Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Aj anjeli existujú - 1. časť


Aj anjeli existujú - 1. časťVeľa z vás prekvapí moja poviedka. Je to úplne niečo iné, ako píšem obyčajne. Nestretneme sa tu iba s upírmi, hlavnými hrdinami nebude Edward a Bella.

Príbeh bude hovoriť o Alice, ktorá stratila zrak. Príbeh bude hovoriť o Jasperovi, ktorý nie je človekom, ale nie je ani upírom. Ako sa s nimi osud zahrá? Čo všetko na nich ešte čaká? Dočítate sa v poviedke.

Súťažná poviedka v súťaži Zamilovaný červen.

aj anjeli existujú



Medzi nebom a zemou sú mnohé nevysvetliteľné veci, ktoré nám nemusia dávať zmysel.


Alice:


Bola som obyčajným dievčaťom, ktoré malo sny. Snívala som o prvej puse. O tom, ako sa jedného dňa bláznivo a zároveň bezhlavo zamilujem. Hovorím o láske, pri ktorej cítite to zvláštne chvenie v brušku, akoby vám tam lietali motýliky. O láske, kde nedokážete myslieť na nič, iba na svoju lásku. Na to, ako sa má, čo robí a či tiež myslí na vás. Kedy vás nezaujíma nič iné, iba šťastie milovanej osoby.

Moje sny sa rozplynuli, akoby niekto mávol čarovným prútikom. Všetko sa zmenilo v deň, keď som prestala vidieť. Moje oči uzreli po prvýkrát tmu, keď som mala trinásť rokov. V dobe, v ktorej som vyrastala nebola veda na úrovni, aby mi pomohla. Prichádzala som do veku, kedy sa dievčatá začali zaujímať o chlapcov, no ja som nemohla. Rodičia ma museli nechať doma, žiadna škola, žiaden internát, iba súkromný učiteľ. Trvalo to necelý rok, kedy sa všetko začalo opäť meniť.

Keď som prišla o zrak, vždy som si niekde v hĺbke duše hovorila, že je to dočasný stav. Nebol. Ako dni plynuli, začala som si uvedomovať holú skutočnosť. Mary Alice Brandon, si nevidiaca. Znelo mi neustále v hlave. Nenávidela som tento stav, upadala som do depresií a moji rodičia s tým nemohli nič urobiť. Nemohli tomu zabrániť. Bola som iba ja a moje trápenie. Nikdy viac neuvidím žiariť hviezdy na nebi. Nikdy neuvidím sfarbenie oblohy, keď zapadá slnko po horúcom letnom dni. Nikdy viac sa nepozriem do tváre mojich rodičov, ich tváre postupne začnú blednúť aj v mojich spomienkach. Toho som sa bála najviac, že aj moje spomienky jedného dňa ostanú slepé. Každý z rodičov sa s mojim nešťastím vyrovnával po svojom. Otec bol klenotník, patril medzi perly obchodníkov, nikdy nebol doma. Radšej všetok svoj čas trávil cestovaním, poradami v práci a podobne. Všetko bolo pre neho lepšie, ako sa prizerať na slepú dcéru. Na všetko sa prizerala iba moja matka, ktorá postupne začala tráviť všetok čas so svojimi priateľkami. Ani ona to už časom nezvládala. Nemohla som im to zazlievať, i keď som ich potrebovala. Všetci sme sa s týmto vyrovnávali po svojom.

Bolo to presne sedem mesiacov, odkedy som poslednýkrát uzrela zapadať slnko, keď sa mi začali diať tie čudné veci. Môj sluch, čuch a orientácia sa začala zlepšovať. Je to predsa normálne. Ak prestane niekto vidieť, jeho zmysly sa zlepšia. Mojimi očami sa stával lepší sluch a čuch. To by bolo bežné, ale mne sa diali zvláštnejšie veci. Niekedy som si myslela, že nebodaj začínam vidieť. Ešte aj teraz sa nad tým rada zasmejem, vtedy mi do smiechu nebolo. Čo sa vlastne dialo? Sama to neviem pomenovať a neviem prečo sa to začalo diať. Prečo práve mne? Netrestal ma Boh už dosť? Musel zo mňa urobiť aj úplného blázna?

Prečo hovorím o bláznovi? Lebo som sa ním postupne stávala. Moje oči nevideli nič, ale ja som napriek tomu stále mala predtuchy, ak to tak môžem nazvať. Najprv som videla nejaké obrazce, nedávalo mi to zmysel. Nikomu som o tom nepovedala, až do chvíle, kým som nevidela niečo, čo ma naozaj vystrašilo. Videla som smrť vlastnej matky, nejaký cudzinec ju mal zabiť. Nevedela som, čo mám robiť, a preto som vyšla s pravdou von. Všetko som povedala svojim rodičom. Otec sa mi smial, neveril jedinému môjmu slovu, no mama v tomto bola iná. Uverila mi, alebo to aspoň tak vyzeralo. Dokonca si zaobstarala pána, ktorý ju doprevádzal, ale nič sa nedialo, až do toho osudného večera. Thomas potreboval voľno, jeho manželka rodila a mama ho, samozrejme, pustila. Bola to chyba. Zomrela, zavraždili ju. Nič som nevidela, ale počula som to. Bola som zatvorená vo svojej izbe a plakala.

Otec mamu našiel v kaluži krvi, nič mi nechcel povedať, ale naša služobná mi všetko prezradila. Kričala som po otcovi, že som ho varovala, ale nebolo to nič platné. Mamu mi to vrátiť nemohlo. Keď sa môj otec oženil o necelých šesť mesiacov nato, mala som ďalšiu predtuchu, ale bola niečím iná. Videla som môjho otca s tým cudzincom, videla som, že mu dáva peniaze a ďakuje za vykonanú prácu. Zhrozila som sa a všetko mi konečne do seba začalo zapadať. Môj vlastný otec spáchal na mamu atentán. V ten večer som počkala, kým všetci doma zaspali a ušla som. Nevedela som kam idem, ale musela som sa dostať čo najďalej od tohto strašného miesta.

Kráčala som nevedno kam. Len nohy sa mi pohybovali, ako drevenej bábke, neslobodnej, takej, ktorú ťahá bábkar za neviditeľné nitky. Chcela som sa odtrhnúť, no nevedela som, ako sa mám vzoprieť tej ničivej sile, ako pohnúť končatinami. Chcela by som sa smiať, tak ako kedysi, ale to nejde. Dokonca ani moja tvár nebola smutná, ba dokonca ani neplakala. Bola vyrezaná z ebenu – nehybná a strnulá. Sadla som si do trávy, nevedela som, či som v parku, v lese za domom alebo kde. Hlavné bolo, že som bola preč z toho pekla, i keď som vedela, že je iba otázkou času, kedy ma nájdu. Ako som sa mohla pozrieť na otca a tváriť sa, že nič neviem. Počkať. Ja sa aspoň na neho nemusím pozerať, to bola asi jediná výhoda mojej slepoty. Chcela som to niekomu povedať, ale nikto by mi neveril. Mysleli by si, že som sa pomiatla a zatvorili ma do blázinca. So zatvorenými očami som zodvihla hlavu smerom k nebu.

„Bože, ak naozaj existuješ, pomôž mi. Nikdy som sa nemodlila, ale pokojne začnem, ak pomôžeš mojej rodine. Očisti môjho otca od všetkých hriechov, ktoré napáchal. Jeho čin je neospravedlniteľný a iba ťažko je hoden tvojho odpustenia, ale chcela by som jeho dušu očistiť. Vieš, že som ťa nikdy nevinila za stratu zraku a ani za smrť mojej matky. Neurobila som nič zlé. Vždy som bola dobrým dieťaťom, ktoré na slovo počúvalo rodičov. Dokonca, počúvam aj svoju macochu, ktorá ma z nevysvetliteľných dôvodov nemá rada. Čo mám robiť, aby si mi pomohol, poradil, ako ďalej žiť s týmto bremenom?“ Posledné slová sa mi zadrhávali v krku. „Raz mi moja pestúnka hovorila, že každý človek má svojho strážneho anjela. Prečo ja svojho nemám? Prečo dopustil, aby sa na mne napáchalo toľko zla?“

 

Jasper:

 

Sedel som, ako zvyčajne, na mojom obľúbenom mieste a znova, a znova sledoval osud dievčaťa, ktoré mi svojim spôsobom nebolo ľahostajné. Odo dňa, kedy mi ju pridelili, aby som na ňu dozeral, mi na nej záležalo. Každý si myslel, že mám výčitky kvôli jej slepote, ale to nebol pravý dôvod. Nikto jej nešťastiu nemohol zabrániť. Mala to dávno napísané v osude a ani ja a ani Pán tomu nemohol predísť. Síce stratila svoj zrak, ale na jej kráse to neubralo. Páčila sa mi jej drobná postava, tmavé vlasy, ktoré sa jej jemne vlnili do pol pása. Jej úsmev dokázal odzbrojiť nejedného človeka a čo to robilo so mnou, ani nehovorím.

Jej úsmev však zmizol po poslednom nešťastí, ktoré sa stalo. Smrť jej matky ju zasiahla natoľko, že som úsmev na jej perách nevidel už niekoľko dlhých mesiacov. Od toho dňa sledujem jej osud ešte viac, bál som sa, aby jej nebolo ublížené ešte viac, ak sa to teda dá. Nevedel som, čo vo svojom vnútri prežíva, ale dokázal som si to živo predstaviť. Bolesť a žiaľ museli byť na jej dennom poriadku. Ako rád by som jej pomohol, povedal pár slov, ktoré by boli určite zbytočné, ale možno by pomohli. Dal by som jej aspoň najavo, že nie je sama, že niekto pri nej stojí a dozerá na jej kroky.

Videl som, že ušla z domu a išla sa sama túlať do noci. Preľakol som sa a okamžite moje nohy nabrali svoj smer. Musel som sa dostať čo najskôr za pánom, aby mi pomohol. Nemohol som ju nechať samú, čo ak by sa jej niečo stalo. Neodpustil by som si to. Prechádzal som dlhou nudnou chodbou, ktorá sa za tie stáročia vôbec nezmenila, až k mohutným dreveným dverám na jej konci. Chodba je stále rovnako biela a rovnako nekonečne dlhá ako vždy. Nemá žiadne okná, ani obrazy a nikde sa nezahýna. Nezáleží koľkokrát ňou prechádzam, nenávidím tú chodbu. Nevoláme ju Dlhou míľou pre nič za nič. Konečne som došiel k dverám a ťažký mahagón sa predo mnou so škripotom otvoril. Vošiel som do trochu útulnejšej miestnosti s pultom, za ktorým stála Lily.

„Vitaj, Jasper. Už na teba čaká,“ povedala príjemným hlasom a ukázala na ďalšie mahagónové dvere. Pokojne som prikývol a prešiel k dverám. Vždy ma prekvapovalo, ako to vlastne robí, že vie, kto a kedy za ním ide. Hovorí sa, že je všade okolo nás, ale bolo to fascinujúce. Nikdy ma to neprestane prekvapovať. Nechal som Lily za svojim chrbtom, a keď sa dvere otvorili, vošiel som dnu. Vyzeralo to tu ako obyčajná kancelária. Uprostred stál veľký stôl s hŕbou papierov ledabolo naukladaných na seba a kancelárska stolička, ktorá bola otočená k veľkému oknu presne na opačnej strane miestnosti. Zvyšok pokrývali portréty anjelov a police s knihami.

„Pane, môžem s vami niečo prebrať?“ Svoju otázku som nasmeroval stoličke, ktorá sa pri zvuku môjho hlasu otočila a konečne som zazrel jeho tvár. Prvýkrát, keď som tu bol, čakal som nudného úradníka, no tento určite úradník nie je. Starší, s dlhou bielou bradou, sivými vlasmi a okuliarmi na nose. Už len pohľad na neho vo vás vyvolával pokoj. Pán si posunul okuliare na nose a zadíval sa na mňa.

„Opäť si sledoval Mary?“ spýtal sa a ruky spojil pred sebou na stole. Bez jediného slova som prikývol. „Môj milý Jasper, už veľakrát som ti hovoril, že jej osud je dávno daný. Nemôžeme s tým nič urobiť,“ povedal zmierlivo a ja som pokrútil hlavou. Nebolo správne odporovať Najvyššiemu, ale nesúhlasil som.

„Pane, vo všetkej úcte voči vám, ja musím,“ šepol som zúfalo. „Sama to nezvládne, je na tom veľmi zle a ušla z domu. Načo som potom jej strážnym anjelom, keď jej nemôžem nijako pomôcť. Vy sám ste nás učil, že ovečkám treba pomáhať, prečo nie jej?“

„Jasper, ach, Jasper. Keď som si ťa vzal pod svoje krídla, vedel som, že raz tento deň príde.“ Nechápavo som na neho pozrel, nevedel som o čom hovorí. Častokrát hovoril v hádankách.  „Veľmi ma to mrzí, ale neprídem o teba. Viem, aký je tvoj osud a ja tomu musím zabrániť. Mary ti zničí život,“ vysvetľoval a krútil hlavou. Prečo to hovorí, ako môže tvrdiť niečo také? Vie o niečom a nechce mi to povedať, ale prečo?

„Pane, nemôžete brániť môjmu osudu. Nezáleží mi na mojom osude, chcem, aby bola v poriadku. Ja jej musím pomôcť. Pred chvíľou ste sám povedal, že osud je dávno daný. Ja chcem svoj osud naplniť, nech je aký je,“ povedal som pevne, ale moje protirečenie sa mu vôbec nepáčilo.

„Nie, nedovolím to,“ skríkol, až som sa zatriasol, nikdy som ho nevidel takého rozrušeného.

„Pamätáte si na deň, keď som sa tu zobudil? Spomínate na moju prvú otázku? Pýtal som sa vás, a teraz citujem: Som váš otrok? A vy ste sa iba zasmial a povedal, že nie. Vysvetlili ste mi, že ak by som bol vašim otrokom, nemal by som slobodnú vôľu. To znamená, že ju mám a môžem rozhodnutia robiť sám za seba,“ nehodlal som ustúpiť, stál som si pevne za svojim, že pôjdem pomôcť Alice.

„Jasper, syn môj, nikdy si tu nebol a nie si otrokom. Naozaj máš slobodnú vôľu a smieš odtiaľ odísť. Pustím ťa za ňou, ale musíš si byť vedomý toho, že to nemusí dobre dopadnúť. Poznáš svoju moc, ak by si ju použil, všetko má svoje následky. Každý čin si vyberie svoju daň,“ varoval ma a ukázal na dvere. „Tam sú dvere, odíď.“

Bez jediného slova som odišiel. Bili sa vo mne mnohé pocity. Bol som rád za jeho láskavosť, že mi umožnil odísť, cítil som neopísateľnú radosť zo stretnutia s Alice. Konečne ju uvidím z blízka, budem sa môcť pozrieť na ňu a tiež sa mi možno podarí ukradnúť jeden jej úsmev. Napriek radosti, ktorú cítim, stále mi v hlave vŕta, čo povedal Pán. O akých následkoch hovoril? Čo by sa stalo, ak by som použil svoj dar?

„Kam si sa vybral?“ Z mojich úvah ma dostal strážca priechodu, ktorý na mňa skričal.

„Na Zem, mám povolenie od najvyššieho, ale pokojne sa ho choď opýtať,“ dodal som rýchlo, pretože som videl v jeho tvári pochybnosti.

„Nie, nie, to nie je potrebné, verím ti. Prajem príjemný let,“ poprial mi a otvoril priechod, ktorý viedol za Alice. Zoširoka som sa usmial a rozprestrel svoje krídla. Za pár minút som už bol pri nej, nevšímal som si kadiaľ letím, okolitý svet mi bol v tejto chvíli úplne ukradnutý. Bola iba ona.

„Je tu niekto?“ vyhŕkla vystrašene, keď som nedopatrením stúpil na suchú vetvičku. Mal som chuť sa udrieť do čela, že som ju vyľakal. „Tak je tu niekto?“ zopakovala svoju otázku, keď som mlčal. Chcela sa postaviť, ale zamotala sa o svoje dlhé šaty a padala späť k zemi. Rýchlo som ju zachytil a bez premýšľania na ňu prehovoril.

„Si v poriadku?“ Zabudol som úplne na slušné správanie a začal jej tykať.

„A-a-áno, ďakujem,“ šepla zaskočene, ale s miernym úsmevom na perách.

„Ospravedlňujem sa vám, za moje nevychované správanie. Mrzí ma, že som sa opovážil vám začať tykať,“ chrlil som na ňu bez prestávky a nedokázal som svoje ústa zastaviť. Zastavil ma až jej zvonivý smiech.

„To je v poriadku, netrápte sa preto. Ja som Alice a ty?“ Načiahla ku mne svoju drobnú rúčku a čakala, kým ju prijmem. Prijal som.

„Teší ma, volám sa Jasper,“ predstavil som sa jej a vychutnával si hebkosť a teplo jej pokožky. „Smiem sa opýtať, čo robíš tak neskoro vonku? A k tomu sama?“ opýtal som sa jej a ona sklonila svoju tvár k zemi. Posmutnel som, chcel som sa na ňu dívať a ona ma obrala o to. Z blízka bola oveľa krajšia ako z diaľky, z ktorej som ju pozoroval.

„Lepšie sa mi zaspáva po prechádzke,“ povedala po chvíľke premýšľania a ja som vedel, že klame. Nikdy sa nechodila prechádzať takto neskoro a tiež nespávala pokojne. Strhávala sa zo sna, plakala a kričala. Trhalo mi srdce iba pri spomienkach, ako som ju sledoval každý večer. I keď z diaľky, ale strážil som ju.

„A čo tu robíš tak neskoro ty?“ vrátila mi otázku a ja som iba nasucho prehltol.

„Doma sa to nedalo vydržať, potreboval som byť chvíľu sám. Prechádzal som sa a uvidel, ako smutne tu sedíš. Ak mám byť úprimný, chcel som ti pomôcť a odprevadiť domov. Nie je správne, aby taká krásna slečna bola sama o tomto čase.“ Za toto pôjdem rovno do pekla, ale neklamal som jej úplne, iba trošku.

„Viem, aké to je, keď je doma dusno. Ani u mňa to nie je ružové,“ povedala smutne a ja som bezmyšlienkovite pohladil jej líce. Čo to vlastne robím, prečo sa jej chcem zakaždým dotknúť. Alice pri mojom dotyku úplne stŕpla.

„Odpusť mi to, prosím, nemal som,“ ospravedlnil som sa jej a stiahol ruku z jej líca.

„Nevadí, kiežby som ťa mohla vidieť. Máš príjemný hlas, určite si dobrý človek,“ konštatovala a ja som si iba povzdychol. Človek, tým už nie som veľmi dlhú dobu. Nemôžem sa sťažovať, nie som mŕtvy, ale nedá sa povedať ani to, že patrím medzi živých.

„Ďakujem, ale zrak predsa nie je všetko.“

„Ako to môžeš povedať?“ skríkla prekvapene.

„Počúvaj, čo počuješ?“ spýtal som sa jej.

„Sovu.“

„A ďalej?“

„Nejaké zviera pije vodu z potoka. Šum lístia na strome,“ pokračovala a ja som si iba prikyvoval.

„Správne, už chápeš, čo ti chcem povedať?“ spýtal som sa a ona pokrútila hlavou, že nie.

„Tvojimi očami je tvoj dokonalý sluch. Počuješ veci, ktoré si človek so zrakom vôbec nevšíma. Bežný človek sa nezapočúva do zvukov prírody, ale ty, áno. Si výnimočnejšia ako bežný človek.“

„Naozaj si to myslíš?“ spýtala sa a v hlase bolo počuť, že som ju dojal.

„Nie, ja si to nemyslím. Viem to,“ povedal som pevným hlasom a ani na stotinu som nezaváhal nad svojou odpoveďou. „Smiem ťa odprevadiť?“ spýtal som sa a ona prikývla. Vzal som jej drobnú rúčku do svojej a viedol ju smerom k jej domu. Nepýtala sa ma, odkiaľ poznám cestu, po celý čas sme mlčali, ale ja som napriek tomu mal pocit, že si rozumieme. Akoby sme sa zhovárali bez slov. Zastavil som pred bránou k jej domu a uvedomil si, že je to konečná.

„Viem, že si iný,“ šepla skoro nepočuteľne. „Neviem, kto si, ale viem, že človek nie si. Chcela by som si ťa zapamätať. Smiem?“ spýtala sa a ja som ostal zarazene stáť. Svoje dlane priložila na tvár a bruškami prstov začala jemne chodiť po tvári. Privrel som oči a vychutnával som si túto chvíľu. Bolo to to najdokonalejšie, čo som za svoj život zažil. Srdce mi bilo ako o závod, akoby dostalo krídla a chcelo vyletieť z mojej hrude. Rozplýval som sa pod jej dotykom a túžil, aby táto chvíľa nikdy neskončila. Keď sa ma prestala dotýkať otvoril som oči a niečo som si uvedomil. Chcel som, aby ma videla. Túžil som, aby prvé, čo znova uvidí som bol ja. Pre mňa to bolo sebecké, ale pre ňu to mohlo znamenať oveľa viac.

„Smiem ti dať niečo na rozlúčku?“ Alice stála prekvapená, ale jej tvár zdobil najkrajší úsmev, ktorý bol dokonca sprevádzaný úsmevom.

„Prečo na rozlúčku?“

„Mala si pravdu, nie som človek, nepatrím sem. Ale môžem ti dať niečo, po čom túžiš,“ zašepkal som, keď som skláňal dlane k jej tvári. Obe svoje ruky som jej položil na spánky a začal sa sústrediť. Okolo nás sa vytvorila obrovská žiara a ozval sa v mojej hlave hlas.

„Ponesieš následky!“

Bolo to varovanie, ktoré ma nemohlo zastaviť. 


Následující díl »


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Aj anjeli existujú - 1. časť:

 1
3. :D
14.06.2014 [17:05]

wow Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

14.06.2014 [11:36]

kiki11Začíná to dobře, ten nápad se mi moc líbí. Emoticon Skvělý začátek, těším se na další. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

11.06.2014 [18:43]

Zoebelle Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!