Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » U Osamelého kojota - 1. kapitola (Maura)

24.01.2017 (18:00) • Satu • FanFiction na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 1383×

1. kapitola - Maura

„Čo to bude, kráska?“ opýtal sa ma blonďavý barman s mrknutím.

„Jedného zombieka,“ odvetila som. Nepijem často, no dnes som potrebovala trochu otupiť svoje upírie zmysli. Navyše, nepredpokladala som, že by ma dnes ešte vyčmuchal nejaký stopár z kráľovskej gardy.

Po chvíli sa objavil predo mnou oranžovo-červený drink aj so slamkou, ktorú som ignorovala a hltavo sa napila.

Chuť pomarančového a ananásového džúsu mi lahodili, Grenada s rumom už pomenej, no dokopy mi to úplne vyhovovalo, aspoň mi to zahnalo myšlienky na stopárov. Dopila som drink, hodila na stôl peniaze a odkráčala z baru.

Vonku bola už tma a na ulici sa potulovalo len zopár opilcov, tak som sa vydala cez cestu na druhú stranu a pomalou chôdzou zamierila do centra.

Zrejme som bola príliš zahĺbená do vlastných myšlienok, aby som sledovala okolie - aká hlúpa chyba, Bella. No za mnou kráčala tmavá útla postava. Nevyzeralo to na stopára a držala sa odo mňa ďalej, no keď som zrýchlila a postava za mnou tiež, nebolo pochýb, že ma sleduje.

Zamierila som za najbližší roh a zistila, že je to slepá ulica so smetnými košmi na konci. Nemala som príliš veľa času, tak som sa schovala do tieňa, ktorý vrhali koše a vyčkávala.

Tmavá postava sa objavila dosť rýchlo, no nevyzerala ako upír. Prišla až tesne ku košom a ja som mala len dve možnosti. Buď môžem zostať ukrytá a dúfať, že ma nenájde, alebo na postavu skočím zozadu, čím ju prekvapím a podarí sa mi ju vďaka svojim schopnostiam znehybniť. Ani jedna možnosť sa mi nepozdávala a čas stále bežal. Nakoniec som sa zhlboka nadýchla a skočila.

Presne ako som čakala. Skočila som na postavu zozadu, tá bola prekvapená a omámená šokom sa zatackala a spadla na zem. Skončila som sedieť na jej hrbte a ruky som jej držala vykrútené za chrbtom.

„Kto si?“ zavrčala som postave do ucha.

„M-maura,“ zachrapčala postava podo mnou a ja som si až teraz všimla, že je to drobná, útla postava ženy s tmavými vlasmi.

„Poslal ťa Aro?“ chcela som vedieť a stále ju odmietala pustiť. „Alebo jeho bratia?“ Všetci traja mali rôzne taktiky ako ma nájsť a dovliecť späť.

„Nie,“ povedala už o niečo hlasnejšie.

„Tak kto?!“ Pritlačila som jej ruky viac k chrbtu a ona sykla bolesťou. „Hovor!“ prikázala som.

„Nikto z kráľovských,“ povedala, no odmietla som jej veriť. „Prisahám!“ zakričala, keď som ešte viac pritlačila.

„Kto ťa poslal?“

„Pusti ma a všetko ti poviem,“ hovorila horlivo. Chvíľu som váhala, no nebola upírka, a keby som ju pustila a chcela utiecť, veľmi rýchlo by som ju dohnala, tým som si bola istá.

„Fajn,“ povedala som a pomaly z nej zliezla.

Maura sa opatrne postavila na nohy a oprášila si čierne úzke nohavice a tričko s dlhým rukávom .

„Už som si myslela, že ma nepustíš,“ prehovorila už veselším hlasom.

„Mala som to v pláne,“ priznala som a obozretne ju sledovala. Vlasy mala zopnuté v cope, no napriek tomu jej lietali všade možne, tmavú ofinu si tiež musela párkrát odhrnúť z čela, aby jej stále nepadala do očí.

„Neboj sa, som proti kráľovským,“ povedala s upretým pohľadom do mojich očí. „Rovnako ako ty,“ pokračovala.

„Nie si upírka,“ poznamenala som pomaly.

„Nie,“ zasmiala sa. No potom sa jej výraz zmenil. Vyzerala šokovane.

„Čo?“ chcela som vedieť, nechápajúc jej prudkú zmenu výrazu.

„Tvoje oči.“ Ukázala na mňa prstom. „Sú... zlaté,“ neveriaco na mňa pozerala.

„Hej,“ priznala som.

„Ešte som nestretla, ehm,... vegetariána,“ povedala zarazene a ja som len prevrátila oči. Farbu očí ovplyvňovala krv, ktorú som pila a krvavé oči po ľudskej krvi neboli zrovná mojou doménou, tak som musela trochu pozmeniť svoj jedálny lístok. Stálo ma to pár mesiacov úsilia a aj teraz sa občas pošmyknem, ale aspoň to viem ovládať. Ako-tak... Mysľou mi prebehla ohavná, tmavá spomienka, no okamžite som ju zahnala do úzadia.

„Prečo si ma sledovala?“ chcela som vedieť a zmenila tak tému o farbe mojich zreničiek.

„Chceme, aby si sa k nám pripojila,“ povedala pevným hlasom a s iskrou nádeje v očiach.

„My? Kam sa mám pripojiť?“ Nechápavo som zavrtela hlavou.

„K našej skupine proti kráľovským,“ hovorila, akoby to bolo nad slnko jasné.

„Nechcem ísť proti nim,“ povedala som. „Ja utekám pred nimi, ak si si ešte nevšimla.“

Chvíľu si ma skúmavo premeriavala, no napokon si odhrnula ofinu z očí a prehovorila tichým hlasom: „Bella, dlho pred nimi utekať nemôžeš, nájdu ťa,“ na chvíľu sa odmlčala a obe sme si približne vedeli predstaviť, čo by bolo potom, ak by ma našli. „Spolu ich môžeme poraziť.“

Autor: Satu (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek U Osamelého kojota - 1. kapitola (Maura) :