Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » U Osamelého kojota - 11. kapitola (Stopár)

07.03.2017 (07:00) • Satu • FanFiction na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 960×

Edward mi krúživými pohybmi prechádzal po nahom stehne.

„Bolo to úžasné,“ šepol a nežne ma pobozkal na rameno. Ležali sme na tráve a on ma zvieral v objatí, natlačený na môj chrbát.

„Bolo,“ priznala som s úsmevom na perách. „Ty si sa nenakŕmil.“ Prudko som sa k nemu otočila tvárou a prstom mu prešla po líci na jeho bledej pokožke.

„Stálo to za to,“ zasmial sa a chytil moju ruku do svojej. Pritiahol si ju k perám a jemne ma pobozkal na prsty. „Musíme ísť,“ povedal pomaly. Prikývla som sa a pomaly sa posadila. Z mojej dlhej, krásne bielej sukne, zostal len kúsok špinavej látky, siahajúci sotva nad kolená. Rolák bol však úplne zničený.

„Zober si moju košeľu,“ povedal mi Edward a hodil ju po mne. Chytila som ju jednou rukou a rýchlo sa do nej obliekla. On si obliekol svoje špinavé nohavice a hrudník mal tak celý nahý. Vyzeral neodolateľne.

„Svitá.“ Tvár som zdvihla k oblohe, ktorá sa pomaly rozjasňovala. O chvíľu nás nájdu prvé slnečné lúče. „Dúfam, že v Paríži bude pršať,“ prehovorila som v nádeji, že sa nebudeme trblietať medzi toľkými ľuďmi.

„Uvidíš,“ usmial sa na mňa Edward.

V Paríži naozaj pršalo a obloha bola šedivá.

„Ako si vedel?“ Otočila som sa na Edwarda, ktorý sa len usmieval.

„Skye.“ To jediné slovo stačilo a ja som len neveriaco zavrtela hlavou.

V Hoteli bolo takto skoro ráno úplne prázdno, našťastie. Ruka v ruke sme s Edwardom vošli do výťahu a vyviezli sa na ôsme poschodie, kde sme mali všetci svoje hotelové izby. Výťah cinkol na znamenie, že sme na mieste a pomaly sa otvárali dvere. Edward sa usmieval, no ja som zacítila povedomý pach upíra.

„Počkaj,“ naznačila som perami nemo a stisla mu ruku, aby ešte nevystupoval. Zamračene sa na mňa zadíval a potom to zacítil tiež.

„Stopár,“ šepol a ja som prikývla. „Demetri?“ opýtal sa šeptom. Zaváhala som, no nakoniec som zavrtela hlavou a vykukla z výťahu. Na konci chodby, ktorá sa stáčala ku schodom únikového východu som zahliadla tmavý kabát.

„Musíme zmiznúť,“ povedala som a rozbehla sa k svojej izbe. Edward ma ale stiahol späť k sebe.

„Zachary,“ pripomenul mi a chvíľu som uvažovala, čo ďalej.

„Povedz ostatným nech sa zbalia, pôjdeme za ním, ale potom musíme zmiznúť,“ mračila som sa. „Najlepšie aj s ním,“ usmiala som sa vtisla Edwardovi bozk na pootvorené pery.

„O desať minút v garáži,“ povedal a odišiel k svojej izbe.

Ja som vkĺzla do tej svojej, vyzliekla sa, vbehla do kúpeľne a čo najrýchlejšie sa osprchovala. Potrebovala som zo seba dostať len hlinu, no keď už som stála pod vodou, zobrala som do ruky šampón a namydlila si hlavu. Zo sprchy som utekala k posteli, kde som včera nechala svoje tričko, rifle a koženú bundu. Špinavú požičanú sukňu a Edwardovu košeľu som hodila do malého odpadkového koša v kúpeľni a rýchlo sa obliekla do pohodlnejšieho oblečenia. Hotelovú izbu som opustila v rekordnom čase a ponáhľala sa k výťahu, kde som stretla Rayena s Graysonom.

„Sprcha nepomôže, si cítiť ako Edward,“ smial sa Rayen a kebyže som človek, som celá červená až za ušami.

„Rayen, nechaj ju.“ Grayson sa postavil vedľa neho a naoko sa naňho zamračil. Výťah sa otvoril a my sme hneď nastúpili. Stlačila som mínus jedničku s podzemnou garážou.

„Sú tu stopári,“ povedala som a snažila sa zmeniť tému.

„Ako vieš?“ prekvapene vydýchol Grayson.

„Boli na chodbe, keď som sa vrátila z lovu,“ hovorila som rýchlo a nervózne sledovala ubiehajúce čísla na malom displeji nad dverami výťahu. „Nechápem, prečo tu ešte nie je Demetri,“ šepla som si sama pre seba.

„Koho poslali?“ opýtal sa Rayen a oči mal náhle plne sústredené, bez náznaku pobavenia.

„Nie som si istá,“ priznala som a odhrnula si ofinu. Dvere výťahu sa konečne otvorili a Edward s ostatnými už stál pri autách. Vlasy mal rovnako vlhké zo sprchy ako ja a znovu som bola rada, že už nie som človek a nemôžem sa červenať.

„Kto to je?“ opýtal sa ma a hodil kľúče od áut Grace a Samuealovi.

„Neviem,“ povedala som a neznášala sa za to.  Po toľkých rokoch som už mohla rozpoznať všetky pachy kráľovských stopárov, ale tento bol akoby zamaskovaný.

„Ale Demetri to nie je...“ nepovedal to ako otázku, no aj tak som odpovedala.

„Nie.“

„Ako nás mohli tak rýchlo nájsť?“ opýtal sa Rayen zo zadného sedadla auta.

„Išli po nás všetkých, čím viac je nás pokope, tým ľahší sme cieľ,“ povedal Lewis hneď ako som sa ja nadychovala k odpovedi. Mal pravdu, znížili sme svoje šance.

„Vieš, kto to je?“ Otočila som sa k nemu na prednom sedadle.

„Necítil som ho, pokiaľ za mnou neprišiel Edward, že sú tu,“ priznal s náznakom hnevu. Chápala som jeho pocity, prekvapili nás nepripravených. Otočila som sa naspäť dopredu a snažila sa prísť na to, ako sa im to podarilo.

„Je to Valentína,“ vydýchla som šokovane po pár minútach premýšľania. Aro dal Demetrimu rozkaz, aby ju zabil, no ten ju zachránil napriek Arovmu hnevu. Ešte stále sa čudujem, že zostal Demetri na žive.
„Nemožné,“ odfrkol si Lewis za mnou.

„Prečo myslíš?“ opýtala som sa ho a dúfala, že mi vyvráti moju domnienku.

„Keby tu bola Valentína, bol by tu aj Demetri, ale ty si povedal, že on tu nie je,“ vysvetľoval.

„Povedala, ale zmýlila som sa. Valentína má schopnosť,“ šepla som a sústredila sa na cestu pred sebou.

„Akú schopnosť?“ chcel vedieť Edward, ktorý sa efektívne vyhýbal autám pred nami.

„Dokáže skryť pach.“ Pozrela som sa naňho so strachom v očiach.

„Myslíš si, že skryla seba aj Demetriho?“

„Je to viac než pravdepodobné, ale nerozumiem prečo. Valentína nie je bojovníčka, okrem tejto schopnosti je úplne bezcenná,“ rozmýšľala som nahlas.

„Možno nás nechcú zabiť,“ navrhol Grayson s nádejou v hlase.

„Možno,“ môj hlas bol tichý. „Ale bolo by lepšie, ak by nás prišiel Demetri zabiť,“ pokračovala som ešte tichším hlasom.

„Čo tým myslíš?“ Rayen na zadnom sedadle sa pohmýril a nepatrne položil svoju svalnatú ruku Graysonovi na stehno.

„Ak nás Demetri neprišiel zabiť, tak nás prišiel odvliecť do Voletrry...“ povedal Edward tvrdým hlasom a vo vzduchu tak visela jeho nedokončená veta.

„Dvojčatá,“ sykol Lewis.

„Alec a Jane,“ prikývla som.

„Ak by nás chceli zabiť, alebo odvliecť do hradu, už dávno by to urobili ale,“ ozval sa Rayen s nádejou. „Možno nás len sledujú,“ navrhol.

„Snáď,“ povedali sme s Edwardom zároveň.

Autor: Satu (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek U Osamelého kojota - 11. kapitola (Stopár) :