Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Upírkin miláčik - 4. kapitola

05.02.2014 (10:15) • Jessy • FanFiction na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 1738×

4. kapitola

Poznáte ten pocit, keď sa vám absolútne nič nechce? Keď ste leniví čo i len zdvihnúť pohľad na stenu naproti, aby ste zistili, koľko je hodín, pohnúť sa, aby ste nezmeškali do práce, ba ani len prehovoriť, pretože máte dojem, že každé slovo, ktoré vyrieknete, ostatní prepočujú, nevenujúc vám štipku pozornosti, pričom si budete zbytočne ničiť hlasivky, a najradšej by ste celý deň čumeli doblba?

Obyčajná biela stena sa stane vynikajúcim prostriedkom na únik z reality. Upíri nemôžu spať, takže logicky ani snívať, preto sa, pochopiteľne, každý z nich po čase pokúsi nájť voľajakú náhradu, miesto, kde nájde pokoj, miesto, na ktorom zostane sám so svojimi myšlienkami. Miesto, ktoré mu poskytne v rámci jeho obmedzených možností šancu snívať.

Pre mňa začínal byť tento na pohľad jednoduchý fakt čím ďalej, tým ťažší, nakoľko sa moje myšlienky začínali každým dňom uberať viac a viac smerom k nie príliš slávnej minulosti.

Nemala som šťastie na bezproblémový život, síce trvajúci iba dvadsaťšesť rokov, no ktorý sa ako mávnutím čarovného prútika zmenil na takmer nemennú existenciu, majúcu od dokonalosti taktiež ďaleko. Pripomínala vyprahnutú  púšť pokrytú nehostinnými nánosmi sypkého piesku, ktorej oázu záchrany tvorili Alice s Jasperom. Pokiaľ by nestáli pri mne, nezvládla by som sa ňou pretĺkať. Zmagorila by som.

Avšak vec, ktorú som nanajvýš neznášala a ktorú som zdedila po svojej matke - nech je jej zem ľahká-,  bola, keď sa mi voľakto staral a diktoval do života, čo v týchto dňoch s obrovskou záľubou praktikovala Alice. Pritom ma poznala, vedela, že to z duše nenávidím a predsa moje pohnútky ignorovala. Dočerta s ňou a s Edwardom!

Pokrútila som hlavou a povzdychla si, snažiac sa prestať myšlieť negatívne. Skutočne bol najvyšší čas, aby som sa zmierila so svojím osudom, nie každý sa mohol narodiť pod šťastnou hviezdou. V nemocnici som začínala o necelú hodinu, čiže času som mala stále habadej, no nemohla som sa donútiť zostať zatvorená za stenami tohto, pre mňa opusteného, chladného domu dlhšie než minútu. Mobil som hodila do kabelky, obula si čižmy a v zrkadle na chodbe si prezrela svoj odraz. Zázrak sa od včerajšieho večera, keď som od hnevu, ktorý mi spôsobila Alice, takmer vyvalila vchodové dvere, neudial. Stále som vyzerala až príliš podpriemerne. Obyčajná nenamaľovaná ľudská žena po prehýrenej noci by ma strčila do kapsy ľavou zadnou. Niet pochýb, že o mňa Carlisle nemá záujem. Mysli pozitívne, Plattová!

Si krásna, pomyslela som si a usmiala sa. Keby toho bolo zrkadlo schopné, prípadne by ma nechcelo príliš uraziť, pravdepodobne by spáchalo samovraždu. Prečo som musela byť výnimkou i vo veci upírstva? Bolo pravdou, že mi muži venovali pozornosť, ale tú predsa venujú každej, keď v sebe chovajú tri promile alkáču a túžia po sexe. Ešte som bola aj taká sprostá, že som ich vždy nechala, nech si so mnou robia, čo chcú. Akurát so svojou postavou som mohla byť spokojná. Fyzická stránka však nebola všetkým. No čo už, samota a bolesť v srdci zavážia i po rokoch. Kompenzovala som si to, čo mi v živote najviac chýbalo. Nikto mi nikdy nepovedal pekného slova, o pochvale a uznaní sa mi mohlo akurát tak zdať.

Zatvorila som viečka a zhlboka sa nadýchla, i keď mi kyslík nespôsoboval žiadnu úľavu. Už je to za tebou, Esme...  

Prehrabla som si vlasy, aby som ich nemala pričapnuté k hlave a nevyzerala jak úplné chudiatko, chopila sa dáždnika a zamkla za sebou dvere. Rozhodla som sa ísť do práce pešo, pomaličky sa prejsť po meste a poobzerať sa po okolí. Najlepšou vecou na Forks bolo, že sa za tie roky, čo tu žijem, takmer vôbec nezmenil. Rovnako, ako som sa nemenila ja.  

Aj keď som šla najpomalšie, ako som dokázala, do nemocnice som vchádzala ani nie o pol hodinu.  Keď som smerovala do miestnosti pre sestry, na konci chodby som si všimla postávať Carlislea, ktorý viedol rozhovor s nejakou pacientkou. Mal na sebe džínsy, čierne tričko a cez ruku prehodený kabát, čo značilo, že i on prišiel len pred chvíľou, nakoľko mal dnes zmenu spoločne so mnou.

Keď zdvihol hlavu, naše pohľady sa stretli. Milo sa na mňa usmial, zamával mi a ja som mu oplatila najmilší úsmev, akého som bola v dnešnom depresívnom rozpoložení schopná.  Bola som úprimne rada, že ho vidím, predstavoval jediné pozitívum, aké na mňa dnes čakalo.

Celý deň sa neobvykle vliekol napriek hojnému počtu pacientov. Zlomeniny dnes viedli, nakoľko zamrzlo neďaleké jazero a deti vyťahovali korčule.

Nedokázala som sa zbaviť divného pocitu, akoby mi čosi dôležité unikalo. Dokonca i Carlisle bol od začiatku zmeny voľajaký tichý, zahĺbený do myšlienok a prehodili sme spolu sotva pár slov.

„Môžem sa niečo spýtať?“ začal znenazdania počas voľnejšej chvíle a kútikom oka som videla, že na mňa uprene hľadí.

„Jasné. Čokoľvek.“

„Čo by ťa potešilo viac?“ vychŕlil, zarazil sa a o dve sekundy už tichším hlasom dodal: „Alebo, respektíve, čomu sa ženy viac potešia? Bonboniére alebo kvetinám?“

Odtrhla som prekvapený pohľad od časáku a presunula ho naňho. Odkedy má Carlisle Cullen problém s podobnými banalitami?

„Ehm,“ zhlboka som sa nadýchla, „popravde, neviem. Myslím, že obe veci sú fajn. Aj keď, kvety sú asi lepšou voľbou. Prečo?“ Čo sa týkalo romantických prejavov, nebola som práve najlepšou kandidátkou na pomoc. O bonboniére či kvetoch som mohla akurát tak vždy snívať. Od bývalého manžela som nikdy nič podobné nedostala, jeho silnou stránkou boli facky a bohatý slovník nadávok, ktorý s obľubou na moju osobu používal.

Prečo ma aj po toľkých rokoch spomienka na jeho tvár dokázala vydesiť? Prečo som si stále jasne spomínala na tón jeho hlasu ostrého ako žiletka a mala pocit, že mi na pokožke vyskočila husia koža?

„Len tak, vďaka,“ pohodil ramenami a viac sa k tejto téme nevrátil. Zvláštne. So zdvihnutým obočím som čumela na jeho chrbát, keď sa ozvalo horlivé klopanie na dvere sprevádzené zrýchleným bitím dvoch sŕdc. Rýchlo som uháňala ku dverám, za ktorými stála vystrašená žena vo veku okolo tridsaťpäťky a malý, pravdepodobne päťročný chlapec so začervenanými čokoládovými očami.

V okamihu som ich pustila dovnútra. „Dobrý deň, aký máte problém?“ zaujímal sa Carlisle.

„Pán doktor, Henry má od včera vysokú teplotu a sťažuje sa na bolesť v hrudníku a hlavy... V noci i zvracal a máva zimnicu. Ja... už som úplne bezradná, nič nezaberá,“ vychŕlila zo seba žena napoly hysterickým tónom a divokým pohľadom sledovala Carlislea.

„Pani...“ začal Carlisle.

„Johnsonová.“

„Pani Johnsonová, prosím vás, upokojte sa, určite to nebude také zlé, nemajte strach. Henry,“ kývol hlavou na blonďavého chlapca, ktorý sa držal maminej nohy a nedôverčivo si Carlislea premeriaval, „poď bližšie, aby som ťa mohol vyšetriť. Nemusíš sa ničoho báť. Nebude to bolieť, dobre?“

Henry po malej chvíli váhania prikývol a pomaly sa rozišiel smerom ku Carlisleovi. Pohľadom som visela na chlapcovej tvári  a i keď som vedela, že moje chovanie nebolo dvakrát najslušnejšie, nebola som schopná odvrátiť sa. Mala som pocit, akoby čas prestal plynúť, všetky veci na okolí pripomínali odrazu rozmazané sivé škvrny a jediné farebné miesto na smutnom plátne predstavoval ten chlapec.  

Henry.

Vo vnútri som sa roztriasla a hrdlo sa mi stiahlo. Nebola som schopná myslieť na čokoľvek iné, moja myseľ sa sústredila iba na vyblednutú, no aj tak stále dosť jasnú a nezabudnuteľnú spomienku na malého Henryho. Na moje bábätko. Dieťatko, ktoré prišlo do môjho života tak nečakane a ešte nečakanejšie mi ho život vzal.

Dokázala sa matka zmieriť so stratou dieťaťa? Po takmer sto rokoch od jeho úmrtia som nemala pochýb, že sa s niečím takým zmieriť nedá.

 Akoby som to predsa mohla dokázať, keď bol tým jediným, na čo som bola v živote hrdá? Keď bol jedinou osôbkou, ktorú som chcela chrániť? Keď bol jedinou dobrou skutočnosťou, ktorá ma zastihla v bolestnom manželstve?

Chcela som mu ponúknuť dobrý život, v ktorom by mu nič nechýbalo, chcela som ho navždy chrániť, ponúknuť mu lásku, vychovať z neho dobrého človeka. I dnes som na prstoch cítila dotyk jeho drobnej bucľatej rúčky či jemných vláskov, po ktorých som ho tak láskyplne hladila vždy, kým nezaspinkal. I dnes sa mi v ušiach ozývalo jeho mrnčanie a rozkošný smiech. V mysli som mala jasnú spomienku na jeho usmiate rozžiarené očká. 

Ani premena mi tieto spomienky nedokázala vziať. Prehĺbila však bolesť z jeho straty, ktorá vo mne zotrvá naveky.

„Nebudem vám klamať, pani Johnsonová, nevyzerá to najlepšie,“ ozýval sa akoby z diaľky Carlisleov hlas. „Mám podozrenie na zápal pľúc, preto by som odporúčal, aby sme si tu Henryho pár dní nechali.“

„Ježišikriste! Čo som to za matku, keď som to dopustila?“

„Upokojte sa, váš syn bude v poriadku. Za to vám osobne ručím.“

„Kde to mohol chytiť?! Ja to nechápem... Bože, Patricka roztrhnem, vravela som mu, aby malého nebral sánkovať sa v takejto zime...“

Nebola som schopná ďalej počúvať, keďže som pred očami stále videla tvár môjho bábätka, ktoré sa nedožilo ani jedného mesiaca, čoby, ani len jedného týždňa, takže som celkom nezaregistrovala Carlisleovu odpoveď. Mala som pocit, akoby moje telo vložili do zveráku, akoby som sa nemohla nadýchnuť. Narozdiel od ľudí, nemohla som zomrieť. Kyslík mi nechýbal.  Okrem Henryho mi chýbalo aj čosi iné, čosi, čo som vlastne ani sama nepoznala, ale mala som dojem, že kým to nedostanem, nikdy nebudem kompletná. Mohla som sa nadychovať,  koľkokrát som len chcela, žiadne stopy úľavy sa nedostavili. Nejestvovala žiadna prístupná možnosť, ktorá by ma zbavila života. Aké smutné.

Mala som chuť utiecť z tejto miestnosti a iba utekať a utekať. Utekať do najvzdialenejších kútov sveta, nezastavovať sa, nenechať sa ničím a nikým rušiť. Túžila som plakať, aby som slzami mohla aspoň sčasti prejaviť svoj smútok. Hold, smola.     

„Esme, mohla by si, prosím, odprevadiť pani Johnsonovú a Henryho na ich lôžko?“

„Esme!“

Zamrkala som a „vrátila sa späť“ do reality. „A-ale áno, samozrejme. Poďte, prosím, so mnou,“ zašomrala stále trochu neprítomne smerom k pani Johnsonovej a rukou pokynula ku dverám. Pritiahla si Henryho k sebe a pomaly vykročili von z ambulancie. Keď som sa vydala za nimi, zastavila ma Carlisleova horúca dlaň na ramene. Pokiaľ by moje srdce bilo, v tejto chvíli by si šlo pravdepodobne vyraziť cestu von.

„Všetko v poriadku?“ uisťoval sa a keby som dnes nebola v zvláštnej domýšľavej nálade, povedala by som, že jeho pohľad bol ustaraný. Pečo by si mal však robiť starosti o mňa, keď na to nemal vôbec žiadny dôvod?

Prikývla som a zašepkala: „Nič mi nie je.“ Pohľad mi padol na jeho ruku stále položenom na mojom pleci. Carlisle stisol pery do tenkej linky a keď si všimol môj pohľad, ruku v okamihu spustil dolu.                 

 „Zdáš sa mi voľajaká bledá.“

„Ja som bledá stále,“ pokrčila som ramenami. „Už musím ísť, mám prácu.“ Stočila som sa na opätku a svižne uháňala za pani Johnsonou, preč od Carlisleovho intenzívneho pohľadu.

Po tom, čo som pani Johnsonovú a jej syna - zakázala som si volať ho po mene - zaviedla na lôžko a poprosila Suzanne, aby ma zaskočila, vyhovárajúc sa na nevoľnosť, rozbehla som sa do miestnosti pre sestry. Aspoň tu bol aký-taký obmedzený pokoj. Sadla som si na polorozpadnutý gauč, ktorý mal najlepšie už dávno za sebou, a tvár si skryla do dlaní. Carlisleovi som klamala - vôbec som sa necítila dobre. 

Oči ma štípali, ale žiadne slzy z nich nemohli vytiecť. Neviem, koľko času ubehlo, kým som tam sedela ako kôpka nešťastia, no pripadalo mi to ako večnosť. Odrazu som začula zvuk otvárajúcich sa dverí.

„Aha, tak tu si, hľadal som ťa, keď si tak dlho nechodila späť,“ ozval sa Carlisleov hlas. Vyschlo mi v hrdle, no z tváre som si stále nesňala ruky. Počula som, ako vkročil ďalej a zatvoril za sebou dvere. Tak veľmi som chcela vidieť jeho výraz, ale, možno to znelo k vzhľadom k upírstvu smiešne, nebola som dosť silná. Túžila som skryť sa pred svetom, zahrabať sa desať metrov pod zem. 

„Esme, vidím, že ti niečo je, nie si vo svojej koži.“

Konečne som naňho pozrela. Stál pár krokov odo mňa a tváril sa zamračene. „Prepáč, prišlo mi zle, musela som sa ísť posadiť,“ odvetila som, dúfajúc, že by človek v podobnej situácii povedal čosi takéto. 

„To je v poriadku... Ale nebolo by lepšie, ak by si šla domov?“

Zavrtela som hlavou. „Nie, už to prechádza, hneď budem opäť v pohode.“

Carlisle zmĺkol, ruky si skryl do vačkov a odpovedal až po hodnej chvíli. „Počuj, nechceš sa porozprávať? Mne sa môžeš zdôveriť, ak máš nejaké problémy.“

„Nie, ďakujem za ponuku.“ Aj keby som veľmi chcela, nemohla som sa mu zdôveriť. Čo by som mu povedala? Vieš, Carlisle, som upírka, ktorú za ľudského života týral manžel, od ktorého sa jej podarilo po rokoch utrpenia ujsť a ktorej pred takmer storočím zomrelo jediné dieťa, potom sa pokúsila spáchať samovraždu skokom z útesu a „zachránila“ ju okoloidúca žena, ktorá bola zhodou okolností upírka?

To by asi nešlo. Mohla som Carlislea akokoľvek ľúbiť, nechovala som k nemu toľkú dôveru,  aby som sa mu dokázala zdôveriť s najväčším tajomstvom. Aspoň zatiaľ.

„Dobre, ale keby si si to rozmyslela, vieš, kde ma nájdeš.“

Prikývla som.

„Dobre, nebudem ťa rušiť,“ povzdychol si a pobral sa ku dverám.

„Nerušíš ma, nemusíš odísť,“ vychŕlila som rýchlo. Nechcela som, aby odišiel a tým ma nechal osamote. Koniec koncov, jeho prítomnosť mi na rozdiel od ostatných nevadila. Pousmial sa a otočil sa opäť mojím smerom. Pomaly sa rozišiel k sedačke a posadil sa vedľa mňa. Jeho prítomnosť som si uvedomovala až príliš.

„Vážne nechceš ísť domov?“ pýtal sa.

„Vážne.“

„Ako myslíš, ja len nechcem, aby si tu odpadla alebo čo.“

„Nemusíš mať strach, odpadnutia sa mi vyhýbajú ako čert krížu.“

„Nekrič hop, kým nepreskočíš.“

„Ja som už dávno preskočila,“ pousmiala som sa, no ihneď nato sa mi sa mi na tvári opäť usídlila smutná maska.

„Niečo ťa žerie, tento výraz poznám z vlastnej skúsenosti.“

Začala som sa hrať s prstami. Ani netušil, akú mal pravdu. Keď som sa nemala k slovu, pokračoval.

„Neboj, to prejde. Všetci máme občas depku. Treba nájsť spôsob, ako z nej nájsť cestu von.“ Jeho hlas znel chlácholivo.

„V poslednej dobe mám pocit, že všetky cesty smerujúce von zmizli a ja sa točím v nekonečnom kruhu,“ zabrblala som. Ak som mala byť presná, termín „posledná doba“ predstavoval  deväťdesiattri rokov.   

„Tak ten kruh treba rozstrihnúť, aby si mala voľnú cestu von.“

„Nedá sa, je zo železa.“

„Žiadny problém, roztavíme ho.“

Neubránila som sa úsmevu. „Tiež máš na všetko odpoveď,“ pozrela som mu do tváre. Úsmev mi opätoval.

„Poprípade pomôže objatie,“ s nadvihnutým obočím pokračoval vo svojich filozofiách.

Stisla som pery. „Takže zase nič. Očividne som stratený prípad.“

„Netáraj sprostosti. Objekt súci na objatie sedí niekoľko centimetrov od teba. Predstav si, že som veľký plyšový macko.“

„Plyšáci sú väčšinou priatelia ľudí... alebo teda detí,“ poznamenala som.

„Veď aj ja som predsa tvoj priateľ.“ Položil mi ruku na rameno a obdaril ma povzbudivým úsmevom.

„No ták, nemám predsa žiadne nekalé úmysly,“ povedal serióznym tónom. Nekalé úmysly boli tým posledným, čoho som sa obávala a na čo som myslela. V ušiach sa mi ozýval iba jeho hlas a slovo objatie. Chcel ma objať. Utešiť, utíšiť. Mňa! Ktovie, či mu ktosi voľačo nenasypal do kávy.

Ale, skrz-naskrz bol zlatý a objatie bolo naozaj to, čo som potrebovala, aby som sa aspoň na chvíľu necítila na svete tak sama. Na druhej strane som po jeho blízkosti túžila tak dlho a teraz, keď sa mi naskytovala príležitosť, som si odrazu nebola istá, či urobím správnu vec. On to bude brať ako chlácholenie smutnej kamošky, zato ja ako malú nádej, o ktorej viem dopredu, že je falošná a nič pre mňa dobré z nej nevzíde. Nedokázala som sa však zdvihnúť a odísť, aby som sa uchránila ešte pred väčšou bolesťou.

Keď som mu úsmev oplatila, omotal si ruky okolo môjho tela a priateľsky ma pobúchal po chrbte. Natoľko blízko som mu ešte nikdy nebola a veru, že som si tú skutočnosť aj veľmi dobre uvedomovala. Dostala som šancu, ktorú bolo treba využiť, pretože nikde som nemala istotu, že sa čosi podobné v mojej existencii ešte mohlo udiať.

Objala som ho okolo pása a hlavu si jemne priložila na jeho hruď. Cez látku plášťa som načúvala tlkotu jeho srdca, v nose ma šteklila jeho vôňa a vo vlasoch som cítila jeho pokojný dych.

„Neboj sa, všetko bude zase dobré,“ chlácholil ma, pričom mi v dlaniach šúchal ramená. Tu v jeho náručí nabrali slová, ktoré vypúšťal z úst, skutočne nový rozmer. Aspoň na malý moment som skutočne dokázala uveriť predstave o šťastí. O tom, že by sa mohlo konečne usmiať aj na mňa, dovoliť mi okúsiť jeho sladkú chuť. Na chvíľu som si dovolila uveriť, že odteraz bude skutočne všetko v poriadku a môj život naberie farby.

Na tvári sa mi rozlial spokojný úsmev, viečka sa mimovoľne zavreli a ústa zašepkali jedno tiché: „Ďakujem.“

Ospravedlňujem sa za nudnejšiu kapču, no bola nevyhnutná. Nabudúce sa pokúsim vykúzliť čosi lepšie, ale v poslednom čase som pisateľsky voľajaká „vypľutá“ a nie vo svojej koži.     

Samozrejme, nemôžem sa ani dnes zabudnúť poďakovať za komentíky. Som šťastná, že má táto hlúpostička svojich čitateľov a zostáva mi len dúfať, že som vás príliš neodradila od pokračovania. Ale už sa približujeme k lepším kapčám o C+E, čestné skautské.

Ste skvelá podpora, ďakujem.

Autor: Jessy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Upírkin miláčik - 4. kapitola: