Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Somewhere I belong

21.05.2010 (15:00) • Lettynka • FanFiction jednodílné • komentováno 0× • zobrazeno 1365×

Hudba

Bolo to len obyčajné dievča. Chcelo si žiť svoj život. Chcelo byť úspešné v tom, čo ju bavilo. Veď predsa nechcela tak veľa, či áno?

Je veľa chcieť od života lásku? Človeka, ktorého by mohla milovať a on by miloval ju.

Je veľa chcieť od života radosť? Pocit šťastia, čo by ju sprevádzal na každom kroku. A nie len tie pochmúrne myšlienky, ktoré jej vŕtali hlavou, ako také červotoče, čo chcú zničiť čo najviac dreva.

Je veľa chcieť priateľstvo? Mať niekoho, komu by mohla veriť, komu by sa mohla vyspovedať, koho by mohla ona vypočuť a možno mu pomôcť a tým ho spraviť šťastným, niekoho, kto by ju chápal?

Určite, z jednej strany to je veľa, ale z tej druhej sú to normálne veci potrebné pre normálny život. Každá minca má dve strany. Sú to všetko veci, ktoré stretávame na každom kroku, za každým rohom. No zároveň je toho vo svete tak málo. Niekto si môže pomyslieť, že čo to dievča chce?

Veď predsa každý človek to má! Každý človek má niekoho, kto ho miluje, každému je niekto taký súdený. Každý má nejakého priateľa, blízku osobu, na ktorú sa môže spoľahnúť. Každý je predsa šťastný, aj keď nie vždy, ale väčšinou áno...

Lenže toto môže povedať len človek, ktorý toto všetko má. Človek, ktorý nikdy nezažil to, čo prežívalo toto dievča. Bella. Nikdy nezažil krutosť ostatných ľudí alebo dokonca vlastných rodičov v takej koncentrácii, ako ona. Nikdy na vlastnej koži nepocítil, aké to je, prebúdzať sa každý deň so strachom, čo mu ten deň prinesie. Taký človek sa nedokáže poriadne vžiť do trápenia našej Belly.

Bella bola obyčajná baba. Chodila do školy, učila sa, žila a rástla, ako každý iní. Do chvíle, kým sa z nej nestal terč ostatných. Kým sa z nej nestal terč každodenných narážok a posmeškov. Outsider. Bola vždy trošku iná. Taká ustráchaná a detská. Potichu trpela osočovanie svojich spolužiakov na základnej škole. Tak potichu, že nikto netušil, koľké modriny a hrče na hlave skrývala, keď jej spolužiakov prestalo baviť len slovné napádanie.

Bella nebola nikdy ideálom krásy. Veď na základnej kto aj bol, však? Tvár mala peknú, no postavu trochu plnšiu, čo bolo aj trochu dedičnosťou. Snažila sa, učila sa, no vždy mala pocit, že všetko, čo spraví je zle. Cítila sa menej cenná. Vždy, keď dostala horšiu známku, bála sa ísť domov. Rodičov mala prchkých, ľahko rozčúliteľných. Keď už musela ukázať žiacku knižku, bolo to vždy neochotne a so strachom v očiach. Keď ju podávala matke alebo otcovi, ruky sa jej klepali. Niežeby ju doma týrali za zlé známky, ale vždy si vyslúžila aspoň desať minútový krik. Nenávidela, keď na ňu niekto kričal. Vždy sa rozplakala.  Vždy sa snažila potlačiť tie zradné slzy. Nechcela plakať. Bolo to pre ňu utrpenie, najmä, ak ich neudržala na verejnosti. Cítila sa ponížená, vlastnými slznými kanálikmi, ktoré reagovali na smútok, hnev, krik. Vždy, keď sa takto snažila zadržať slzy a matka videla, že sa jej už zračia v očiach podpichla ju.

„Nerev zas!“ zakričala na ňu.

A táto veta vyvolala, že sa jej nepodarilo zadržať tie slané kryštáliky. No dosť často jej aj pomohli na ukľudnenie, no len keď bola sama.

Sem – tam letela aj facka. No, keď niečo vyviedla z detskej alebo pubertiackej nerozvážnosti, bolo to horšie. A ešte horšie to bolo, keď mal jej otec vypité. Vtedy to boli bitky ako sa patrí. Na čo by si dral Bellin otec ruky, keď efektívnejšie poslúži kábel od televízora. Prípadne, keď bola matka veľmi nahnevaná a neuvedomila si silu svojho úderu a rozdiel medzi tým, čo znesie zadok, a čo znesie tvár, na svet sa vydrala aj krv z nosa. Akoby jej nestačili údery od spolužiakov. Nikdy to nikomu nevravela. Na čo aj? Veď to nebolo pravidelnosťou. A keď sa rodičia upokojili, tak ju aj pomojkali so slovami:

„Bolo ti toto treba? Poslúchaj už!“

Najlepšie bolo, že ju nezbili len, keď robila zle, ale aj keď spravila niečo, čo ju mohlo ohroziť, hoci nechtiac.

Raz vstávala z podrepu a drgla do otvoreného okna. Ono spadlo a rozbilo sa na kúsky. Nechápala, ako sa to mohlo stať, predsa to okno sa ledva dalo dať dolu. Hneď sa prirútili rodičia a obaja kričali. Ona chcela ujsť, lenže otec ju schytil a začal biť, našťastie len na zadok.

„Si normálna? Mohla si si ublížiť. Keby to okno padlo na teba, celú by ťa dorezalo. To chceš? Čo si robila?“ takto na ňu kričal a udieral po zadku. Mama sa ju síce snažila obrániť, ale otec bol silnejší.

Bella mohla len plakať, keďže ne chceli pochopiť, že ona naozaj nič také nerobila. A potom znovu. Keď všetko utíchlo vzala ju mama do náruče.

„Čo si robila? Vieš, ako sme sa naľakali?“ Čo na tom, že otec prejavuje ten strach trochu inak. 

Nie, otec nebol alkoholik, čo sa každý boží deň ožieral, ale keď začal piť, tak niekedy nepoznal mieru toho, čo unesie. Veľa krát sa hádali, aj spolu plakali. Ako napríklad raz, keď tiež niečo vyviedla a mali siahodlhý rozhovor.

„Bella, ja ťa tak ľúbim, že nikoho nemám radšej ako teba!“ povedal jej vtedy. Lenže prečo Bella necítila tú lásku? Len vstala  objala otca. A tak spolu plakali.

Necítila ju ani z matky. Mala dobrú mamu, len nevedela prejaviť city. Bella sa o to raz pokúsila.

„Ľúbim ťa mami,“ povedala jej a objala ju.

„A čo teraz?“ bola odpoveď mamy. Ona si možno ani neuvedomila, že jej takou vetou ublížila. Bella s plačom odišla.

Chcela mať matku, s ktorou by sa mohla o všetkom porozprávať, ktorej by sa nemusela báť povedať hocičo. Lenže taká jej matka nebola. Možno to bolo preto, že ona sama takú mamu nemala, tak nevedela vyjadriť svoje city. Bellina mama bola zocelená životom. Bola tvrdá, hoci možno taká byť ani nechcela.

A otec? Ten už vôbec nevedel vyjadriť svoje city. Jedine vtedy, keď mal vypité, ľúbil všetkých naokolo. Alkohol ho ničil. Vtedy sa dokázal aj oveľa viac rozčúliť, tak sa radšej vždy zavrela do izby.

Preto jej rodičia nevedeli, čo sa s ich dcérou deje. Nevedeli, že jej je ubližované. Nevedeli, že jej ubližujú ešte viac.

Keď konečne dokončila základnú, myslela si, že to bude už dobré. Predsa spolužiaci s ňou nejdú na strednú a odbor mala čisto dievčenský. Lenže baby dokážu byť niekedy väčšie zákeráčky, ako chalani. Čakalo tam na ňu kopa namyslených, dobre sa obliekajúcich pipiek a na škole plno vyšinutých puberťáckych chalanísk. Ako sa hovorí, človek mieni, ale pán Boh mení.

Ešte stále ostala terčom posmechu. A to bola Bella inak veľmi dobré a milé dievča. Nikdy nebola z toho, ako sa k nej správajú zatrpknutá a ešte aj dotyčnej osobe pomohla, keď to potrebovala. Jediným problémom bolo, že sa obliekala a maľovala inak, ako oni.

„Belli, ty si tak dobrá pre tento svet, až to nie je zdravé. Nauč sa konečne povedať „nie“ a nenechaj sa využívať!“ povedala jej raz Jessica, spolužiačka s ktorou si rozumela. Aspoň s niekým. Teda niežeby nemala nikdy priateľov, ale nevedela komu môže veriť a tak, až takéto citlivé témy neotvárala. Vždy bola dôverčivá, chcela mať každého rada a chcela, aby mal každý rád ju. No veľakrát sa sklamala. A potom mávala veľakrát pocit, že ju nemajú skutočne radi. Vždy mala potom z každého pocit, že je im len na posmech. Toto z nej spravila šikana. Uzlíček nervov, citlivú a domýšľavú osobu, ktorá sa za všetko rozplače a bojí sa veriť ostatným.

Boli časy, keď sa chcela aj zabiť a zbaviť sa tak všetkej tej bolesti. No nikdy nenašla odvahu. A potom si ešte nadávala, že je slaboch a nedokáže sa ani zabiť.

Keď ju už prestali baviť neustále narážky na jej postavu a to nielen v škole, ale aj doma, vzala všetko do svojich rúk.

„Už zase ješ? Pozri sa, ako vyzeráš!“ bol komentár jej otca.

A tak prestala poriadne jesť, až sa uspokojila so štyrmi jablkami, niekedy k tomu ešte zjedla nejaký jogurt. Takto vyzerala jej celodenná strava. Lenže prišiel čas, keď bola fakt vyhladovaná a tak sa najedla, takmer do prasknutia. Potom sa objavili samozrejme výčitky svedomia, tak to vyvrátila. A takto prišla na to, že mohla zjesť čo chcela, ale musela to vzápätí zo seba dostať von. A takto mala Bella obrovský problém v podobe anorexie a bulímie.

Bulímiou trpela aj v dobe, keď sa dala dokopy s najmilším chalanom, akého kedy poznala. Edwardom. Ten nič netušil. Ako nikto v jej okolí. Mal ju rád takú, akou bola. Aj s jej pár kilami navyše. Predtým boli kamaráti. Dali sa dokopy tak spontánne, až ani sami nevedeli ako. Belle sa páčil jeden chalan zo školy, ktorý však ani nevedel, že existuje. No zároveň sa jej páčil aj Edward. Nikto by nebol povedal, že oni dvaja sa dajú dokopy. Najlepšie na tom bolo, že bývali  neďaleko od seba, takže keď aj šli niekde, tak spolu a domov zo školy tiež spolu.

Pomaly sa spoznávali. Bella sa pred Edwardom hanbila. Bála sa čo bude, keď nastane čas na ich intímnejšie zblíženie. Bála sa, že ju odmietne. No on na nič také nikdy nepomyslel. Pre neho bola ona najkrajšia na svete. Lenže toto si Bella dajako nikdy nedokázala pripustiť. To bola jej veľká chyba. Vždy si pripúšťala len tie zlé veci. A preto sa nikdy nedokázala zbaviť zlých spomienok. Vždy myslela na to najhoršie. A to ju ničilo. A neskôr aj jej vzťah.

Ich prvé milovanie bolo veľmi pekné. Až na malú nehodu, po ktorej čakala veľmi napäto svoje dni. No všetko bolo nakoniec v poriadku. Postupne sa prestávala hanbiť, no stále boli časti tela, ktoré zakrývala.

„Ako si tak rýchlo schudla? Človek ťa ani nespoznáva, keď ťa nevidí dlhší čas!“ toto bola častá otázka od všetkých. Bella sa vždy vyhovorila, že prestala jesť nezdravé jedlá. No to, že niekedy nejedla vôbec, stále nikto nevedel. Sama vedela, že to nie je správne, ale nemohla si pomôcť.

Ako tak sa z toho dostala až po roku, keď jej rodičia otvorene vraveli, nech je poriadne a nevyvráti to.

„Viem, že sem – tam vyvrátiš večeru, tak s tým prestaň! Robíš zle sama sebe!“ povedala jej raz mama. Samozrejme Bella to poprela, ale zľakla sa, tak prestala toľko vracať. Dokonca aj otec na ňu kričal, či berie nejaké prášky na chudnutie.

Postupne si uvedomovala, že to fakt nie je dobré a skúsila s tým prestať. Podarilo sa jej to. Vydržala dva roky. Za ten čas to povedala pod náporom emócií aj Edwardovi. Ten sa rozplakal. Silno ju objal a plakali spolu. Nadával si, že to nevedel a nevidel.

Lenže prišla jedna poznámka na jej postavu od chalana, ktorý vôbec nevážil slová a padla do toho znovu. Našťastie to nebolo tak často, ako predtým. A dostala sa z toho. Znovu.  No dokedy?

Keď sa Bellina matka dozvedela, čo prežívala Bella na škole, po tom, čo jej to ona sama vykričala, keď sa raz hádali o tom, prečo za všetko plače, bolo vidieť, že ju to mrzí.
„To za to, že ste po mne toľko kričali, vždy, aj keď ste sa o mňa báli, tak ste kričali, bili ma! Preto som teraz taká! A preto, že v škole mi otĺkali hlavu o stenu a kopali do mňa, nadávali mi a nadávali aj na vás, preto som taká!“ kričala na matku.

„Lenže prečo si to nepovedala, to som ja nevedela!“ odporovala jej mama a bolo vidieť, že ju to bolí. V podstate mala pravdu. Nemohla tomu zabrániť, nevedela o tom.

„Lebo som sa bála,“ priznala Bella.

„Čoho?“

„Že to bude ešte horšie.“ Áno, Bella sa bála, že sa jej budú smiať ešte aj za to, že je slabá a žaluje sa.

Ale už je to všetko lepšie. S mamou si rozumejú viac. S otcom tiež, a keď nie, tak sa dokážu hádať a kričať po sebe hodiny. No teraz to už Bella neberie tak zle. Potom idú ďalej a na druhý deň sa už smejú. Možno to je aj tým, že je už staršia. Teraz je to ona, ktorá otcovi alebo mame dohovára, keď sa oni dvaja hádajú. Všetci traja sú tvrdohlaví.

Momentálne je Bella abstinujúca bulimička, hoci niekedy, keď sa pozrie do zrkadla, má nutkanie sa k tomu znovu vrátiť, aj keď nevyzerá tak hrozne, ako si ona o sebe myslí. Má priateľov, ktorí ju majú radi a ona ich. Len ešte občas sa objaví zlá nálada, keď Bella plače, cíti sa menej cenná, nadáva si a všetko zlé si kladie za vinu. No to máva každý človek, občas. Konečne cíti, že niekam patrí.

Edward je jej manžel a majú sa dobre. Hoci, aj jeho skoro stratila, pretože sa istú dobu často hádali. Vtedy Bella tŕpla týždeň, či ju ešte Edward miluje. Potom prišlo obdobie, keď zas Bella nevedela čo chce. Bola plná depresie. Bála sa, že príde o všetko a nadávala si, aká je neschopná. No to všetko prehrmelo.

Deň, keď ju Edward požiadal o ruku bol ten najkrajší, ktorý kedy zažila. Boli na večeri a v kine, rande ako sa patrí. Zrejme to bolo aj ich prvé rande, keďže von chodili vždy spolu a dali sa dokopy mladí, tak si takéto veci ani nemohli dovoliť.

Potom šli k Belle domov a po nádhernom milovaní Edward vyslovil vetu, na ktorú už Bella v kútiku duše tak dlho čakala. Považovala to za dôkaz toho, že ju skutočne miluje.

„Vezmeš si ma?“ spýtal sa jej, keď mu nahá ležala v náručí, hladiac ju po chrbte. Bella absolútne šokovaná vyskočila, zažala lampu a pozrela sa mu do očí.

„Myslíš to vážne? Ty si robíš haluz, však?“

„Nie nerobím, milujem ťa a nikdy to nebude inak. Si láskou môjho života a aj napriek tomu, že niekedy tvrdíš, že to necítiš, milujem ťa! Tak vezmeš si ma?“ vyznal sa jej Edward zo svojej lásky. Bella na neho chvíľu hľadela a skúmala jeho výraz, ktorý bol napätý.

„Áno!“ zvýskla Bella nadšene, „áno, áno vezmem. Milujem ťa!“ V tej chvíli bola asi najšťastnejšou ženou pod slnkom. Respektíve momentálne pod mesiacom.

Sú stále spolu, majú pekný domček, ktorý je podľa Belliných predstáv a je spokojná. Darí sa jej aj vo vysnívanom povolaní. Majú spolu dve deti, Sarah a Jacoba. Konečne je Bella šťastná a má všetko, čo chcela.

Asi je pravda, ako sa to hovorí, že človek musí najprv trpieť, aby mohol byť potom neskôr dokonale šťastný. A tým zlým sa raz všetko zlé čo vykonali vráti. Niežeby priala niekomu niečo zlé, ale tým, čo jej ublížili by priala, nech sa im to vráti. Ale zároveň im aj ďakuje, lebo z nej spravili silnejšiu osobu.

Neboj sa Bella, každému sa všetko vráti. Možno nie teraz, možno nie v tomto živote. Možno ani v nasledujúcom. Možno to bude až o tisíc životov, no vráti sa im to!

Zhrnutie

Autor: Lettynka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Somewhere I belong: