Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Učitelom proti svojej vôli - Kapitola 3 - Plán

27.07.2015 (07:30) • Tralala • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 1092×

Vyletela z dverí a ani sa neobzrela, keď za ňou hlasno tresli ťažké dvere. Takto sa pravá dáma nikdy nespráva, netrieska žiadnymi vecami. Milo sa usmieva, stojí v tieni muža a snaží sa, aby na svoju osobu vrhala čo najmenej pozornosti. 
V uliciach bol čerstvý ranný vzduch, no ani ten jej nepomáhal k tomu, aby sa upokojila. Nie, dnes ráno sa vôbec nesprávala ako pravá dáma. Dnes ráno sa vyhrážala, vydierala, uplácala a bola sama v spoločnosti toho muža. Stačila len myšlienka naňho a doslova v nej kypela zlosť. 
Pridala ešte viac do kroku. K drožke, ktorá bola len cez ulicu, už pomaly dobehla.

Žltá londýnska hmla sa jej držala ako kliešť, páchla a jej kostra vyzerala tak, že ju po kope drží len špina. No darovanému koňovi sa na zuby nepozerá a Anabella chcela byť už na míle ďaleko od toho výsmechu gentlemana. Rýchlo nastúpila a potichu zamumlala adresu. 

V nejasných obrysoch hmly videla, že sa mesto prebúdza. Aj keď ju za špinavým oknom drožky nikto nemohol vidieť, okamžite si skontrolovala, či má správne nasadený klobúk. Cesta sa vliekla veľmi pomaly, pretože ranný obchodníci si privážali alebo pripravovali tovar, škrípala zubami nad týmto zdržaním. Akoby len pred chvíľkou nestrávila svoju najpokorujúcejšiu hodinu v živote. A teraz toto. V ušiach jej stále znel výsmešný hlas šejkovho bastarda. A ste si vy, vedomá toho, že sa pravé nachádzate v dome gentlemana, sama, bez sprievodu, v nekresťanskú hodinu, v spoločnosti muža, o ktorom ste sama pripustila, že ma istú povesť? 
Uvedomovala si to, bytostne si to uvedomovala. Každý úder srdca jej vravel, že by mala okamžite zobrať nohy na plecia a utiecť. No ona nemohla. Nie, pokiaľ muž pred ňou jej mohol dať moc zabrániť manželovi v nevere, moc zachrániť jeho dušu. 

Vedela, že celý obchodný návrh sa vyvíja zle, bola hlúpa, keď si myslela, že hodiny tajomstiev rozkoše si dokáže kúpiť librami. Preboha však ten človek je druhý najbohatší v Británii, možno aj viac. Keď videla jeho výraz potom, čo vytiahla peňaženku, vedela, že všetko je – ako to hovorí služobníctvo – v keli. 
Hlupaňa, hlupaňa, hlupaňa, hlupaňa, rytmicky vraveli kopytá starého koňa, čo ťahal drožku. Áno, bola hlúpa, mala sa viac pripraviť. Všetko si premyslieť, naplánovať, spísať. Všetko čo si podrobne naplánovala, všetko, všetko, všetko jej vždy vyšlo, ale teraz... no teraz je doslova v kel...
Plán! Takmer to slovo vykríkla, no aj tak si okamžite prikryla ústa rukou. Kto potrebuje lorda Safyra? Koniec koncov, ten bastard je chlap. Čo on môže vedieť o zvádzaní mužov? Stačí keď si všetko pomaly, presne naplánuje a všetko jej klapne. Tak, ako vždy. Nech sa ide lord Safyr bodnúť aj so svojimi perzskými kobercami. Z pier je uniklo zachihúňanie. 
Pozoruhodne sa jej dnes ráno zmenil slovník. Anabella, Anabella, vôbec sa nesprávaš ako dám, povedala si v duchu a opäť sa zahihúňala. 

Koč nečakane zastal, okamžite sa pozrela von a chvíľu jej trvalo než si uvedomila, že drožkárovi povedala adresu o ulicu ďalej – pre istotu. Neobratne vystúpila.

„To máme tri šilingy, madam,“ povedal drožkár, keď k nej natiahol ruku. Mal ju bledú, špinavú a vychudnutú. Vyzerala ako on. Prišlo jej ho ľúto a ešte viac, keď sa pozrela do peňaženky, nemala tam veľa drobných, vedela, že keby mu dala celú libru, tak sa urazí, no dúfala, že florin neodmietne. Opatrne mu malú mincu podala do ruky. Drožkár sa začervenal, no peniaz prijal.
„Budete dnes ešte niečo potrebovať, madam?“ spýtal sa jej už s úsmevom na perách a Anabella pri ňom zistila, že je to len strhaný mladík. V duchu si vynadala, že neskúsila tú libru, alebo že nemá nič, čím by ho mohla poveriť.
„Nie, ďakujem, prajem vám príjemný deň.“ A na to sa hneď otočila a kráčala smerom domov. 

Čím bližšie k nemu bola, tým bola viac nervózna. Čo keď za ňou bol jej manžel, čo keď ju niekto videl vchádzať alebo vychádzať od toho bastarda alebo, čo je najhoršie, čo keď si to lord nenechá len pre seba. Ukázal viac než presvedčivo, že v ňom nie je ani zrnko z gentlemana. S rukou na kľučke ju prepadla panika. Mala pocit akoby ju všetky oči na ulici sledovali. Prepaľovali ju až na jej zbabelé kosti. Nie, nikto ju nevidel so šejkovým bastardom a dá si záležať, že už nikomu nedá tú možnosť. Potichu odomkla dvere a prekvapila komorníka, ktorý sa asi chystal ku schodom pre noviny.

„Pani Anabella!?“ šokovane zvolal.
„Beadles, pst, nechceš predsa zobudiť celý dom.“ Okamžite ho tíšila.
„Ale pani Cullenová...“
„Všetko je v poriadku, Beadles, nemohla som spať, a tak som sa šla prejsť. Vieš, aká som nešikovná, nechcela som pobudiť celý dom.“
„Mali ste so sebou aspoň zobrať Annu, alebo sluhu. Čo vám to len napadlo, potulovať sa sama ráno po Londýne. A ešte k tomu teraz, potom, čo sa stalo.“
„Ale prosím ťa, Beadles, bola som len tu, pred domom, sotva na dva kroky, nebudem kvôli tomu a svojmu rozmaru kaziť spánok ťažko pracujúcim ľudom. 
„Pani, ale vy tiež ťažko pracujete, niekedy si hovorím, že ťažšie ako my.“
„Beadles, netrep hlúposti...“
„Pani Cullenová! Čo to hovoríte, to ste určite pochytili od Petra alebo Marie. Hneď im pôjdem dať prednášku o tom, ako sa majú vo vašej blízkosti vyjadrovať. Také slová by dáma ako vy nemala čo počuť a nieto ešte používať.“
„Beadles! Nie som malé dieťa a okrem toho, slovo trepať už je všade.“
„Pani Anabella!!“
„Trepať, trepať, trepať,“ začala ho potichu rozčuľovať.
„Vy raz budete moja smrť, pani Anabella.“
„To by si mi neurobil, Beadles, brala by som to ako zradu, keby si ma tu nechal samú, nezaplatila by som ti žiadne prémie.“ A lišiacky naňho žmurkla. Starý komorník len zakrútil hlavou a zavesil Anabelle ušiak do šatníka.

„Mám zobudiť Mariu, aby vám pomohla s prezlečením?“
„To nech ti ani nenapadne, starý priateľ, nechaj to dievča žiť, teraz chcem... chvíľu pre seba a keď sa Maria zobudí, povedz jej, že si dám kúpeľ. Naraňajkujem sa až s pánom Cullenom.“ Komorník sa zatváril neisto.
„Čo je, Beadles?“
„Nič, pani, len... si nie som istý, či je pán domu doma.“ Anabelle by sa v tej chvíli nikto krvi nedorezal. Pripomenulo jej to jej dôvod rannej prechádzky.
„Ja som ale išiel skoro spať,“ rýchlo zahováral, keď videl akú reakciu vyvolal, „a pán má teraz toľko práce, že chodí čím ďalej tým neskoršie, takže je celkom možné, že...“
„Áno, áno... má veľa práce,“ okamžite ho Anabella prerušila, už nechcela počúvať ďalšie klamstvá, prečo jej manžel nechodí večer domov. „Určite zostal v kancelárii, je to logické – potom, čo sa stalo.“

Nastala minúta mŕtvolného ticha. Ona a ani komorník sa nepohli. Anabella opatrne a potichu nasala vzduch nosom a cez kamenné zovretie pier, vystrúhala pravý prívetivý anglický úsmev.
„Ale, ak by som ťa o niečo mohla poprosiť, Beadles...“
„Čokoľvek, pani,“ prerušil ju starý komorník dychtivo. Očividne nesmierne rád, že sa túto nemilú situáciu rozhodli jednoducho ignorovať.
„Vonku bolo trochu čerstvo,“ začala Anabella opatrne, „ak by si mi bol po vôli a urobil mi čaj s medom. Viem, že to nepatrí medzi tvoje povinnosti a že si hrdý na to, že si majordómus a nehovorím ani o tom, že ťa Betty vo svojej kuchyni vidí asi tak rada ako štvornohú háveď, ale mala by som veľké výčitky, keby sa kvôli mojim rozmarom a hlúpostiam budil celý dom.“ 
„Ale pani Anabela, to vôbec...“ snažil sa jej monológ prerušiť. Nakoniec vypol hruď a s vážnou tvárou jej odvetil. „Vôbec si nerobte výčitky, čaj vám urobím osobne a nesmierne rád a bude to ten najlepší čaj s medom, aký ste vôbec mali.“
„Ďakujem, Beadles,“ poďakovala, pobozkala malého mužíčka na čelo skôr než stihol protestovať a potichu vybehla schody na poschodie. Nečujne za sebou zavrela dvere a unavene sa oprela o dubové drevo, po ktorom sa pomaly zviezla na zem. Úsmev, ktorý vystrúhala cez bolesť v duši, pre Beadlesa, mala stále na tvári.

Nechápala, ako ju to ešte stále mohlo zastihnúť nepripravenú. Dokonca, teraz mala pocit, že sa cíti ešte horšie, ako pred ôsmymi dňami, keď sa tie klebety po prvýkrát dostali až k nej. Možno to bolo tým, že sa jej v mysli pri zmienke o manželovej neodškriepiteľnej nevere okamžite objavili výsmešne smaragdovozelené oči šejkovho bastarda, ako by jej hovorili: „Bez toho čo viem, takto budeš žiť.“ 

„Nepotrebujem, nepotrebujem, nepotrebujem a nepotrebujem,“ nečakane zavrčala, keď jej oči v mysli doplnil aj úsmev, čo bol v podaní lorda Safyra len úškľabkom plným sarkazmom.
„Zvládnem to sama! Nepotrebujem ho. Je to len chlap a ešte k tomu ani nie je čistokrvný Angličan. Vychovali ho niekde... niekde ďaleko,“ stále vravela nahlas, akoby sama sebou presviedčala a každé jej ďalšie slovo znelo viac sebavedome. „Vychovali ho ďaleko, na východe, v Arábii, kde žena má hodnotu nižšiu než kôň. Čo on môže vedieť o tom, po čom túži muž civilizovaný, distingvovaný, elegantný muž,“ pokračovala a v hlase sa jej už ozýval náznak pohŕdania. „Tam rozumejú len koňom, peniazom a svojim háremom, plných ... žien ochotných k čomukoľvek. Sú to len úbohé stvorenia, nie rozdielne od prostitútiek, ktoré nútia do zverstiev,“ lámavo dokončila vetu s chvejúcim sa hlasom. „Nemôže rozumieť tomu, po čom túži civilizovaný chlap o nič viac ako ja.“ Posledná veta však znela skôr ako otázka než sebavedomé uistenie. A vyplašené oči jej neurčito behali po miestnosti. 
„Nie, nepotrebujem ho.“ Znelo to ako vzlyk.
„Mám plán,“ povedali jej pery, ale hlas z nich nevyšiel.
Neohrabane sa postavila, podišla ku svojmu malému sekretáru, sadla si na béžovým zamatom obtiahnutú stoličku, vytiahla kalamár a začala písať.

Po prvé musím...

Autor: Tralala (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Učitelom proti svojej vôli - Kapitola 3 - Plán: