Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Upíri: uver a podľahni - 14. kapitola

26.12.2012 (14:00) • VictoriaCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 8× • zobrazeno 2292×

14. kapitola

Edward:

Prešli už celé tri dni odkedy som svoju Bellu naposledy držal v náručí a privoniaval k jej sladkej krvi. Ešte predtým by som bol povedal, že k nej nič necítim, že už neviem cítiť, ale teraz viem, že je to hlúposť. Tá malá potvorka sa mi dostala poriadne pod kožu a všetko, čo robí ma ovplyvňuje viac, než si myslí. Nie, nie som taký blázon, aby som jej to povedal. Aby nado mnou dostala takú moc a donútila ma pustiť ju. Pretože ak by teraz zažiadala, aby som ju nechal ísť, bez mihnutia oka by som to urobil. Nedokázal by som jej povedať nie, aj keď som chcel presný opak. Chcel by som, aby ostala už navždy so mnou.

Zaparkoval som auto pred domom a s miernym poskakovaním od šťastia, že ju konečne znova uvidím, si to namieril k dverám. Podľa jej pokojného dýchania bola v mojej izbe a Mike v obývačke. Nasal som vzduch a vykročil k nemu už normálnou chôdzou. Úsmevu som sa však nevzdal.

„Fu, som rád, že ťa vidím, kamoš!“ Mike sa postavil z kresla a ja som sa na neho prekvapene pozrel. Vyzeral strašne, akoby celé tie tri dni nespal. Pod očami mal veľké fialové kruhy, tvár mal bielu ako stena a vlasy všade. Dokonca smrdel, akoby sa ani nesprchoval.

„Stalo sa snáď niečo?“ opýtal som sa okamžite a úsmev ma prešiel. Pohľadom som prebodol strop nad sebou, kde bola Bella. Mike zúfalo pokrútil hlavou.

„Áno, stalo. Neviem, čím to je, dúfam, že len tým ženským problémom, ale ak nie, radím ti, zbav sa jej.“

„Čo to tu trepeš?“ chcel som vedieť. Ničomu som nerozumel.

„Je to hotová diablica. Do včera sa správala ešte normálne, ale dnes ráno totálne vybuchla. Musel som ju zamknúť v tvojej izbe, pretože chcela utiecť. Doslova sme sa naháňali po celom dome a vyhrážala sa, že sa zabije, ak ju nepustím. Ledva som ju dostal pod kontrolu. Na môj veru, mal by si sa jej zbaviť,“ radil mi. Skrivil som tvár do grimasy, Mike určite len preháňal. Nedokázal som si moju malú potvorku predstaviť, ako behá po celom dome, aj keď to nebolo nepravdepodobné. Znova som pozrel na strop a potom na Mikea. Potľapkal som ho po pleci a poslal ho domov. Potom som vybehol na poschodie a potichu odomkol. Bella však bola okamžite na nohách a v sekunde už bola pri mne s naštvaným výrazom. Nestačil som sa ani uhnúť, keď mi jej chudá dlaň pristála na líci a ozval sa plesk križovaný jej nadávkou. Vyzerala ako rozhnevaná dračica pripravená vziať mi život.

„Ty hnusný sviniar,“ vyštartovala po mne s bojovým pokrikom. Ruka jej znova vystrelila k môjmu lícu, ale jediným pohybom som ju zastavil a prirazil ku stene. Ruky som jej spojil nad hlavou a úplne sa pritlačil k jej telu. Nemohla sa hýbať, aj keď sa metala ako had. Ničomu som nerozumel. Prečo sa tak správala, keď sme sa rozlúčili tak pekne? Čo jej zase sadlo na nos?

„Nedotýkaj sa ma, ty odporný upír. Bodaj by si zhorel v pekle!“ Napľula mi do tváre a to ma úplne dorazilo. Zahodil som všetky zábrany, zabudol som na všetko, čo k nej cítim a ako veľmi mi na nej záleží. Hodil som ju na posteľ a priľahol ju vlastným telom. Jej nadávky som umlčal surovým bozkom. To bolo jediné, na čo som myslel počas celého lovu. Ako asi tak chutia jej pery po toľkých dňoch. Chutili stále rovnako, dokonca lepšie. Jej hrejivé ústa boli ako stvorené pre môj jazyk, aj keď sa ma snažila uhryznúť. Bozkával som ju niekoľko minút, potom prestala bojovať. Prestala sa metať aj brániť. Odtiahol som sa a skontroloval jej tvár. Rezignovala.

„A teraz by si mi mohla vysvetliť, čo som urobil,“ opýtal som sa pokojným hlasom.  

„Mal si môj mobil,“ odvetila jednoducho a mne sa na neskutočne dlhú sekundu zastavil čas. Zalial ma pot a hlavou sa mi prehnala len jediná myšlienka – zavolala sestre. Teraz je už na ceste po ňu. Stratím ju. Tá predstava ma bolela viac ako bodnutie nožom. No potom som si uvedomil, prečo som ho vlastne nechal pred tromi dňami v zásuvke nočného stolíka – mal vybitú batériu. V duchu som sa usmial a zo srdca mi padol kameň veľký ako ementál.

„Prečo si mi to nepovedal?“ chcela vedieť a hlas sa jej zachvel. Otvoril som ústa, že jej poviem pravdu, no zastavil som sa. Nesmiem jej ukázať, ako veľmi mi na nej záleží. Nesmiem, dohováral som si. A tak som len pokrútil hlavou a pokrčil ramenami.

„Najskôr mi ty povieš, koho hľadá a čo robí Talamasca.“ Tieto otázky ma trápili už niekoľko dní a mne sa konečne naskytla vhodná príležitosť dostať z nej odpovede. Nemala na výber. Videl som v jej očiach, ako uvažuje, no bola to jej jediná možnosť, ako zistiť niečo o Rosalie. A to veľmi dobre vedela.

„Talamasca je tajná organizácia, ktorá vznikla ešte pred asi dvomi storočiami. Založili ju najväčší géniovia toho sveta, ktorí zistili, že upíri existujú. A teraz robíme to, čo sa robilo aj vtedy. Študujeme vašu históriu. Už niekoľko desaťročí sa snažíme dostať k prvému upírovi tohto sveta. Ale nedarí sa nám.“

„A tvoja sestra a ty pre nich robíte?“ zaujímal som sa. Schuti sa zasmiala.

„Nie, nič také. Tam sa nemôžeš dosať len tak. Nemôžeš prísť na pohovor ako uchádzač do zamestnania. Ide to podľa rodovej línie. Ale ja tam chodím už len kvôli sestre. Prestala som veriť vo vašu existenciu. Ešte do piatku som si myslela, že sú to len báchorky spustené Bramom Stokerom.“ Pohladil som ju po líci. Bola taká sladká s tým prirovnaním. Že vraj Bram Stoker. Vtipné, naozaj. 

„Takže tvoja sestra hľadá upíra?“ Prikývla.

„Talamasce šéfujú totálni ignoranti, ktorí sa nevedia odpútať od Ara Volturiho. Ale Rosie našla aj druhú líniu upírov začínajúcu Emmettom McCarthym. Edward?“

Zastavilo sa mi srdce. Šok z toho mena okamžite vystriedal hnev. Zúrivosť. Ten prekliaty bastard! Ako je možné, že ešte žije? Predsa som ho zabil! Guľkou z mojej zbrane priamo do jeho hrude. Jasne som si spomínal, ako tá olovená gulička prenikla jeho kožou. Dočerta, nie! Chcelo sa mi kričať. Toto musí byť len zlý sen. Nie je to on. Nemôže to byť on! Emmett je mŕtvy!

Prebral som sa na výkrik. Zaznel mi v ušiach ako ozvena zvonu. Okamžite som sa spamätal a pozrel pod seba. Z toľkého hnevu som gniavil Belle zápästia, až sa jej krv pustila prúdom. Do nosa mi v okamihu udrela tá sladká vôňa pripomínajúca kvety. A to šeptanie, doslova mi spievala. Nikdy som nič taká nepočul. Niečo také nádherné. V hrdle ma pálilo a v ústach som pocítil horkosť vlastného jedu. Stačila len sekunda, aby som sa sklonil a ochutnal z ponúkaného nápoja. Aby som uhasil ten neskutočný smäd, ktorý prevzal vládu nad mojimi zmyslami. Zašepkala moje meno spoza chvejúcich sa pier a očí mokrých od sĺz. Prudko som sa postavil na rovné nohy a zaspätkoval do rohu miestnosti. Bola taká nádherná, prečo som jej musel zakaždým ublížiť? 

Sledoval som, ako sa posadila na posteľ a so strhanou tvárou sa pokúšala zastaviť si krvácajúce stehy. Nedarilo sa jej. Ruky sa jej triasli a ledva prehltávala vlastné slzy. Smrkla. Opatrne som sa pohol k nej s rukami pred sebou na znak, že jej nechcem ublížiť. Spozornela, zodvihla hlavu a vystrašene sa na mňa pozrela. Ten pohľad ma zabolel, ale nezastavil som. Rany jej stále krvácali a ja som nemal čas. Musel som jej to znovu zašiť.

„Bells, prepáč. Ja, nechcel som ti ublížiť,“ zašepkal som už pri nej. Chcela sa odtiahnuť, rýchlo som ju zastavil a pritiahol si ju na kolená. Nedýchal som. Alebo som sa o to aspoň snažil. Odtrhol som kus plachty z postele a šikovne jej ho omotal okolo zápästia. Rany jej prestali krvácať aspoň naoko. Veľmi dobre som však vedel, že tenká, biela látka jej krv dlho nezadrží. Vzal som ju na ruky a vyšli sme z miestnosti.

„Kam ma to berieš?“ opýtala sa pošepky. Strach z nej doslova sršal. Telo sa jej chvelo.

„Musíme ísť do nemocnice. Nemám tu lekárničku a v tomto stave by som aj tak nebol schopný zašiť ti tie rany. Bude to v poriadku, sľubujem.“ Poslednú vetu som zašepkal skôr sebe ako jej.

Nasadol som do auta a vyštartoval k nemocnici. O pätnásť minút som ju už niesol cez bielu chodbu nemocnice na chirurgiu. Krv už presiakla skrz plachtu a ja som mal čo robiť, aby som sa venoval ceste a nie jej krvi.

„Všetci sa na nás pozerajú.“

Obzrel som sa. Mala pravdu, každý pohľad v miestnosti patril nám. Sestričky, doktori, pacienti. Všetci, čo kráčali po chodbe, si nás zvedavo obzerali. Ich myšlienky prezrádzali jediný pocit – strach. Chceli vedieť, čo robí upír v nemocnici.

Zaklopal som na dvere chirurgie a otvorila mi nízka sestrička. „Žel...“ hlas sa jej zasekol v hrdle, keď nás zbadala.

„Moja priateľka potrebuje ošetriť.“ Vkĺzol som popri nej a bez ďalších slov ju položil na lôžko. Sestra aj doktor chceli namietať, na to Bella však ukázala zakrvavené ruky. S posledným kyslíkom som jej pošepol, že počkám vonku a vytratil sa z miestnosti.

Pripadalo mi to ako celá večnosť, keď som čakal za dverami na lavičke. Ruky som mal zopäté k sebe a hlavu sklonenú. Bolela ma zo všetkých tých myšlienok okolo. Všetci sa ma báli, chceli, aby som odišiel alebo dokonca zomrel. Jeden starý deduško ma v duchu obviňoval zo skazy tohto malého mestečka a neraz sa pri mne pristavil nejaký doktor a vyzval ma, aby som odišiel.

Keď sa dvere konečne otvorili a v nich sa objavila Bella, živá a zdravá s ošetrenými rukami, vydýchol som si úľavou. Objal som ju okolo pása a pozrel ďakovne na doktora.

„Čo som dlžný?“

Premeral si ma od hlavy po päty a potom prekvapene pozrel na Bellu. Čudoval sa, prečo ešte žije a je len mierne zranená. Ten úbožiak si myslel, že som ju tak doráňal ja. Neveril Bellinej verzii, že to ja som jej pôvodne zašil rany.

„Nič. Vypadnite z nemocnice,“ odvetila sestrička príkro miesto doktora. Prikývol som a vzal Bellu rýchlym krokom von z nemocnice.

„Edward? Nemohli by sme si na chvíľu sadnúť?“ Bella bola celá biela, a tak som neprotestoval. Posadili sme sa pred nemocničný park k fontáne, ale objímať som ju neprestal. Jej telo ma príjemne hrialo na hrudi. Oprel som sa lícom o jej vlasy a nasal vzduch. Vonku bolo príjemné teplo a ja som si túto chvíľu užíval ako sa najviac dalo. Vypustil som z hlavy všetky zlé myšlienky a počúval som jej pokojný tlkot srdca.

„Prečo si nebol schopný zašiť mi tie rany doma?“ opýtala sa po chvíli.

„Tvoja krv ma zaskočila. Bol som síce na love, ale dlho som nebol s tebou, a tak som si na tú vôňu odvykol. Ublížil by som ti,“ odvetil som nepremýšľajúc. Hrialo ma však pri srdci, keď povedala doma. Znamenalo to, že už sa tam zabývala. Zvykla si na tento štýl života. Na mňa.

„Moja krv  je predsa taká ako každá iná. Tak prečo-“

„Nie je,“ prerušil som ju. „Tvoja krv mi spieva a to sa mi ešte nikdy nestalo. Nemusím ju ochutnávať. Viem, že je to to najlahodnejšie na celom svete.“

„Tak prečo si ma ešte nezabil?“ Na túto otázku som jej nedokázal odpovedať. A vlastne som ani nechcel.

Vstal som a zdvihol ju na nohy. „Mali by sme sa vrátiť späť do domu. Inak tu zmrzneš.“ Nesúhlasila.

„Je mi tu dobre. Nechcem sa ešte vracať. Nemohli by sme sa prejsť?“

Ach, bohovia, pomáhajte! Pri jej nevinnom pohľade som nedokázal odolať. Chcel som jej splniť toto malé želanie, aj keď by som bol už najradšej späť doma. Vyzliekol som si bundu a prehodil jej ju cez obnažený chrbát. Vzal som ju okolo pása a vykročili sme po chodníku.

„Povieš mi, čo hovorila moja sestra?“

„Vraj ho našla,“ odvetil som a v duchu prežgrel Emmettovo meno. Mala sa s ním stretnúť a povedať mu o Talamasce. A veľa pre ňu znamená, že si prišla do Ameriky.“

Zastavila. „Kedy naposledy volala?“ v hlase mala obavu.

„Keď som odchádzal. Pred niečo vyše tromi dňami a potom sa ti vybil mobil.“

„Nemohli by sme kúpiť-“

„Nie,“ zastavil som ju prísnym hlasom skôr, ako stihla dokončiť vetu. Chvíľu sa ma snažila presvedčiť pohľadom bezbranným ako laň. No potom odvrátila tvár a pokračovali sme ďalej po chodníku. Dúfal som, že viac sa k tejto téme už vracať nebudeme. Zašiel som s ňou za roh ulice a obišli sme pár blokov. Hodiny na veži odbili desať, keď som Belle navrhol vrátiť sa k autu. Nič nepovedala, len prikývla a nechala sa viesť tým smerom.

Do nosa mi udrela sladká vôňa a telom mi prebehol kŕč. Zastal som ako primrznutý k zemi. Pohľadom som prechádzal dookola, po všetkých tieňoch a ľuďoch, ale žiadneho upíra som nevidel. Bol tu však. Jeho ostrý, bodavý pohľad som cítil na zátylku.

„Stalo sa niečo?“ opýtala sa ma Bella. Sledovala môj pohľad a potom pozrela na mňa.

„Nie, poďme.“ Potiahol som ju k autu a rýchlo ju pripútal. Keď som ho obchádzal, zazrel som tieň. Bol príliš ďaleko, aby som dokázal rozoznať tvár. Krvavé oči sa však leskli vo svite mesiaca a aj na takú diaľku moje uši zaznamenali vrčanie. Nie však od neho, ale od ďalších troch upírov, ktorí nás sledovali. Napol som svaly, pripravený na útok. Ten sa však nekonal. Nemienili zaútočiť, len nás sledovali ako dravci číhajúci na svoju korisť. Nasadol som do auta a naštartoval. Musel som zistiť, prečo nás sledujú.  

Autor: VictoriaCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Upíri: uver a podľahni - 14. kapitola: