Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Volterra je môj skutočný domov 14. kapitola


Volterra je môj skutočný domov 14. kapitola14.kapitola je tu. Celá je o prechádzke Felixa a Belly. Dúfam, že to nie je veľmi uponáhľané, ale písala som to tri hodiny, čo ma stále niečo vyrušovalo:D Bella nakoniec narovinu povie, čo si myslí a sama je potom zo seba prekvapená. Na túto kapitolu som sa tešila, tak dúfam, že nie je veľmi prehnaná;) 15.kapitolu ešte napísanú nemám, uvidím, ako budem mať čas, ale myslím, že do utorka večera ju sem pridám.
A ešte venovania:) : MillieCull, gine, MirushQke, dode040506, ostruzinke, hellokitty, Cukricku, alicecullenhale2, Isabele, eMuske, Elis1Victoria1Hale, GIG, Banne, SuMmEr, MaliNe, Kaate, adi1987 a sMiley:) Ďakujem Vám za povzbudivé komentáre;)

Zabuchla som jej dvere pred nosom a otočila som sa, že pôjdem za Felixom. Stále som sa v jeho prítomnosti cítila nesvoja, no donútila som sa pohnúť a myslieť racionálne. Veď je to len ďalší chlap, preboha. Čoho sa vlastne bojím? Teraz to nejako prežijem a zajtra uvidíme, čo bude ďalej. Som rada, že neviem predvídať budúcnosť, lebo ak by som vedela, že ma zajtra čaká niečo nepríjemné, tak by som sa stresovala už teraz.

„Tak kam pôjdeme? Do mesta?” ozval sa po chvíľke Felix a usmial sa na mňa. Ten jeho úsmev bol taký zlatý... Bože, na čo to zas myslím? Och...

„Môžeme,” súhlasila som placho a ešte viac som kvôli svojim myšlienkam zneistela. Zahryzla som si do spodnej pery a snažila sa upokojiť. Felix si to, nanešťastie, všimol, zastavil sa a ja tiež zároveň s ním. Otočil sa ku mne a pozrel mi do očí, ja som mu pohľad opätovala, a teraz som prezmenu myslela na to, že má pekné oči. Keď mi trklo, na čo som myslela, zase som si začala v duchu nadávať.

Zdvihol ruku a pomaly mi položil dlaň na tvár, na moje ľadové líce. Vystrašene som prehltla a mohla som sa len domnievať, že či naozaj vyzerám vystrašene, ako pri pohľade na centrifugu alebo podobný kolotoč, ale pretože v dosahu nebolo žiadne zrkadlo, nemohla som si to skontrolovať.

„Bella, zo mňa nemusíš byť nervózna, ako som už povedal, ja nehryziem. Nechcem, aby si sa stresovala z toho, že si so mnou sama, teda, ak som tvoje pocity pochopil správne...” povedal mi jemne a palcom mi nežne prešiel po líci. Len som sa zhlboka nadýchla a po tisíci krát som sa snažila upokojiť, usmiala som sa na neho trochu sebavedomejšie a zdvihla som ruku, aby som ňou zakryla tú jeho, spočívajúcu na mojom líci a stále s pohľadom upretým do jeho očí som ju opatrne stiahla z mojej tváre. Keď klesla dole, chcela som tú jeho pustiť, no on ju len pevnejšie stisol a nepustil. Nebadane som si povzdychla a nechala som naše ruky spojené.

„Ideme?” spýtal sa milo a tak som prikývla. Ruka v ruke sme vyšli hlavným vchodom von, do noci. Po meste sa potulovalo iba málo ľudí, na námestí nebol skoro nikto okrem nás. Vládlo medzi nami ticho, no zdalo sa mi, že Felix si ho užíval. Ten jeho nadpozemský kľud a vyrovnanosť sa preniesli aj na mňa. Tak som sa uvoľnila, ukľudnila a nechala som sa viesť svojimi pocitmi. Nech bude, čo bude, nebudem sa kvôli tomu teraz znepokojovať. Žijeme predsa len raz (hoci možno aj celú večnosť), tak prečo si to neurobiť čo najpríjemnejším. Svoje kŕčovité zovretie ruky som povolila a tú jeho som jemne, už kľudne, stisla. Pocítil tú zmenu v mojich myšlienkach a pocitoch a ešte viac sa na mňa usmial.

Nechala som všetok zmätok, neistotu a strach vyplávať preč z mojich myšlienok a začala som sa tešiť z toho, že som vonku, s upírom, u ktorého som si ešte stále nebola istá svojimi pocitmi, no ktorý mi tie svoje dával dosť jasne najavo.

„Felix?” spýtala som sa ho a pozerala som hore na oblohu posiatu miliónmi hviezd a krásny mesiac, ktorý nás zalieval striebristým jasom.

„Áno?” sledoval moju tvár trblietajúcu sa v mesačnom svite a ja som pokračovala.

„Ty si mi poslal tie ruže? A tie básničky?” otočila som ku nemu hlavu a nesmelo som sa mu pozrela do očí. Jeho pohľad hovoril za všetko. Rozjasnil sa ešte viac a objavili sa v ňom aj náznaky spokojnosti s tým, ako sa situácia vyvíjala.

„Áno, bol som to ja. Vieš, zaujala si ma hneď, ako si ku nám prišla. Možno aj skôr, vtedy, keď si tvrdohlavo trvala na tom, že sa ku Volturiovcom nikdy nepridáš. Nevedel som, čo od teba môžem čakať, bolo mi jasné, že keď si odišla od svojej rodiny a prišla do našej, že ti nemôžem povedať, čo ku tebe cítim, že si ešte nezabudla na svojich blízkych.”

„Nie, ja už ich nepovažujem za svoju rodinu. Klamali ma, využívali... teraz patrím ku vám, teraz som už Volturiová,” nešťastne som zvesila hlavu, keď prišla reč na Cullenovcov, lebo hocako som si hovorila, že na nich mám zabudnúť, predsa tu len ostalo malé miestečko v mojom srdci, kde mi chýbali. Pevne som stisla oči, otočila som sa ku Felixovi, chytila som ho aj za druhú ruku a oprela som sa mu čelom o hruď. Teraz som potrebovala oporu, chcela som niekoho, o koho som sa mohla oprieť, na koho som sa mohla spoľahnúť. Cítila som, že myslí úprimne to, čo hovorí, veď určite nemám až toľko nešťastia, aby mi klamali všade, kde sa objavím.

Vyslobodil si ruky z mojich, aby ma mohol objať a utešiť. Obtočil ich okolo môjho pása, pritiahol si ma bližšie a ja som sa nechala na chvíľu unášať spomienkami na minulosť.

Ako som prvýkrát uvidela Edwarda, ako sa ma Victoria a James pokúsili zlikvidovať, ako ma Edward opustil a ako som bola prvýkrát vo Volterre zachrániť ho. Ako ma požiadal o ruku a akú svadbu sme mali, spomínala som na našu svadobnú cestu a na to, ako som prvýkrát videla tvár svojej dcérky. Na svoj prvý lov a na zdanlivú idylu dokonalej rodiny a potom sa nečakaný koniec toho všetkého. Ako som sa dozvedela pravdu a utiekla. A na ten zvyšok, ktorý sa tiahol až po prítomnosť.

Potichu som vzlykala vo Felixovom objatí, silno som ho objala okolo pása a snažila som sa nenechať sa celkom zničiť svojimi spomienkami.

„Prepáč, Bella, ja som nechcel. Nemal som ich spomínať, som blbý, keď som na to predtým nemyslel. Teraz som ťa neúmyselne ranil, ako to mám napraviť?”

Teraz nie som nešťastná len ja, ale aj on. Bože, prečo dokážem ľudí okolo seba iba ničiť? Snažila som sa pozbierať, zdvihla som hlavu a pozrela naňho.

„Nie, je to moja chyba. Nechala som sa príliš uniesť svojimi spomienkami. Nebuď nešťastný, ja budem v pohode. Ale iba vtedy, keď aj ty.” Iba vtedy keď on? To mu dávam najavo svoju závislosť na ňom, o ktorej som ani ja doteraz nevedela? Čo sa to, dokelu, so mnou deje?

Sklonil sa ku mne a vtisol mu rýchlu pusu na čelo. Len som sa pousmiala a vykrútila som sa mu z objatia.

„Ďakujem,” pošepkala som mu, a začala som kráčať späť ku zámku. Potichu ma nasledoval, niesol sa za mnou ako ochranný tieň. Nevošla som však do zámku, zabočila som inam, ani som nevedela, kam ma tá cesta dovedie. Nesťažoval sa, stále iba potichu kráčal za mnou. Cesta nás nakoniec vyviedla na vrch kopca.

„Pozri, musíme si to vyjasniť,” začala som, ešte Felixovi otočená chrbtom.

„Chcem vedieť, na čom som. Musíš mi povedať, čo ku mne cítiš. Nechcem sa utápať v nevedomosti,” otočila som sa a vážne som sa na neho pozrela.

„Nepovedali ti moje básne dosť? Stále pochybuješ o tom, že som to myslel vážne?” po tvári sa mu roztiahol úsmev, no stále stál na svojom mieste a nepohol sa ku mne.

„Pozri, na žarty máme Demetriho, ja by som o svojich citoch neklamal. Teda, pokiaľ by neišlo o milosrdnú lož, a o tú teraz jasne nejde. Vieš, čo k tebe cítim, Bella. Ale viem, že to chceš odo mňa počuť. Ľúbim ťa.” Povedal najkrajšie dve slová, ktoré vyplnili priestor okolo nás a ich ozvena sa stále okolo mňa vznášala v opare radosti a dokonalosti.

„A, ja by som chcel tiež vedieť, čo si o mne myslíš, vieš, ja...”zaváhal a nakoniec vetu nedokončil. Tak som mu povedala pravdu.

„Vieš, ja si ešte nie som istá, či dokážem svoje srdce niekomu znova darovať. Je to pre mňa ťažké. Ale musím to prekonať. Možno aj takto,” podišla som ku nemu, postavila som sa na špičky a chytila som jeho tvár do dlaní. V očiach sa mu zračil odlesk prekvapenia a chystal sa ma niečo spýtať, no ja som mu nežne položila ukazováčik na pery, aby ostal ticho. Poslúchol ma a ja som sa natiahla, aby som trochu zmiernila ten výškový rozdiel medzi nami. Priblížila som sa tvárou ku nemu a prekonala som posledné centimetre, čo nás delili.

Jemne som pritisla svoje pery na tie jeho. Nenáhlivo a jemne mi odpovedal na môj bozk, objal ma okolo pása a vydvihol ma tak, aby sme mali tváre v rovnakej výške. Tento bozk ma zaplavil horúcou vlnou nadšenia a Felixovej čírej radosti, vychutnávala som si pocit jeho bezprostrednej blízkosti, hoci pred dvoma hodinami by som si nepripustila, že sa toto niekedy stane. Čo už, ľudia sa menia, myšlienky a pocity sa menia, moje názory sa menia.

Keď sa bozk skončil, Felix ma opatrne položil späť na zem a nádherne sa usmieval. Zložila som ruky z jeho tváre, otočila som sa na druhú stranu, odkiaľ bolo krásne vidieť panorámu celého mesta a zašepkala som:

„Teraz už vieš, čo si o tebe myslím.

Možno mi trvalo dlho, kým som na to prišla a priznala si to, no zistila som jednu dôležitú a nezvratnú vec. Ľúbim ťa.”

Vtom som pocítila dve silné ruky, ktoré ma objímali a uvidela Felixovu rozradostenú tvár. Teraz na mňa nečakal a vtisol mi jeden dlhý, sladký bozk. O tomto keď poviem Jane.

___________________________________________________________________________

<<Predchádzajúca kapitola

Ďalšia kapitola>>

Zhrnutie



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Volterra je môj skutočný domov 14. kapitola:

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!