho tvár bola ubolená. Zdvihol ruku, akoby ma chcel pohladiť po tvári, no hneď ju zase stiahol.

„Si slaboch, ani len pohladiť ma nedokážeš!“ sykla som na neho nahnevane.

„Bells, ja...“ ani len nevedel čo má povedať. Nemo hľadel do zeme.

„Milujem ťa,“ povedal tak potichu, že to skoro ušlo aj mojim upírskym ušiam.

„Ako?“ spýtala som sa prekvapene.

„Milujem ťa!“ povedal už hlasnejšie a chytil mi hlavu medzi dlane, „milujem ťa, nikdy som ťa neprestal milovať!“ Bola som úplne v kýbli.

„Neverím ti!“ odsekla som mu, „jasne si mi povedal, že ma nemiluješ a nie som pre teba dosť dobrá!“

„Klamal som, klamal som, aby som ťa ochránil, aby som ťa ochránil pred týmto!“

„Ako mám vedieť, že teraz tiež neklameš?“ spýtala som sa ho. Chcela som tomu veriť, ale nemohla som. Jeho odpoveďou bol bozk. Nádherný precítený bozk, aký som od neho nikdy ešte nedostala. Silou vôle som sa od neho odtrhla.

„Ja nemôžem,“ povedala som a utiekla som do neďalekého lesa. Nevedela som, čo mám robiť. Potrebovala som o tom premýšľať.

Po dlhej dobe som prišla k záveru, že takto to nepôjde. Nedokážem mu veriť, aj keď veľmi chcem. Nedokážem byť s ním. Bez neho je to ťažké, ale s ním ešte viac. A tak som sa rozhodla.

Keď sa mi zmení farba očí a naučím sa ako - tak ovládať, odídem od nich. Vrátila som sa do domu a hneď sa na mňa vrhla Alice.

„Bella to nesmieš, on ťa skutočne miluje. Trpel a stále trpí!“

„Alice, ja už nedokážem byť s ním. Neviem, čo je pravda!“

Obchádzali sme sa, keď sme boli v dome, rozprávali sme sa len minimálne. Videla som bolesť v jeho tvári, no nemohla som sa k nemu správať inak. Snažil sa, ale po niekoľkých mesiacoch ho to prestalo baviť, lebo videl, že to nemá zmysel. Rovnako, ako aj ostatní. Dokonca aj rose ma chcela zlomiť, nech sa k nemu vrátim.

Zistili sme, že dokonale odolávam ľudskej krvi, takže s týmito vecami som problém nemala.

Farba očí sa zmenila, ľudskej krvi odolám s ľahkosťou. Nastal deň, keď som sa lúčila s mojou rodinou. Esme ticho vzlykala bez sĺz, Carlisle ma otcovsky objal, Alice ma nechcela pustiť, Rose ma tiež objala, dokonca aj Emmett bol vážny. A Edward? Ten bol strhaný. Priblížil sa ku mne.

„Smiem, aspoň posledný krát?“ spýtal sa s rozpaženými rukami. Ja som sa schúlila v jeho náručí, posledný krát vdychovala jeho vôňu. V tejto chvíli som pochybovala o svojom rozhodnutí. Nie, musím. Pobozkala som ho. Neodolala som. On ma prekvapene objal silnejšie, až som mala pocit, že ma rozdrví. Z posledných síl som sa od neho odtrhla.

„Zbohom,“ zašepkala som. Nielen jemu, ale aj ostatným. Otočila som sa a utekala čo najrýchlejšie do auta, aby som sa neotočila a nevrátila sa späť. Vyštartovala som v pred za novým životom.

...

„Zbohom,“ zašepkala som. Nielen jemu, ale aj ostatným.

„Nechoď, prosím,“ držal mi ruku a odmietal ma pustiť. V tejto chvíli som bola viac nerozhodná, ako za celý ten čas, čo sme okolo seba chodili a on sa ma snažil presviedčať o svojej láske.

„Bella?!“ zvýskla Alice, „ ty o tom premýšľaš!“

Nevedela som čo mám robiť. Edward si ma stiahol znovu do svojej náruče a začal ma bozkávať. Silno ma objal a nedovolil sa mi ani vymaniť sa z jeho objatia. Trochu sa odtiahol.

„Milujem ťa, zostaň so mnou, prosím,“ povedal a začal ma znovu bozkávať a hladiť po chrbte. A tak som ho objala aj ja a prsty vnorila do jeho nádherných bronzových vlasov.

„Áno, áno, áno,“ skackala okolo nás Alice.

„Bella ostane s nami, ostane s nami!“ trilkovala si pre seba.

A tak sme ostali spolu. Znovu som bola šťastná a aj Edward. Bolo nám spolu úžasne a žili sme si svoju večnosť.

Edward

Keď som videl, že ma dokonale ignoruje, vstal som a odišiel. Alice ju vzala na lov a ja som sa rozhodol odísť k Esme a Carlislovi. Nemohol som inak. Bolelo to ako sviňa, ale čo som mohol spraviť?

„Prečo si nešiel za ňou?“ spýtal sa ma Jasper.

„Nevidel si , ako sa tvárila? Ani sa jej nedivím. Keby ma ona opustila a povedala mi, že ma nemiluje, tiež by som nebol nadšený, keby ju vidím. Ublížil som jej najviac, ako sa dalo. Idem domov k Esme a Carlislovi. Pozdrav Alice,“ dohovoril som, ale zastavili ma Emmettove myšlienky.

„Zbabelec. Opustil ju a teraz ju opúšťaš znovu!“

„Emmett mohol by si láskavo prestať?“ zavrčal som na neho.

„Nie nemohol. Proste si zbabelý. Opustil si ju vtedy a opúšťaš ju aj teraz. Mal si ju objať, pobozkať, ospravedlniť sa, ale ty nie. Ty utekáš. Už zase!“ zrejme má pravdu, ale nemohol som inak. Na toto som mu neodpovedal a ušiel. Som zbabelec.

Keď som prišiel domov Esme sa ku mne prirútila a začala vzlykať.

„Edward, ty si sa vrátil. Tak strašne si mi chýbal!“ Na to boli už pri mne aj Carlisle s Rose.

„Emmett , Alice a Jasper sú vo Forks. Zachránili Bellu pred smrťou. Je z nej upír.“ Všetci ostali stáť ako obarení.

„Ale... ale veď šli nakupovať, či nie?“ pýtala sa rozrušene Rose.

„Nie, Bella bola v nebezpečenstve. Museli jej pomôcť. Umierala!“ dohovoril som a môj výraz sa musel skriviť do ešte bolestnejšej grimasy.  Zase tie ľútostivé myšlienky.

Keď dorazili Alice, Jasper a Emmett s Bellou, tak ju samozrejme Esme s Carlislom vrelo privítali do rodiny. Stál som pri vchode spolu s Carlislom a Rose, ktorá sa vítala s Emmettom. Pozrela na mňa. Jej výraz bol nedefinovateľný. Striedalo sa v ňom toľko emócií. Pristúpila k nám, aby sa pozdravila aj s Carlislom a Rose. Všetci odišli dnu, chceli nám dať aspoň trochu súkromia. Hľadeli sme  nemo na seba. Chcel som ju pobozkať, pohladiť, objať, povedať jej, ako veľmi ju milujem a nikdy som neprestal. Zodvihol som ruku, no tesne pri jej tvári som ju stiahol znovu k sebe.

„Si slaboch, ani len pohladiť ma nedokážeš!“ povedala mi podráždene. Cítil som toľko bolesti.

„Bells, ja...“ nevedel som čo ďalej, len som tupo hľadel do zeme.

„Milujem ťa,“ povedal som napokon tak potichu, že som to ledva počul aj ja sám. No ona niečo počula.

„Ako?“ spýtala sa neveriacky.

„Milujem ťa! Milujem ťa, nikdy som ťa neprestal milovať!“ to už som mierne kričal. Neverila mi.

„Klamal som, klamal som, aby som ťa ochránil, aby som ťa ochránil pred týmto!“

„Ako mám vedieť, že teraz tiež neklameš?“ na toto som nevedel ako odpovedať. Pobozkal som ju. Pobozkal som ju tak vášnivo, ako ešte nikdy predtým, lebo som si to nemohol dovoliť. V tom bozku bola všetka moja bolesť, láska, vášeň. Všetko, čo som k nej cítil.

„Ja nemôžem,“ odtrhla sa po chvíli odo mňa a ušla do lesa. Chcel som ísť za ňou, no Alice ma zastavila.

„Chce byť sama. Potrebuje rozmýšľať.“

„Je zmätená, nevie, čo cíti. Miluje ťa, no nevie ti odpustiť. Na jednej strane by ťa chcela pobozkať, objať a na druhej ťa pre fackať,“ povedal mi Jasper, keď som sedel už asi hodinu utrápene na gauči. Odrazu Alice vykríkla.

„Čo je Alice?“ spýtal som sa spolu s Jasperom. No v tom vošla Bella do domu a Alice sa na ňu vrhla.

„Bella to nesmieš, on ťa skutočne miluje. Trpel a stále trpí!“ Bola to pravda, ale čo chcela Bella spraviť?

„Alice, ja už nedokážem byť s ním. Neviem, čo je pravda!“ Nie! Ona chcela odísť. To nesmie!

Stále som za ňou chodil, pokúšal som sa ju presvedčiť o tom, že ju milujem, no ona stále pochybovala.

Po vyše roku, po tom, ako sme zistili, že perfektne odoláva ľudskej krvi, sa rozhodla, že nastal čas. Jej oči už dávno neboli krvavo červené, ale také isté karamelové, ako tie naše.

V deň, keď sa lúčila som myslel, že  zomriem. Už ju nikdy viac neuvidím.

S každým sa vyobjímala. Bolelo to. Aspoň som ešte niečo skúsil. Načiahol som k nej ruky. Chcel som ju posledný krát objať. Nebránila sa. Objala ma silno. Cítil som, ako vdychuje moju vôňu. Tak prečo odchádza? Z premýšľania ma vytrhol bozk. Pobozkala ma, tak úžasne. Bol som chvíľu v šoku, ale objal som ju ešte silnejšie. Potom sa odo mňa odtrhla.

„Zbohom,“ zašepkala, otočila sa, rýchlo nasadla do auta a odfrčala preč.

Padol som na kolená a vzlykal bez sĺz.

...

„Zbohom,“ zašepkala a chcela odísť, no ja som ju nemohol len tak pustiť.

„Nechoď prosím,“ skúsil som. Zahľadel som sa jej do očí.

„Bella?!“ zvýskla Alice, „ ty o tom premýšľaš!“

„Edward, pobozkaj ju, rýchlo!“ poslala mi Alice myšlienku a ja som tak ihneď učinil. Stiahol som si ju znovu do náručia a pobozkal ju. Nedovolil som jej vymaniť sa mi. Len som sa o kúsok odtiahol.

„Milujem ťa, zostaň so mnou, prosím,“ zašepkal som jej a znova ju pobozkal.

„Áno, áno, áno,“ skackala okolo nás Alice. „Bella ostane s nami, ostane s nami!“

Lenže to som ja už vedel vo chvíli, keď mi vplietla prsty do vlasov a bozkávala ma s takou istou láskou, ako ja ju. A keď som uvidel Alicinu víziu, bol som najšťastnejší upír na svete!

Po celú večnosť.

KONIEC