Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Volterrská recepčná - 3. kapitola

18.09.2012 (07:00) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 35× • zobrazeno 7186×

Bella:

Upíri, čo prišli, si ma zvláštne merali. Heidi im ku mne niečo povedala a medzi nimi zvláštne zabzučalo. Potom nevrlo odvracali zrak. Veliteľ gardy sa celý napäl. Stála som vedľa neho a až bolestne si uvedomovala tú blízkosť. Dotýkal sa na ramene a ja som ucítila ten impulz, čo prešiel jeho telom. Postavil sa predo mňa a jeho mohutné telo sa vystrelo. Bol tak veľký, keď sa narovnal a vzpriamil. Celá skupina sa stratila za dverami. Otočil sa na mňa a prižmúril oči.

„Okamžite sa vráť do izby,“ šepol. Vyzeral trocha znepokojene, aj keď ja som nevedela odhadnúť emócie upíra. Bol samozrejme nahnevaný na mňa, ale tí upíri, čo vošli, boli naozaj zvláštni. Prikývla som a utekala k dverám.

„Stoj! Dvere na pravo, ty motovidlo,“ povedal namrzene a ja som rýchlo zmenila smer k druhým dverám. „Si si istá, že trafíš?“ opýtal sa a ja som len cez rameno prikývla.

Zatvorila som za sebou ťažké dvere a rozbehla sa chodbou s červeným kobercom. Zabočila som okolo veľkého kameninového kvetináča a prešla cez tretí oblúk a potom do štvrtých dverí. Vyšla som na ďalšej chodbe a zarazene zostala stáť. Tu som určite ešte nebola. Vrátila som sa späť a počítala dvere. Vedela som, že som stratená, keď som postupne otvorila všetky. Mala som povedať, že netrafím. Ja neviem zodvihnúť ani prekliaty telefón. Každý normálny človek by ma vedel chápať.

Som v nebezpečenstve, ktoré som si si síce vybrala sama. Prišla som sem dobrovoľne, aby som sa stala nesmrteľnou, no som stále človekom. Mám jednoducho strach. Gianna tu bola dlho a sľúbili jej premenu. Ako však skončila? Všetci pri tom tvrdia, že bola veľmi šikovná. Na človeka. Som v strese a to hlavne po tom všetkom, čo som sa o nich dozvedela a ešte mnoho o nich vôbec neviem. Pre nich som bezvýznamné nič. Teda, nie nič. Živia sa krvou ľudí, ako sa človek živí potravou.

Jeme rastliny a zvieratá a nezamýšľame sa nad tým, či taký pomaranč niečo cítil, kým som ho zjedla, alebo či má na strome, kde vyrástol aj nejakých súrodencov, či rodinu. Asi by bolo lepšie hovoriť napríklad o takom prasati. Nechcem nič vedieť o tom, odkiaľ to ružové čudo bolo, pokiaľ ho už mám na tanieri, najmä v podobe chutného rezňa. Dokonca mi je aj trocha nepríjemne, keď si predstavím, že pred tým žilo niekde v chlieve, vo vlastných výkaloch. Vnímajú nás rovnako. Jediná výnimka je v tom, že z prasaťa by nikdy nebol človek, no z človeka by mohol byť upír. Upír je to najmocnejšie stvorenie. Neumiera, nerieši obyčajné veci, s ktorými sa musí človek denne vyrovnávať a ja presne to chcem. Chcem byť konečne niekým, keď som už ako človek také nič.  

Bola som teda znova stratená. Koľko toho ten upír ešte vydrží? Kedy mu dôjde trpezlivosť? Ak sa rozhodne, že ma zabije, aby mal pokoj, dúfam, že to bude rýchle. Musela som porozmýšľať, ako ho osloviť, keď sa so sklonenou hlavou vrátim na recepciu. Vtom momente sa otvorili dvere a do miestnosti sa jednoducho vzniesla Jane. Tej ženy sa báli aj tí najsilnejší upíri. Vedela som, že by som sa mala báť tiež. Mne zatiaľ však nijako neublížila. Hneď prvý deň som videla, ako sa obrovské Félixove telo priklincovalo o podlahu v neprirodzenom kŕči. Prehol sa do obrovského oblúka, ako keď mala sesternica July epileptický záchvat. S ním však nešklbalo, ako potom s ňou. Úporne to skúšala aj na mňa a vyzerala dosť frustrovane, že to nezaberá. Aro bol naopak nadšený a to sa jej dotklo ešte viac. Ona bola v podstate dieťa. Koľko mohla mať rokov? Keď nakrčí čelo a nos, vyzerá, ako dievčatko, ktorému zlý chalan vezme lízanku. Bola by celkom rozkošná, keby...

„Potrebuješ pozvánku, aby si šla za mnou?“ opýtala sa trpko. Pokrútila som hlavou, že nie a šla za ňou. Kráčala pomaly. Vznášala sa predo mnou, ako víla a ja som za ňou šla, ako nejaký ťažkopádny trol. Podvedome som zladila chôdzu s tou jej a snažila sa ju napodobniť. Prudko sa otočila a ja som zastala pár centimetrov tvárou od tej jej.

„Čo to robíš?“ vypískla vysokým tónom. Naozaj bola decko. Možno štrnásť, ale to som jej asi pridala.

„Ja...“

„Veliteľ gardy mi kázal, zaviesť ťa do izby. Ak ťa odtiaľto šmarím, možno sa trafím do okna,“ zasyčala a pozrela oknom k veži. Sucho som prehltla.

„Prepáč,“ šepla som skleslo a rýchlo za ňou kráčala. Naschvál pridávala do kroku a tak som si vyzula lodičky a bežala, čo som vládala. Keď som zbadala schody do veže, srdce mi podskočilo úľavou. Široko som sa usmiala, na čo kalamity Jane reagovala nechápavým úškľabkom.

„Budeš tu, pokiaľ po teba niekto nepríde. Je ti to jasné?“ opýtala sa príkro.

„Je mi to jasné,“ odpovedala som pokorne, teda som sa tak tvárila.

„Edward hovoril, že si nahlúpla. Tak ešte raz. Je ti to jasné? Budeš tu, pokiaľ po teba niekto nepríde.“ Hlavu nahla na bok, ako by hovorila s imbecilom. Možno čakala, že mi z kútika úst začnú kvapkať sliny. Rozhodne som prikývla a rozbehla sa po schodoch.

Vošla som do izby. Moje roztrhnuté tričko bolo ešte na zemi a šatník otvorený. Hodila som topánky na zem a šla si prezrieť šaty, ktoré mi nepatrili. Niektoré mi budú sedieť, aj keď sú troška nemoderné. Potom som si sadla na posteľ a čakala, kým po mňa niekto nepríde. Netušila som, čo mám robiť. Po hodine mi došlo, že čas pre nesmrteľného nič neznamená a možno si na mňa niekto spomenie zajtra ráno, keď nebude mať kto dvíhať telefón. Pozerala som televízor, chodila po izbe a pozerala z okna. Čo iné som mohla robiť? Tu asi nebude veľmi trpené, ak si hodím na plece kabelku a pôjdem do mesta. Zotmelo sa a ja som celkom iracionálne vtlačila operadlo stoličky pod kľučku dverí. Upíra to síce nezastaví, ale aspoň sa zobudím, keď sem nejaký príde na chuťovku.  Uložila som sa a nastavila budík na piatu.

Keď som celou silou udrela po budíku a on aj naozaj stíchol, bola som na seba celkom hrdá. Posadila som sa na posteli a zostala prekvapene civieť na kôpku papiera položenú na posteli, vrátane hrubého notesu. Pozrela som na dvere, ktoré boli stále podložené stoličkou. Vyliezla som spod prikrývky a pozrela si prvý list. Ceruzkou na ňom bola načrtnutá mapka, ako sa dostanem z izby na recepciu. Na mapke boli vyznačené aj svetové strany a záchytné body, akým bol veľký biely kvetináč, čierne dvere, mahagónové dvere, kryštálový luster a červený Peržan. Netuším, čo je červený Peržan, ale to ostatné je priam geniálne.

Ten upír má o mne fakt vysokú mienku, ale na druhej strane sa nie je čomu diviť. Neurobila som najlepší dojem. Na druhom papieri bol zoznam úloh. Prebehla som ho pohľadom. Bolo tam kopec úloh a mňa to na jedenej strane celkom potešilo, lebo to znamenalo, že ku mne začína mať ten Edward dôveru. Už hádam pochopil, že zvládam viac, než len premieňať kyslík, na kysličník uhličitý. Spokojne som k sebe pritiahla veľký notes s volterrským erbom a prečítala si prvý bod programu.

5.00 – 6.00 umyť sa, učesať sa, obliecť sa (nič červené) a obuť

6.01 – 6.30 pokúsiť sa nájsť za pomoci mapy a pokynov na strane tri recepciu...

Pre túto chvíľu som dočítala. Fakt úroveň. Mohol mi aj napísať, ako mám vstať z postele. Spustila som nahnevane nohy z lôžka a nešikovne som sa zaplietla do prikrývky. Padla som vedľa postele a ako memento mojej nešikovnosti vedľa mňa pristál papier s inštrukciami. Medzi tými všeobecnými úlohami, či pravidlami, bez času, bolo podčiarknuté pravidlo: Neporaniť sa! Práve na to sa budem musieť viac sústrediť.

Keď som s mapkou v ruke kráčala tmavými chodbami, cítila som sa ako Japonský turista. Ešte by sa zišiel fotoaparát na krk a kamera do ruky. Otvorila som posledné dvere a čuduj sa svete, bola tam recepcia. Obišla som stôl, položila som si notes a dnešný plán úloh. Vzala som menovku, na ktorej stále stálo Gianna a schovala ju do zásuvky. Z vrecka som vytiahla malé zrkadielko a skontrolovala si make-up.

„Si na zjedenie.“ Zodvihla som pohľad a sucho prehltla. Demetri sa na mňa široko usmial. Mne tuhla krv v žilách. Začala som sa v duchu modliť, aby sa objavil ten hrdzavý. Ten bol síce mrzutý, ale nepôsobil, že by si ma dal v rámci občerstvenia.

„Pane...“ pípla som.

„Voniaš naozaj sladko. Aro ťa tu vystavil ako maškrtu do výkladu cukrárne. Som naozaj zvedavý, kto povolí ako prvý. Bolo by zábavné, ak by to bol Edward. Raz sa už šmykol. To jeho vegetariánstvo... Vieš, čo je to vegetarián?“ Prikývla som. Vegetarián predsa neje mäso. Demetri prižmúril oči a uškrnul sa.

„Demetri, nehraj sa s jedlom,“ zasyčala Jane, keď ladne prešla okolo nás. Demetri ju hneď nasledoval po chodbe. Sedela som na zadku a sledovala, ako okolo mňa prechádzajú upíri. Niektorí sa tvárili, akoby som tam nebola, aj keď som každého slušne a veľmi ticho pozdravila. Pár z nich sa znechutene obzrelo. Boli ako strnulý roboti. Potom vošla Heidi s Edwardom. Tváril sa ako kus žuly a Heidi sa jemne usmievala. Oprela sa chrbtom o pult.

„Už viackrát som apeloval ba Caiusa, aby sem nepozýval nomádov. S nimi sú vždy ťažkosti. Ako mám potom zabezpečiť, aby nelovili priamo vo Volterre, keď sa to tu hmýri ľuďmi.“ Namosúrene nakrčil čelo. Niečo mu na to povedala, ale nerozumela som pri tej rýchlosti. Nahla som sa dopredu, aby som niečo zachytila.

„Do svitania som po nich upratoval. To predsa nepatrí k mojim povinnostiam. Som zvedavý, čo by si hovorila, ak by tam poslali teba,“ povedal rýchlo, ale jemu som rozumela. Z jej viet som rozumela akurát slovo Edward, čierna sobota a potom sa na mňa prudko otočila.

„Dychčíš mi na krk!“ prskla. Rýchlo som sa stiahla za pult. Heidi odkráčala a Edward si ma premeral pohľadom.

„Snaž sa dnes nič nevyviesť. Nemám na teba vôbec náladu,“ zasyčal a šiel tiež do sály. Trvalo to dlhé minúty. Bola som tak sústredená, že keď zazvonil telefón, nadskočila som skoro do plafóna. Srdce sa mi roztĺklo a tak som sa chytila za hruď a siahla po slúchadle. Stlačila som jednotku a mriežku a nadýchla sa, že sa ohlásim, no niekto ma predbehol.

„Je tam recepcia?“ opýtal sa nejaký muž so smiešnym prízvukom.

„Recepcia Pamiatkového ústavu vo Volterre. Pri telefóne je Bella. Môžem Vám pomôcť?“ opýtala som sa sladko.

„Nábytok Idealstyl. Počuj, bábika. Tá oceľová posteľ dnes dorazila. Kedy ju môžeme doviesť?“ opýtal sa ten sedliak. Prižmúrila som oči a odtiahla trocha telefón od ucha. Pozrela som sa na slúchadlo a prevrátila som oči. Upíri a postele? Na čo by im bola.

„Posteľ pre nás?“ opýtala som sa neveriacky.

„Posteľ. Špeciálna objednávka pre nejakého Arnolda Volarriho. Je to spevňované letisko, bábika. Na dnes po obede by som mal dosť chlapov a aj auto, aby ti to tam zložili. Skurvene ťažké, bábika.“ Ten neohrabanec mi tykal a bol vulgárny. Dosť ma to vytáčalo.

„Počujte, netuším, kam ste tú posteľ mali doručiť, ale tu určite nie!“

„Mne je to jedno. Už je zaplatená. Takže tú posteľ nechceš?“ opýtal sa.

„Nepotykali sme si a nie, nechcem. Pekný deň!“ zasyčala som dosť nahlas a tresla telefónom. Keď som pozrela od stola, Edward stál predo mnou s hlavou na bok. Mykla som k nemu drzo ramenami, posmelená tým, ako som to skvele zvládla. Zodvihla som svoj prvý telefón a vybavila to.

„O čo šlo?“ opýtal sa chladne. Musela som sa veľmi ovládať, aby som nepretočila očami a neodvrkla.

„Myslím, že ste počul. Ten chlap omieľal niečo o posteli,“ povedala som pokojne.

„A?“

„No, vybavila som to.“ V mojom hlase bola istá hrdosť. Veliteľ Volterrskej gardy ku mne pristúpil a nahol sa ponad stôl. Vytiahol zoznam, ktorý som ráno našla na posteli.

„Naučila si sa telefonovať, ale čítať nevieš, však?“ opýtal sa celkom pokojne a mne došlo, že som niečo zmrvila. Znova sa nahol a vzal zo stola krikľavú fixku a niečo zaškrtol. Potom mi papier strnulo podal. Medzi dnešnými úlohami bolo volať Idealstyl, obchod s nábytkom, pána Bronyho a opýtať sa na titánovú posteľ pre Ara. Ako mi to mohlo ujsť? Vyvalila som oči a sucho prehltla. Zmohla som sa na prihlúply úsmev.

„Keď on povedal Arnolda Volarriho...“ Zrazu sa mi nad hlavou rozsvietila žiarovka. Doslova svojim jasom osvetlila tú dokonalú mŕtvu krásu toho upíra. „Arnold Volarri, to asi myslel Aro Volturry,“ šepla som piskľavo. Edward prižmúril oči. Čakala som, že po mne bude vrieskať, no on sa ku mne nahol a bolestivo ma schmatol za rameno. Nohy sa mi odlepili od zeme, ako ma povytiahol spoza pultu.

„Neustojíš to. Odíď...“ šepol takmer nepočuteľne.

„Nie. Ja to s tou posteľou vybavím,“ povedala som rýchlo.

„Ty si vážne... Proste odtiaľ odídeš! Jasné?“ Cítila som na tvári jeho studený, sladký dych. Oči upieral do tých mojich.

„Ja nikam...“ Vtom mi šialene nahlas zavrčal do tváre a mne sa srdce bolestivo roztĺklo. Bilo mi do rebier a nebola som schopná nádychu.

„Edward, hneď ju pusť, lebo ju dám Demetrimu!“ zaburácal Arov hlas. Mala som pocit, že ten chlap nedokáže kričať, no mýlila som sa. Vždy pôsobil, akoby mu aj obyčajné šeptanie robilo problém a trhalo mu hlasivky. Edward ma pustil a ja som sa konečne podrážkami dotkla zeme.

„Demetri by ju zabil po pár minútach,“ povedal tvrdo.

„Potom máš v rukách život slečny Swanovej.“ Aro sa uškrnul a dlho sa mňa zadíval. „Edward, kŕmiš ju? Pochudla. Mal by si jej dávať jesť pravidelne. Ak ti táto pôjde, druhé zvieratko nedostaneš.“ Princ Volterry sa zasmial a na tvári mi sama vybehla podivná grimasa.

„Kedy ju chceš premeniť?“ opýtal sa Edward bez toho, aby na Ara čo i len pozrel. Stále sa díval na mňa. Odpoveď na túto otázku zaujímala aj mňa.

„Ešte nie. Musí vedieť všetko a musíme si byť istí, že zvládneme novoredoného, ktorému nevidíme do hlavy. Potrebujem si zabezpečiť aj jej bezvýhradnú poslušnosť. O to sa mi postaráš ty a potom by si ju mohol aj sám premeniť. Je na čase to vyskúšať.“ Zhovárali sa, akoby som bola vzduch.

„Je pre teba cenná. Naozaj chceš riskovať, že ju pri tom zabijem?“ opýtal sa posmešne.

„Neverím, že by si ju zabil. Zvládneš to. Začni s ňou pracovať. Čím skôr ju pripravíš na premenu, tým skôr budeš mať z krku človeka.“

„Áno, zbavím sa človeka a dostanem na krk novorodeného.“ Postavil sa pred Ara a zas sa celý napriamil. Aro bol oproti nemu ako chrúst. Očividne sa mu nepáčilo, že sa nad ním Edward tak týči. Na všetkých sa väčšinou díval z výšky svojho trónu.

„Ako upíra ju môžem zveriť aj Felixovi. Nebudeš sa s ňou musieť zaoberať ty.“ Aro zodvihol bradu ako kohút, ktorý chce svoju hlavu dostať vyššie, aby zastrašil kohúta z iného dvora. Edward sa pousmial.

„Pripravím ju. Všetko jej objasním. Mohol by sa na ňu pozrieť aj Eleazar. Chcel by som vedieť, čo od nej môžeme po premene čakať.“ Pozrel sa na mňa. Ja som sa nahýnala cez stôl a snažila som sa zachytiť každé slovo, aby mi nič neušlo. Zhovárali sa celkom nahlas a pomaly, čiže som rozumela. Mala som dokonca pocit, že chcú, aby som počula.

„Dobre. Pozvi sem Eleazara. Pokojne aj s ostatnými z jeho klanu. Rád sa rozptýlim.“ Aro sa otočil k odchodu.

„Vezmem ju von,“ šepol za ním Edward a Aro sa prudko otočil. Pozrel sa na mňa.

„Nie!“

„Mám ju kŕmiť? Gianna chodila jesť von a aj ona bude musieť začať. Ja jej predsa nebudem chodiť nakupovať a zaťažovať sa ešte aj tým. Ukážem jej mesto.“

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Volterrská recepčná - 3. kapitola: