Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Volterra je môj skutočný domov 9. kapitola

30.03.2010 (20:30) • Kixy25 • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 1847×

Neveriacky som na ňu pozrela, že o čom to kecá. Nevyzerala však, že by si zo mňa robila srandu, tak som sa bežala pozrieť do najbližšieho zrkadla. Po love by mali moje oči mať farbu tekutého zlata, no teraz boli po okrajoch svetlučko zelené. Nevedela som, čo to má znamenať, no ak by to takto pokračovalo, za chvíľu by moje oči mali farbu limetky. Ešte som o takom niečom nikdy nepočula, čo sa to so mnou deje? Bežala som rovno ku Renesmee, no tá mala oči stále čokoládovohnedé, ani neviem, čo som čakala. Jej sa farba očí nemenila nikdy. Bezradne som sa pozrela na Jane, no tá len pokrčila plecami.

„Ja-ja si myslím, že by si mala ísť za Arom. On možno bude vedieť, čo to znamená.” Bola rovnako zmätená ako ja. Potiahla ma za ruku a ja som za ňou vyšla von na chodbu. Prebehli sme ku trónnej miestnosti, ako som ju podvedome začala nazývať, no tam momentálne nikto nebol. Tak sme prešli do ďalšej haly ku Gianne, no tá nám nevedela pomôcť. Keď sme odtiaľ už chceli odísť, vošiel tam Demetri. Síce naňho bola Jane stále napálená za ten lístoček, no otočila sa k nemu a prosebne sa na neho pozrela.

„Ehm, Demetri, nemohol by si nám zistiť, kde sa nachádza Aro? Je to dôležité.”

Demetri sa na mňa anjelsky usmial a obrátil sa ku Jane. Na sekundu sa sústredil a potom odvetil: „Tretie poschodie, štrnáste dvere sprava.”

„Vážne? Neklameš ma len tak náhodou? Čo by robil Aro u Lei?” pozrela naňho Jane zostra a založila si ruky v bok. Ešteže svoje nadanie vedela skvele ovládať, ináč by už v bolestiach ležal na zemi.

„Som stopár, nie informačná búdka. Neviem, čo tam robí, ale viem, že tam je.” Zatváril sa urazene, že mu neveríme a otočil sa na odchod. Len som teatrálne prevrátila očami a vzdychla som si.

„Ideme, nie?” spýtavo som sa obzrela na Jane, no tá len pevne stískala pery a rozmýšľala.

„Stále si myslím, že nám klamal. Určite chcel, aby sme sa dostali niekam, kam by sme nemali. Ale za pokus nič nedáme, však?” nakoniec sa na mňa pozrela a už s radostnejším úsmevom na tvári vykročila smerom ku schodisku. Ja som ju len ticho nasledovala.

„Jane? Kto je to Lea?” spýtala som sa po chvíli tichého kráčania.

„Ďalšia členka našej gardy, pred pár mesiacmi sa ku nám vrátila.”

„Vrátila? Odkiaľ?” položila som ďalšiu otázku ako sme kráčali hore schodmi po zamatovom koberci. Bolo tu až neprirodzene ticho. Z bočných okien na nás dopadali pásy slnečného svetla a naša pokožka na ne odpovedala trblietavými diamantovými odleskami. Nessie teraz nebola so mnou, oddychovala v našej izbe po love.

„Pred pár rokmi, asi tak sedemdesiatimi, sa od nás odpojila a išla žiť do Austrálie. Teraz sa vrátila, Aro je z toho nadšený,” pousmiala sa Jane.

„Sme tu,” zahlásila, keď sme zastali pred jednými tmavými dverami. Tuším ich tu v celom zámku majú rovnaké. Keby sa sem dostal nejaký človek, tak by zablúdil a potom by sa z tých rovnakých dverí zbláznil a myslel by si, že stále chodí dookola. Čo už...

Jane zaklopala, nečakala na odpoveď a vletela dnu do miestnosti. Už už sa chystala, že nakričí na Demetriho(o ktorom si myslela, že ho tam nájde), že nás naschvál poslal zle, no našťastie sa včas zarazila, ospravedlnila sa a vycúvala odtiaľ preč. Tam totiž nebol Demetri. Ale ani Aro. Vysoká čiernovlasá upírka s karmínovo-červenými očami(o ktorej som si správne domyslela, že je to Lea) sa tam bozkávala s jedným členom gardy, ktorého som ani nepoznala. Na tom by nebolo nič zlé, no Jane preto tak rýchlo odtiaľ vybehla, lebo ich tam nečakala. Čakala tam totiž buď nikoho, alebo len Demetriho, ktorý by na nás šil nejakú ďalšiu búdu.

„Asi si zabudol, ako bolí môj hnev, Demetri!” vykríkla naštvane na chodbe. Vedela, že ju bude počuť. No odpoveďou jej bol iba strašidelný smiech, ktorý sa ku nám niesol z konca chodby. Jane sa tam rozbehla a ja som jej bola v tesnom závese. Demetri, ktorý stál skrytý za rohom sa znova zasmial a utekal pred nami preč.

„Mne neujdeš! Ja si ťa nájdem!” kričala na neho so zlovestným podtónom v hlase, ktorý neveštil nič dobré. Keď sme prebehli už pol zámku, vybehli sme von na nádvorie. Jediným skokom sme prekonali obrovskú fontánu a Demetri nám zmizol za rohom. Chceli sme ho prenasledovať ďalej, no vtom ma chytil pár mocných rúk. Jane taktiež. Pozrela som sa hore, do Felixových očí, a on sa na mňa milo usmieval. Kútikom oka som zachytila Arov prekvapený výraz, keď sa Jane pýtal, čo sa to, preboha, deje. To však vedel hneď, ako sa jej dotkol, prečítal jej to z myšlienok.

„Ten Demetri sa tuším nikdy nepoučí,” zasmial sa Aro, pustil Jane a Felix mňa. Narovnala som si šaty a Jane spustila.

„Hľadali sme ťa, Aro, potrebujeme s tebou hovoriť.”

„Viem, Jane. S takýmto niečím som sa ešte nestretol, ukáž, Bella,” pokračoval už smerom na mňa. Zdvihla som pohľad a stretla som ten jeho, plný zvedavosti a záujmu. Keď si všimol farbu mojich očí a zistil, že Jane mu v myšlienkach neklamala, udivene nadvihol obočie a dôkladne si ma prezeral.

„Toto som teda ešte u nikoho nevidel, budem o tom musieť niečo pohľadať, zaujímavé. Myslím, že tiež by nezaškodilo, keby ste skočili do knižnice za Lorenom, aj tam sa možno niečo nájde.” Usmial sa ešte viac a Felix, ktorý nevedel, o čo sa jedná, len netrpezlivo čakal, aby sa na to mohol spýtať. Keď som sa mu predtým pozrela do očí, asi si to nevšimol, tak som naňho pozrela ešte raz. Keď sa naše pohľady stretli, tvárou mu prebehla vlna pochopenia, no aj zvedavosti.

„Ty asi myslíš tie oči, však?” preniesol pohľad zo mňa na Ara. Ten prikývol a Felix pokračoval: „No ale mne sa páčia, je to také...zaujímavé,” dokončil napokon a stále sa na mňa pozeral.  Začala som sa pod jeho pohľadom cítiť mierne nepríjemne a bolo len dobre, že dobu, keď som sa mohla červenať, som už mala dávno za sebou.

„Tak my ideme do tej knižnice,” povedala Jane rýchlo, keď si všimla, ako sa cítim, chytila ma za ruku a ťahala preč.

„Ale, ale, si tu ešte len dva týždne a už ťa naháňajú Volturiovskí chlapi?” so smiechom sa ma spýtala, keď ma zatiahla až niekam do stredu zámku. Ešte stále som sa cítila divne, po tom Felixovom pohľade a ´komplimente´ o mojich očiach, vlastne ich farbe a chabo som sa usmiala.

„Najprv Demetri, teraz Felix, Aleca budem pred tebou musieť ochrániť,” zasmiala sa ešte hlasnejšie a dopovedala: „Ale Alec má len štrnásť, takže si nájde asi niekoho mladšieho ako si ty,” a zaškerila sa na mňa.

„Nehovor, že Demetri ma naháňa, veď ten mi len robí naschvály. Myslím, že už nie sme na základke, kde tak väčšinou chalani vyjadrujú svoju lásku,” pousmiala som sa.

„No dobre, tak možno Demetri nie, ten za svoje správanie nemôže, on sa taký už narodil,” zatvárila sa ako anjelik a dodala:

„Ale nepovedala si nie na Felixa, videla som, ako sa na teba pozeral. A aj ty si to videla, ja to viem a neskús sa vyhovárať.”

„Och, bože, veď ho ani pomaly nepoznám! Si nemysli že ti tu teraz zložím tirádu na to, aký je úžasný, dokonalý a ja neviem čo ešte...” pozrela som na ňu.

„Takže sa ti páči,” vypískla vzrušením a oči jej horeli zvedavosťou.

„To som nepovedala! Neprekrúcaj moje slová, miláčik,” zazubila som sa na ňu. Zatvárila sa tajomne a ja som dúfala, že nemyslí na to, na čo som si myslela že myslí.

„Nie, nič neskúšaj, zabudni na to, že by si nám zorganizovala rande alebo na čo zas myslíš. Povedala som, nepoznám ho skoro vôbec a ani som ti nepotvrdila, že sa mi páči, vieš? Takže si nebuď taká istá,” vyplazila som jej jazyk, no jej to nevadilo, stále sa tak tajomne tvárila. Ochraňuj ma Bože pred ňou!

„Uhm, nechám ťa teraz tak, poď, pôjdeme do tej knižnice,” oznámila mi a viedla ma tam. Zastali sme až pred veľkými dubovými dverami a vošli sme dnu. Tá knižnica bola obrovská, dlhé a vysoké police sa tiahli pozdĺž celej miestnosti. Bolo tu viac kníh, ako som si myslela, že bolo vôbec napísaných a ja som sa len nestačila diviť. Prešli sme ku malému stolu, pri ktorom sedel nízky, chudý upír.

„Ahoj, Loren, Aro ma posiela. Potrebovali by sme niečo zistiť o tomto,” ukázala na moje oči, „mohol by si nám pomôcť?”

Loren sa zdvihol, prešiel ku mne a skúmavo sa na mňa zahľadel.

„Ešte som o takom niečom nepočul,” zopakoval to, čo sme už počuli od Ara, „ale budem sa snažiť niečo o tom nájsť.”

Viedol nás úzkymi, zaprášenými uličkami pomedzi strašne veľké kopy kníh, až sme sa dostali tam, kde chcel byť. Začal sa prehrabávať medzi radom kníh, ktoré boli označené ako ´upírske zaujímavosti´ a my sme mu pomáhali. Niektoré knihy boli také staré a krehké, že sa mi pomaly rozpadali v rukách, tak tie som nechala na Lorena. Dúfala som len, že raz niečo nájdeme.

___________________________________________________________________________

 <<Predchádzajúca kapitola

Ďalšia kapitola>>

Zhrnutie

Autor: Kixy25 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Volterra je môj skutočný domov 9. kapitola: