Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Upíri: uver a podľahni - 15. kapitola

31.12.2012 (16:45) • VictoriaCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 8× • zobrazeno 2296×

15. kapitola

Ozvalo sa cinknutie zvončeka. Musel som sa veľmi ovládať, aby som nevykopol dvere a nevrútil sa do domu. Očkom som pozrel na auto stojace pred domom a na Bellu. Sedela pokojne, netušila, čo sa deje, pretože som jej o ničom nepovedal. Prečo by mala o niečom vedieť a stresovať sa? Stačilo, že ja som mal nervy v kýbli zo všetkých tých upírov, ktorí nás sledovali. Hlavu som mal plnú nezodpovedaných otázok.

„Ou, Edward. Čo tu robíš?“ Obrátil som sa na usmievavú tvár Lolity. Zavrčal som.

„Nechcem to tu riešiť. Môžem ísť ďalej?“ Nebola to otázka, skôr zdvorilostná veta. Predral som sa popri jej malom tele do predsiene a otočil sa na opätku. Neboli sme v dome sami. Počul som upírsky smiech na druhom poschodí a pomalé dýchanie z dvora.

„Dáš si drink? Alebo niečo iné?“ Kývnutím ruky ma zaviedla do obývačky. Odmietol som, no ona už nalievala a podávala mi sklenený pohár s krvavým nápojom. Tá krv voňala naozaj lahodne a ja som chvíľu váhal priložiť ti pohár k ústam a ochutnať. No potom som si spomenul, prečo som sem naozaj prišiel.

„Neprišiel som sem piť, Lolita,“ odložil som pohár na konferenčný stolík a obrátil sa k nej. „Dnes pri nemocnici nás s Bellou sledovali. Boli to štyria upíri. Nevidel som ich tvár, držali si odstup. Hovorila si, že to zariadiš. Aby nás nechal Alistair na pokoji. Alebo tvoje slovo neplatí?“ Podpichol som ju, na čo zaťala zuby a pohár sa jej roztrieštil v ruke.

„Svoje slovo som dodržala!“ odvetila rozzúrene. No potom nasala vzduch a upokojila sa. Uhladila si čiernu, nazberkanú sukňu a doširoka sa usmiala. „Postarala som sa o to, aby ti dal Alistair pokoj. Vám obom.“ Zdvihla ruku k schodisku. V tom okamihu mi zamrelo srdce a zalial ma pot.

Po schodoch kráčala Victoria s priblblým úsmevom a pred sebou tlačila Bellu. Tá sa snažila zakryť strach, ale jej telo sa chvelo. Keď sa nám stretli pohľady a na sekundu zaváhala, Victoria do nej štuchla a ona stratila rovnováhu. V jednej dlhej stotine sekundy, ktorá mi pripadala ako večnosť, som videl Bellino krehké telo ako padá na vražedné hrany schodov. Bezmyšlienkovite som k nej priskočil a vzal ju do náručia. Bolo to o chlp, ale zachytil som ju a srdce mi poskočilo neskutočnou úľavou.

„Mala si predsa zostať v aute,“ šepol som jej spoly nahnevane, keď som ju postavil na nohy.

„Ale neostala. Potulovala sa okolo domu. Skoro sme si na tvojom vtáčikovi pochutnali, drahý Edward,“ zatiahla Victoria s úškľabom. Obišla nás a zvalila sa v obývačke do pohovky. Pokrútil som hlavou nad Belliným ľahkomyseľným hazardovaním s vlastným životom. Preplietol som si s ňou prsty a vrátil sa k Lolite.

„Aké sladké,“ usmiala sa na nás a nasala vzduch, až sa jej rozšírili nosné dierky. Mľaskla a oblizla si pery. „Aha. Už rozumiem. Nesledujú vás na príkaz Alistaira. Vlastne, vás nesledujú na žiadny príkaz. Zistili, že jej krv je najlahodnejšia a najsladšia v celom Forks a chcú ju. Prekvapuje ma drahý Edward, že ty sám sa dokážeš tak dlho ovládať. Povedz, prečo si ju ešte nezabil?“

„Do toho ťa nič,“ zavrčal som. „Radšej im povedz, aby nás nesledovali. Nech nás nechajú na pokoji.“

Lolita pokrútila hlavou. „Žiaľ, to nemôžem. Takú moc nemám. Budeš si na to musieť len zvyknúť, zlatíčko. Tvoja priateľka je hotová chodiaca továreň na čokoládu, dalo by sa povedať,“ uškrnula sa, na čo sa Victoria rozosmiala a dala jej za pravdu.

Pozrel som na Bellu, ktorá sa už doslova chvela. Tvár mala bledšiu než obyčajne, už skutočne priesvitnú. A na spánku jej hrala žilka, cez ktorú pretekala naozaj tá najsladšia krv. Cítil som tú neskutočne nádhernú vôňu, počul som ten spev, ale nechcel som sa zahryznúť. Nebolo to v dokonalom sebaovládaní, jednoducho som to nechcel. Nechcel som Belle ublížiť a už vôbec nie sa do nej zahryznúť a stratiť ju. Prirástla mi k srdcu a už som si deň bez nej nedokázal predstaviť.

Neubránil som sa popritom myšlienke, kedy sa mi dostala táto malá potvorka vlastne pod kožu? Bolo to pred tromi dňami, keď sme sedeli pri klavíri, nepotrebovali sme slová a predsa sme si rozumeli? Alebo ešte predtým, keď odo mňa ušla a ja som sa išiel zblázniť od hnevu a potom od strachu, keď som zistil, že je v tom upírskom pajzli? Nie, bolo to oveľa, oveľa skôr. Upútala ma už vtedy v Portlande, keď som ju zbadal v mysli smradľavého bezdomovca ako pred ním odvážne dvíha bradu bez strachu v očiach. Vtedy som sa rozhodol ju zachrániť, aj keď som mal veľmi ďaleko od princa na bielom koni.

„Tak odídeme,“ šepol som skôr sebe ako im. Bolo to naozaj to najrozumnejšie riešenie – možno jediné – ako ochrániť Isabellu pred istou smrťou.

„To nemôžeš,“ skríkla Lolita, čím upútala môj pohľad. Ešte nikdy som ju nevidel tak veľmi zúriť. Tvárila sa ako boh vojny. O krok som ustúpil.

„Nemôžeš odísť. Zajtra je predsa ples, na ktorý ste boli obaja pozvaní a to pozvanie sa neodmieta, spomínaš? Jednoducho nemôžeš odísť!“ Bol to príkaz s výhražným podtónom a obrovským výkričníkom na konci, ktorému sa dalo len ťažko oponovať.

„Edward? O čom to hovorí?“ konečne sa ozvala Bella. Skákala pohľadom zo mňa na Lolitu a potom zase naspäť. Otvoril som ústa, že jej to vysvetlím, ale potom som ich zase zavrel a pokrútil som hlavou.

„Och, ty si jej to nepovedal? Ale Edward, že sa nehanbíš.“ Priskočila k nám Lolita a napriek môjmu nesúhlasnému pohľadu chytila Bellu pod ruku ako najlepšiu priateľku. „Po tom, čo ťa zachránil od Alistaira, som vás oboch pozvala na zajtrajší ples. Je to oslava zasnúbenia syna starostu mesta. Bude to najväčšia udalosť tohto roka a na mňa pripadla úloha hostiteľky. Už máš šaty?“ Bella pokrútila hlavou a Lolita ma prebodla ostrým pohľadom.

„Prepáč?“ Mykol som ramenami, za čo som si zaslúžil poriadny kopanec do píšťaly. „Je to len ples, Lol, tak nestresuj. Buď rada, že tam ideme. Zajtra poobede vezmem Bells do mesta. Vraj má pršať celý deň, čo znamená žiadne slnko, spokojná?“ Šťastne prikývla na čo som prevrátil očami. Ďalší kopanec a moje syknutie.

„Som rada, že si ma prišiel pozrieť a vysvetlili sme si všetky nedorozumenia. Zajtra vás teda očakávam presne o siedmej tu.“ Zatočila sa po miestnosti s rukami nad hlavou a potom vyzvala Victoriu, aby nás odprevadila k autu. Rozlúčil som sa s Lolitou a vzal Bellu k dverám. Už sa netriasla, aj keď bola stále bledá. Jej oči boli nečitateľné. Gentlemansky som ju usadil na strane spolujazdca.

„Ste naozaj sladučkí. Ako dva cukríky,“ zavzdychala Victoria. Zopäla ruky pred seba a našpúlila pery do bozku. Odignoroval som to a nasadol k Belle.

Bella:

Moja krv je najlahodnejšia v celom Forks. Zneli mi v ušiach Lolitine slová a zakaždým ma striaslo. Bola som ako myš chytená v klepci. Až príliš som si uvedomovala svoju zraniteľnosť a zároveň bezmocnosť. Nemohla som utiecť, aj keď som to veľmi chcela. Rozbehnúť sa a už nikdy sa nezastaviť.

„Isabella? Si v poriadku?“ Z myšlienok ma vytrhol Edwardov hlas. Naozaj sa o mňa bál alebo sa mi to iba zdalo? Nie, skutočne sa bál. Záležalo mu na mne. Chcel so mnou predsa odísť, preč z Forks. Sám to včera povedal. Ale ten hlas, akým túto myšlienku uzemnila Lolita ma až mrazil v kostiach. Naozaj to nebolo len malé dievčatko. Mala skutočnú moc a sršal z nej strach.

Pokúsila som sa o úsmev a prikývla som. Na odpoveď som sa nezmohla. Hlas by sa mi istotne zlomil a to som nechcela. Vrátila som sa späť k prehrabovaniu množstva šiat. Zavzlykala som. Na toto som naozaj nebola, to Rosalie bola tou maniačkou, ktorá rada chodila do butikov a nákupných centier. Dokázala v nich stráviť celé hodiny a vôbec nebola unavená. Mala vkus, ktorý by sa hodil na šéfredaktorku módneho časopisu, zatiaľ čo ja som bola jednou z tých šedých Angličaniek, ktoré si vo vyťahaných veciach sotva niekto všimne.

„Máš už niečo?“ vzdychol si Edward za mojim chrbtom a ja som skoro vyletela od strachu. Zjojkla som a otočila sa na opätku tak rýchlo, že som rukou naradila do štíhlej červenovlásky, ktorá ma prebodla pohľadom.

„Áno... Teda vlastne nie. Nie som na nákupy, Edward,“ zafňukala som.

„Ja, niečo som našiel, aj keď neviem, či je to tvoja veľkosť. Vyskúšaš si ich?“ Podal mi tmavo-červenú látku a ja som zalapala po dychu. Boli to krátke šaty tesne nad kolená bez ramienok. Na chrbte boli rozstrihnuté až k zadočku a po kope ich držali len dve šnúrky. Skepticky som sa pozrela na Edwarda.

„Aspoň si ich vyskúšaj,“ presviedčal ma. Rezignovane som spustila plecia a vošla do kabínky. Keď sa mi po neskutočných piatich minútach podarilo navliecť do tých šiat, skoro som onemela.

Nie len, že mi sedeli. Ale vyzerala som –aj keď to možno vyznie sebecky – naozaj úžasne. Akoby mi tie šaty boli ušité na mieru. Áno, vyzerala som úžasne a sexy. Možno až príliš. Zadný výstrih mi naozaj končil len čo málo nad zadočkom a tenká látka dala zvýrazniť každej mojej krivke. Na sekundu som zapochybovala, či je to vôbec moje telo a skutočnosť. Rýchlo som sa uštipla, na čo som zjojkla. Áno, bola to skutočnosť. Ale radosť vystriedali obavy. Šaty boli ako z rozprávky, hodili sa ku mne, lenže neboli až priveľmi vyzývavé? V mysli sa mi znova objavili Lolitine slová; jej krv je najlahodnejšia v celom Forks. Mala by som sa skôr obliecť do vreca, aby si ma nikto nevšimol a nie na seba ešte aj pútať pozornosť.

„Bella? Tak čo? Môžem sa pozrieť?“ Záves medzi mnou a Edwardom sa zachvel a ja som rýchlo skríkla zápornú odpoveď.

„Teda, sú mi celkom dobré, ale radšej ostaň tam kde si. Prosím.“ Poslúchol a ja som sa ďalej prezerala zo všetkých strán v zrkadle. Hrýzla som si spodnú peru a krútila hlavou. Naozaj to nebol dobrý nápad. Nie, nemohla som si ich večer obliecť. Ani by som poriadne nevošla do miestnosti a skočila by po mne polovica upírov. No, možno som hladila trochu svoje ego, pretože som rozhodne nepatrila k najkrajším ženám sveta, ale bola som presvedčená, že som patrila medzi najlahodnejšie ženy sveta. Dožerta. Ach, bohovia pomáhajte.

Vyzliekla som si šaty pevne rozhodnutá vybrať nejaké iné z radov miestneho obchodu a s veľkým odhodlaním som vyšla z kabínky. Na Edwardov spýtavý pohľadom som odvetila dopredu pripravenou vetou. „Sú mi dobré, naozaj. Ale sú pridrahé. Radšej sa ešte poobzerám. Mohol by si ich zaniesť späť?“ podala som mu tenkú látku a on sa zaškeril.

„To nevadí. Mám dosť peňazí, neboj sa. Poobzeral sa, ale tieto šaty berieme.“ Padla mi sánka. Jeho odhodlanie kúpiť mi ich otriaslo tým mojím. Šaty boli naozaj pridrahé, no predsa len, mohlo mi napadnúť, že upír ako on bude mať dosť peňazí na taký špás. A mohla som povedať niečo iné. Napríklad, že tá látka škriabe alebo sa mi nehodia k očiam... Nejakú kravinu, proti ktorej by nemohol protestovať.

S povzdychom som sa vydala medzi regále a pozorne si prezerala jedny šaty za druhými. No ani jedny neboli o nič lepšie než tie červené, ktoré viseli Edwardovi cez ruku a prenasledoval ma s nimi po celom obchode. Niektoré boli priveľké, druhé prikrátke. Tamtie mali úzky pás stiahnutý korzetom, druhé zase výstrih až po pupok.

„Nechcela by si si predsa len obliecť na ples tieto?“ podpichol ma Edward po dvoch hodinách, keď som vrátila asi sté šaty späť na miesto. Bola som unavená a moje odhodlanie skončilo pod bodom mrazu. Prikývla som.

Edward sa zasmial a chytil ma za ruku. Jeho chladná dlaň ma aspoň trochu prebrala k životu, no i tak som sa do neho zavesila.

„Skočíme na kávu a potom ti zoženieme ešte nejaké topánky. Súhlasíš?“ Káva. To znamenalo niekam si sadnúť a odpočinúť si. Samozrejme, že som súhlasila. Musel sa tak hlúpo pýtať? Zasmial sa, akoby vedel na čo myslím a zaplatil. Ani som si neuvedomila ako a o pár minút sme už sedeli v tmavom kúte malej kaviarni obchodného domu. Zívla som a unavene sa oprela o sedačku, kým servírka doniesla kávu.

„Keby som tušil, že ťa nakupovanie tak zmorí, nosil by som ťa na rukách.“ Spravila som grimasu.

„Ja nie som tá zo sestier Swanových, ktoré obľubujú nakupovanie. To Rosalie miluje Londýnsky Westfield. Ach, keby tak malo viacej poschodí, tak ju doma neuvidím týždeň. Keby tak ideš nakupovať s ňou, teraz by si sa nesmial. Naozaj ti hovorím, že ona by aj upíra uchodila k smrti.“ Edward vyprskol smiechom. Ach, mal neskutočne pekný smiech. Vlastne, uvedomila som si, že ho počujem smiať sa prvý krát. Naozaj úprimne a uvoľnene. A v tej krátkej chvíli bol na zjedenie. Jednoducho neodolateľný. Srdce mi zmäklo a roztopilo sa ako ľadová kryha za globálneho otepľovania. Ach, bože, nie, čo to hovorím. Rýchlo som vzala šálku s ešte horúcou kávou do ruky a aby som zakryla vlastné rozpaky, uchlipla som si poriadny dúšok. Skoro mi zabehlo a do očí sa mi vohnali slzy.

„Hej, len pomaly,“ varoval ma Edward, keď ma zbadal. Popri tom sa zadúšal smiechom. „Nemám tu hasičák, aby som ťa potom uhasil, keď vzbĺkneš.“ Rozkašľala som sa. Keby ten len vedel, že ja už dávno horím, ale nie z tej kávy, ale z vlastných rozpakov, ako sa proti mne obracajú moje vlastné city k nemu. 

„Jasné neboj sa,“ uškrnula som sa a zvalila sa späť na sedačku. Privrela som oči a usmiala sa na neho. V šere, keď mu čierne oči svietili bielymi iskričkami nevyzeral vôbec hrozivo. Dokonca sa mi zdalo, že črty jeho tváre zmäkli a po úsmeve mu na lícach zostali dve malé jamky.

„Chýba ti, však?“ zvážnel.

„Komu by nechýbala vlastná sestra? Chýba mi, veľmi,“ sotva som šepla, no on to počul. Nehybne si ma prezeral, akoby nad niečím tuho uvažoval a potom sa usmial. K tejto tému sa už ale nevyjadril a ja som to tiež nechala tak. Ale prečo sa ma to opýtal, to som netušila.

Pomaly som miešala kávu a odpila si z nej. Po chvíli som pozrela na Edwarda a keď sa nám stretli pohľady, zase som rýchlo sklopila zrak.

„Musím si ísť ešte vybrať smoking. Ak by si chcela, mohla by si tu ostať a počkať na mňa alebo...“ Zasekol sa.

„Alebo?“

„Za istých podmienok by si si mohla ísť vybrať topánky a nejaké doplnky k tým šatám.“ Vzpriamila som sa na sedačke. Myslel to naozaj? Mohla som ísť sama? Až tak mi dôveroval? Tak moment.

„Za akých podmienok?“

„Že mi neuješ. Nikam. A presne za dvadsať minút sa stretneme tu. Nezavoláš svojej sestre a nikomu nepovieš, že som ťa uniesol. Heh, nie že by ti verili.“

„Tak dobre,“ odvetila som bez premýšľania. Tentoraz zabehlo jemu a tak som svoju odpoveď zopakovala. „Dobre. O dvadsať minút tu. Žiadna sestra, s nikým žiadny rozhovor. Len topánky, šperky a sem. Chápem.“ Doširoka som sa usmiala a vstala. Premeral si ma od hlavy po päty a potom vstal aj on. Zo zadného vrecka vytiahol peňaženku a podal mi peniaze. Ohromne som sa dívala na hromadu zelených bankoviek, ktoré mi podával a pokrútila hlavou.

„To je priveľa.“

„Vezmi si to. To aby si sa nepozerala tým topánkam na cenu a vzala si tie, ktoré sa ti budú páčiť. Naozaj nie som chudobný žobrák, Isabella. Môžeš tie peniaze minúť.“ Neisto som otvorila dlaň a prijala ich. Cítila som sa naozaj čudne, ako zlodej, keď som si ich dávala do malej, plátennej kapsičky prehodenej cez hlavu.

„Takže o dvadsať minút. Sleduj si hodiny, jasné?“ zdôraznil. Ubezpečila som ho krátkym – z časti ďakovným - bozkom na líce a vyšla po dlhej chodbe. Na zátylku som cítila jeho horúci pohľad, ale neotočila som sa. Zašla som do prvého obchodu s dámskou obuvou a začala vyberať.

Uvedomila som si, akú obrovskú dôveru mi dal. Nevedela som síce, za čo som si to zaslúžila, azda za ten nevinný vtip o vlastnej sestre, ale bola som neskutočne vďačná aj za to. Vzala som červené lodičky na opätku s otvorenou špičkou a malou mašľou na zapínaní a vyšla k pokladni. Toto bolo naozaj jednoduché – celé vyberanie trvalo menej než päť minút. Zaplatila som a vyšla z obchodu. Očami som prezrela polovicu poschodia, či niekde neuvidím bižutériu alebo niečo podobné a pohľad mi nechtiac skĺzol k dverám o poschodie nižšie. Východ bol ako zakázané ovocie, ku ktorému som nemala prístup, aj keď bol blízko. Mala som presne pätnásť minút, aby som Edwardovi ušla...

Ach, bolo to také lákavé. Dokonca som stála pri eskalátoroch, čím som si značne ušetrila čas. Zahryzla som si do pery a nenápadne sa obzrela na miesto, kde som sa so svojim upírom rozlúčila. Nestál tam, nepozoroval ma. Bola to dokonalá príležitosť. Mimovoľne som spravila krok ku schodom a potom sa zarazila, akoby som počula jeho nahnevané zavrčanie. Vyľakane som sa obzrela pripravená čeliť jeho nahnevanému pohľadu hádajúcemu blesky. Nič také sa však nestalo. Nestál za mnou. Len sa mi to zdalo. Ešte raz som pozrela na východ a potom na hodiny. Musela som sa rozhodnúť. Už som nemala veľa času – utečiem alebo ostanem? Mysľou mi stále bežal ako film môj posledný nevydarený útek, kvôli ktorému som skončila upírom na striebornom podnose. Ale aj tak...

Žmolila som si ruky a behala pohľadom od schodov k východu. A potom späť k spomienkam, keď mi svitlo. Edward mi nedal len dôveru. Bola to skúška. Zaručene. A len odo mňa záviselo či uspejem. Horko som si uvedomila, že tento útek sa konať nebude. Nemôžem predsa prísť aj o tú trochu Edwardovej dôvery, ktorú som získala. Ak by som teraz utiekla, mohol by ma znova nájsť a potom by mi už nikdy nemohol dôverovať. So zaskučením som sa odvrátila od dokonalého výhľadu na východ a zašla do prvého obchodu s doplnkami. Aj tu som skončila rýchlo, no akosi sa mi nechcelo ísť k pokladni. Znova by som sa vystavila riziku a v duchu som tušila, že pri ďalšom výbere by som už neváhala. Do poslednej minúty som čakala, kým som vyšla z obchodu a so sklopeným pohľadom kráčala k reštaurácii.

„Dočerta, nevieš dávať pozor?!“ zahrešil ktosi a mňa to úplne vytrhlo z konceptu. Zastavila som a zodvihla hlavu.

Stála som pred elektronikou, kde práve mladému predavačovi padlo rádio na zem. Pehavá tvár s veľkými očami sa okamžite začala ospravedlňovať a sľubovala preplatenie škody. Pokrútila som hlavou, že som sa tak ľahko nechala vystrašiť, keď ma čosi upútalo. Nabíjačky do mobilov. Boli pri pulte. Zaletela som pohľadom k hodinkám, mala som presne tridsať sekúnd. Vyrútila som sa do predajne ako strela a len o chlp predbehla staršieho pána.

„Prosím si nabíjačku do Sony Ericssonu,“ vydýchla som splašene a už aj vyťahovala peniaze. Toto by som nemala. Edwardovi som predsa niečo sľúbila. Čo ak tam už stojí a sleduje ma? Čo ak sem teraz vtrhne? Nie, zahnala som zlé myšlienky. Všetko bude v poriadku. Ešte tam nestojí. Pri jeho rýchlosti by bol už teraz dávno tu a ťahal by ma za ruku von. Je to v poriadku, stihnem to. Musím.

Podala som predavačovi peniaze a celá sa roztriasla. Ten idiot to nevedel nablokovať. Juj, to iba ja môžem mať takúto smolu. Zahryzla som si do pery. Sekundy bežali a mne sa potili ruky. Po tvári mi stekal kropaj potu. Prešla som z nohy na nohu a modlila sa.

„Konečne,“ vydral sa mi povzdych spomedzi pier. Hodila som mu peniaze – našťastie presne – a vzala nabíjačku. Ustúpila som k dverám a úplne som primrzla k podlahe. Tá malá kraksňa bola v takom veľkom obale, že sa mi nezmestil do malej taštičky.

„Dočerta. Toto nemôžem stihnúť,“ zúfalo som nadávala. Keď sa mi obal podaril konečne otvoriť, inštinktívne som vyšla z obchodu. Opäť som zamrzla. Edward ma zbadal. Nie, ešte stále tam nestál, aj keď už čas uplynul. Všimla som si však jeho chutný zadok na eskalátore z vrchného poschodia a uľavilo sa mi. Nezbadal ma. Cestou na miesto stretnutia som strhla obal a napchala káble do taštičky. Trochu som sa upravila a s úsmevom zastavila pri Edwardovi.

„Už som sa zľakol...“

„Že som ušla?“ dokončila som vetu s úsmevom. Hm, ver, že som na to myslela.

„Áno. Tak, čo si kúpila?“ Podala som mu tašku a vtedy ma napadlo, prečo som tú nabíjačku vlastne nevložila do tejto tašky s topánkami a doplnkami. Tam bolo predsa dostatok miesta. Podvedome som určite musela tušiť, že si ju pozrie. Ach bože, či som len dobrá, zajasala som v duchu, až ma zaplavila vlna blaženosti.

„Pekné,“ pochválil topánky a potom ma vzal za ruku. „Najvyšší čas, aby sme išli späť domov. Viem, koľko to trvá ženám, kým sa pripravia.“ Uškrnula som sa a odvetila mu niečo v tom zmysle, že ja taká nie som a potom sme sa vybrali k východu. Celou cestou do rezidencie som premýšľala ako si nabiť mobil a popritom sa neodhaliť.

Vyšla som z taškami do Edwardovej izby a zvalila sa na posteľ. Edward v tesnom závese za mnou položil tašky na podlahu a podišiel ku mne.

„Žiadne také, zlatko. Musíme sa ísť obliecť. Teraz nemôžeš ísť spať. Predpokladám, že sprcha by ti dokonca prospela viac než spánok. Súhlasíš?“

„Aj tebe, nie?“ povedala som skôr, ako som si stihla zahryznúť do jazyka. Celá som sčervenela ako paprika. „Nie, neber to ako návrh, ja som len chcela povedať... no že... ach... ja,“ koktala som. Edward ma postavil na nohy, až som na tvári cítila jeho chladný dych. Z blízka vyzerala jeho tvár ešte krajšie. A stačil len kúsok, aby som sa perami dotkla jeho. Telom mi prebehlo elektrizujúce vzrušenie. Vynáralo sa z mojej hrude a prenikalo a do končekov prstov na nohách. Mozog sa mi úplne zastavil a dych sa mi zrýchlil. Nahol sa ku mne. Teraz to príde, povedala som si v duchu. Teraz ma pobozká nežne a romanticky. Pretože presne taký mal pohľad. A aj on to chcel. Ale nepobozkal ma, len ticho šepol:

„Áno, aj ja si dám sprchu.“ Oheň vo mne pohasol. Ustúpila som o krok, čím sa jeho ruky zviezli s môjho drieku späť k jeho telu. Zakašľala som.

„Potrebovala by som pri obliekaní istý druh súkromia, tak som sa chcela opýtať, či by som nemohla využiť jednu z izieb.“ Nahodila som nevinný kukuč a on súhlasil. Vzala som si veci a usúšku a vyšla z izby. Nešla som ďaleko, len do vedľajšej izby, ktorá patrila Edwardovým rodičom a ktorú som navštívila asi desať krát, kým bol Edward na love. Priestranná izba ukrývala nie len môj mobil, ale aj Edwardove denníky.

Zamkla som a vošla do kúpeľne. Edward mal pravdu. Horúca sprcha ma prebrala viac ako spánok. Roztavila mi svaly a uvoľnila ich. Po polhodine príjemného kúpeľa som sa zabalila do osúšky a vysušila vlasy. Vrátila som sa späť do izby a odtiahla nočný stolík. Denníky aj mobil tam stále boli. Zapojila som ho teda do zástrčky za posteľou a uložila späť na miesto. Teraz som nemohla volať, aj keď ma svrbeli prsty a musela som sa veľmi premáhať, aby som nevyťukala sestrino číslo. Zasunula som stolík späť k stene a išla sa pripraviť na ples.

Šminky, špirála, líčidlá, zázrak 21. storočia zvaný kulma. To všetko som používala po prvý krát sama, bez pomoci svojej drahej sestričky a bála som sa výsledku. No nakoniec to nedopadlo až tak zle.

„Bella, už by sme mali ísť,“ ozval sa Edwardov hlas spoza dverí. Zastavila som na polceste k šatám.

„Daj mi ešte desať minúť. Maximálne, sľubujem.“

Ozval sa povzdych. „Tak dobre. Desať minút. Počkám ťa dole.“ Počula som ako kráča po schodoch a rýchlo sa vrhla k šatám. Päť minút na oblečenie, tri minúty na obutie a dve na cestu po schodoch do obývačky, rátala som v duchu. A presne tak to aj bolo. O osem minút som už stála pred dverami a posledný raz si uhladzovala šaty, kým som otočila kľúčom v zámke. No, Isabella, toto bude ples v upírskom štýle. Zachechtla som sa ironicky a vyšla von. 

Autor: VictoriaCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Upíri: uver a podľahni - 15. kapitola: