Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Všetko tip-top, pán Cullen II.

03.04.2015 (10:00) • VictoriaCullen • FanFiction jednodílné • komentováno 14× • zobrazeno 2811×

2. časť

V noci som nemohla spať. Neustále som musela myslieť na bezdomovca a ochrannú náruč Edwarda Cullena. Bol chladný, a predsa som sa v jeho objatí topila ako kúsok masla na rozpálenej panvici. Voňal sladko ako kvety, čokoláda a škorica. To spojenie vo mne vyvolávalo chvejivé vzrušenie, aké som ešte nikdy nezažila. A to bolo zlé.

Edward Cullen bol zadaný, ba dokonca sa mal tento víkend ženiť. Preto medzi nami nemohlo byť nič viac než vzťah medzi obchodníkom a klientom. Kvôli tomu som sa cítila trápne za svoje hriešne myšlienky, ktoré som nechcela  a nemohla mať, no ony aj tak nechceli odísť z mojej hlavy.

Hlasno som si vydýchla a ozvena v kostole to zopakovala. Hlasnejšie a ešte zúfalejšie. Sedela som v poslednej lavici – akoby som sa bála priblížiť ku krížu, kde by ma mohol zasiahnuť blesk – a uvažovala o svojom živote. Moji rodičia nikdy neboli nábožný a to sa odrazilo aj na mne. Nechodila som do kostola kvôli modlitbám či odpusteniu, no ako som nad tým uvažovala, tak by sa teraz jedna spoveď a odpustenie zišli. 

„Slečna Swanová?“

Obzrela som sa. Vedľa mňa stál kňaz, postarší muž v čiernych nohaviciach a košeli s tou ich malou bielou bodkou pod bradou. Na prepadnutých očiach mal okuliare.

„Dobrý deň, otče,“ pozdravila som ho a vyšla do uličky. „Prišla som kvôli zajtrajšej svadbe Stuartovcov. Chcela by som vás poprosiť, či by ste nemohli prísť o dve hodiny skôr kvôli nácviku. Nevesta je celá bez seba a pokiaľ to nebude dokonalé, asi ma pošle do...“ Zastavila som a na chvíľu strnula. Znovu som čakala na blesk, ale ani tento krát neprišiel. „Prepáčte, otče. Chcela som tým len povedať, že je to jej veľký deň a obe chceme, aby to bolo perfektné.“

Krátko prikývol. „Veľmi rád prídem, ak to pomôže. Len dúfam, že budúca pani Stuartová odpustila od svojej myšlienky mať na svadbe biele šaty. Predsa len bola už párkrát vydatá a aj keď sa ani s jedným z manželov priamo nerozviedla, Bohovi ani mne by sa nepáčilo, ak by na sebe mala farbu čistoty.“

Bohovi by sa nepáčilo viac vecí, otče. „Samozrejme. Nakoniec sme sa s Helenou zhodli na žlto-krémových šatách s ružovou mašľou na páse. Veľmi chce, aby ste ju oddali vy a preto nechce ísť proti pravidlám.“

„Som rád,“ usmial sa. „Chcete sa teraz vyspovedať, slečna Swanová?“

Otvorila som ústa a líca mi zružoveli. Tento boží muž mi čítal myšlienky.

 „Nie, ďakujem, otče. Nie som kresťanka, aj keď to musí byť fajn.“ Rozpriahla som ruky a pokračovala: „Veľké kostoly, Božie odpustenia za hriechy, ktoré môžete páchať do aleluja, raj, veľa lásky a tak. Tým teda nechcem povedať, že je to niečo zlé, ale... “ Nadýchla som sa, aby som zastavila svoje bláboly. Napočítala som do troch a pousmiala sa. „Prepáčte, ale ja na toto naozaj nie som.“

„To je v poriadku. Ľudia si o nás myslia aj horšie veci. Uvidíme sa zajtra, slečna Swanová. Dovidenia.“

Sotva som sa s ním rozlúčila, obišiel ma a zmizol v sakristii. Obzrela som sa cez rameno na oltár a na chvíľu naozaj oľutovala, že nie som pobožná. No hneď na to mi zazvonil telefón a všetky moje druhotné starosti vystriedali tie pracovné.

„Áno, Jake?“ zvolala som do telefónu vychádzajúc z kostola.

„Bella, nemôžem to nájsť. Som v nejakej divnej ulici s tromi domami a miestny mi tiež nevedia pomôcť.“

Prevrátila som oči. Väčšinou sa o ženách hovorilo, že nemajú zmysel pre orientáciu, ale Jake bol na tom ešte horšie. Vždy, keď musel ísť sám do terénu, sa stratil a ja som ho musela zachraňovať. Niekedy som mala dokonca pocit, akoby to nerobil naschvál. „Počkajte ma pri vstupe do mesta. Práve odchádzam z kostola.“

Súhlasil a zložil mi telefón.

Dnes som mala nabitý program a keby sa mi Jake včera večer ponúkol, že mi pomôže, asi by som to nezvládla. Okrem dokončenia svadby Stuartovcom sme ešte stále potrebovali opraviť altánok u Cullenovcov a veľa iných podstatných detailov, ale i maličkostí, ktoré dotvárali obidve svadby. V duchu som si rýchlo prebehla zoznam a zahnala depresívne myšlienky, že to nestíham. Všetko bude v poriadku, Isabella, ubezpečila som sa a nasadla do svojho Forda.

O necelú hodinu a pol som pred bielym nápisom Forks na zelenej tabuli zbadala svojho znudeného kolegu. Jake sa opieral o veľkú bielu dodávku remeselníkov, ktorých som si najala na opravu altánku, a nenútene s nimi konverzoval s jednou rukou zastrčenou do vrecka jeansov a v druhej držiac cigaretu. Tento zlozvyk som na ňom nenávidela, ale nikdy som mu to nepovedala.

Spomalila som auto a pár metrov od nich zatrúbila. Bolo to znamenie, aby nasadli a nasledovali ma. Jakeovi šklblo perami do úsmevu, keď dvíhal ruku k čelu a salutoval mi. ako keď podriadený zdravý svojho kapitána. Priviedla som ich až pred dom Cullenovcov a zaparkovala.

„Myslel som, že na teba budeme čakať večne, Swanová,“ podpichol ma Jake namiesto pozdravu. Vrátila som mu to v kyslom úsmeve a zoznámila sa s robotníkmi.

„Myslíš, že sú tí boháči doma?“ spýtal sa Jake po krátkej chvíli zízajúc na veľký dom.

Pozrela som sa jeho smerom. „Včera som im volala, ale možno zabudli. V dome aj tak nebudeme nič potrebovať, obídeme ho zo strany. Najskôr sa na to poďme pozrieť. Chcem, aby ste mi povedali svoj názor,“ otočila som sa na majstra. Skôr, ako som to však dopovedala, sa vchodové dvere otvorili a v nich sa objavila mohutná postava Emmetta Cullena.

„Meškáte,“ vyhlásil, len čo k nám pribehol. Ale nebol to vyčítavé. Vlastne všetko, čo vyšlo z jeho úst, bolo zatiahnuté vždy do žartu.

„Prepáčte, lenže niekomu by nepomohla ani mapa,“ odvetila som a veľavýznamne sa pozrela na Jakea. 

„Čo takto konečne prejsť k práci?“ podráždene odvetil a prekrížil si ruky na prsiach. Zasmiala som sa, lebo som vedela, že svoj hnev len hrá. Bola som predsa jeho najmilšia kolegyňa, samozrejme, že by sa na mňa nedokázal hnevať.

„Obídeme dom. Pán Cullen, mohli by ste nás viesť?“ vyzvala som Emmetta rovnako žartovne.

Emmett sa otočil a viedol nás okolo domu. Keď sme prechádzali popri garáži, dvere sa náhle zrolovali a so šmykom odtiaľ vyrazilo žlté porsche. Len na okamih sa môj pohľad stretol so šoférkou – drobnou ženou s krátkymi vlasmi. Mala rovnako bledú tvár ako všetci Cullenovci a vyzerala presne tak isto úžasne. Keď sa nám stretli pohľady, tvárila sa veľmi prekvapene. No hneď na to otočila auto a stratila sa v prachu.

„Ospravedlňte sestru. Prišla si po manžela a nejako to nedopadlo.“

„To bola Alice?“ Emmett prikývol.

„Nech sa páči. Záhrada v našom kráľovstve. Cíťte sa tu ako doma. Za okamih príde aj nevesta,“ vyhlásil a pobral sa naspäť do domu.

Podšila som k majstrovi a vytiahla svoje náčrty nového altánku. Prebrala som ich s nimi do najmenšieho detailu až pokým sme sa nezhodli na jednej ucelenej predstave. O necelú hodinu už chlapi doniesli nové drevené trámy, ktoré mali udržať strechu. Museli aj položiť novú drevenú podlahu, vybrúsiť balustrádové zábradlie a vymeniť sklo na streche.

„Mali by prísť do dvoch hodín,“ informovala som Angelu cez telefón. „Potrebujeme urobiť chodník a položiť nový trávnik. Ten, čo je tu tvorí skôr burina, než tráva.“

„Dobre. Odkážem im teda, nech kúpia pred odchodom nový. Dvadsať metrov štvorcových by malo stačiť, nie? Mimochodom, prídete s Jakeom na obed?“

Obzrela som sa na svojho kolegu, ktorý práve stál na rebríku a držal nový trám. V džínsoch a bielej košeli s vyhrnutými rukávmi vyzeral veľmi dobre a zároveň sa medzi tesárov vôbec nehodil. Doteraz som ho vždy videla len za počítačom a tam by mal zjavne aj ostať.

„Nie. Ja sa teraz vraciam späť do Seattlu. S pani Stuartovou idem na ochutnávku torty a zákuskov. Už som chlapom objednala obed z miestnej reštaurácie. Jake tu ostane, kým neskončia prácu, aby som sa nemusela báť.“

„Je to tvoj rytier na bielom koni, čo?“ podpichla ma Angie.

Pohrávala som sa s nutkaním prevrátiť oči v strop, keď z domu vyšiel skutočný rytier na bielom koni. Vlastne to bol Adonis so strieborným Astonom. Môj záchranca. Hneď za ním sa však vyrútila jeho polovička a majetnícky sa mu zavesila na krk, ako nejaký prívesok. Smutne som si povzdychla. Kiež by som mohla byť teraz na jej mieste.

Otočila som sa, aby ma pohľad na jeho krásne telo skryté pod modrým tričkom nerozptyľoval, a znovu som sa venovala Angele. „Najskôr Jake a teraz ty. Zdá sa mi, že čím viac času s ním tráviš, tým viac používaš jeho maniere. Prestaňte ma obaja podpichovať a radšej sa starajte o svoju prácu, jasné?“ Bolo to trochu drsnejšie, než som pôvodne zamýšľala.

„Prepáč,“ povedala som v zapätí. „Je toho na mňa teraz veľa. Zajtra je tá svadba Startovcov a ja sa nemôžem zbaviť pocitu, že niečo nevyjde. Helena navyše začala vymýšľať s tortou a keď sa jej dnes nebude páčiť ani príchuť ani vizuálne spracovanie cukrárov, tak...“

„Hej, Bella.“ Otočila som sa na Jakea. „Tamto je nevesta?“

Sledovala som jeho pohľad k Tanyi, ktorá prechádzala so svojim nastávajúcim popri altánku. Jeho a môj pohľad sa na okamih stretli, no ja som rýchlo uhla a prikývla Jakeovi.

„Hm. Pekná, ale na teba nemá,“ znalecky posúdil a znovu odišiel.

Jeho slová ma vykoľajili na toľko, že som nevedela, či sa mám smiať alebo červenieť. Miesto toho som však dúfala, že to Tanya Denali nepočula, ale ako som ju ukradomky skontrolovala pohľadom, pozerala sa priamo na mňa a veľmi nadšená nebola.

„Budem musieť končiť, Angie. Nie som platená za telefonáty. Uvidíme sa zajtra na svadbe. Príď včas, áno?“

Nepočkala som na odpoveď a zložila telefón. Čakal ma rozhovor ešte s budúcou pani Cullenovou, ktorá sa ku mne blížila rezkým krokom a so svojim tradičným povýšeneckým úsmevom.

„Slečna Swanová,“ oslovila ma teatrálne a ešte viac sa zavesila do Edwardovej ruky.

„Dobrý deň, slečna Denali. Pán Cullen.“ Krátko som prikývla.

„Chcem sa ospravedlniť za ten včerajšok,“ začala a ja som sa skoro rozkašľala od prekvapenia. „Boli sme dohodnuté a ako ma môj snúbenec informoval, váš čas je naozaj drahocenný, aj keď vám za to dávame celkom slušné peniaze. Dokonca by som povedala, že viac, než si taká obyčajná firma so Seattlu zaslúži.“

Tak fajn, už som nebola vôbec prekvapená. Samozrejme, že ma musela zvoziť. Pokiaľ mi nečítala myšlienky a nevedela, čo si myslím o jej nastávajúcom, tak som celkom dobre nechápala, čo jej na mne tak veľmi prekážalo. Na tvári som sa však aj napriek urážke snažila udržať profesionálny úsmev.

„Slečna Denali, chcela by som vám pripomenúť, že to vy ste ma tu chceli. O vašu svadbu som sa nebila, mám dosť iných. Ale keď už vaša budúca rodina prišla za mnou a slušne ma požiadali, aby som zachránila vašu svadbu s pánom Cullenom, neodmietla som.“

Tanya šokovane zbledla ešte viac a Edward vedľa nej sa uškrnul. Nevadilo mu snáď, že som práve zotrela jeho nastávajúcu? Naozaj mu na tomto manželstve vôbec nezáležalo? Tak prečo si ju, doriti, berieš! – chcela som skríknuť ale ovládla som sa. Pevnejšie som zovrela dosky a priložila si ich k hrudi.

„Dnes som sem zavolala robotníkov, ktorí opravia altánok, takže bude vyzerať ako nový. O pár hodín prídu aj profesionálni záhradníci, ktorý sa postarajú o nový trávnik a úpravu okolia. Na všetko bude po dnešný deň dohliadať môj kolega Jake. Pokiaľ budete mať nejaké pripomienky, obráťte sa na neho.“

„A kde budeš ty?“ spýtal sa Edward. Tanyu i mňa popritom veľmi prekvapil jeho dôverný tón.

„Zajtra ma čaká svadba Stuartovcov v Seattli. Nevesta má problémy s tortou, takže sa na ňu ideme pozrieť do cukrárne. Večer má rozlúčku so slobodou, ktorú mi dala taktiež na starosť, ale ešte predtým sa sem vrátim a skontrolujem výsledok.“

„Och, môj bože. Zlato, zabudli sme na rozlúčku,“ zaúpela Tanya. Chytila sa za vlasy a skríkla do domu meno Rosalie. Všetci robotníci na chvíľu zastavili svoju prácu a vydesene sa obzreli na Tanyu, ktorej hlas by sa dal prirovnať z rozbesnenému King Kongovi.

„Nepotrebujeme rozlúčku,“ namietal Edward.

„Ale potrebujeme. Je to súčasť svadby a ja chcem mať všetko!“ odvetila naštvane, no potom sa zas usmiala a pritúlila sa k svojmu snúbencovi. „Drahý, vybehneš si s bratmi aspoň do lesa. Nebude to nič zlé.“

Celkom som nepochopila, čo myslela pod spojením vybehnúť do lesa, ale nechala som to tak. V tejto situácii bolo lepšie držať sa od nej ďalej už len kvôli tým šialeným iskričkám, ktoré jej blčali v očiach.

„Tak dobre,“ rezignoval Edward a spustil plecia. Tou myšlienkou nebol nejako uchvátený, ale on nebol uchvátený z ničoho, čo sa týkalo jeho vlastnej svadby - ako som mala možnosť vidieť.

O chvíľu sa pri nás objavila Rosalie a ani ma nestihla pozdraviť, Tanya ju vzala za ruku a odtiahla bokom. Vydýchla som si, že som ustala túto búrku, ale ešte stále predo mnou stál Edward Cullen. Dokonalý model ženských časopisov. Jeden z tých, ktorý je vidieť na bilbordoch vo veľkomestách, keď prechádzate centrom. Vlastne nie. Edward vyzerá tak úžasne, že jeho plagáty by boli určite zakázané.

„Mohol by som sa prísť zajtra pozrieť?“ Vytrhol ma z myšlienok jeho hlas.

Zaklipkala som očami. „Kam?“

„Na svadbu Stuartovcov. Určite už máš všetko obsadené, ale ja nebudem zavadzať. Len by som chcel vidieť, ako vyzerá tvoja práca.“

Nebodaj ma aj ty chceš súdiť tak, ako Tanya? V hrdle mi navrela hrča. „Ja... neviem či... Asi to nebude...“

„Sľubujem, že tam nič nepokazím a ešte donesiem mladomanželom aj darček.“

Urobil psie oči, vďaka čomu sa mi zdal ešte rozkošnejší a nemohla som povedať nie. „Tak dobre. Tá svadba je vo vilovej štvrti v Seattli. Nájdete to rýchlo, len sa riaďte modrými balónikmi. Svadba sa začína o tretej.“

„Ďakujem.“

„Ale príďte včas. Nevesta nemá rada, keď niekto mešká. Čo mi pripomína, že už musí ísť. Dovidenia, pán Cullen.“

„Dovidenia, Isabella.“

Otočila som sa a zakývala Jakeovi, aby vedel, že odchádzam. Krátko odkýval a ďalej sa venoval svojej práci, do ktorej sa až prekvapivo zažral. Chcela som spustiť ruky s doskami, keď sa mi spolu s nimi potiahol aj gombík na košeli. Zanadávala som v okamihu, keď sa čierne koliečko zrútilo do trávi a mne sa otvoril hlboký výstrih.

„Stalo sa niečo, Isabella?“

Automaticky som sa otočila za svojim menom a jeho hlasom. So zdvihnutým obočím prebehol moju tvár a presunul sa nižšie, kde mu oči spočinuli na mojom výstrihu. Netušila som, čo všetko mohol vidieť, ale jeho horúci pohľad som tam jasne cítila – ak to bolo vôbec možné a nebolo to len v mojej hlave. Edward hlasno prehltol.

„Nič sa nestalo. Len malá nehoda,“ odvetila som rýchlo a červená ako paprika som si dosky pritiahla späť k telu.

Pri ceste k autu som nadávala na prekliatu pôdu, na ktorej majú Cullenovci zjavne postavený dom. Prečo by sa mi tu inak stávala jedna nehoda za druhou?

***

„Túto nie,“ ofrkla si pani Stuartová.

Zadržala som povzdych, ktorý sa mi drel z hrdla. Bolo by to neprofesionálne, aj keď som jej už mala plné zuby. Svadby som milovala, no občas sa stalo, že aj mne nejaká nevesta začínala liezť na nervy. Jasne som si spomenula na svoje slová, ktorými som za posledných pár dní bránila budúcu nevestu pred Jakeom, ale teraz som ich už ľutovala. Môj kolega mal, ako vždy, pravdu. Táto panička bola naozaj neznesiteľná.

Za tri hodiny sme dokázali prejsť všetky cukrárne v Seattli a ona sa stále nemohla rozhodnúť pre tortu. Nezaujímalo ju, že novú tortu jej stihnú spraviť len tak-tak. Helena Stuartová bola veľká labužníčka a veľmi si potrpela na vyberané jedlá, aj keď bola chudá ako prútik. Práve z toho dôvodu sme museli dať na zajtrajšiu svadbu nechať doviezť špeciálne sushi až z Japonska.

Žmolila som si ruky v lone a premýšľala nad tým, čo všetko som už mohla urobiť, kým som tu s ňou len strácala čas. A k tomu všetkému som sa mohla vrátiť späť ku Cullenovcom a pozrieť sa na nový altánok. Skontrolovať Jakea a robotníkov a Edwarda...

„Drahá, počúvate ma vôbec?“

Zamračila som sa nad svojimi myšlienkami, ktoré sa už zase chceli venovať tomu prekrásnemu chlapovi. „Samozrejme, Helena. Práve som uvažovala nad zmiešaním ovocnej s tamtou čokoládovou a musím povedať, že by to bola božská torta.“ Zatiahla som a ukázala na dve malé tortičky pred sebou.

„Myslíte?“ nedôverčivo nadvihla obočie, no nakoniec predsa len ochutnala z oboch tort naraz. Čakala a potom vydala spokojné zamrnčanie. Moja malá dušička konečne vydýchla úľavou. Umučenie sa skončilo, tlieskala si potichu tá malá beťárka.

„Máte pravdu, slečna Swanová. Ste úžasná.“

Sklopila som pohľad a líca mi zrumeneli. Veľmi dobre som to o sebe vedela, ale priamu pochvalu som znášala o čosi ťažšie. Keď sme dohodli s cukrárňou potrebné detaily – ako napríklad že tá torta má mať štyri poschodia, s čím cukrári ledva súhlasili, keďže ju museli dodať do zajtra - nasadla som s pani Stuartovou do svojho auta. Na polceste k ich domu sa znovu rozrečnila.

„Som rada, že som si na prípravu svojej svadby vybrala vás, slečna Swanová. Nie každý by zvládol takú náročnú úlohu. Ale vy ste šikovná a váš priateľ s vami musí byť veľmi spokojný.“

Pousmial som sa. „Ja nemám priateľa.“

„Naozaj?“ prekvapene zhíkla. „Ale to by ste mali mať. Určite po vás idú všetci muži z okolia. Ste mladá, krásna, šikovná a inteligentná. To sú vlastnosti, ktoré u každej ženy muž nenájde. To nie ste ani zamilovaná?“

„Ni-“ Nedokončila som. Myslela som si, že nie som zamilovaná, no pri jej otázke sa mi v mysli objavil portrét Edwarda Cullena a ja som si uvedomila, že nemôžem klamať. Aj keď bol zadaný a mal sa ženiť. Sakramentsky sa mi páčil. I keď láskou by som to zrovna nenazvala.

„Takže, kto je to?“ opýtala sa dychtivo. Zastavila som v kolóne áut, ktorá sa tiahla najskôr od nejakej autonehody, a skrivila pery.

„Nikto. Nie je podstatný,“ snažila som sa z toho vyvliecť. Lenže z kolóny sa ujsť nedalo a ani od Heleny, ktorá bola asi o tridsať rokov staršia než ja a teda aj múdrejšia. Čakala so zodvihnutým obočím, kým jej to vyklopím a ja som nemala na výber. Navyše, komu by to mohla povedať?

„Tak fajn,“ rezignovala som. „Je to jeden muž. Je veľmi krásny a milý. Nepoznám ho dlho. Vlastne ho nepoznám skoro vôbec, ale vždy, keď som vedľa neho, tak mám taký zvláštny pocit v tele, akoby ma niekto šteklil, a ťažko sa pri ňom sústredím.“

„Oh, rodiaca sa láska, aké nádherné,“ vydýchla. „Tak v čom je problém, slečna?“

„Ide sa ženiť. Už túto sobotu. A ja som tá, ktorá mu usporadúva svadbu,“ priznala som.

Helena Stuartová nasala vzduch a rázne pokrútila hlavou. „To nie je dobré. A on? Ako sa k vám chová? Tiež je nervózny, ako vy?“

Premýšľala som. Edward nikdy nebol nervózny, keď ma videl. Vlastne sa správal vždy veľmi elegantne ako pravý gentleman. Síce mal občas svoj skrat, ako napríklad vtedy pri vyberaní oblekov. Nič však nenasvedčovalo tomu, že by som sa mu páčila, okrem malých elektrickým impulzov, ktoré náš oboch občas zasiahli.

„Nie. Najskôr je to všetko iba v mojej hlave, pani Stuarová. Nechajme to tak. Pripravím mu svadbu, on sa ožení a život pôjde ďalej. Mimochodom, chcel sa prísť pozrieť na vašu svadbu, ako vyzerá moja práca vo finálnej verzii. Nebude vám to prekážať?“

„Ak zariadite stoly, nebude,“ súhlasila a ja som s neskrývaným úsmevom prikývla.

Podvečer som sa vrátila ku Cullenovcom. Altánok bol skoro dokončený, ešte chýbalo osvetlenie, konštrukcia pre kvety a nové schody. Chlapi mi sľúbili, že sa o to postarajú zajtra, pretože dnes na to už nevidia. Súhlasila som s nimi a pokynula im, nech sa zbalia. Potom som išla hľadať Jakea.

Sedel pri lese na spadnutom strome a pozeral sa na dom. V ruke držal termosku a z jej vrchnáka popíjal kávu. Posadila som sa vedľa neho.

„Unavený?“

„Nie. Ešte stále mám dosť sily na rozlúčku so slobodou. Ako sa má tá stará rašpľa?“

Udrela som ho do ramena. „Jake! Takto o nej nehovor. Náhodou, dnes bola celkom milá.“

„Samozrejme. Aj ty by si bola, keby máš večer rozlúčku, kde ťa budú obskakovať mladý zajačikovia. Ak by ste si to vymenili a ona by mala byť ako ty, skoro ani nespať len kvôli jej hlúpej svadbe, neprežila by to ani minútu.“

Zamrnčala som. Objala som ho okolo ruky a položila si mu hlavu na rameno. „Si zlatý, keď máš také ochranárske pudy. Normálne ťa nespoznávam, Jake.“

„Pre teba všetko, láska,“ zasmial sa. Prevrátila som oči v stop, lebo mi bolo jasné, že môj starý kolega je späť. Pozrela som sa na dom.

„A čo domáci? Všetko v poriadku?“

„V podstate,“ odvetil. Musela som ho donútiť, aby mi to vysvetlil. „Nevesta sa správala ako bosorka. Každú chvíľu okolo nás lietala na metle a pýtala sa na úplné hlúposti. Aj na teba. Vraj, prečo tu nie si s nami, prečo nepomáhaš. Kam si išla a prečo nemáš priateľa.“

Rozšírila som oči. „Čo si jej povedal?“

„Keď za mnou prišla asi piaty krát, už som to nevydržal a nechtiac do nej strelil klinec.“

„Jake!“

„Upokoj sa, vôbec ju to nebolelo. Síce mi nadávala chvíľu do blbcov, ale to prežijem. Ani jej to nekrvácalo, Is.“

Odtiahla som sa od neho a vložila si tvár do rúk. Perfektné. Už som videla, ako si všetko zlížem za Jakea u nevesty aj u jej snúbenca. Toto bolo príliš.

V dome som uvidela pohyb. Na hornom poschodí, v jednom z veľkých okien, som uvidela stáť Edwarda Cullena. Bol príliš ďaleko na to, aby som videla ako sa tvári, no prisahala by som, že nás pozoroval. Po chvíli sa zase stratil.

Jake do mňa štuchol. „Poď. Ešte nás čaká veľa práce,“ Podal mi ruku a postavil ma na nohy. Unavene som sa o neho oprela a dúfala, že prežijem najbližších tridsaťšesť hodín.

***

Hrala pomalá pieseň. Helena sa opierala do muža, ktorý bol možno v rovnakom veku ako ja, a už na prvý pohľad bolo jasné, že zaspáva. Bodaj by nie, keď vypila niekoľko fliaš šampanského a hrala sa s mladými striptérmi už niečo vyše štyroch hodín. V našej malej stávke s Angelou som typovala, že odpadne už oveľa skôr, ale táto postaršia žena mala evidentne výdrž.

Postavila som sa z kresla a obišla opité družičky nevesty, ktoré preberali najhoršie chyby svojich manželov. Otvorila som mini bar a vytiahla si čistú vodu. Bola som tu pracovne a preto som nepila, aj keď mi každá z tých desiatich žien, ktoré tu dnes večer boli, ponúkali minimálne dvakrát za noc víno alebo niečo tvrdšie. Napila som sa len raz, a to pri prípitku dole v bare.

Angela sa ku mne pridala. „Za chvíľu budú dve. Nemali by sme to už ukončiť?“

Skontrolovala som čas. Mala pravdu. „Dobre. Zaveziem Halenu domov a postarám sa o to, aby jej slúžka urobila kúpeľ. Vezmem aj dve hlavné družičky. Ty sa postaraj o zvyšok.“ Rozdelila som nám úlohu a Angie, ako vždy aj teraz, bez reptania súhlasila.

„Zavoláš aj Jakeovi, ako sa mu vedie so ženíchom?“

„Nie,“ pokrútila som hlavou. „Mal mi zavolať, keď tam skončia, ale ešte sa neozval. Takže tam radšej zájdem a rozpustím to. Vieš predsa, aký sú muži – nikdy nevedia, kedy majú dosť.“

Angie si povzdychla. „Takže sa ani túto noc nevyspíš? Ráno o pol piatej by si mala byť v prístave kvôli čerstvej dávke rýb a potom musíš ísť ešte do kvetinárstva po kyticu, vieš o tom, však?“

Unavene som zafňukala. Vedela som o tom, ale najradšej by som na to zabudla. Občas, keď sme toho mali naozaj veľa – ako teraz - som svoju prácu neznášala. Boli to hlavne tie okamihy, keď som kvôli rozmarom našich zákazníkov v noci nespávala a ťahala niekoľko dní s kofeínom.

„Až sa toto skončí, vezmem si dovolenku,“ odvetila som Angele. Prekvapene otvorila ústa.

„Čo to počujem? Bella Swanová si chce zobrať dovolenku?“

Prižmúrila som oči a naklonila hlavu. „Čím to je, že aj keď nie si s Jakeom celý deň, tak sa správaš ako on? To spolu chodíte?“

Vyprskla v smiech. „Zbláznila si sa? Jake a ja?“ Urobila grimasu a záporne krútila hlavou, no jej oči ju prezradili. Niečo medzi nimi určite bolo.

Ukončila som náš malý rozhovor a vrátili sme sa k práci. Striptérov som poslala preč a do svojho auta som naložila polo spiacu nevestu aj dve družičky, ktoré sa na moje veľké prekvapenie ešte dokázali udržať na nohách. Zaviezla som ich domov a postarala sa, aby Helena ráno nezaspala na svoju vlastnú svadbu. Potom som sa vrátila späť do rušného centra a vyhľadala bar, v ktorom dnes bola uzavretá spoločnosť.

Cez hlasnú hudbu som už z diaľky počula mužský rehot. V prítmí nočného klubu som videla dokonalé krivky niekoľkých tanečníc oblečených len v plavkách - ak sa tomu tak dalo hovoriť – ako predvádzali svoj striptíz priamo na pánoch. Pohľadom som našla v skupinke ženícha a zamračila sa. Na kolenách mu tancovala polonahá striptérka a pomaly ho vyzliekala. Nebránil sa jej, aj keď som sa nečudovala, pretože aj tak vyzeral, že napoly spí.

Rýchlo som prišla k nim a odtiahla ju preč. „To už stačí,“ zakričala som jej cez hluk. Žena sa mi vytrhla.

„Si nebodaj jeho manželka? Daj mi pokoj!“ skríkla na mňa s ruským prízvukom. Jej prudké správanie ma zaskočilo a zároveň prebralo z únavy, ktorá na mňa začínala doliehať. Chcela sa vrátiť späť k nemu, tak som sa jej postavila do cesty.

„Nie som jeho manželka, ale organizátorka jeho svadby. To ja vás platím, takže keď poviem stačilo, tak stačilo. Rozumiete?“ Žena si ma prezrela a zatvárila sa znechutene. Ale skôr, než mojim zjavom, to bolo mojimi slovami. Dozvedela sa totiž, že viac si už dnes nezarobí.

Keď sa otočila na odchod, obrátila som sa k ženíchovi. Konečne si ma všimol aj Jake a pribehol ku mne. „Bella, čo tu robíš?“ chcel vedieť.

„Jake, ty si pil?“ znela moja prvá otázka po tom, čo na mňa dýchol. Zacítila som whisky.

„Trochu. Prepáč, mal som zavolať, však?“

Nadvihla som obočie. Nemalo zmysel odpovedať mu, keď bol v takomto stave. Muselo to byť viac ako jeden pohárik, pretože mu líca horeli úplne načerveno. Zavrtela som hlavou a znechutene ho odstrčila. V hrudi som cítila obrovské sklamanie.

Podišla som k baru a kývla na barmana. „Budeme končiť. Mohli by ste vypnúť hudbu?“ poprosila som ho. On sa prekvapene usmial.

„Slečna Swanová?“

„Áno?“ odvetila som neisto.

„Nepamätáte si ma? To som ja, Rodger!“

Rodger-Rodger, lovila som v pamäti. Chvíľu mi trvalo, kým som si spomenula na otrhaného skoro tridsaťročného chlapa, v roztrhaných džínsoch a fialovým monoklom. Rodger bol ten zúfalec, ktorý si chcel na minulotýždňovej svadbe vyrezať srdce z hrude, pretože miloval nevestu. V tom hlúpom skutku sa mi podarilo zabrániť mu a z vďaky mi poslal tucet ruží. Alebo aspoň myslím, že mi nimi ďakoval.

„Áno, už si spomínam,“ opätovala som mu úsmev.

„Dostali ste moje ruže? Posielal som vám ich aj s odkazom, že by sme sa mohli stretnúť, ale neozvali ste sa.“

Takže neďakoval. Naozaj si to vtedy vysvetlil zle, ako povedal Jake. Dočerta. A ja hlúpa som mu zabudla zavolať a uviesť to na správnu mieru. Mimochodom, povedal posielal?

„Vy ste mi ich poslali viackrát?“

„Nedostali ste ich?“ Zamračil sa, až sa mu na čele vytvorilo niekoľko rovných čiar.

Zaškerila som sa. Popravde, som nevidela ani tie prvé, Jake ich po našom telefonáte hodil rovno do koša. A v posledných dňoch som aj tak viac času trávila v teréne, než v práci. Bolo možné, že by mi Jake zatajil ďalšie ruže?

Obzrela som sa cez plece a videla ho, ako sa snaží postaviť ženícha na nohy. Dnes ma sklamal a mala som pocit, že sa na neho nedá spoľahnúť. Ani som s ním nechcela hovoriť a preto som to dnes odmietala riešiť.

Mávla som rukou a ledabo odvetila Rodgerovi, že som v kancelárii aj tak nebola a zrejme ich len niekto prebral miesto mňa. To ho upokojilo a spokojne sa usmial. „Pošlem vám ďalšie.“

Chcela som protestovať, no za mnou niečo náhle buchlo a obaja sme sa otočili. Ženích sa neudržal na nohách – presnejšie ho opitý Jake neudržal – a sklátil sa k zemi ako hnilá hruška. Pribehla som k nim a oboch ich ratovala. Popritom som hromžila na svojho nezodpovedného kolegu a sľubovala mu, že ak sa ženích nespamätá a svadba neprebehne, zabijem ho. Jake sa mi snažil ospravedlniť, no ja som ho pár slovami uzemnila. Nenadarmo sa hovorí: pokiaľ niečo chceš poriadne, urob si to sám.

Privolala som tri taxíky, ktoré mali rozviesť jednotlivých hostí domov. Ten najmenej opitý mi spolu s Rodgerom pomohli potom dostať ženícha do môjho auta. Odviezla som ho domov a vďaka tým pár svalom na mojich rukách, som ho dostala aj do domu. Ešte šťastie, že to boli ďalší boháči, ktorí mali majordóma, ktorý sa o neho už postaral. Rodger sa síce ponúkol, že mi s ním pomôže, ja som však nechcela riskovať ďalšie zblíženie s tým chlapom. Nakoniec mi v aute ostal už iba Jake.

„Si zlatá, že ma zavezieš domov, Bella,“ povedal zo spania.

„Ty máš hlavne šťastie, že ťa nevyhodím pri diaľnici,“ zašomrala som si popod nos.

Zastavila som pred jeho domom, no kým som ho dostala do jeho bytu na treťom poschodí a uložila ho do postele, svoje rozhodnutie som vážne oľutovala. Na oplátku som mu aspoň budík nastavila na šiestu hodinu ráno a spokojne odišla domov. Nie však spať, ako pán hrdina. Len sa prezliecť a naliať do seba dávku kávy, aby som zvládla šoférovať do prístavu.

***

Hodinky na mojej ruke hlásili pol tretej. Znovu som sa pozrela na príjazdovú cestu, ale cukrárske auto som nikde nevidela. Miesto toho som videla biele balóniky rozvešané po každom strome vedúcom k domu od hlavnej cesty, videla som lupene ruží a spomenula som si, ako sme ich dnes rozhadzovali spolu s Angelou tesne pred príchodom hostí na svadbu Heleny Stuartovej.

Obrad sa mal čoskoro začať a Angela pomaly usádzala hostí. Všetko vyzeralo perfektne, až pokým mi nezavolali cukrári, že ich auto dostalo defekt, no pokúsia sa to opraviť a prísť včas. Nervózne som ich vyčkávala pred malou vilou a v rukách žmolila mobil. Zrazu sa mi z malého slúchadla v uchu, ktoré sme používali počas obradov, ozvala Angela.

„Bella?“

„Áno, Angie?“ odpovedala som.

„Hostia sú skoro usadený a na neveste sa dokončujú posledné úpravy. Už sa ti ozvali s tou tortou?“

„Nie, ešte sa neozvali. Riaď sa podľa rozvrhu. Dám ti vedieť, keď prídu.“

„Rozumiem,“ odvetila.

Vyšla som na cestu a zamierila k bráne. Opätky mi zapadali do mačacích hláv, ktorými bola príjazdová cesta vykladaná, a tak som si ich vyzula. Vyšla som na hlavnú cestu a náhle sa mi zastavil dych.

Predo mnou s pískaním bŕzd zastavil strieborný Aston Martin. Jeho vodiča som okamžite spoznala a srdce mi vynechalo úder. Vyskočil z auta a kým som stihla mrknúť, bol pri mne a zovrel mi plecia.

„Zbláznila si sa!“ skríkol. „Mohol som ťa zraziť! Nevyšla ti svadba, keď sa chceš nechať zabiť?“

Zamračila som sa na neho. Edward sa tváril, akoby ho nikto bodol ostrým nožom priamo do srdca – prekvapene a bolestivo – aj keď na mňa kričal. Vymanila som sa z jeho rúk a trochu odstúpila ku krajnici. Srdce mi ešte stále divo búšilo, no nebolo to kvôli tomu hlúpemu autu. 

„Svadba nevychádza práve podľa mojich predstáv, pán Cullen, ale zabiť som sa rozhodne nechcela,“ vysvetlila som mu. Neveril mi.

„Tak prečo máš vyzuté topánky. A prečo si vyšla na cestu?“

Povzdychla som si. Cítila som sa ako vo vyšetrovačke obvinená z vraždy. Ale s veľmi, veľmi sexy detektívom... „Topánky som si musela vyzuť, pretože by som si najskôr vyvrtla členok, kým by som prešla od toho domu až sem. A na cestu som vyšla len preto, že čakám na tortu. Cukrárom sa pokazilo auto a meškajú.“

Nervózne som prešliapla z nohy na nohu a otočila sa späť na ulicu. Nikto tam však nebol.

„Svadba sa ešte nezačala. Takže majú čas, nie?“ spýtal sa Edward. Premerala som si ho pohľadom a nadvihla jedno obočie. Naozaj nevedel, ako prebieha taká svadba a už vôbec nič zjavne nevedel o nevestách.

„Áno, ale ak sa nevesta dozvie, že niečo nie je v poriadku, začne panikáriť. Pred chvíľou si zmyslela, že sa jej nepáčia biele ruže vo výzdobe a skoro zrušila svadbu. A keď uvidí, že jej dokonalá torta nie je na svojom mieste...“ nedokončila som. Ani sama som si nevedela predstaviť jej paniku. Edward sa zasmial.

„Moje utrpenie vám príde smiešne?“ zarazene som sa opýtala. Zavrtel hlavou.

„Chceš, aby som ti pomohol? Ak nasadneme teraz do auta a pôjdeme cukrárom naproti, možno donesieme tú tortu ešte včas.“

To som nečakala. Chvíľu som si myslela, že si zo mňa iba uťahuje, no on sa tváril už absolútne vážne. S ľútosťou som popritom musela priznať, že táto možnosť mojej unavenej mysli vôbec nenapadla. No jemu áno a ponúkol sa úplne dobrovoľne. Malá Bella vo mne z toho plesala.

„Tak dobre. Ale rýchlo, prosím,“ súhlasila som a nasadla na stranu spolujazdca. Edward okamžite naštartoval.

„Tu doľava. Mali by byť blízko. Hľadajte ružovú dodávku,“ prikázala som mu po chvíli cesty. Minúty ubiehali a ja som začínala panikáriť. Nedostatok spánku, únava a stres si vyberali svoju daň na mojom pokoji. Zakašľala som.

„Čo sa stalo v noci? Nevyzeráš dobre, Bella,“ ustarane sa opýtal Edward. Skôr ako otázka, ma prekvapil jeho zastrený hlas. Pozrela som sa na neho. Mračil sa a pozorne ma sledoval. Bol neskutočne vnímavý, lenže už len kvôli jeho ustarostenému výrazu, som nemohla povedať pravdu. Naozaj mi nebolo dobre.

Zasmiala som sa a pokúsila uvoľniť narastajúcu napätú situáciu medzi nami. „Ďakujem za kompliment. To mi ešte nikto nepovedal.“

„Si bledá a máš kruhy pod očami. Nespala si.“ Nebola to otázka. Pýtal sa ma to dôverným tónom, akoby mi čítal myšlienky a presne vedel, ako sa cítim. To ma znepokojovalo. Kvôli nemu som mala pocit, že sa poznáme už niekoľko rokov a sme viac ako len náhodný okoloidúci či priatelia. A zároveň sa mi presne takéto správanie na ňom páčilo úplne najviac.

Zahryzla som si do pery. „Nespala som. V noci bola rozlúčka so slobodou, ktorá sa pretiahla. Hlavne u pánov. Mala som čo robiť, aby som ich dostala domov a potom poobede sem. Navyše sa pokazilo ešte toľko vecí a to sme sa ani nedostali k obradu.“

Edward sa náhle dotkol môjho líca. Jeho chladný, aj keď letmý dotyk, ma vzrušil a jemný elektrický impulz ma prebudil. Odhrnul mi pramienok vlasov z tváre a zastrčil ho späť za ucho. Ale popritom tam ešte na chvíľu spočinul a súčasne ma prepaľoval pohľadom. Sedela som stuhnutá na sedadle a bojovala sama so sebou sa na neho pozrieť alebo sa dotknúť jeho ruky. Odrazu ju však stiahol.

„Vidím dodávku,“ povedal a ten zázračný okamih medzi nami sa vyparil. Zastavil s autom pri krajnici za ružovou dodávkou. Vystúpili sme.

„Dobrý deň, som Bella Swanová, volali sme spolu.“ Predstavovala som sa za pochodu dvom mužom, ktorí stáli pri otvorenej kapote dodávky. Ten pomaly unikajúci dym sa mi nepáčil.

„Ah, zdravím. Prepáčte, za tie problémy. Snažíme sa to opraviť, ale budeme potrebovať viac času.“

To neboli dobré správy. Skontrolovala som hodinky. Obrad sa už musel začať a ja som dúfala, že Angela zatiaľ všetko zvládala. Obrátila som sa na mužov. Edward sa nenápadne postavil vedľa nich a pozeral sa na motor.

„Skontrolujem tortu,“ oznámila som im. Podišla dom zozadu k dodávke a otvorila ju. Predo mnou stála biela štvorposchodová torta s ružovými ružami na okrajoch. Navrchu bola zmenšenina nevesty a ženícha. Prizrela som sa bližšie a všimla si ako sa topia kvetované srdcia po bokoch. Prekonala som mierny infarkt.

„To auto tak ľahko neopravia,“ pripojil sa ku mne Edward. Hovoril to s absolútnou istotou, takže sa do áut zjavne vyznal. „Vezmeme tortu skôr, než sa rozpustí?“

„Do vášho auta sa nezmestí,“ pripomenula som mu.

„Bude to natesno, ale zmestí. Poď.“ Načiahol sa po tortu a skôr, než som ho stihla zastaviť, ju vybral z auta. Bola veľká a určite aj ťažká, avšak on s ňou obratne prešiel až k svojmu autu. Sadla som si späť na sedadlo a on mi ju položil na kolená. Mal pravdu, bolo to tesné, ale zmestila sa. Edward Cullen ma neprestával prekvapovať.

„Pôjdem pomaly,“ ubezpečil ma, keď naštartoval. Mali sme dôvod ponáhľať sa, no radšej prísť neskôr ako s tortou na šatách.

Keď sme prišli späť, svadba už bola v plnom prúde. Za pomoci niekoľkých čašníkov sa nám podarilo dostať tortu do kuchyne a tam opraviť roztekajúci sa marcipán. Potom sme ju dali na miesto do haly skôr, než sa svadba skončila a uvidela ju nevesta.

Odvtedy prebiehalo všetko podľa plánov, až pokým sme sa o ôsmej na chvíľu s Angelou nezastavili a posadili sme sa s ubolenými nohami k voľnému stolu na záhrade. Práve sa končilo malé občerstvenie a my sme mali chvíľu, kým sa všetci znovu nahrnú na parket k ľúbostným tancom.

Unavene som si položila hlavu na stôl a zakašľala. „Mám dosť,“ zafňukala som. Ešte nikdy som sa necítila viac vyčerpane.

„Nechceš ísť domov?“ navrhla mi Angela. Tvárila sa ustarane. „Všimla som si, ako dnes celý deň pokašliavaš. Navyše máš úplne rozpálené líca. Nemáš náhodou teplotu?“

Zamračila som sa na ňu, ale siahla si na čelo. Bolo horúce. „Som v poriadku, Angela. O desiatej Helena odchádza na svadobnú cestu a všetko sa skončí. Dovtedy to ešte vydržím.“Ubezpečovala som skôr seba, než ju. Načiahla som sa po pohár a napila sa studenej vody.

„Zajtra sa začneš naplno venovať prípravám na svadbu Cullenovcov, však?“ Pritakala som. „Jake aj dnes pomáhal robotníkom. Párkrát mi volal, vieš? Pýtal sa na teba. Žiarli. Vraj si ho ani raz neskontrolovala.“

„To bude tým, že som na neho naštvaná. Včera sa opil na rozlúčke so slobodou. A to mi mal pomôcť,“ objasnila som jej a zároveň bola rada, že som Jakea dnes ani nestretla. Len ťažko by som sa mu mohla pozrieť do tváre.

„Ah. To som nevedela. Zjavne si to ani sám nepamätá. Jake vie byť občas trochu prchký. Je ako dieťa.“

Uškrnula som sa. „Spýtam sa ťa ešte raz, Angie. Čo medzi vami dvomi je?“

Angela sa zháčila. Odtiahla sa na stoličke ako najviac to šlo a celá červená protirečivo krútila hlavou. „Nič. Vážne. Len občas chodíme na pohárik po práci. A párkrát sme boli na večeri.“

Ohromene som vypískla. „Čo znamená párkrát? A ako ste sa k tomu vlastne dostali, prečo o tom neviem? A prečo ste ma ani raz nezobrali so sebou?“

Angie previnilo sklopila pohľad. „Vieš, ty máš stále veľa práce, Bella. Nie že by sme ťa medzi sebou nechceli, ale s Jakeom sme občas radi, keď ideš domov skôr, aby si si odpočinula. Obaja vidíme, ako sa premáhaš, aby všetko vyšlo a sotva si niekedy nájdeš čas na jedno rande – veď aj toho Rodgera si poslala hneď dočerta.“

Povzdychla som si. „Takže hovoríš, že som workoholik?“

„Ten najväčší na svete. Kvôli práci nemáš žiadne iné záľuby ani partnerský život. Teda...“ Angela to práve prepískla, ale ja som to nejako neriešila. Mrzelo ma, že si toto o mne obaja mysleli. S ešte väčším zármutkom som však musela priznať, že mala pravdu. Nemala som priateľa, na rande som naposledy bola na strednej škole a čo sa týkalo mojich záujmov, nezaujímalo ma nič viac, než príprava svadieb.

„Choď dočerta!“

Otočila som sa na hlas Heleny, ktorý ma vytrhol z prichádzajúcej depresie. Vyšla na záhradu aj so svojim manželom, ale netvárila sa ako šťastná nevesta. Skôr ako namosúrená bosorka na metle.

Postavila som sa a všimla si, že všetci hostia ich prekvapene sledujú. „Helena,“ zvolala som na ňu. Nezastavila sa, len ďalej utekala pred svojim manželom a obaja sa nám stratili za rohom z dohľadu. 

„Čo sa mohlo stať?“ opýtala sa ma Angela. Nevedela som. Hostia si začali šuškať a ja som nechala Angelu samú. Rozbehla som sa za mladomanželmi, aby som mohla ratovať ich manželstvo. Každá bunka v mojom tele popritom dúfala, že to nie je nič vážne a nepokazia mi tým moju idylickú predstavu o láske.

Po polhodine som sa vrátila späť na záhradu. Ruky sa mi potili a zalieval ma studený pot. Helenu som nikde nenašla, aj keď som prehľadala snáď každý kút v dome i vonku. A jej manžel akoby sa taktiež pod zem prepadol. Atmosféra na záhrade v tom okamihu bola už taká hustá, že sa v nej nedalo ani dýchať. Hostia sa nebavili a všetko nasvedčovalo tomu, že sa oslava chýli ku koncu.

„Možno by sme všetkých mali poslať domov,“ navrhla mi Angela. Tiež sa nervózne obzerala a nevedela, čo robiť.

„Nie. Určite išlo len o malé nedorozumenie. Keď ich nájdem, všetko sa vyjasní,“ ubezpečovala som ju a márne sa snažila nájsť Helenu. Miesto nej som našla Edwarda. Nevidela som ho od tej veci s tortou a tak ma veľmi prekvapilo, že tu ešte stále je.

„Všetko bude v poriadku, Bella,“ povedal s istotou, ktorej sa len ťažko dalo neveriť. Neveriacky som sa na neho pozrela. Ako mohol niečo také vedieť? Usmial sa a ležérne si zastrčil ruky do vreciek. „Nevesta zistila, že jej manžel stratil obrúčku. Hral sa s ňou tu na záhrade, keď mu vypadla a v tej tme ju už nenašiel. O nič viac nejde,“ povedal.

Spadol mi kameň zo srdca, ale jeden menší tam ešte ostal. „Mali by sme ho nájsť,“ zavelila som a už-už sa chcela vrhnúť na kolená a hľadať, keď ma Edward chytil za ruku a ešte viac sa usmial.

„Už som ho našiel a zaniesol ženíchovi. Teraz sa niekde udobrujú, takže je všetko v poriadku.“

Nevychádzala som z úžasu. Mohol byť Edward Cullen ešte viac dokonalý. Nie. Už teraz bol vysoko za hranicou. On bol skutočne pán božský.

„Angela, čo myslíte? Mohol by som teraz dostať nejakú odmenu a zatancovať si s vašou šéfkou?“ opýtal sa. Vrhla som na Angelu varovný pohľad. Ale ona sa iba lišiacky uškrnula a súhlasila. Edward ma vzal za ruku do stredu parketu a pokynul hudobníkom.

„Nikto netancuje,“ upozornila som ho. Na parkete sme boli naozaj sami. Všetci ostatní ešte stále postávali opodiaľ a po tom výstupe mladomanželov zjavne nevedeli, čo robiť. Ozvala sa romantická melódia. Edward mi jednu ruku položil na pás a druhú mi zodvihol do výšky.

„Neboj sa. Začnú znovu tancovať, keď sa nálada trochu uvoľní,“ uisťoval ma.

Hýbala som sa do tempa, ktoré udával môj skúsený tanečník, ale stále som bola akási strnulá. Čakala som, či sa potvrdia jeho slová a nevedela sa uvoľniť. Sama s ním na parkete som sa cítila celá nesvoja. Navyše som mala čierne svedomie z toho, že tancujem s týmto božským Adonisom, ktorý však bol už zadaný. Nakoniec som ho umlčala slovami, že Edward mi dnes naozaj pomohol a toto si sám vyžiadal ako odmenu. Tým som si nad celou záležitosťou umyla ruky.

„Vidíš?“ povedal po chvíli. Pridal sa k nám ďalší pár a skôr, než som sa nazdala, boa zábava znovu v plnom prúde.

„Náhoda,“ šepla som si popod nos. Edward to počul a zasmial sa.

„V tom zhone som ti ani nestihol povedať, aké máš nádherné šaty, Bella,“ šepol mi do ucha. Jeho sladký dych na zátylku ma príjemne prekvapil a pošteklil. Zadržala som vzrušené zachvenie.

„Aj vy vyzeráte dobre, pán Cullen,“ odvetila som. Aj keď slovo dobre bolo prislabé. Vo svojom obleku s bielou košeľou bez kravaty vyzeral lepšie než kedykoľvek predtým. Jeho zjav sa mi zdal byť snom. Veľmi reálnym a nádherným snom.

Ťažko vydýchol. Niečo sa mu nepáčilo. „Budeš mi už konečne tykať? Nie je to žiadna hra, prisahám. Len by som chcel, aby si nebola taká odmeraná.“

Zarazila som sa uprostred tanca. Pripadala som mu byť odmeraná? Veď ja som bola tá, ktoré po ňom najviac túžila, mala som o ňom šialené predstavy a nezáležalo mi na tom, že je už má priateľku. Snažila som sa to nedávať najavo, ale určite som nebola odmeraná.

Jeho slová ma zasiahli, no pohla som sa ďalej do tanca a hrdo som vztýčila bradu. „Aj ty vyzeráš dobre, Edward. Tak čo, je to už lepšie?“

Roztiahol pery do širokého úsmevu. Spolu s jeho chlapčensky rozstrapatenými vlasmi bol ešte viac neodolateľný. Ale v očiach mu hrali iskričky. Náhle mi vtisol malý bozk na čelo ako odmenu a ja som si to v tom okamihu uvedomila. Moje vykanie bolo posledným múrom medzi mnou a ním, ktorý ešte stál. Robil z nás obchodníka a zákazníka. Len vďaka nemu som si pri ňom ešte dokázala udržať profesionálne správanie. A ja som ten múr práve strhla.

Pritiahol si ma bližšie a objal ma okolo pása. Celá som s rozochvela ako lístok v silnom jesennom vetre. Jeho blízkosť som si náhle začala uvedomovať každým pórom na svojej pokožke. Cítila som dokonalé spojenie škorice a voňavých kvetov. Bol chladný a zároveň nežný.

Ruky som mala opreté o jeho hrudník. Cítila som každý sval, každú tehličku jeho dokonalého tela. A to ma privádzalo do vytrženia. Chcela som ho objať a už nikdy nepustiť. Bolo to to, po čom som túžila odkedy som ho po prvý krát uvidela. Ale zároveň ma jeho blízke správanie vyvádzalo z miery.

„Dnes to bolo náročné. Takže ak chceš, môžeš zavrieť oči a odpočinúť si. Keď budeš padať, zachytím ťa,“ zašepkal mi do ucha. Nemohol vidieť šokovaný výraz mojej tvári a tak som sa pokúsila odtiahnuť, ale on mi v tom zabránil. Navyše ma donútil oprieť si hlavu o jeho huď plece.

„Nie, som v poriadku,“ odporovala som mu.

„Celá horíš. Si prepracovaná. Bella, oddýchni si. Potom ťa zaveziem domov.“

Už som viac nedokázala odporovať. Rezignovane som si vydýchla. „Ale iba na chvíľu, kým neskončí pesnička,“ odvetila som a tým dala samej sebe ultimátum. „A domov pôjdem sama,“ dodala som. Vo vlasoch som cítila, ako sa usmial.

Pieseň skončila prirýchlo. Nechcelo sa mi od neho oddeliť a ani on ma nepúšťal. A tak sme spolu tancovali ešte jednu a potom ďalšiu a ďalšiu pesničku. Pri piatej som to prestala počítať a prestala som si v duchu hovoriť, že je čas ísť. Len som sa viac uvelebila v jeho náruči a Bella vo mne spokojne priadla ako mača.

„Helena mi niečo povedala,“ začal náhle. „Máš ma rada, Bella?“

Zastavila som. Neschopná pohybu. Neschopná sa nadýchnuť. Zakorenila som do podlahy ako strom. Spomenula som si na svoje slová, ktoré som včera adresovala Helene v aute, keď sme sa vracali z ochutnávky torty. Síce som jej priamo nič nepovedala, ona si to najskôr vysvetlila po svojom. A teraz som mohla len hádať, čo povedala Edwardovi.

„Čo je to za otázku?“ opýtala som sa a hlas mi poskočil o oktávu vyššie.

„Len odpovedz. Máš ma rada?“

Nemohla som mu odpovedať. Nie, pokiaľ som mu mala robiť svadbu s čistým svedomím. Nie, pokiaľ som nechcela klamať.

„Musím ísť domov, Edward.“ Snažila som sa od neho odtiahnuť, ale on ma nepustil. Pritiahol si ma naspäť a zložil si hlavu na moju. Znehybnel.

„To je po prvý krát, čo si mi povedala menom. Prepáč, ak som ťa svojou otázkou prekvapil, Bella. Odveziem ťa domov. Nepustím ťa šoférovať, pretože si unavená a najskôr máš aj teplotu. V takomto stave by si mohla niekde havarovať.“ Odstúpil a pustil ma. „Choď povedať Angele, že odchádzaš. Počkám ťa pred domom.“

Po tých slovách odišiel a nechal ma šokovanú stáť na parkete. Ešte dlho mi trvalo, kým som bola schopná pohnúť sa. Dotackala som sa k Angele a oznámila jej, že odchádzam. Na jej otázku ako to išlo s Edwardom som radšej neodpovedala. Chcela som už byť v bezpečí domova. Napadlo ma, že sa na neho vykašlem a nasadnem do svojho auta. Lenže to bolo už na prvý dojem hlúpe, ba až detinské. Navyše, bez ohľadu na to, čo za absurdnú – aj keď veľmi trefnú – otázku sa ma spýtal, len ma chcel gentlemansky odviesť domov. Nešli sme sa spolu vyspať.

Edward na mňa skutočne čakal pred domom. Chvíľu som váhala, kým som mu podala ruku a nastúpila do auta. Zapol mi pás, na čo som prevrátila oči - nebola som predsa malé dieťa. Potom nasadol vedľa mňa.

Už po prvej minúte som očakávala, že sa bude dožadovať odpovede na svoju otázku. On však mlčal. Len ja som ho občas nasmerovala do tej správnej ulice až ku svojmu bytu. Medzitým som sa načiahla po rádiu, aby medzi nami nebolo také trápne ticho. Zapla som prehrávač, kde sa ozvala nejaká milostná pieseň z deväťdesiatych rokov. Zahryzla som si do pery.

Text obsahoval vyznania lásky i romantický opis milovania. Červenala som sa z toho ako paprika. Medzi nami sa rozhostil elektrický náboj, ktorý bol horší, než kedykoľvek predtým. Edward pootvoril okno, aby sa do auta dostal čerstvý vzduch, za čo som mu bola nesmierne vďačná, ale nepomohlo to. Ledva som mohla dýchať. Dlane sa mi potili v lone a šaty lepili na stehná. Premáhala som túžbu znovu sa ho dotknúť. Už len pri tej spomienke na jeho dych v mojich vlasoch a nežnú náruč, mi srdce išlo vytĺcť dieru do hrudného koša. Preto som bola neskutočne rada, keď som mu mohla oznámiť, že môže zastaviť.

Vystúpila som z auta skôr, než mi stihol znovu otvoriť dvere a do pľúc nabrala čerstvý vzduch. Ustúpila som niekoľko krokov od neho, aby som sa ocitla v bezpečnej vzdialenosti a usmiala sa.

„Ďakujem za pomoc s tortou, s prsteňom, aj za odvoz. Neviem, čo by som si bez teba dnes počala. Dobrú noc, Edward.“ Rýchlo som sa otočila a rukou hrabla do taštičky s kľúčmi. 

„Bella, počkaj.“

Tvárila som sa, že nepočujem jeho medový hlas a pridala do kroku. Vchodové dvere neboli ďaleko. Už som mala aj kľúče, keď ma náhle chytil a otočil k sebe. Chrbtom som narazila do dverí, ktoré sa zatriasli.

Priblížil sa ku mne a ja som vzápätí stuhla. V tvári ešte nikdy nemal jasnejšie čitateľný výraz, ako práve teraz. Jeho jasné rozhodnutie malo zdrvujúci dopad na moje telo, ktoré sa vo vnútri razom rozhorelo ako žeravá láva tesne pred výbuchom sopky. Urobil ešte jeden malý krok presne ako dravec k svojej koristi, ktorá si ho ešte nevšimla. Presunul ruky u mojich ramien na môj pás, pričom pohľad nespúšťal z mojej tváre. Vedela som, že by som mu v tom mala zabrániť skôr, než prejde za hranicu, ktorú už nebude možné vrátiť späť. Ale nemohla som. Tak veľmi som túžila sa ho dotýkať a túžila som po jeho bozku, že som to nemohla zastaviť.

Jeho dych ma mrazil na lícach, nose i perách. Veľmi pomaly sa sklonil a nadýchol. Ja som na oplátku prestala dýchať a zavrela oči. Všetko vo mne kričalo – tak už ma konečne pobozkaj – a naraz sa to stalo. Jeho hranaté pery sa dotkli mojich, potiahli mi spodnú peru a donútili moje ústa otvoriť sa. Okamžite som poslúchla. Ešte viac ma zovrel vo svojom náručí, až som mala možnosť znovu cítiť každý sval na jeho vypracovanej hrudi i ramenách. Bože, vidieť ho tak bez košele!

Objal moje pery tými svojimi a nenásilne mi vošiel jazykom do úst. Zažila som už mnoho bozkov. Všetky francúzske boli skoro rovnaké, ale tento sa od všetkých z nich v mnohom odlišoval. Nie len tou nádhernou jemnosťou, ale hlavne úžasným pocitom, ktorý som popri ňom prežívala. Srdce mi divo búšilo a celé moje telo sa ponorilo do úplne dokonalej extázy.

Keď sa odtiahol, otvorila som oči. Chcela som, aby ma nepúšťal a znova pobozkal. Pretože teraz som sa cítila, akoby si zobral niečo z môjho najtajnejšieho vnútra a keď sa odtiahol, už som nebola úplná.

Oči mu potemneli. Boli černejšie než noc a desivé. Mala by som sa báť, no pri lepšom prizretí som v nich nevidela nič viac, než tú najhlbšiu túžbu. To mi dokazovalo, že vo svojom trápení som nikdy nebola sama.

„Máš ma rada.“ Nebola to otázka. Skôr oznámenie. Bola som nahraná. Vydýchol do úsmevu.

Zazvonil telefón.

To otravné vyzváňanie nás oboch vytrhlo z rozprávkového okamihu. Mohli sme to obaja ignorovať, ale Edward siahol do vrecka a vytiahol ho. Stále ma držal jednou rukou tesne pri svojom tele a tak som dokonale videla na displej. Tanya Denali.

V tej chvíli ma prešiel vlak, ktorý ešte pre istotu zacúval, aby sa uistil, že zo mňa naozaj ostala len mastná škvrna. Pred sebou som zrazu nevidela Edwarda, ale jeho namyslenú snúbenicu. Jej ochromený výraz tváre, ktorý striedala zúrivosť a plač. Najhoršou nočnou morou každej nevesty je, že si jej nastávajúci nájde tesne pred svadbou inú. So zlomeným srdcom som si uvedomila, že mne teraz patrí prívlastok tá druhá, rozvracačka a ešte omnoho horšie. 

Nemohla som prehltnúť hrču v hrdle ani sa nadýchnuť. Práve som nikomu ničila začínajúce manželstvo len kvôli svojej sebeckosti a túžbe.

Odtrhla som sa od Edwarda. „Toto nemôžeme,“ šepla som. Na tvári sa mu objavil vydesený výraz. Nie však zo stále vyzváňajúceho telefónu, ale z mojich slov.

„Lenže ty ma máš rada. Nemôžeš to popierať.“

Pokrútila som hlavou. „Ty patríš k Tanyi. Vybral si si ju a ona si vybrala teba. Už v sobotu sa budeš ženiť. Toto nie je správne a ty to vieš, Edward. Náš vzťah musí ostať len medzi klientom a svadobnou agentkou.“

„Bella...“ Natiahol ruku, no ja som sa uhla. Oči sa mu rozšírili.

„Dobrú noc, pán Cullen,“ povedala som a boli to tie najhoršie štyri slová, aké som v živote doposiaľ musela vysloviť. Potom som pozbierala zvyšok svojej hrdosti – ak mi ešte nejaká ostala – a otočila sa ku dverám. Vyšla som schody jeden po druhom a každý krok bol ťažší než ten predchádzajúci. Edward mal stále kus mňa a to mi lámalo srdce.

Hlupaňa. Máš zlomené srdce, pretože si sa sama zaplietla so zadaným mužom. Nadával mi vnútorný hlas. A, samozrejme, mal pravdu. Aspoň v akom takom bezpečí som sa cítila až za dvermi do svojho malého útulného bytu. Oprela som sa o dvere a nahlas zavzlykala. Vedela som, že tam ešte dlho len tak stál, kým som konečne počula buchnutie dverí auta a naštartovanie jeho motora. V myšlienkach som pomyslela na jediné slov: „prepáč“.

Čaká nás ešte záverečná časť príbehu, ktorej písanie je v plnom prúde. Takže, ak ste to dokopali až sem, verím, že si koniec nenecháte ujsť. Za každý komentár budem veľmi vďačná. :)

Autor: VictoriaCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Všetko tip-top, pán Cullen II.: