Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Where I belong? 2

25.04.2013 (12:15) • Nesii • FanFiction na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 1658×

 2. Isabella

Isabella Marie Swan

Ako roky ubiehali, môj život sa mi zdal fádny. Túžila som po zábave, moci, ktorú som voľakedy dávno mala. Aro Volturi. Pán všetkých upírov, ktorý nastúpil na trón krátko po našom prvom stretnutí, mi ju mohol vrátiť. Nechcela som zasadnúť na jeho trón, len som chcela cítiť život v mojom mŕtvom srdci.

S Alecom sme potichu kráčali dlhou a temnou chodbou hradu. Nepáčilo sa mi to napätie medzi nami, ktoré zapríčinil Aro. Nenávidela som, keď mi niekto rozkazoval, bola som samostatná a bola som zvyknutá, že sa mi báli rozkázať.

Zastala som a hrdo zdvihla hlavu. Aleca som spražila pohľadom a keby mal srdce, asi by mu zastalo. Bál sa ma. Aj napriek tomu, že to bol mocný upír, keďže patrí do Arovej hlavnej gardy. Navždy bude mať voči mne rešpekt a to nikto nezmení. Ani sám Aro. 

„Môj drahý Alec. Azda som ti niečo spravila, keď sa ku mne správaš tak nezdvorilo?" karhala som ho a Alec klopil oči k zemi. Pristúpila som k nemu a ihneď mi pozrel do očí. Položila som mu dlaň na jeho priesvitnú chlapčenskú tvár a pohladila ho.

„Signora Bella. Nič ste mi nespravili, no môj pán je Aro a musím mu slúžiť. Mne aj mojej sestre zachránil život. A teraz už poďte, ukážem vám izbu," povedal tým robotským hlasom, akoby rozkazy boli súčasť jeho bytia.

Zavrčala som čo najtichšie a naďalej bez nejakého prejaveného pocitu kráčala do svojej novej izby. Alec otvoril dvere a pokynul mi, nech vstúpim. Bez jediného pohľadu naňho som prešla k baldachýnovej posteli s krémovými obliečkami a plno vankúšmi tej istej farby a sadla si. Bola som zničená. Môj svet sa načisto zrútil, keď mi zabili moje dieťa, čo som premenila. Vždy som si vytvorila silné puto s mojimi deťmi, no Romus bol môj najobľúbenejší. Odovzdala som mu posolstvo predávania našej krvi a to sa mu stalo osudným. Neviem, ako sa volal ten upír, ani ako vyzeral, ale sľúbila som si, že sa za Romusa pomstím a zabijem toho parchanta. No ako roky, storočia plynuli, prestala som dúfať, že zistím, kto bol ten upír. A preto som sa objavila tu, aby som to skúsila zistiť. 

„Bella," dožadoval si pozornosti Alec, ale ja som s ním nechcela hovoriť. Chladne som mu pozrela do očí až sa strhol a ešte chladnejšie mu povedala: 

„Ďakujem ti, Alec, za tvoje služby, ale už ťa nepotrebujem." A vošla som do kúpeľne, aby som sa už naňho nemusela pozerať. Keď som počula zabuchnutie dverí, zhlboka som sa nadýchla. Aleca a Ara som uzamkla do tajného kúta mojej mysle a myslela už len na jedno. Krv. Bola som hladná, veľmi hladná, chcela som loviť.

Vyšla som z dverí a išla za vôňou, ktorá sa šírila z hradu. Nevoňala nijako neobyčajne, ale bola som hladná. Nejedla som už vyše týždňa a to bola chyba. Chodbami som sa presúvala rýchlo a nečujne. Nemohol ma nikto zaregistrovať. Nakoniec som došla do miestnosti, kde za recepciou stál človek. Nadýchla som sa a takmer sa neovládla. Počula som pomalý tlkot srdca, teplý dych, pulzujúcu teplú krv. Bola som v nevytržení. Nemyslela som na nič. Úplne som vypla.

Pristúpila som k nej a ona pokojne zdvihla hlavu a pozrela do mojich čiernych očí ako uhoľ.

„Slečna, čo si prajete?" spýtala sa roztrasene a stlačila nejaké červené tlačidlo na pevnej linke.

Srdce sa jej rozbúšilo v nekontrolovateľnom tempe a dych bol čoraz hlasnejší. Zdrapla som ju za vlasy a zaklonila hlavu. Jej krásna hrubá tepna ma priam volala. Naklonila som k nej hlavu a keď som jej takmer zahryzla do krku, ucítila som za sebou pohyb, ktorý ma chcel zraziť na zem. No moje tisícročia skúseností ma len tak nesklamali. Rýchlo som sa otočila a chytila toho upíra predo mnou za krk. Zavrčala som do tváre vysokému a svalnatému upírovi s olivovou pleťou a čiernymi vlasmi. Za ním sa objavili i ďalší upíri z gardy a Alec so sestrou.

„Signora. Nebite sa, prosím, pred našou recepčnou." Och, aký je zrazu milý. Je to len ľudská hlúpa žena. Čo na nej vidí? Čo je ona?

„Tuto pán Svaly na mňa zaútočil prvý," zavrčala som na Aleca a Jane mi to s radosťou vrátila. Je to mrcha. Nechápem, ako môže byť sestra Aleca, zatiaľ čo Jane je tak nepríjemný človek, Alec je anjelik. 

„Isabella, Aro ťa žiada do siene," štekla na mňa Jane. Hodila som na ňu vražedný pohľad, obrátila som svalnáča a stále držiac ho za krk som kráčala za nimi. Pravdaže ako posledná. Svalnáč sa mi chcel vyvliecť, ale vždy som ho pevnejšie stisla a tak prestal. Na recepčnú som ešte stihla hodiť pohľad, že si to s ňou vybavím.

Keď sme dorazili do siene, Alec a Jane pristúpili k Arovi a ostatní sa zoskupili po bokoch. Aké smiešne divadielko. Ach, na toto si budem musieť zvyknúť.

„Isabella, ako sa opovažuješ držať môjho strážcu Felixa?!" skríkol na mňa Aro a ja som si odfrkla. Úprimne? Aro aj jeho garda mi bola ukradnutá, teda až na Aleca. Stačilo by mi pár sekúnd a boli by všetci mŕtvi, takže si myslím, že som veľmi trpezlivý človek.

Pustila som Felixa a strčila doňho. Zavrčal a vrhol sa na mňa. Ani ja som na nič nečakala. Začala som bojovať ako ma to učili stáročia vojen a bojov medzi upírmi. Moja sila bola nadmerná. Keby som chcela, použila by som fyzický štít a zastavila by ho tým, no potrebovala som si na niekom vybúriť doterajší hnev. Chytila som jeho ruky, ktoré mi chceli uchopiť pás a dala za chrbát. Pritisla som sa k jeho chrbtu a pery priložila k jeho ušiam.

„Aký je to pocit, keď ťa porazí žena," šepla som sladko a Felix sa striasol. Vymanil sa z môjho zovretia, prevrátil ma a zhodil na zem. Sadol si na mňa, chytil mi ruky a teraz on priložil pery k mojim ušiam.

„Neviem. Vždy vyhrávam," zasmial sa pochabo. Bol trápny a hlúpy. Spoliehal sa vždy na svoju silu a to, že mu kryjú zadok. Teraz sa nemohol spoliehať ani na jedno, ani na druhé. Žiarivo som sa naňho usmiala, vyhodila ho nad seba a zrazila na zem. Praskla pod ním podlaha. Stačilo by tak málo a praskol by aj on. Chytila som ho za krk a držala v oceľovom zovretí. Jeden pohyb a je po ňom.

„To ja nikdy neprehrávam," povedala som pokojným a ostrým hlasom ako svištiaci bič. Pozrela som sa na Ara, ktorý ako očarený sledoval tento boj. Robí on vôbec niečo iné ako len čumí ako hlupák alebo sa hrá na pána?!

„Pusť Felixa," povedal ešte stále očarený. Nemám rada, keď mi niekto rozkazuje, ale keďže som chcela od neho pomoc, nemohla som mu všetkých vyvraždiť. Pustila som Felixa a postavila sa. Pristúpila som bližšie k Arovi a cítila Felixa za mnou. Aro ma skúšal.

Už ma to štvalo. So mnou sa nikto nebude zahrávať. Vymrštila som svoj štít a zablokovala sa pred všetkými. Felix narazil do neviditeľnej steny, ktorá bola vzdialená meter odo mňa. Klesol k zemi a zvíjal sa od bolesti. Zasiahol ho môj dokonalo silný elektrický prúd.

„Dokedy ma chcete skúšať, môj pane?" spýtala som sa ublížene a Arovi zmrzla tvár.

„Si mocnejšia, ako som si myslel. Budeš sa nám hodiť. Odteraz patríš do našej gardy," zaševelil Aro a usmial sa na mňa bez nejakého pocitu radosti. Buď je Aro klamár, alebo výborný herec ako ja. Nedovolím si však tvrdiť, čo skôr.

„Mal by si o mne vedieť, že keď som hladná, tak som veľmi mrzutá, takže, keď som si nemohla dopriať recepčnú, idem si zaloviť niekde mimo Volterry," odvetila som stroho a rozbehla sa preč bez nejakého súhlasu vládcu. Bol rovnako starý, možno mladší odo mňa. Nemal právo mi rozkazovať, ale sčasti som ho musela poslúchať. Behom dvadsiatich sekúnd som už opúšťala brány Volterry a smerovala do dediny neďaleko.

Keď som bola v malej osade, nadýchla som sa a začala loviť. Moja myseľ sa vypla. Zhlboka som sa nadýchla, nasala citrónovú vôňu pokožky,ktorá ma neskutočne dráždila a išla za mojou obeťou. Mladé, zrejme dvadsaťročné dievča s dokonalým hrdlom na zahryznutie. Stála opretá o nejakú stenu butiku. Potichu som sa k nej zakrádala, až som stála vedľa hnedovlásky. 

Zdvihla som mŕtvu hnedovlásku a prehodila si ju cez plece. Rozbehla som sa do lesa zakopať mŕtvolu. Viac ma nezaujímalo. Žiaden pohreb sa zostavovať nebude. A to mi pripomína. 

„Je mi jedno, že ostali po ňom len kamenné časti a prach. Je to jediné, čo mám, takže sa budete musieť uspokojiť s tým, čo tu vidíte a pochovať ho, inak za seba neručím. Nezabúdajte, kto som a kto ste vy!"

Zavrtela som hlavou. Na Romusa síce nikdy nezabudnem, ale momentálne nesmiem naňho myslieť. Jediné, čo musím, je vrátiť sa do hradu. A to som aj spravila. Pomalým ľudským krokom som kráčala do Volterry ako aj k bráne tohto starého a polorozpadnutého hradu. 

Do siene som vstúpila v tej najlepšej chvíli. Pre mňa nie, ale zrejme pre nich. Boli tak leniví, nevedeli sa ani postaviť a ísť skúsiť zažiť naozajstný lov a nie toto smiešne divadielko. Arovi doniesli ľudí priam až k nohám. Prevrátila som oči a oprela sa o stenu. Stačil by mi popcorn a cítila by som sa naozaj ako v kine. Títo si hovoria upíri?! Chudák Alec, ako sa mohol takto zmeniť.

Zrazu zaujalo moju pozornosť niečo, čo sa dialo pri mladom sedemnásťročnom dievčati. Vychádzali z nej silné vybrácie, ktoré ma upozorňovali na jej talent. Musela som zakročiť. To dievča bolo môj krok vpred hľadaní vraha. Vymrštila som pred ňu svoj elektrický štít a tým zastavila Demetriho, aby sa do nej zahryzol. Keď sa Demetriho telo znieslo na zem v kŕčoch, celá sála utíchla a všetci sa pozreli na mňa. Aro bol behom sekundy pri mne a...

Ospravedlňujem sa, ak ešte nič nechápete. Isabella je proste tajomná a chce taká aj ostať. Aspoň nejakú dobu. :D

Edward v tejto poviedke vystupovať bude, nemusíte sa báť. Môžete ho čakať v štvrtej alebo piatej kapitole. :) 

A hlavne, pevne verím, že si táto poviedka našla svojich čitateľov a ja ich nesklamem. Dúfam, že ma potešíte nejakým komentárom, aby sa mi lepšie písalo. :)

Hm, k tretej kapitole pribudne aj trailer. :)

A ešte niečo. Chcem sa poďakovať svojej korektorke Jessy, ktorá mi pomohla opraviť túto kapitolu a pripomenúť mi, kde chybujem. Presne to potrebujem. :)

Autor: Nesii (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Where I belong? 2: