Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » U Osamelého kojota - 9. kapitola (Stretnutie)

25.02.2017 (07:00) • Satu • FanFiction na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 934×

Poznámka autora: Meniči – vlci majú v sebe rovnaký zvierací pud ako upíri. Pociťujú túžbu po krvi a mäsa. V ľudskej podobe nie je tento pud taký silný, žeby sa prestali ovládať, no je to pre nich určitý druh uspokojenia.

Holohlavý bodyguard na nás uprel pohľad svojich zelenkavých očí, ktoré nás chvíľu prepaľovali skrz-naskrz, no vzápätí na to len pristúpil k dverám a pridržal nám ich, aby sme mohli prejsť.

„Už ste očakávaní,“ zadunel jeho hlboký hlas v tichu prázdnej uličky.

Nemo som mrkla očkom po Edwardovi, no ten mal dokonale nečitateľnú tvár a pochybujem, že by mi odpovedal, ak by som sa opýtala o kom je to, dopekla, reč. Neboli sme v Paríži ani pár hodín a už máme dohodnuté stretnutie v centre živého mesta v nejakom pochabom klube. No úplná krása.

V klube panovalo šero a kde-tu záblesky červeného a modrého svetla. Hneď ako sme vošli nás privítal nižší zavalitý muž s okuliarmi. Mohol mať okolo tridsiatky, no vrásky okolo oči boli badateľné.

„Ava vás už očakáva,“ usmial sa a pokynul rukou na znak, aby sme ho nasledovali ďalej do klubu.

Viedol nás dolu schodmi až k čiernym kovovým dverám, ktoré nechal otvorené, aby ich za nami mohol zatvoriť. Spýtavo som sa pozrela na Edwarda, no ako obyčajne, odmietal mi hocičo prezradiť, tak som bola odkázaná na vlastné inštinkty.

Prešli sme dlhou úzkou chodbou až na jej koniec, kde bol krikľavo-červený záves. Edward mi ho pridržal a ja som sa odrazu ocitla v štvorcovej obrovskej miestnosti, plnej svetla. Miestnosti dominovala zostava foteliek a obrovského zlatého gauča uprostred s červenými vankúšikmi a krásnym chlpatým kobercom. Pred gaučom stál okrúhly stôl a na ňom vysoký úzka váza s jediným kvetom. Krvavou ružou. Po stranách miestnosti som napočítala štyroch upírov s prázdnym pohľadom, no postoje mali pripravené na boj, keby sa hocičo v sekunde zvrtlo. Všetci boli v čiernych dlhých kabátoch, v čiernych kožených nohaviciach a vysokých kožených čižmách nad kolená v rovnakej farbe. Jediné, čo nebolo na nich čierne, boli ich karmínovo-červené zreničky a drobný tmavo-červený kvet ruže pripichnutý na ich kabátoch.

„Edward,“ ozval sa vysoký zvonivý hlások. Okamžite som sa pozrela tým smerom a naľavo od nás stála drobnučká žena s ryšavo-červenými vlasmi až po zem. V krásnych a ťažkých kučerách jej padali dolu, pozdĺž celého útleho tela. Oblečené mala tmavo-zelene prenikavé šaty, ktoré jej zdôrazňovali plný dekolt a úzky pás. Šaty nemali ramienka a odhaľovali jej tak útle ramená, vysoký rozparok, ktorý jej pri chôdzi nezakrýval ani stehno na dokonalej útlej nohe so zlatou lodičkou na tenkom vysokom podpätku a viazaním pozdĺž lýtka, mi nedovoľovali spustiť z nej oči. No naozaj čarovné boli až jej oči. Rovnako prenikavé a zelené ako jej šaty. Pri bližšom pohľade by v nich boli určite stopy šedivých odleskov. Ava bola vlčica.

„Ava,“ pozdravil ju Edward a keď k nemu prišla bližšie, zobral jej jemnú rúčku, pokrytú jemnými pehami, k perám a vtisol na ňu nežný bozk.

„Vidím, že si rozšíril rady svojej skupiny,“ usmiala sa a oči jej zažiarili.

„Áno,“ pozrel sa na mňa s úsmevom. „Bella, toto je Ava, pomôže nám nájsť Zacharyho,“ povedal s nádejou.

„Nepovedala som, že ho nájdem, len, že sa pokúsim,“ opravila ho Ava, ktorá na mňa upierala plnú váhu svojich žiarivých očí.

„A podarilo sa ti to?“ chcel vedieť Edward dychtivo.

„Sadnime si.“ Ava odišla k obrovskému zlatému gauču a rukou pokynula, aby sme ju napodobnili. Našťastie tu bolo dosť miesta, aby sme sa všetci zmestili a mohli sa pohodlne usadiť. Ava vyzerala byť stará ako ja, no jej oči ju prezrádzali, v skutočnosti mohla mať aj vyše sto rokov. Jej oči hovorili, že už videla také veci, o ktorých sa mne ani nesnívalo. „Poslala som svojich ľudí po jeho stope,“ prehovorila a v jej tóne sa objavil náznak  hnevu. „Tu ho nájdeš.“ V rukách sa jej objavil drobný preložený papierik na polovicu, ktorý podala Edwardovi. Sedela som hneď vedľa neho, čo mi umožnilo zahliadnuť obsah toho papierika. Bola to nejaká adresa, nič viac, nič menej.

„Mal by si sa poponáhľať, pochybujem, že sa tam pridlho zdrží,“ vravela spevavým hlasom.

„Neboj sa, o to sa už postaráme,“ prikývol Edward.

„Dlh je splatený,“ šepla Ava, ale znelo to skôr ako otázka. V očiach sa jej objavila obava, no rýchlo ju potlačila.

„Dlh je splatený,“ priznal Edward, ktorý naopak vyzeral smutne.

„V tom prípade mi bude cťou vás pohostiť,“ usmiala sa naňho zelenkavými očami a jednou útlou rúčkou kývla na jedného z upírov pri stene. Ten sa okamžite stratil za závesom.

„Nie som si istý, či zostaneme,“ pripustil Edward zdráhavo a očkom zablúdil ku mne. Nechápavo som ich sledovala.

„Ach, vegetariánka,“ zasmiala sa Ava krásne melodickým hláskom. „Môže sa pozerať,“ šepla mierne chrapľavým hlasom a očami namierenými na mňa. Hľadala som útechu u Edwarda, lebo som vôbec nerozumela, o čo tu ide, no nestihol ani prehovoriť, keď sa do miestnosti začali trúsiť polonahé ženy  v tesnom závese s polonahými mužmi. Boli to ľudia, o tom nebolo pochýb. Obete.

„Edward?“ nadvihla som jedno obočie a sledovala, ako sa zvyšok našej skupinky mierne pohmýril. „Prečo sú tu tí ľudia?“ opýtala som sa slabým hlasom, dúfajúc, že tu nie sú preto, prečo si myslím, že tu sú.

„Môj dar pohostinnosti vám,“ usmiala sa Ava a ladným pohybom vstala z gauča. Nervózne som sledovala ako pristúpila pomalým krokom k jednému z mužom, ktorý práve vošiel. Na sebe mal len rifle, nič viac. Nevyzeral na zahodenie, no ani to nebol príliš veľký fešák. Ava sa musela postaviť na špičky, aby mu odhrnula blonďavú ofinu z tváre. On sa k nej sklonil pre bozk, no ona mu priložila jeden štíhli prst na pery a pritom svoje ústa priložila k jeho hrudi tesne vedľa bradavky. Blonďák chvíľu nepohnuto stál, no potom sa mu na tvári mihol strach a bolesť. Nebola to ani sekundu, keď sa prvotné pocity zmenili na rozkoš. Privrel oči a trochu sa mu podlomili kolená. Ava si ho pridržala oboma rukami, hoci bola o dobre tri hlavy nižšia ako on. Keď od neho konečne odlepila pery, na prsnom svale mal stopy po zuboch a drobnú ranku odkiaľ sa spustil pramienok krvi. Ava prešla po krvavej stope prstom, chvíľu sledovala, ako jej jeho krv steká po nechte a potom si strčila pomaly prst do pusy, aby všetku krv zlízala. Nasucho som prehltla. „Nepáči sa ti môj dar?“ zapriadla a otočila svoj pohľad na mňa. „Vidím, že si smädná a ja ti ponúkam možnosť uhasiť svoj smäd.“ Rýchlim krokom prešla ku mne a ešte vlhkým prstom mi prešla po brade. Z jej dychu a vlhkého prstu som cítila posledné zvyšky vône po krvi toho mladíka.

„Nie, ďakujem,“ odpovedala som pevným hlasom, hoci pálenie v krku bolo neznesiteľné.

„Zaujímavé,“ šepla Ava a odstúpila odo mňa. „A ty, Edward? Zostaneš?“ opýtala sa ho, hoci pohľadom stále sledovala mňa.

„Budem musieť odmietnuť, no ostatní nech urobia ako chcú,“ prehovoril za mojim chrbtom.

„Och, verím, že ostatným sa môj dar zapáči,“ prikývla a poobzerala sa po našej skupine so širokým úsmevom. 

„Poď, pôjdeme,“ šepol mi Edward do ucha a jemne mi zovrel predlaktie. Iba som bez slov prikývla a pomaly odchádzala z miestnosti preč od Avy.

„Nabudúce neberiem nie ako odpoveď, Edward,“ zavolala za nami ešte tým svojim spevavým hláskom, až ma zamrazilo.

Autor: Satu (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek U Osamelého kojota - 9. kapitola (Stretnutie) :