Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Volterra je môj skutočný domov 28. kapitola

27.05.2010 (11:45) • Kixy25 • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1412×

(Alex a Marlin)

Marlin:

Bolo niečo krátko po polnoci a práve som sledoval mesiac zapadajúci za obzor. Bol červený, taká istá farba, aká sa zajtra bude prelievať pri našom „odchyte ľudí“. Len sa obávam, či budeme dosť silní na to, aby sme tých ľudí premenili a nie hneď zabili. Asi si budeme musieť vybrať takých, ktorých pach nás nebude príliš lákať, no ak bude vôbec z čoho vyberať. A nebude príliš podozrivé, ak za jeden deň zmizne takých pätnásť ľudí? Dúfam, že to hodia na nejakého nevinného medveďa alebo pumu, čo tu žije...

Prebral som sa z úvah a vyskočil som na nohy. Alex je momentálne preč, asi obkukuje striptérky v bare, ako obyčajne. Volal ma so sebou, ale odmietol som. Mne stačí moja Elloise, no o tej on nevie a ani sa nechystám povedať mu o nej. Len nad mojím odmietnutím pokrútil hlavou a sám pre seba si zašomral v tom zmysle, že čo ja celý deň robím. Nevenoval som tomu pozornosť, veď on už je raz taký.

Nebol som pre jeho ideu krvnej pomsty zapálený tak ako on, ale viem si predstaviť, čo by som robil ja, keby mi vzali moju Ellois. Neskončilo by to dobre pre toho, kto by nás oddelil. A bolo by mi jedno, čo by so mnou spravili Volturiovci, ak by ma zabili, aspoň by to bolo vykúpenie z môjho trápenia. Takže vlastne celkom chápem Alexove rozhodnutie. Rozmýšľal som o tom zatiaľ čo som hustým lesom bežal ďaleko od miesta, kde sme sa s Alexom stretávali. Z mesiaca trčal už len krvavočervený okraj a kým som dobehol na moje obľúbené miesto, úplne zmizol.

Stál som na rovnej plochej pláni a čakal. Mal som sa tu stretnúť s Elloise. Preto tu, lebo ani jednému z nás nevyhovovali hlučné preplnené mestské podniky, boli sme jeden väčší introvert ako druhý. Síce sa hovorí, že sa priťahujú protiklady, v tomto sme však boli rovnakí.

„Ahoj, miláčik,“ vyšla zrazu spomedzi stromov za mnou. Otočil som sa ku nej a ponáhľal sa privítať ju. Krátke červené vlasy jej končili kúsok pod lícami a dokonale ladili s jej karmínovočervenými očami. Spod dlhého čierneho trička sa jej po zápästí a chrbte dlane vinulo zaujímavé tetovanie a končilo obvinuté okolo prstenníka. Krátka červená sukňa odhaľovala dlhé štíhle nohy, no bola dosť dlhá na to, aby zakryla všetko, čo mala.

„Chýbala si mi,“ povedal som jej a silno ju objal. Pobozkal som ju na pery a potom som nos zaboril do jej vlasov. Nádherná škoricovo-jablková vôňa ma naplnila a hoci bola tma, lebo mesiac nesvietil, videl som ju v celej jej kráse.

„Ale nehovor, však sme sa videli naposledy včera,“ odpovedala mi so smiechom. Ale veď od včera je to taká dlhá doba...

„Bez teba je tých dvadsaťštyri hodín oveľa dlhších a nudnejších,“ zamumlal som potichu a myslel to úplne vážne. Veď keď musím celý deň počúvať Alexove plány a potom opisy toho, čo robil v noci, čo iné ako nudiť sa mi zostáva?

„A keďže Alex má plán pomsty, musíme na tom pracovať, všeličo domyslieť a tak. Keď ale myslím na to, že sa v noci stretnem s tebou, ide mi to potom ľahšie, lebo to čo najskôr chcem mať za sebou.“

Nadránom som sa vrátil späť a to Alex ešte bol zatúlaný bohviekde. Počkal som na neho a potom sme začali dokončovať náš plán. Na začiatok stačilo zostaviť armádu novorodených, nesmrteľné deti by nám už boli na nič. Veď jedno také by zvládlo zlikvidovať celú dedinu a my ideme iba proti jednému klanu, tak načo si to všetko komplikovať? Potom sa budeme musieť nepozorovane dostať do Denali, teda ak tam ešte Denalský klan býva. Bude to musieť byť dosť rýchle, aby nám to Volturiovci neprekazili, ale myslím, že nás nechajú vyrovnať si účty a až potom nás budú súdiť.

Vtom som zacítil pohyb v stromoch naľavo od nás. Rýchlo sme sa tam obaja zvrtli a nepohnute čakali, čo sa stane. Šuchot lístia sa šíril smerom preč od nás. Zameral som sa na to a pocítil pach ľudskej krvi. Alex vyzeral, že už už sa tam vrhne, no ja som mu na plece položil ruku, aby som ho zastavil. Vyrušene na mňa pozrel a čakal, čo mu poviem.

„Nezabíjaj toho človeka. Zmeň ho. Budeme mať potom zajtra o jedného menej,“ poradil som mu a dobrým úmyslom. Výraz sa mu zmenil na pochvalný a potľapkal ma po pleci.

„Dobrý nápad, Marlin. Ale keď ho uhryznem, kam ho potom na tie tri dni schováme?“

Zamyslel som sa a spomenul si, že keď som sa ponáhľal za Elloise, na jednom strmom útese som si všimol jaskyňu. Ľudia sa tam nedostanú, je to blízko a vyzerala celkom bezpečne. Oznámil som mu to a on súhlasil. Šuchot sa už skoro stratil a tak sa rýchlo rozbehol, aby ho dohnal.

„Marlin, poď sem,“ zavolal na mňa po chvíli z lesa. Už nášho človeka chytil. Bol to muž okolo štyridsiatky a v ruke mal košík. Asi hubár, hoci ešte nič nenašiel. Možno sme ho zachránili pred otravou muchotrávkou, ani neviem, či vôbec poznal huby. Mal by nám poďakovať, pomyslel som si, aby som sa necítil tak vinne, že sme ho zabili, alebo minimálne  premenili.

Odniesli sme ho do našej vyhliadnutej jaskyne, zatiaľ čo sa zmietal v kŕčoch a bolesti. Položili sme ho tam na zem s úmyslom, že sa po neho vrátime o tri dni. Z našich všetkých premenených bude upír ako prvý. Snáď s ním nebudú nejaké problémy. Však mu niečo natlčieme do hlavy a potom bude spokojný.

Na ďalší deň sme sa ráno vybrali na lov, aby sme pri vytváraní novorodených ľahšie odolali ich krvi. Do najbližšieho mesta to bolo iba pár kilometrov. Slnko bolo zájdené za oblakmi, takže sme nepútali veľa pozornosti. Ja som ulovil prvého, koho som našiel a Alex dokonca až dvoch. Tmavé oči sa nám znova zafarbili na krvavočervené, skoro také, aké bude mať naša armáda.

A potom okolo poobedia sme sa mohli vydať na odchyt. Skryli sme sa do lesa blízko mesta a čakali sme. Netrvalo dlho a lesom sa ozvala hlasná vrava ľudí. Boli traja. Nechali sme ich zájsť trochu ďalej, aby ich prípadné výkriky nebolo počuť až von na lúku. A zaútočili sme.

Ja z jednej strany, Alex z druhej. Vybehli sme na nich nič netušiacich a postavili sa im do cesty. Obaja sme naraz zdvihli pohľad a prekvapenie v očiach ľudí sa zmenilo na šok a strach, keď uvideli červenú farbu našich dúhoviek. Niekto by si myslel, že ľudia už neveria na upírov a budú si myslieť, že sme nejakí šialenci s červenými šošovkami alebo čo. No, možno si to títo aj mysleli, ale my sme sa ich nepýtali, len sme ich schmatli a pritlačili na zem. Ja som držal dvoch, tak som Alexa nechal, nech najprv uhryzne svojho a potom tých mojich. Nestihli ani zakričať od prekvapenia alebo na pomoc a už sa zmietali v kŕčoch. Držal som im prikryté ústa, aby si to náhodou nerozmysleli. Odtiahli sme ich do našej tajnej jaskyne a položili ich ku skalnému výčnelku pri zadnej stene ku nášmu prvému premenenému. Tu si môžu kričať koľko chcú, počuť ich nebude nikto.

Pokračovali sme ďalej. Presunuli sme sa do inej časti lesa a tam sme odchytili ďalších štyroch. Okolo večera sme už mali trinásť uhryznutých a zvíjajúcich sa v kŕčoch v našej jaskyni. Alex na nich pozeral len s ľadovým pohŕdaním a ja som odtiaľ radšej vypadol. Počkal som si, kým zas v noci nezmizol a vrátil som sa ku svojej Elloise.

Už si len počkať tri dni a potom môžeme našich upírov začať trénovať.

(Späť vo Volterre)

„Mám zlé tušenie, že sa niečo stane,“ oznámila Dominika Arovi, za ktorým prišla do jeho komnaty. Nepovedala o tom ešte nikomu, ale zlý pocit ju prenasledoval už pár dní a ju ničilo to, že nevedela, o čo ide.

„Vieš čoho sa to týka?“ prekvapene sa k nej otočil a podišiel ku nej bližšie.

„Práveže nie a to my desí najviac. Iba viem, že sa niečo chystá. Tento pocit ma prenasleduje už asi týždeň a zo dňa na deň silnie. Neviem si rady,“ dodala skľúčene a nešťastne na neho pozrela, akoby ho pohľadom prosila o pomoc.

„Poď ku mne,“ nariadil jej starostlivým hlasom a chytil ju za ruku. Rýchlo preletel jej spomienkami a myšlienkami a zamyslel sa.

„Určite zas nejaký upírsky klan niečo chystá. Nič iné to byť nemôže,“ povzdychol si, unavený z toľkých bývalých skúseností a pustil jej ruku.

„A asi sa do toho zamiešame, keď ti tvoja intuícia nahovára, že sa niečo stane. Mali by sme začať sledovať buď nejaké záhadné miznutie ľudí alebo napätie medzi upírskymi klanmi. Ak sa na to cítiš, môžeš ísť aj ty. Mohla by si sledovať Južnú Ameriku,“ navrhol jej a začal premýšľať, koho ešte kam dosadí.

„Aro ma potrebuje na východe,“ oznámil mi Felix vážnym hlasom a chystal sa so mnou rozlúčiť.

„Na ako dlho?“ povzdychla som si smutne, že sa dlhší čas neuvidíme a že nemôžem ísť s ním.

„Dokiaľ nezistíme, čo potrebujeme,“ odpovedal mi a pri tom mi nabehli zimomriavky. ´Dokiaľ nezistíme, čo potrebujeme´ – to som si predstavila dosť dlhú dobu, zahŕňalo to neznámy úsek budúcnosti. A asi aj poriadne dlhý.

„Sľúb mi, že si dáš na seba pozor,“ zašepkala som a objala ho. Sklonil sa ku mne aby ma pobozkal a potichu ma ubezpečil, že bude v poriadku. Odchádzal hneď teraz, tak som sa s ním rozlúčila a nešťastne pozorovala, ako s ďalšími členmi gardy opúšťa zámok. On išiel na východ, to mal na starosti východnú Európu a časť Ázie. Demetriho Aro priradil do Afriky, na tú stačil sám, lebo tam nežilo veľa upírov. Do Južnej Ameriky išla Dominika, do Severnej Corin. Austráliu si vzala Lea a zvyšok sveta to som už nezistila.

Sotva sme vyriešili problém menom Cullenovci a hneď je tu ďalší. Asi si na to budem musieť zvyknúť vzhľadom na to, že teraz som súčasťou gardy upírov, ktorí vládnu svojmu svetu a prísne kontrolujú dodržiavanie zákonov.

___________________________________________________________________________

Ďalšia kapitola>>

Autor: Kixy25 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Volterra je môj skutočný domov 28. kapitola: