Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » U Osamelého kojota - 2. kapitola (U Osamelého kojota )

Polštáře 4


U Osamelého kojota - 2. kapitola (U Osamelého kojota ) Nečakané stretnutie v bare U Osamelého kojota

2. kapitola – U Osamelého kojota  

 

„Nie.“ Ani som sa na ňu nepozrela a vyrazila smerom preč zo slepej ulice.

„Počkaj!“ zakričala za mnou Maura a snažila sa ma dobehnúť. Nesnažila som sa spomaliť, prosto som si ju nevšímala, no na človeka bola príliš neodbytná. „Potrebuješ nás,“ povedala odhodlane a chytila ma za rameno. Pomaly som sa k nej otočila čelom. Môj pohľad jej očividne stačil, aby pochopila a ruku z môjho ramena zložila.

„Čo má obyčajný človek ako ty spoločné s kráľovskou gardou?“ Hlavu som naklonila na stranu a skúmavo si ju premeriavala. Bola minimálne o hlavu nižšia odo mňa a postavu nemala ani zďaleka stavanú na boj tvárou v tvár.

„Poď so mnou a pochopíš,“ povedala s úsmevom a oči farby modrej oblohy jej zaiskrili.

„Fajn,“ potriasla som hlavou a ani sama som nerozumela, prečo to vlastne robím.

Maura prešla okolo mňa, stále s úsmevom na tvári, a pokračovala do centra. Čím bližšie sme boli mestskému ruchu nočných ulíc, tým viac ľudí sme okolo stretávali. Mladé, zamilované páry, staršieho pána s jazvečíkom, telefonujúceho muža s kufríkom...

„Kam to ideme?“ opýtala som sa a ani nedúfala v odpoveď. Maura sa na mňa otočila a konský chvost dlhých rovných vlasov jej lietal okolo úzkej hlavy.

„Do baru,“ žmurkla a pokračovala v nenútenej chôdzi. Prekvapene som nadvihla obočie, no bez zaváhania ju nasledovala ďalej až k neďalekému parku s nízkou čiernou bránkou. Prešli sme okolo vchodu do parku a cez prechod na druhú stranu ulice.

„To nemyslíš vážne,“ zastavila som sa s jednou nohou na chodníku. Kúsok od prechodu boli úzke schody do podzemia, nad ktorými svietil nápis U Osamelého kojota. Majiteľ daného baru bol kojot. Starý Marvin, ktorý na prvý pohľad vyzeral, že sa zaujíma iba o čistenie pohárov a nalievanie alkoholických nápojov, no pod záplavou šedivých vlasov, čo sa mu vlnili okolo okrúhlej tváre až k ramenám, mal veľmi inteligentné sivé oči, ktoré veľmi dobre vedeli o všetkom, čo sa deje v jeho bare.

„Poď.“ Maura na mňa kývla rukou, aby ma popohnala. Jednou rukou som si pretrela oči a neochotne pokračovala za ňou dolu schodmi do červených mohutných dverí. Už je to nejaký čas, keď som nimi prechádzala naposledy, a to som si vtedy myslela, že to bolo poslednýkrát. Zmýlila som sa.

„Privedie ju, ver mi,“ začula som hlasy spoza ťažkého čierneho závesu hneď za vstupnými dverami.

„Až po tebe.“ Maura nadvihla jednu stranu závesu a ukázala mi nech prejdem prvá. Zamračene som ju sledovala.

„Naozaj si myslíš, že si nechám za zadkom človeka?“ opýtala som sa jej s ohrnutou hornou perou. Maura len pokrčila plecami a s rozžiarenou tvárou sa stratila za závesom. „Fajn,“ vzdychla som a s odhodlaním ju nasledovala.

Bar U Osamelého kojota má obdĺžnikový tvar s drobným paletovým pódiom na jednom konci a pultom s alkoholom a pípami na druhom. Všade sú okrúhle stoly pre dvoch až piatich ľudí a po stranách obdĺžnikové stoly v boxoch, ktoré prinášajú nepatrný pocit súkromia. Blízko baru s nápojmi sú tmavé dvere, ktoré vedú do ďalšej miestnosti s biliardovým stolom a šípkami.

„Bell,“ Marvin na mňa kývol spoza baru a utierku na riad mal prehodenú cez plece. Vyzeral presne tak, ako som si ho pamätala. Len rukávy od flanelovej červenej košele mal teraz vyhrnuté na lakťoch a šedivé vlasy mal zopnuté v copíku.

„Marv,“ usmiala som sa a prišla k baru.

„Dúfam, že dnes nebudeš robiť problémy,“ mrkol na mňa pobavene a už mi nalieval môj obľúbený nápoj. Krv zriedená s kvapkou tridsaťročného rumu. Pohár som si zobrala do ruky a mierne oňuchala.

„Hm, jeleň.“ Napila som sa a blažene vydýchla. Marvin vždy vedel, čo mám rada, hoci ma vo vegetariánstve príliš nepodporoval.

„Už ťa čaká,“ povedal mi s vážnou tvárou a môj komentár ignoroval. Prekvapene som ho sledovala. Už-už som sa nadychovala, aby som sa ho opýtala, no on ma predbehol. „Uvidíš sama,“ povedal a rukou mávol k miestnosti za barom. Maura už stála pri dverách a čakala na mňa.

„Nemám rada prekvapenia,“ zahundrala som, dopila pohár a vykročila k dverám.

Miestnosť bola tmavá a osvetľovala ju jediná lampa priamo nad biliardovým stolom uprostred. Dvaja muži mali rozohratú partiu a vyzeralo to, že vyhrávajú plné.

„Som rád, že si prišla.“ V momente som zamrzla na mieste. Medový hlas sa ozval z ľavého rohu miestnosti, kde panovala úplná tma a chvíľu mi trvalo, kým som rozoznala obrys mužskej postavy, opierajúcej sa o stenu.

„Čo chceš?“ opýtala som sa a ruky si založila na prsiach. Nemala som ani tušenia, čo sa to tu, dopekla, deje. Edward vyšiel z tmy a znovu som stŕpla. Biela košeľa mu obopínala dokonale hladkú hruď a zvýrazňovala tak jeho vypracované telo. Dva horné gombíky mal rozopnuté a odhaľovali tak trojuholník alabastrovej pokožky. Čierne rifle mal obtiahnuté a stavila by som sa, že v nich o to viac vynikne jeho božský zadok. Medovo-hnedé vlasy boli neupravené, no na ňom to vyzeralo akoby vyšiel práve z luxusného kaderníctva. No jeho oči ma prinútili naprázdno prehltnúť... Karmínová červeň na mňa upierala pohľad cez celú miestnosť a ja by som prisahala, že v tom momente všetko okolo nás znehybnelo.

„Prečo?“ vydýchla som ticho a upierala naňho pohľad. Pamätala som si jeho zlatavé zreničky, v ktorých som sa vždy topila. Teraz boli dávnou minulosťou.

„Musel som učiniť isté opatrenia,“ prehovoril rovnako ticho ako ja. Nevedela som si ani predstaviť, o akých opatrenia to hovorí. A radšej som to ani nechcela vedieť, dúfajúc, že Carlisle o tom tiež nič nevie.

„Čo chceš, Edward?“ odvrátila som sa od neho a sledovala dvoch mužov, ktorí ešte stále neskončili s hrou. Obaja boli vysokí a dobre stavaní, mohli byť pokojne profesionálnymi boxermi. A obaja boli tiež upíri. Mali rovnako krvavé oči ako Edward. Stále som tomu nemohla uveriť, tak som potriasla hlavou, akoby mi to pomohlo.

„Spolupracovať,“ usmial sa a prišiel bližšie. Odmietala som sa mu pozerať priamo do tej červene, radšej som sledovala rozmiestnené gule na zelenej látke stola.

„Prečo?“ Ani som sa nemusela snažiť a môj hlas znel nezaujato. Prestávala ma táto hra baviť, chcela som odtiaľ čo najrýchlejšie odísť.

„Chcem zabiť kráľovských.“ Tá jediná veta ma prinútila naňho pozrieť. Neveriaco som skúmala jeho nečitateľný výraz a snažila sa odhadnúť, či si zo mňa uťahuje. No jeho vyraz bol nepreniknuteľný. Začala som sa smiať.

„Ty si blázon,“ vydýchla som, ešte stále s pobavenou tvárou.

„Možno,“ pripustil a pokýval hlavou. Hľadala som nejaké známky pobavenia v jeho rysoch, ale nič som nenašla. Odstúpila som od neho o krok a prehrabla si dlhé gaštanové vlasy.

„Prečo potrebuješ mňa?“ opýtala som sa nakoniec.

„Z nás všetkých máš ty najlepšiu motiváciu,“ hlas mal neutrálny, no oči mu stmavli. Prekvapene som otvorila ústa, no nakoniec som si to rozmyslela a zamračene zaťala čeľusť.

„Naozaj?“ opýtala som sa cez zaťaté zuby a s privretými očami si ho premeriavala. V momente bol predo mnou, len zopár centimetrov odo mňa.

„Odíďte,“ povedal ticho, no dvaja upíri odložili tága a vypochodovali z miestnosti. Maura nás sledovala a nevyzerala, žeby sa niekam chystala. „Hneď!“ zavrčal Edward, no ani na ňu nepozrel. Poslúchla a za okamih jej nebolo.

„O čo tu ide, dopekla?“ snažila som sa znieť pokojne, no pochybujem, že mi na to skočil.

„Bella,“ šepol a rukami mi zvieral ramená. Odrazu sa celá tá jeho maska rozpadla a na tvári sa zračil strach, odhodlanie a hnev. Nechápala som ničomu, čo sa tu práve udialo. „Potrebujem, aby si mi pomohla ich zabiť.“

„Utekám pred nimi už päťdesiat rokov, nemyslíš, že ak by to bolo také ľahké, tak by som to už dávno urobila?“ opýtala som sa ho a snažila sa striasť jeho zovretie.

„Mám plán.“

 


« Předchozí díl


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek U Osamelého kojota - 2. kapitola (U Osamelého kojota ) :

 1
3. betuška
26.01.2017 [22:14]

HA! ta sa pozrime, edward s červenými kukadlami...tak to som fakt zvedavá Emoticon

2. BabčaS.
25.01.2017 [23:12]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

1. Dommy1
24.01.2017 [23:36]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!