Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ty si naša rodina - 17. kapitola

11.02.2013 (10:15) • 9moncici9, VictoriaCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 9× • zobrazeno 2060×

Edward:

Už sú tomu presne dva týždne od odchodu jej sestier. Dva týždne tu spolu bojujeme a musím povedať, že sú to najlepšie dni v celej mojej existencii. Kto by to bol kedy povedal, že ma jedna poloupírka dokáže zmeniť na nepoznanie a hlavne, že skrotnem ako baránok. Splním tej malej potvorke všetko, čo jej na očiach vidím, skáčem okolo nej ako poslušný psík a každý rozmar jej plním. Dokonca som prestal tú vec, ktorá v nej rastie, nazývať netvorom, monštrom ba dokonca krvilačným vrahom. Teraz hovorím, že pod jej srdcom rastie naše dieťa. Moje a jej. Stále premýšľam, na koho z nás sa bude viac podobať a či to bude dievča, alebo chlapec. Stále hovorím, že mi na tom nezáleží, pretože najdôležitejšie je, aby bolo zdravé. Vlastne najprv chcem, aby to prežila ona.

„Edwaaard,“ skríkla na mňa Bella a tým ma dostala z môjho premýšľania. Čo zase chce? Celé dni nepočujem nič iné iba: „Edward, natras mi vankúš. Edward, mám chuť na čínu. Edward, namasíruješ mi nohy?“ A čo robím ja? Všetko, a to doslovne. Naposledy som musel tri hodiny lietať po meste a zháňať jej čokoládovú zmrzlinu...

***

„Edward, poď sem, rýchlo,“ volala na mňa Bella. Chcel som si dopriať aspoň chvíľku pre seba, ale len čo som zapol sprchu a prvé kvapky vody sa dotkli mojej pokožky, začala kričať.

V tom momente som vybehol úplne nahý z kúpeľne a rútil sa do mojej spálne. Práve tam som nechal spávať Bellu, aby mala väčšie pohodlie. Pozrel som na ňu, rozvaľovala na sa posteli a ja som pohľadom skúmal jej telo, či malé opäť kopalo. Niekedy ju koplo tak silno, že sa jej urobili modriny na bruchu, tipovali sme, že bude futbalistom, ak by to bol chlapec.

„Stalo sa niečo? Si v poriadku? Bolí ťa niečo?“ Hľadela na mňa ako na blázna. Stále si nevie uvedomiť, že mám o ňu neuveriteľný strach. Nechcem, aby sa jej niečo stalo. Záleží mi na nej a už aj na našom dieťatku. Nemám rád, keď som bezradný a neviem jej pomôcť. Keď má bolesti ani ju nemôžem zobrať do nemocnice, pretože by jej nedokázali pomôcť a mali nespočetné množstvo otázok.

„Nie, som v úplnom poriadku, ale...“ Odmlčala sa a zadívala na nápis na tričku, ktoré mala na sebe. Podotýkam moje tričko. Má tu kopu svojich vecí, ale napriek tomu nosí moje. Vyhovára sa na to, že jej je všetko malé a nemá si čo obliecť, ale do obchodu so mnou nechce ísť. Vraj si pripadá ako guľa a ona nebude chodiť medzi ľudí, aby sa jej smiali. Neuvedomuje si, ako jej tehotenstvo prospieva. Je ešte krajšia ako bola.

„Ale? Hovor, Bella, vieš, ako bláznim, keď ti nevidím do hlavy.“ To je ďalšia viac, ktorá mi robí starosti. V posledných dňoch jej nevidím do hlavy, mám pocit, že za to môže tehotenstvo a dieťa ma nejako blokuje. Viem, že dokáže ovládať svoj dar, ale teraz je to ešte horšie, pretože aj keď chcela, aby som ju počul, nešlo to.

„Malé má chuť na zmrzlinu,“ pípla nesmelo a ja som si vydýchol. Nemohla to povedať hneď, aby som tu nestresoval? Posadil som sa k nej a pohladkal som ju po brušku, následne si oprel hlavu, aby som počul malé. Miloval som túto chvíľu, kedy som mohol počúvať tie nádherné zvuky. Žblnkot a bijúce srdiečko, rajská hudba pre moje uši.

„Určite malé?“ Neodpustil som si trošku ju ponaťahovať, ale to bola obrovská chyba. Začala poťahovať nosom a ja som vedel, že nie sme ďaleko od scény, ktorá opäť nebude mať konca kraja. Tie tehotenské hormóny ma jedného dňa určite zabijú. Je náladová a precitlivelá. Pozrel som sa na ňu a chcel sa ospravedlniť, vysvetliť jej, že som to myslel len zo žartu. No predbehla ma.

„Ty ma nemáš rád, síce to vieme, ale že ešte stále nemáš rád ani svoje dieťa,“ kričala pomedzi vzlyky, ktoré ňou doslova otriasali.

Keby len vedela, ako veľmi sa mýli. Vôbec netuší, že ja ju mám viac ako rád a to dieťa tiež. Ona a to malé sú to jediné, čo k svojej terajšej existencii potrebujem. Nedokážem si bez nej predstaviť už ani jediný deň, no som zbabelý, aby som jej to povedal.

„Naše dieťa nemôže za to, čo je medzi nami. Ono je v tom nevinne, nemôže platiť za naše chyby,“ pokračovala, a to som už nemohol počúvať. Nahol som sa k nej a dal som jej bozk na čelo.

„Mám vás rád a vieš, že vám splním každé želanie,“ povedal som milo.

„Nemáš, hovoríš to len preto, aby si ma umlčal.“ Nenávidel som, keď mi protirečila. Nesúhlasne som na jej slová krútil hlavou a na slová o tom, že som zbabelý prejaviť city.

„Bella, ja viem, že naše zoznámenie nepatrí medzi tvoje najkrajšie dni. Veľmi dobre viem, že sme sa k sebe nie stále správali najpriateľskejšie, ale všetko sa zmenilo. Chýbala si mi, keď som ťa nevidel. Žiarlil som, keď si bola s Jakeom a potom si náhle otehotnela. Všetko sa zomlelo prirýchlo, neplánovali sme to, ale ja som ťa začal mať skutočne rád. Nikdy som nežiadal nikoho o to, o čom požiadam teraz teba. Viem, že nemám právo žiadať teba o niečo, ale ja si na to trúfnem. Bella, prosím ťa, ver mi, že ťa mám skutočne rád a aj naše malé. Chcem od dnešného dňa na tvojej tvári vidieť iba úsmev a chcem, aby si vedela, že chcem vidieť moje dieťa vyrastať. Záleží mi na vás.“

Tak, a je to vonku. Povedal som to nahlas. Pozeral som do vystrašenej tváre, ktorá menila výraz každých päť sekúnd. Najdlhšie jej však vydržal výraz prekvapenia. Mala asi problém uveriť mojim slovám. Nečudujem sa.

„Myslel si všetko vážne? Chceš, aby som ti verila?“ opýtala sa prekvapeným hlasom a ja som iba prikývol.

„Miláčik, akú si dáš zmrzlinku? Tatik pôjde a donesie,“ šušlala k svojmu brušku.

***

V ten deň som bol šťastný, skutočne šťastný, pretože ma prvýkrát nazvala otcom nášho dieťaťa. Znelo to nádherne z jej pier a chcel som, aby to bolo takto stále. Keby to dovolili okolnosti, vedel by som si predstaviť život, kde by sme boli len my traja. Mali by sme obrovský dom niekde ďaleko od ľudí a žili šťastne. Moje sny však teraz museli ostať iba snami, pretože ma stále na srdci ťažil jej rozhovor so sestrami. Nedával som jej to najavo, neukázal som jej, že mám strach, že ma opustí, ale na to sa nedá zabudnúť.

***

Sedel som na strome a potajme sledoval dianie v Bellinom dome. Neustále som si pred očami premietal našu spoločnú noc a slepo veril, že možno toto prelomí tie ľady medzi nami. Vedel som, že to, čo budem počuť z ich rozhovoru, sa mi vôbec nebude páčiť, ale sľúbil som si, že budem pokojný. Čo som počul, ma neprekvapovalo, chceli, aby som umrel, aby ma Bella zabila. Bola to predsa jej úloha, kvôli ktorej tu bola a ona ju do dnešného dňa nebola schopná splniť. Potom sa nejaká blondínka vyklonila z okienka na aute a povedala:

„O mesiac sa vrátime. Šéf povedal, že ten bastard už musí byť mŕtvy a ak nie, vraj ťa postavia pred komisiu. Myslím však, že sa nemusíš báť, zlatko. Stačí len, ak ho zlikviduješ skôr, než prídeme. Si najlepšia, veríme ti a držíme ti palce. Maj sa zatiaľ. “

***

Ignoroval som slovo bastard, viac ma hneval fakt, že hovorila jedno a myslela si druhé. Veľmi dobre som videl, na čo skutočne myslela. Bella už stála pred komisiou a ja som bol jej posledná šanca, aby ukázala, čo v nej naozaj je. Ak by nesplnila túto úlohu, vyhodia ju. Vraj to je ten lepší prípad, ale vraj uvažovali aj o tom, že by ju zabili, pretože vie o nich všetko. To v žiadnom prípade nemôžem dopustiť, nedovolím, aby niekto ublížil mojej rodine. Budem za nimi stáť a brániť ich vlastným životom.

Už mi napadlo, že jej nechám byt a všetky moje peniaze. Možno by som jej zanechal list na rozlúčku, nejaký darček, aby na mňa moje dieťa nezabudlo a zmizol by som nadobro z jej života. Nedokázal som to, som príliš veľký sebec, aby som ich tu oboch nechal. Nedokážem bez nich žiť.

„Edward Cullen, kde to, dopekla, si,“ zrevala Bella a ja som sa strhol. Volala ma? Sakra! Volala ma skoro pred pätnástimi minútami.

„Idem,“ zakričal som naspäť a kým stihli ku nej doľahnúť moje slová, bol som pri nej. Sedela na posteli v tureckom sede a hádzala vecami okolo seba. Neviem, či to bol dobrý nápad sem prísť, asi som sa mal tváriť, že ju nepočujem. Opäť si vypočujem prednášku.

„Volala si ma?“ Hra na nič netušiaceho hlupáka práve začala.

„Hulákam tu skoro pol hodinu, kde si bol? Ako si si dovolil odísť a nechať ma tu samú! Keby sa mi niečo stalo? Čo ak by mi odtiekla plodová voda a ty by si tu nebol? Pozri sa na mňa. Vyzerám ako slon, už ani tvoje veci mi nie sú dobré, čo ak budem rodiť? Určite si si zašiel na nejakú rýchlovku, je to tak?“ S vyvalenými očami som na ňu hľadel a pokúšal som sa spracovať to, čo práve povedala.

„Bells, čo to, prosím ťa, rozprávaš? Nebol som si dať žiadnu rýchlovku, bol som tu, ale premýšľal som nad tvojim tehotenstvom a nad našim dieťatkom. A uráža ma, keď hovoríš, aká si tučná a prirovnávaš sa k slonovi. Si najkrajšia mamička široko – ďaleko a vlastne si najkrajšia na celom svete.“ Konečne sa prestala mračiť a venovala mi úsmev. V duchu som sa veľmi potešil a pokračoval. „A čo si vlastne odo mňa potrebovala?“

„Malé je hladné, ale opäť žiada krv,“ povedala a sklonila hlavu.

Dnes ráno som jej doniesol čerstvú krv a opäť budem musieť ísť a loviť pre naše dieťa. Vedel som, že to príde, pretože je to upír, ale asi budem musieť urobiť zásoby. Tiež to znamená, že dieťa silnie a neviem, či to je dobré alebo zlé. Viackrát som uvažoval, že vyhľadám Carlislea, ale s kým by som ju asi tak nechal? Nemôže ostať sama alebo bez dozoru. Musím sa o ňu starať, ale ak začne rodiť, on je jediný, kto nám môže pomôcť. Mne by určite zatvoril dvere pred nosom, no keby videl Bellu, možno by to pomohlo.

Preto som ho skúsil aspoň kontaktovať, ale číslo, ktoré používal pred rokmi, už neexistuje. Chcel som požiadať len o pár rád, spýtať sa, ako to bude prebiehať a či je možnosť, aby to prežila. Myslel som, že bude v tomto smere múdrejší ako ja. Snažil som sa aj sám niečo zistiť, dokonca som prechádzal všetky knihy, ktoré tu mám, ale nič som nezistil. Zmienka o tehotenstve medzi poloupírkou a upírom nie je žiadna. Kto by to aj zapisoval, keďže množenie v našom prípade je zakázané. Nik nevie, aké to dieťa bude. Otázkou však ostáva, či by s tým súhlasila, nenavrhol som jej to.

„Dobre, idem, ale ani sa z postele nepohneš. Do dvoch hodín som späť, skús si pospať,“ hovoril som to smrteľne vážne. Minule som ju našiel, ako sa producíruje v kuchyni. Potom som sa nahol k brušku a začal dohovárať malému.

„A ty budeš mamičku počúvať. Žiadne prudké pohyby, lebo mamičku to bolí. Buď dobré, ocko sa hneď vráti.“ Potom som ju iba pobozkal na bruško, na líce a šiel. Bolo mi zle pri tej predstave, že opäť musím loviť zvieratá, ale sľúbil som jej, že žiaden človek neumrie.

Nie je to také jednoduché, ako si niekto myslí. Krv sa nedá len tak vytlačiť ako kečup, musím sa zahryznúť do tej chlpatej potvory a až potom môžem urobiť zásoby pre Bellu. Minule som dokonca skúsil ochutnať a celé dva dni mi trvalo, kým som tú chuť zamaskoval. Ako toto môže niekto piť, ako som na tom mohol niekedy existovať. Smrdí to na rozdiel od ľudskej krvi, ktorá vonia. A k tomu všetkému tie chlpy, bože, to raz bude moja smrť. 

Ospravedlňujem sa za dlhé čakanie na kapitolu, ale mala som s ňou menšie problémy. Preto aj vyzerá takto. Chcem poďakovať v mojom a i v mene VictoriaCullen, že nám stále zanechávate krásne komentáre. Veľmi nám to pomáha a teší nás váš záujem. 

Dúfam, že ste sa veľmi neunudili pri tejto kapitole, ale museli sme sa pozrieť na to, ako to medzi nimi je. 

Vaša 9moncici9

Autor: 9moncici9 (Shrnutí povídek), VictoriaCullen, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ty si naša rodina - 17. kapitola: