Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Zamatový plášť - 4. kapitola

19.02.2017 (18:00) • Satu • FanFiction na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 1142×

„Kedy odídeme?“ Rose sa mračila a vôbec sa jej nepozdávalo, že sme neodišli hneď po ceremoniály.

„Niečo mi hovorí, že tu budeme musieť zostať dlhší čas,“ odpovedala jej Alice so zamysleným pohľadom. Aj ona si poctivo strážila myšlienky a mňa to začínalo už poriadne vytáčať. Viem čítať myšlienky, no moja rodina je so mnou už tak dlho, že si ich dokáže dokonale skryť a potom som úplne hluchý. Keby boli ku mne takí prívetiví aj počas nocí, bolo by to lepšie.

„Kam ideš?“ opýtala sa ma moja adoptívna matka nesmelo, pretože mi nechcela nič prikazovať, hoci by bola najradšej, ak by sme sa všetci držali spolu.

„Prejsť sa,“ zahundral som a rýchlo vyšiel z tej izby, ktorú nám Aro veľkoryso poskytol na ubytovanie. Veľká okrúhla  miestnosť bola nádherne zariadená, Esme sa z nej priam rozplývala. Z nej viedlo štvoro dverí do samostatných ďalších izieb, kde mal každý aspoň aké-také súkromie.

„Prosím...“ Začul som chrapľavý hlas z trónnej sály, tak som zrýchlil a opatrne vstúpil tak, aby som zostal ešte chvíľu nepozorovaný.

Vo veľkej miestnosti boli tri tróny a naokolo len mramorové stĺpy, inak bola miestnosť celá bledá a studená.

„Porušil si zákon,“ hovoril sladko Demetri k čiernovlasému upírovi, kľačiacemu pred trónmi, na ktorých boli pohodlne usadení vládcovia. 

„Ja... nechcel som...“ hlas sa mu zadrhával vzlykmi. 

„Ale chcel,“ prehovoril znudene Marcus zo svojho miesta a nezaujato sledoval previneného upíra.

„Mrzí ma to, už sa to nestane,“ sľuboval horlivo na kolenách.

„To máš pravdu, už sa to nestane,“ zasmial sa Demetri a začal okolo neho krúžiť s úsmevom na perách.

„Demetri,“ oslovil ho tieň za trónmi.

„Ale Bells, keď ja som sa už tak dlho nezabavil,“ zaúpel Demetri a zostal stáť na mieste.  Čierne oči upieral za tróny a vládcovia sa tvárili, akoby tam ani neboli. Ako tichí svedkovia. 

„Nie je nutné sa s ním hrať.“ Z tieňa vystúpila nízka zahalená postava a ladným krokom predstúpila pred skloneného upíra.

„Ty si...“ Neveriaco zodvihol tvár. V hlave mal úplné prázdno, vedel, že keď je tu ona, nič iné ho nečaká, len temnota, ktorá ho pohltí už na veky.

„Demetri, sprav to rýchlo,“ prehovorila ticho a oči uprela mojim smerom. Prekvapene zažmurkala, no potom sa otočila na Ara. „Môžem odísť?“ opýtala sa ho pokorne a mierne sklonila hlavu s kapucňou.

„Samozrejme,“ odpovedal automaticky. „Bella...“ povedal ešte, keď ona už stála pri dverách k východu.

„Áno, pane?“ opýtala sa neutrálnym hlasom.

„Vďaka,“ povedal iba a mávol rukou na Demetriho, aby dokončil svoje dielo. „Edward, aké milé prekvapenie.“

„Nechcel som rušiť,“ snažil som sa o neutrálny tón.

„Zvažuješ nástup do našich radov?“ Nadvihol obočie a v myšlienkach dúfal, že odpoviem pozitívne.

„Nechám si to prejsť hlavou.“ Spravil som grimasu, keď som začul trhanie upírieho tela. Demetri sa snažil, pretože upír bolestivo kvílil.

„Čakal som priamu odpoveď – nie,“ priznal Aro a Caius sa melodicky zasmial.

A možno predsa nie je až taký blázon, zamyslel sa, no potom sa zahalil znudeným oparom, ktorý mu vyčistil myseľ od možných myšlienkových pochodov.

„Ale nepovedal som ani áno,“ pripomenul som mu ostražito.

„Pravda,“ prikývol. „Ale čo nie je, môže byť,“ zaradoval sa a zatlieskal rukami.

„Ak dovolíš, radi sme šli s rodinou na malý lov,“ prehovoril som s otázkou v hlase. Síce to nebola tak celkom pravda, keďže to nikto z rodiny nenavrhol ale prečo nevyužiť situáciu?

„Ach, to vaše večné vegetariánstvo,“ zahundral a veselá nálada ho okamžite prešla.

„Nevieme ako dlho tu zostaneme, no nechceme robiť problémy,“ snažil som sa nejako opatrne vykľučkovať z tejto napätej atmosféry. Aro na chvíľu stratil zábrany a mne sa naskytol pohľad do jeho náhle nahej mysle. Dumal, či to nebol niekto konkrétny, kto zavinil moju nepriamu odpoveď na jeho večnú otázku. A na druhej strane sa radoval, že zostávame na dobu neurčitú, možno by sa mu podarilo naverbovať ma s Alice. Akonáhle si uvedomil, že mi prezradil svoje myšlienky, zamračene si odfrkol. Práve teraz, keď ju potrebujem najviac, sa túla všade možne, ozvalo sa mu v hlave a ja som sa usmial. Bol na svojej veliteľke závislý.

„Dobre, máte dva dni,“ povedal rázne. „Isabella pôjde s vami,“ dodal a v mysli sa zaradoval, že mu nebudem nejaký čas čítať myšlienky a Bella mu nebude robiť naprieky.

Len som stroho prikývol a vykročil naspäť za rodinou rýchlosťou blesku.

„Aro nám dovolil ísť na lov,“ oznámil som hneď ako som prišiel do tej okrúhlej presvetlenej izby.

„Už sme pripravení,“ zašvitorila Alice so širokým úsmevom a poklepala si po spánku.

„Si borec.“ Potľapkal ma po pleci Emmett a už si predstavoval statného medveďa, ako sa mu zahryzne do krku a Rose z druhej strany a spolu...

„Emmett!“ zavrčal som a potriasol hlavou, viac som počuť nepotreboval.

„No čo?! Mám určité potreby a ty by si ich mal tiež, keby si si konečne našiel ženskú,“ zafunel a Rosalie sa na mňa ospravedlňujúco pozrela. Dokonale si vedela predstaviť, čo sa preháňalo myslou jej bláznivého manžela.

„Tak teda poďme, banda,“ zahlásil Emmett nadšene.

„Musíme počkať na Bellu,“ ozval som sa neisto. Aspoň som dúfal, že to tak bude.

„Doženie nás na recepcií,“ prehovorila Alice a už kráčala k dverám.

„Aro s nami posiela svoju novú veliteľku?“ prekvapene pokrútil Emmett hlavou a potom sa zasmial. „Aspoň si s Jazzom môžeme overiť tie jazvy,“ dodal a mrkol na brata.

„Súhlasím,“ horlivo prikyvoval a sám bol zvedavý, odkiaľ sa to v ňom berie.

Autor: Satu (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Zamatový plášť - 4. kapitola :