Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Volterra je môj skutočný domov 30. kapitola

02.06.2010 (10:00) • Kixy25 • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1562×

(Bolívia, Dominika s Demetrim)

Dominika:

Stále sme si plnili svoje poslanie, no už ma prestávalo baviť stále sledovať našich novorodených. Veď len trénovali, lovili a to je asi všetko. Nič nové sme sa zatiaľ nedozvedeli. Aj Demetri sa nudil a ešte viac ako ja. Videla som na ňom, ako by si prial byť zase v Afrike a naháňať levy alebo čokoľvek iné namiesto schovávania sa v Bolívijských lesoch. Ak sa v najbližšej dobe nič zaujímavé nestane, asi sa zbláznim od nudy. A pre niekoho, kto má pred sebou večnosť to nie je veľmi dobrá vyhliadka.

Ale Aro trval na tom, aby sme tu ostali. Jemu sa žije, keď je vo Volterre a môže si robiť čo chce. Ale keď už sme raz jeho garda, asi by sme mali skákať ako on píska. Veď čoskoro už budeme naspäť doma. Touto myšlienkou som sa upokojovala, keď som mala nervy na prasknutie a nevedela som, do čoho od nudy kopnúť.

„Kedy sa tam dostaneme?“ ozvalo sa z čistinky. Popravde, už som ten rozhovor púšťala jedným uchom dnu, druhým von, ale toto som len tak nemohla nechať, bolo to to najdôležitejšie, čo sme momentálne potrebovali vedieť. Doteraz som ležala na chrbte na zemi a pozerala som do koruny stromu, ktorý sa nado mnou týčil, no teraz som sa postavila a skrčila za krík, odkiaľ som mala dobrý výhľad.

„Najlepšie čo najskôr. Tréning je už skoro na konci, potom ešte pôjdeme na lov a môžeme sa vybrať do Denali. Odhadujem to tak na budúci pondelok,“ dostalo sa im odpovede. Tak a už vieme všetko dôležité, teda okrem motívu. Chcú si vyrovnať účty, ale my nevieme aké. To však zistíme.

(Volterra)

  Bella:

Felix sa mi konečne vrátil a naše vítanie nemalo konca. Nebudúce pôjdem s ním, čo tu budem sama vo Volterre robiť. Aj ja chcem cestovať a keď už som raz v garde tak aj slúžiť.

„Dialo sa niečo zaujímavé kým som bol preč?“ spýtal sa ma, zatiaľ čo ma niesol na rukách. Ako sa ukázalo, tak von do záhrady.

„Ani nie, len Dominika zistila, že v Bolívii je nejaká armáda novorodených. Aro tam poslal Demetriho, aby ich vystopoval a teraz sú tam spolu. Už vedia kam sa chystajú a čo chcú robiť,“ odpovedala som mu a zoskočila som mu z náruče. Sadla som si na zem pod veľký strom do trávy a oprela sa o kmeň. Bol večer, takže slnko už zapadlo a teraz po nebi stúpal striebristý mesiac spolu s hviezdami.

„Zase niekto nemá pokoja a chystá sa niekoho iného zničiť?“ posadil sa Felix vedľa mňa a objal ma. Červené oči sa mu leskli v odraze mesačného svitu a vyzeral ešte bledší ako inokedy.

„Ako si vedel?“ opýtala som sa ho so smiechom a pozrela sa mu do očí.

„Vieš koľko takých už tu bolo čo som v garde? Rutinaa...“ zatváril sa znudene a pokýval nad tým rukou.

(...)

Tesne pred polnocou sa tu objavila Dominika.

„O takomto čase sa chodí domov?“ opýtala som sa jej a poklepala si prstom po zápästí tam, kde mali byť hodinky.

„To vieš, ten časový posun,“ zasmiala sa na mne. Ako som zistila, prišla len za Arom s novinkami. A znova sa chystala odísť. No už aspoň viem, kedy sa znova stretneme, budúci pondelok v Severnej Amerike, teda snáď. Ak tam Aro vezme celú gardu tak hej.

A hneď ráno nás aj zavolal. Neviem, prečo čakal až dovtedy, veď pre nás je aj noc ako deň ale veď ako myslí. Oznámil nám to, čo som ja už vedela. Povedal nám svoj plán.

Máme sa nepozorovane dostať do Denali a počkať, kým tam nepríde aj armáda novorodených. Denali, Denalský klan. Ach nie, snáď nejdú po nich! Hoci teraz stojíme na opačných stranách, keď som sa s nimi vtedy raz stretla, celkom som si ich obľúbila. Ale asi s tým už nič nenarobím...

No, a keď konečne prídu, máme ich nechať, nech si vybavia po čo prišli. A potom nastúpime na scénu my. Novorodených bude treba zničiť, také veľké množstvo je dosť nebezpečné. Pre Volturiovcov rutina, pre mňa niečo nové. Snáď to nebude také strašné. Ak bude mať niekto zvláštnu schopnosť, máme ho vziať do Volterry. Na tom Aro trval (ako aj na všetkom ostatnom, čo dovtedy povedal).

Nebolo nám treba trénovať. Aj tak by sme toho za štyri dni veľa nespravili. Len bolo určené, kto pôjde. Samozrejme Felix s Demetrim, ako najlepší bojovníci, potom aj Corin, Millie, Dominika, Kika, ja (išla by som, aj keby ma Aro nevybral, veď by som nezniesla trčať vo Volterre, kým by všetci moji priatelia bojovali a boli v nebezpečenstve), Jane s Alecom vďaka svojim schopnostiam a ešte pár ďalších.

(...)

V nedeľu ráno sme už všetci stáli nachystaní, s kontaktnými šošovkami a lístkami na lietadlo. Tým to bude predsa najrýchlejšie. Ja som si vybrala hnedé šošovky, takže som mala zase svoje „pred premenou“ oči. No, skoro. Síce mi ich nebolo treba, no aj tak. Veľa ľudí nemá predsa zlaté oči...

Felix mal tmavomodré šošovky. Ale také, cez ktoré nebolo vidieť jeho červené dúhovky, takže nakoniec mal úplne nádherné modré oči a nie fialové. Jane si vybrala jedny z tých šibnutých vzorov a farieb, čo na predávajú na internete a teraz mala Red Wolf, červené so žltým stredom. Keď už šošovky, tak určite nie obyčajné, povedala.

Let prebehol v poriadku, len som sa nudila. Každých pár hodín sme si museli ísť vymeniť šošovky, ale inak to bolo v pohode. A nakoniec sme boli v Amerike. Bolo tam len o pár hodín viac, ako keď sme odlietali z Volterry, lebo sme cestovali smerom na západ, za slnkom.

Do Denali sme sa dostali o pár hodín neskôr, zaplatili sme si hotel na dve noci a ostali sme v ňom. Veď sme ešte mali čas a nikomu sa nechcelo chodiť po vonku. Na izbe som si hneď vybrala otravné šošovky a vyhodila ich. Dem s Nikou už tiež prišli a tak nám len ostávalo čakať.

(...)

 Mysleli sme, že útok sa týka Denalského klanu, tak sme sa v pondelok ráno rozdelili a jedna časť išla sledovať ich, druhá, na čele s Demetrim, išla za novorodenými. Ja som bola v tej prvej. Vedeli sme, kde bývajú, išli sme teda tam. Z hodnej vzdialenosti sme ich ostali pozorovať a už nám ostávalo iba čakať na útok.

Naša armáda novorodených si teda dávala na čas. Prešlo poludnie, prišiel večer a ich zatiaľ nikde. Až, okolo jedenástej v noci nám Dominika dala vedieť, že už prichádzajú. A že sa chystajú obkľúčiť dom zo všetkých strán. Tak sme sa im odpratali z cesty, schovali sme sa do najbližšieho lesa na stromy. Ak by aj zacítili náš pach, mysleli by si, že to sú Denalskí upíri.

No a za pár minút už boli tu. Zakrádali sa potichu a nenápadne, nás si našťastie nevšimli. Prešli popod naše stromy, vyšli z lesa a ja som si všimla, že jeden z nich, vysoký blonďavý upír, zodvihol ruku na znak toho, aby zastali.

„Rýchlo a nenápadne,“ zašepkal a po tvári sa mu roztiahol diabolský úsmev.

„Ideme,“ vykríkol na celý les, čím hneď zmaril svoj plán „Nenápadne“, no nevadilo mu to. A vtedy sa to všetko začalo. Celý dom obkľúčili upíri a rýchlo sa približovali ku stredu. Človek by si to ani pri tej rýchlosti nevšimol, no ja som dobre videla čo sa deje. Naraz všetci vrazili dnu do domu, preleteli cez presklenú stenu obývačky a zaútočili na tých, čo boli vnútri.

Začuli sme výkriky, výkriky tých, čo tam boli. Zvuk rozbíjajúceho sa skla a nábytku. Neľútostný zvuk lámania väzov a trhania na kusy sme však počuli len dvakrát. Potom sa to všetko presunulo von. Všimla som si Eleazara, Carmen a Kate, ako utekali preč od domu. Hneď za nimi bežala Tanya. A za nimi kopec novorodených upírov, ktorých hnala túžba po slobode a chuť zabíjať. Takže Irina to pravdepodobne schytala už  v dome. A k tomu ešte jeden upír.

Nenápadne a rýchlo sme sa presunuli za nimi. Skončili na lúke ďaleko od mesta. Novorodení boli strašne rýchli a Denalčanov obkľúčili. A horor pokračoval. Ešte som taký boj nevidela a vystrašene som ho sledovala. Ale ako som si všimla, ostatní Volturiovci tým neboli príliš vzrušení, takéto boje sú asi na dennom poriadku. A za tritisíc rokov toho mali už aj dosť. Dvanásť novorodených upírov na štyroch skúsených. Plus ďalší dvaja upíri, ktorí nebojovali. Stáli bokom a mne napadlo, že asi to budú „vedúci“ armády.

Ďalší dvaja novorodení boli zničení, postaral sa o to Eleazar s Tanyou. No Tanya si pri tom nedávala pozor na chrbát a už pri nej stál súper. Chytil ju zozadu a skôr, ako si to niekto iný stihol všimnúť, ukončil jediným pohybom jej život.

Desať na troch, taký bol momentálny vývoj súboja. Vôbec sa mi to nepáčilo, nemohla som sa na to pozerať. Zavrela som oči a pritisla sa ku Felixovi. Nevedel, čo sa so mnou deje a prekvapene na mňa pozrel. Asi nečakal, že ma to tak vezme. Budem si na to musieť ale zvyknúť. Už som len počula, čo sa dialo. Trhanie, šklbanie, bojovanie na život a na smrť. Z trinástich bolo razom desať.

Po chvíli som vykukla, ako to vyzerá. Kate stála sama medzi šiestimi upírmi hladnými po boji a slobode. Jej rodina už bola zničená, nechcela sa však vzdať. Vtom sa však pozrela presne tam, kde som bola ja. Všimla si ma. Od prekvapenia otvorila ústa a jej nepozornosť zapríčinila to, že sa na ňu vrhli všetci novorodení, ktorí ešte ostali.

A bol koniec. Ďalší klan prestal existovať. Tí dvaja upíri, čo nebojovali, sa len spokojne usmiali a chystali sa zmiznúť. To snáď nie, čo si myslia, že im to prejde? Chcela som to povedať ostatným, no tí si to už, samozrejme, všimli.

„Arovým zákonom neujdú,“ uškrnula sa Jane. Teraz bol čas pre nás. Zoskočili sme zo stromov a vyšli sme na lúku. Novorodení ostali len prekvapene stáť a Alexovi s Marlinom tiež zamrzli úsmevy na tvárach.

___________________________________________________________________________

Epilóg

Autor: Kixy25 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Volterra je môj skutočný domov 30. kapitola: