Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ty patríš ku mne! - 15. kapitola + Epilóg

03.11.2012 (16:15) • Jessy • FanFiction na pokračování • komentováno 28× • zobrazeno 4472×

15. kapitola

„Už mi konečne vysvetlíš, čo sa stalo? V telefóne si znela vystrašene,“ vychrlila na mňa Leah, keď som naskočila na sedadlo spolujazdca. Po tom, čo som jej zavolala s prosbou o odvoz do Port Angeles, som takmer od toľkého stresu nedokázala dýchať. Leah, našťastie, s odvozom súhlasila, ale nemala som čas jej povedať dôvod, preto som moju situáciu špecifikovala ako „otázka života a smrti...“ alebo teda aspoň môjho možného šťastia v budúcnosti. Leah tu bola do dvadsiatich minút, za čo som bola viac ako vďačná. Netreba dodať, že od vtedy, čo som zložila mobil, som vykúkala každých desať sekúnd z okna, aby som sa presvedčila, či už náhodou nestojí aj s autom pred mojim domom. O mojom nedávnom rozchode s Jacobom vedela, dokonca sme spolu od vtedy už aj telefonovali. Nebrala to za zlé, ani si nevyberala nikoho stranu. Tým chcem povedať, že zato, že je jej snúbenec najlepší priateľ s Jacobom, sa ona nerozhodla na mňa vykašlať tiež. Presviedčala ma, že som jej kamarátka a ona sa na mňa len kvôli Jacobovi nevybodne. To ma milo prekvapilo, pretože som sa skutočne na malú chvíľu bála, že by som mohla kvôli rozchodu stratiť svoju priateľku. To by bolo jediné, čo by ma na celej veci mrzelo. 

„Pretože som vystrašená,“ odvetila som nervózne a zapla si pás.

„Ale už budem aj ja, ak mi nepovieš dôvod.“ Aj keď mi to nebolo veľmi príjemné, pretože som stále premýšľala nad tým, ako moje a jeho stretnutie vlastne prebehne, Lei som dlžila vysvetlenie. Bola ochotná ma odviezť do Port Angeles, čiže som ušetrila na taxíku.

„No, vieš,“ začala som nesmelo, „dnes som si uvedomila niečo veľmi dôležité. Niečo, čo musím vyriešiť.“

„A čo to je?“ začudovala sa. Naštartovala a vydali sme sa preč z Forks.

„Spomínaš si, ako si mi jedného dňa hovorila, že žena spozná, keď je nejaký muž ten pravý?“ Otočila som hlavu jej smerom a všimla si, ako prikývla. Preto som pokračovala. „Tak nejako tak som na tom v tejto chvíli ja.“

„Aha, no jasné, že sú v tom všetkom zase chlapi,“ zašomrala sucho a mierne pokrútila hlavou. Potom oveľa hlasnejšie dodala: „Ale máš pravdu, takéto situácie sa musia riešiť. Môžem vedieť, o koho ide?“

„O môjho najlepšieho priateľa...“ a povedala som jej všetko. To, ako sme sa zoznámili, postupne skamarátili a koľko pre mňa znamená. Priznala som sa jej dokonca aj s listom, ktorý mi Edward napísal a aj o našej hádke v Port Angeles. Upírov som, samozrejme, vynechala.

„Ahá,“ vydýchla s porozumením, „tak to preto si v ten večer bola potom taká bez nálady.“

Iba som prikývla a pokračovala v rozprávaní. Nikdy som nepatrila k tomu typu ľudí, čo sa so svojimi problémami zverujú iným, ale teraz som cítila, že sa niekomu potrebujem vyrozprávať. Doslova ma tie pocity zvnútra dusili a ja som ich zo seba potrebovala dostať von, aby ma viac neťažili. Taktiež bolo rozprávanie dobré preto, že ma dokázalo dostatočne rozptýliť. V hlave som si ale aj napriek tomu vymýšľala monológ, ktorý som sa mu chystala povedať.

Cesta sa mi zrazu zdala až príliš krátka. Ani som sa nestihla nazdať a prechádzali sme okolo tabule vítajúcej nás v Port Angeles. Dych sa mi zadrhol v hrdle, dlane sa spotili a srdce sa rozbúchalo ako kolibríkovi.

„A kde to vlastne teda býva?“ spýtala sa Leah a prižmúrila oči. Mala som v úmysle pozrieť sa do mobilu, kde som mala vďaka Alice jeho adresu, ale keď som zašmátrala vo vrecku od džínsov, boli prázdne. Dokelu! Musela som ho zabudnúť doma. No jasné, toto sa môže stať len mne. Lenže kvôli mobilu sme sa predsa nemohli otočiť a ísť poň, tak som sa snažila poriadne zaloviť v mysli a spomenúť si na tú adresu. Bolo to niečo na D... Alebo na B?

Nie, určite na D... Downova, či Dawnova... Nie, Dawnova 74, to bude ono. Alebo 76? To je vlastne jedno, je to len detail. Nadiktovala som Leah adresu, ale keďže ani ona nevedela, kde presne sa tá ulica nachádza, nahodila názov do GPS – vďaka zaň! – a rozišla sa po vyznačenej ceste. Potešilo ma, keď takú ulicu skutočne našlo. Znamenalo to, že som sa asi nemýlila a skutočne také miesto existuje. Šli sme presne podľa pokynov. Prechádzali sme cez ľudnaté námestie a vôbec ma neprekvapilo, keď sme ho celé prešli, chvíľu šli len po rovnej ceste a potom odbočili na ulicu nachádzajúcu sa až na okraji mesta. Na Edwardove zvyky sa to hodilo. Ani som neočakávala, že bude bývať v centre mesta, kde bol na očiach každého človeka.

„Už tam o chvíľu budeme,“ informovala ma Leah a ja som tým pádom znervóznela ešte viac, než už som doteraz bola.

„Bella, pokoj, všetko dopadne dobre,“ upokojovala ma a ja som sa jej slovami nechala učičíkať. Teda, aspoň som sa o to snažila. Nervózna som bola ako kapor na Vianoce. Aj keď kapry byť nervózni pravdepodobne byť nemôžu, sú to ryby... Ach, to je jedno! Swanová, sústreď sa a nemysli na hovadiny!

Poslednýkrát sme odbočili a ocitli sme sa na nejakom sídlisku s piatimi vysokými panelákmi. Vonku sa síce stmievalo, ale napriek tomu bol môj zrak stále schopný prečítať tabuľku na jednom z panelákov oznamujúcich, na akej ulici sa nachádzame. A boli sme správne. Bola to Dawnova. Srdce mi bilo až úplne v krku a v žalúdku som cítila chvenie. Leah zastavila a chvíľu sme obe sedeli mlčky.

„Bella,“ povzdychla si, „počúvaj. Viem, aký máš strach, ale ver, že ak by si to neurobila, vyčítala by si si to. Podľa tvojich slov ho máš skutočne rada, tak ho nenechaj len tak odísť zo svojho života.“ Leah mala pravdu, vyčítala by som si to. Lenže som sa triasla ako osika. Chystala som sa vyznať lásku svojmu najlepšiemu priateľovi, ktorý ma pravdepodobne už vôbec nemá rád... alebo sa na mňa aspoň hnevá, ale to by bol ešte ten lepší prípad. Preto bolo pochopiteľné, že som bola totálne vystresovaná. Skoro ako na maturitách... Nie, toto bolo snáď ešte horšie.

„Ja viem,“ odvetila som, ale hrdlo sa mi od nervov stiahlo, takže som len zasipela. Privrela som viečka a zhlboka sa nadýchla. To dám!

„Isabella!“ skríkla Leah a ja som ľakom nadskočila. Vystrašene som na ňu pozrela a stretla sa s jej naštvaným pohľadom.

„Ľúbiš ho?“ povzdychla si nahnevane.

Prikývla som.

„Chceš s ním byť?“

Opäť som prikývla.

„Túžiš byť v jeho náručí?“

Ďalšie prikývnutie.  Skutočne som túžila po všetkom, čo vymenovala. Priam som po tom dychtila.

„Tak okamžite padaj z auta a choď preto niečo urobiť! Ach, tá dnešná mládež! Ja sa asi zmyším...“

Na jej výraze som sa musela zasmiať. Smiech ma však ihneď prešiel, keď na mňa hodila pohľad, ktorý hovoril za všetko.

„Fajn, veď už idem,“ povedala som a opäť sa nadýchla. Roztrasenou rukou som nahmatala kľučku a pomaly zatlačila do dvier, aby sa otvorili. Hodila som na Leah ešte jeden zúfalý pohľad, ale ona sa na mňa len milo usmiala a prikývla, aby som pokračovala. Jej úsmev ma posilnil. Mala pravdu. Čo som mohla stratiť? Nič. Akurát len získať. Vytackala som sa z auta a s pohľadom upreným pred seba som postupovala k tomu správnemu paneláku.

O päť minút nato som sa šuchtala po schodoch v snahe oddialiť tú chvíľu, ktorá mala o pár momentov nastať. Nevolila som výťah iba kvôli tomu. Číslo Edwardovho bytu bolo pravdepodobne 74. (Stále som si nebola istá, či za sedmičkou nasledovala štvorka alebo šestka). Tam som to aspoň šla skúsiť. S alternatívou, že by nebol doma, som absolútne nepočítala. Nie, on tam bude, iná možnosť nejestvuje. A zrazu to prišlo. Siedme poschodie, dvere naľavo. Zhlboka som sa nadýchla. Už sa mi dokonca začali klepať aj kolená. Zahryzla som si do pery snažiac sa upokojiť. Neskúšajte to, nepomáha to. Ruka sa pomaly začala naťahovať ku dverám, až nakoniec som jemne zaklopala. Zatvorila som oči. To bude v poriadku, Bella. Pokoj... Prinajhoršom ťa vyhodí... To zvládneš, teda pokiaľ to nebude vyhadzov z okna. Lenže taký Edward zase nie je.

Začula som vrzgot dverí, keď sa otvorili. Moje oči však stále zostali zatvorené.

„Edward, pokojne mi vynadaj, ja viem, aká som bola hus, krava sprostá a neviem čo ešte. Ale chcem ti povedať, že som si všetko uvedomila a že ťa veľmi milujem. Nedokážem bez teba žiť, prosím, odpusť mi moje správanie,“ vychrlila som zo seba ihneď. Rozhodla som sa to celé vybaliť naraz a nezdržovať sa zbytočnosťami. Oči som nechala zatvorené a čakala, čo sa bude diať. Nič neprichádzalo. Žiadny zvuk. Žiadna odpoveď. Až som si na chvíľu myslela, že sa mi možno len zdalo, že som počula otváranie dverí. Pomaly som otvorila oči a keď som pred sebou zbadala starého pána, ktorý si ma s mierne otvorenými ústami premeriaval, akoby bol v šoku, som takmer odpadla. Edward bol síce upír, pravdepodobne dokonca starší než tento pán, ale  rozhodne by to na ňom nebolo vidieť.

„Ehm,“ vypadlo zo mňa a červená som bola až niekde na zadku. Toľká hanba! Swanová, ty si expert.

„Prepáčte, toto je omyl. Ja... neľúbim vás, nemusíte mi nič odpúšťať a... Proste som si pomýlila byt.“ Pousmiala som sa a mala som chuť sa prepadnúť o poschodie nižšie. Nikdy, podotýkam, nikdy, som sa vo svojom živote necítila takto trápne! Pretože, keď sa darí, tak sa darí, kurník šopa.

„To je v poriadku, slečna,“ zasmial sa starý pán. No, aspoň, že sa už spamätal z toho šoku. Na rozdiel odo mňa. Povzdychla som si a pohľad uprela do zeme.

„Tak, p-prepáčte ešte raz, ja už radšej pôjdem,“ vykoktala som. Dedko len prikývol a s chichotaním zavrel dvere. Zaúpela som a tvár si zložila do dlaní. Líca mi úplne horeli, stavila by som sa o náš dom, že som vyzerala akoby som práve vyšla zo solária. Ani tá rajčina rastúca v Španielsku by sa mi nemohla farbou rovnať. Do očí sa mi natlačili slzy. Nebolo to len kvôli strápneniu, ktoré si zapamätám do konca života, ale hlavne kvôli tomu, že svoju reč som si chystala celú cestu autom a keď k nej prišlo, povedala som ju niekomu úplne inému. Za chrbtom som niečo pocítila, niečo ako poryv vzduchu. Dostala som zvláštny pocit, že za mnou niekto stojí. To som však okamžite zavrhla, pretože kto by to mohol byť?

Avšak, keď mi niekto zľahka poklepkal po ramene, vykríkla som.

„Hľadáš niekoho?“ Srdce sa mi prudko pri zvuku toho hlasu neuveriteľne rozbúchalo, akoby si malo vyraziť cestu z môjho hrudníka. Všetka moja odvaha sa vyparila ako para nad hrncom. Moja myseľ si opäť ukladala do pamäte jeho hlas, porovnávala, či sa zmenil od vtedy, čo som ho počula naposledy. Nezmenil, bol stále taký krásny. Zamatový, ktorý vyslovene pohladil na duši. Ktorý dokázal upokojiť, povzbudiť aj v tej najhoršej situácii. Pomôcť vám nájsť svetlo v čiernej tme. Prudko som sa otočila a takmer sa mi podlomili kolená, keď som sa stretla s Edwardovým pobaveným pohľadom.  Jeho zlaté oči ma prepaľovali a ja som cítila zvláštne chvenie v celom tele. Nemohla som sa pohnúť. Celé telo mi zamrzlo, iba oči pozorovali jeho bezchybnú tvár a oceňovali jeho krásu, ktorú som začala vnímať až teraz. Popritom som si všimla za ním otvorené dvere od bytu číslo 76! Ja som vedela, že je to buď 74, alebo 76! Keby som si bola vybrala 76, všetko by bolo inak! A možno nebolo...

„Ja,“ zachrapčala som. Zmĺkla som a odkašľala si v snahe nájsť stratený hlas. Nebolo to jednoduché. Aj ten hlas sa bál ozvať, preto sa rozhodol skryť niekde v zadnej časti môjho hrdla.

„Ty?“ ozval sa Edward a prekrížil si ruky na hrudi. Na tvári mu stále pohrával pobavený úsmev a v očiach mal zvláštne iskričky... Kristepane!   

„Nechceš mi povedať, že si to počul, však nie?“ pípla som nesmelým hlasom a krv, ktorá sa už za ten čas stihla rozliať do zvyšku môjho tela, sa rozhodla opäť vrátiť do mojich líc. S malou nádejou som sa naňho pozrela. Hrýzol si do pery, snažiac sa skryť úsmev. Zaúpela som a opäť si tvár skryla do dlaní.

„Asi by sme sa mali porozprávať,“ skonštatoval Edward po chvíli. S hlavou stále v dlaniach som prikývla, ale ani sa nepohla. Nebola som si istá, čo by bolo v tejto chvíli správne urobiť. Buď utekať, ako by mi len nohy stačili, alebo skutočne sa s ním porozprávať a pokúsiť sa všetko vyriešiť. Mozog bol jednoznačne za útek a to za taký rýchly, až by som si nohy dolámala, ale srdce nechcelo odísť. Možno som znela úplne sentimentálne, ale skutočne som to tak cítila. Teraz som naozaj pochopila, aký je to pocit. Preto som sa rozhodla počúvnuť srdce. Nech to stojí čokoľvek. Pozrela som mu do tváre.

„Tak poď ďalej,“ zašepkal a rukou mi naznačil, aby som vstúpila. Pomaly som sa došuchtala dovnútra a vyzliekla si kabát. Edward vošiel hneď za mnou a zatvoril dvere.

„Vitaj v mojom skromnom príbytku,“ zašomral. Mala som pocit, že sa snaží o nadviazanie konverzácie. Lenže vzťah medzi nami bol v tejto chvíli taký zložitý, že som sa proste nevedela tváriť, že sa nikdy nič nestalo.  Naposledy, keď sme sa videli, to skončilo hádkou. A on sa teraz správal, akoby sa to nestalo. Akoby sa medzi nami nikdy nič neposralo, iba som prišla na normálnu kamarátsku návštevu. Ale možno bol tento prístup lepší.

Zaviedol ma do obývačky spojenej s kuchyňou. Zariadenie bolo síce moderné, ale celá domácnosť na mňa pôsobila chladným dojmom. Ako keby tu ani nežil, iba sem občas chodil „prespať.“ Alebo akoby tu býval na silu, skrýval sa tu. Jednoducho tento byt nemohol niesť prívlastok domov.

„Ponúknem ti niečo?“

„Voda postačí,“ šepla som. Edward prikývol a priniesol mi moju „objednávku.“ Žalúdok som mala však taký stiahnutý, že som do seba dostala ledva dva glgy.

„Vďaka,“ usmiala som sa. Podala som mu pohár, ktorý položil na kuchynskú linku, o ktorú sa následne oboma rukami oprel. Cítila som napätie, ktoré vládlo v celom byte. Ale hlavne medzi nami.

„Edward, ja...“ začala som, keď som už mala pocit, že atmosféra je neznesiteľná. Lenže nevedela som, čo povedať. Môj výstup u suseda počul, presne vedel, kvôli čomu tu som, ale on sa robil, akoby sa nič nedialo. Zmĺkla som a pozrela do zeme.

„Prepáč,“ vydýchla som nakoniec. Počula som, ako sa zhlboka nadýchol.

„Ty zato nemôžeš, ja na tom nesiem tiež svoj podiel viny. Nechcel som na teba v ten večer kričať, mrzí ma to,“ povedal a smutne sa na mňa zadíval.  

„Ty si už všetko počul, takže vieš, prečo som za tebou prišla,“ pokračovala som. Bol ticho.

„Máš pravdu,“ zašomral, „viem.“ Napriamil sa a pozrel na mňa.

„Čo si čakala, Bella, že sa stane, keď sa to dozviem?“ spýtal sa odrazu naliehavo. Tón jeho hlasu mi lámal srdce. Bol vyčítavý, nahnevaný, ale zároveň aj smutný. Kombinácia, ktorej som celkom nerozumela.

„Neviem... asi nič, proste som ti to musela povedať,“ šepkala som zlomene. Cítila som, že od plaču mám len na krok. Pýtal sa ma, čo som čakala. Ale ja som skutočne nevedela, čo som vlastne čakala. Možno výsmech, možno pochopenie, možno... Povzdychla som si. Očividne som sa mýlila.

„A čo Jacob?“

„S Jacobom je koniec. Rozišli sme sa, neľúbim ho.“ Prečo sa bavíme o tom smradovi?

„Podviedol ťa?“

Vyvalila som oči. „Čo?“ hlesla som nechápavo. Nevedela som, kam tým Edward mieril.

„No, keď  ho odrazu neľúbiš. Tak mi napadlo, že ťa asi podviedol a ty si sa rozhodla, že mu to chceš oplatiť a vybrala si si do svojej hry mňa.“

Moja brada sa od prekvapenia asi dotkla až podlahy. Také zhrozenie, ktoré som pocítila, sa nedalo opísať slovami. Úplne ma odrovnalo, doslova zvnútra rozdrvilo, zabilo.

„Čože?“ zašepkala som a na líci som cítila slzu, ktorá mi stiekla z oka.  Za prvou sa začali valiť ďalšie.

„Ako niečo také pochabé môžeš povedať? Nie, ako si niečo také môžeš čo i len pomyslieť?“ rozkričala som sa. „Skutočne máš pocit, že patrím medzi také kurvy, ktoré by tohto boli schopné?“ Cítila som sa mizerne. Srdce mi krvácalo. Neviem, či viac z toho, čo mi povedal alebo z toho, že neveril úprimnosti mojich citov k nemu. Doslova mi vrazil dýku do srdca, ktoré akoby pomaly a bolestivou smrťou zomieralo.

Nevedela som sa ovládať. Moje telo si robilo čo chcelo. Hystericky som sa rozplakala, nemohla som tomu zabrániť. Vzlyky otriasali celým mojim telom.

„Ja ťa skutočne ľúbim,“ dostala som zo seba. Päsťami som si utierala oči, ale bolo to na nič, nakoľko sa stále vytvárali nové. Bolesť v srdci sa nedala opísať. Stratila som Edwardovu dôveru, stratila som všetko. Na päte som sa otočila a rozutekala sa ku dverám. Už som tu nemala čo robiť. Bola som len nevítaným hosťom. No keď som prekročila prah obývačky a predsiene, omotali sa okolo mňa chladné ruky.

„Pusť ma, nechytaj ma! Počuješ? Pusti ma!“ kričala som ako zmyslov zbavená. Chcela som byť sama. Chcela som sa opiť, chcela som odísť. Celý stres dnešného dňa na mňa doľahol v tejto chvíli. Ale Edwardove tvrdenie, že to všetko robím iba kvôli Jacobovi, ma neskutočne bolelo.

Ale Edward ma nepúšťal. „Pst, neplač, pst,“ šepkal a hladkal ma po vlasoch.

„Pusť ma!“ Snažila som sa mu vytrhnúť, ale nešlo to. Aj keď za normálnych okolností by som bola šťastná, ak by ma takto držal, teraz som vedela, že sa ma snaží len upokojiť, nič viac v tom nebolo.

„Nepustím,“ povedal rozhodne. „Už nikdy ťa nepustím.“

A ja som plakala napriek tomu ďalej. Prestala som sa však metať a nechala sa objímať jeho rukami, ktoré ma tisli na jeho hruď. Čelom som sa mu oprela rameno a snažila sa upokojiť. Sledovala som slzy kvapkajúce na jeho tričko a zanechávajúce na ňom mokré fľaky. Edward ma neustále čičíkal, jemne sa so mnou hojdal z jednej strany na druhú, pričom ma jemne hladil po chrbte. Pomohlo to. Vzlyky ustúpili, dych sa upokojil.

„Už neplač, už je dobre,“ šepkal mi do vlasov. Keď si uvedomil, že som sa upokojila, opatrne sa odo mňa odtiahol. Klamala by som, keby som tvrdila, že mi to nevadilo. Chytil mi tvár do svojich dlaní a palcami mi zotrel posledné neposlušné slzy.

„Tak veľmi sa ospravedlňujem. Tak strašne ma to mrzí. Nemyslel som to tak. Nechcel som, aby to tak vyznelo. Prosím, odpusť mi,“ šepkal zlomene.

„Vidíš? Stretli sme sa pred pätnástimi minútami a už sa hádame. Takto to nemôže byť stále,“ povedala som plačlivo.

„Ale tak to predsa má v živote byť. Nemôžeme sa stále v niečom zhodnúť. Je to normálne.“  

„Prečo mi však neveríš?“ spýtala som sa pošepky.

„Pretože to nedáva zmysel... To, aby si ku mne niečo cítila. Veď si vravela, že ľúbiš jeho, nie...“ priložila som mu ruku na ústa, aby sklapol.

„Jacoba som nikdy neľúbila. Ja neviem, čo som si myslela, keď som sa s ním dala dokopy. Na chvíľu som si možno aj skutočne myslela, že som ho ľúbila, ale nebola to pravda. Keď sme sa my dvaja pohádali, strašne ma to bolelo. A to nehovorím o tom, ako ma to mrzelo. Bola som od vtedy smutná, bez nálady a nevedela som príčinu. Ale otvorilo mi to všetko oči. Uvedomila som si, že k Jacobovi nič necítim. Že som s ním vlastne nikdy nebola šťastná, pretože taká môžem byť jedine s tebou,“ priznala som a mierne sa začervenala. Edward sa pousmial.

„Aj ty si mi chýbala. Plánoval som toľkokrát cestu do Forks, aby som sa ti mohol ospravedlniť za všetko, čo som ti povedal. Pretože ja ťa potrebujem, Bella. Si pre mňa najdôležitejšia osoba na celom svete.“

„Aj ty pre mňa,“ usmiala som sa. „Prosím, ver mi.“ Pozrela som naňho pohľadom, v ktorom sa zračili všetky moje pocity.

Edward sa odrazu lišiacky usmial. „Si si istá, že si ma nepletieš s mojim susedom?“ Pohýbal komicky obočím. Zastonala som.

„Nieee, prosím, nepripomínaj mi to.“

„Náhodou, bola si rozkošná,“ podotkol a pohladil ma po líci.

„To si viem predstaviť,“ zašomrala som ironicky. Už som sa videla ako roztrasene stojím pred dverami so zatvorenými očami a meliem o láske starému dedkovi. To muselo byť teda rozkošné...

„Ani nevieš, ako som sa cítil, keď si to povedala. V momente, keď som začul tvoj hlas, mal som pocit, že sa mi rozbúchalo srdce. A keď som cez myseľ pána Richforda uvidel aj tvoju tvár, doslova som sa vznášal od šťastia. A potom, keď si zistila, kto pred tebou stojí a krásne si sa začervenala...“

„Si sa musel popučiť smiechom,“ dokončila som zaňho. Edward sa zasmial.

„Trošku,“ pripustil. „Ale boli to krásne slová... Teda, nie tie, že si krava a podobne, ale ten zvyšok.“

„Nepotrebuješ to počuť ešte raz, však nie?“ uisťovala som sa. Edward sa zatváril premýšľajúco.

„No...“ Hodil na mňa psí pohľad. Zavrtela som hlavou.

„Nie, netreba, ty máš dobrú pamäť,“ protestovala som. Jeho pohľad bol ešte smutnejší. Zaúpela som. Toto sa nedalo zniesť. Edward bol taký vydierač!

„Tak fajn,“ vzdychla som si.  „Nedalo by sa to odčiniť ešte nejako inak?“ pípla som.

„Samozrejme, že dalo,“ šepol. Nahodila som spýtavý pohľad. Edward sa pozrel na moje pery. Vedela som, čo to znamená. Vyschlo mi v krku, preto som preglgla. Túžila som však ho pobozkať. Spojiť pery s jeho.

„Ale,“ povzdychol si, „pokiaľ ma pamäť neklame, naposledy si sa za to na mňa nahnevala,“ odvetil nervóznym hlasom. Pousmiala som sa. To jeho naposledy, mi odrazu prišlo tak vzdialené, akoby sa to bolo stalo pred niekoľkými rokmi, nie len pred takmer dvomi mesiacmi. V podstate, aj to bol dlhý čas.

„Pretože som sa zľakla. Naľakala som sa toho, čo vo mne ten bozk vyvolal,“ priznala som a začervenala som sa. Pozrela som do zeme, pretože tak mi bolo ľahšie s ním hovoriť. Kútikom oka som videla, ako sa Edwardove nohy pohli bližšie ku mne. Pomaly som zdvihla pohľad a pozrela mu do očí. Na tvári mal stále trochu zamračený výraz, ale jeho oči žiarili. Opatrne načiahol ruku a jemne ma pohladil po horiacom líci. Pod jeho ľadovým dotykom som sa zachvela a z úst mi vyšiel tichý vzdych.

„Ani nevieš, ako bolelo vidieť ťa v náručí s iným,“ zašepkal zastretým hlasom. Stál odo mňa asi na jeden malý krok. Presunul svoju druhú ruku na môj chrbát a pritlačil si ma bližšie k sebe. Jeho pravá ruka však stále spočívala na mojom líci.

„Mrzí ma, že si trpel.“

„Sľubuješ, že odteraz budeš stále so mnou?“ spýtal sa.

„Sľubujem.“ Edward sa usmial a presunul mi svoju dlaň za krk. Pohľad mi opäť spadol na jeho pery, ktoré sa mierne pootvorili a ja som pocítila na tvári jeho dych. Jemne som sa nadvihla na špičkách a nakláňala sa k nemu. Cítila som v žalúdku chvenie, keď sa naše pery približovali k sebe. Prudko som dýchala a netrpezlivo čakala, kým sa naše pery spoja. Ten moment očakávania sa mi zdal neuveriteľné dlhý, ale zároveň aj krásny. A keď sa Edwardove pery zľahka dotkli mojich, cítila som sa božsky. Boli ľadové, o toľko iné, než Jacobove, ale chutili oveľa lepšie. Napriek tomu, že toto nebol náš prvý bozk v živote, nestratil na kúzle. Práve naopak. Privrela som viečka a začala pohybovať perami v súlade s jeho. Edwardove ruky ma silno objímali okolo pása a pritláčali na hruď svojho majiteľa. Bola som v náručí muža, ktorého som z celého srdca milovala.

Objala som ho okolo krku a prsty som mu zabárala do vlasov. Srdce mi prudko bilo, asi ho cítil aj Edward.  

„Myslela som, že som ťa stratila,“ zašepkala som mu do krku, keď sme sa od seba s ťažkosťami odtrhli a on ma pevne objímal.

„Nikdy,“ zašepkal mi do vlasov a jeho stisk okolo môjho tela zosilnel. „Nemôžeš ma stratiť rovnako, ako ja nemôžem stratiť nikdy teba,“ pokračoval. Jemne som sa od neho odtiahla a pozrela mu do očí farby karameliek. Kútik jeho úst sa vyšvihol do toho starého známeho lišiackeho úsmevu. „Pretože patríme k sebe. Tak, ako ja patrím navždy tebe, ty patríš ku mne,“ vysvetľoval. V hrudi sa mi rozlialo teplo a oči sa mi zaplnili slzami. Slová, ktoré vypustil z úst, vo mne zanechávali veľmi silné pocity. Jedným som si ale bola istá – boli správne. Do dnešného dňa som mala pocit, ako by ma nikto nikdy poriadne nepočúval. Mohla som kričať, skákať, vrieskať, trhať si vlasy, stále som sa cítila, ako by to bolo všetkým jedno. Ako by som bola len nejaká bezvýznamná existencia tejto planéty, ktorú v živote nečaká nič výnimočné. No teraz to bolo iné. Teraz som sa cítila dôležitá. Ako keby som nebola bezvýznamné dievča, ale ako keby môj život závisel od iného. A teraz som si bola istá, že aj závisel. Môj život závisel od Edwardovho. A jeho život zase od môjho. Boli sme ako dve časti celku, ktoré nemôžu byť oddelené, pretože samé nie sú schopné fungovať správne.

„Milujem ťa,“ povedala som pevným hlasom. Bolo to konštatovanie, holá skutočnosť.

„Milujem ťa,“ odvetil a opäť spojil naše pery v sladkom bozku.

Epilóg  

„Ja ho pretrhnem ako hada,“ zasyčal Edward, keď mi opäť zapípal mobil.

„Neviem, o čo mu ide,“ zašomrala som a otvorila prichádzajúcu správu. Bola, samozrejme, od Jacoba. Presne tak, ako aj desať predchádzajúcich. Posledné tri dni mi neustále vypisoval správy a volal mi. Chcel, aby sme sa k sebe opäť vrátili, že ho všetko, čo mi povedal, strašne mrzí a že som najskvelejšia žena na svete.

„Najprv mu opálim prsty na rukách... Nie, to by som si mohol ublížiť... Hm, tak mu vytrhám vlasy, prsty odtrhnem, ruky neskôr amputujem a nohy ponorím do kyseliny,“ šomral Edward cez zaťaté zuby. „Ale ani kastrácia by nemusela byť od veci...“ Pokýval uznanlivo hlavou.

„Edward!“ napomenula som ho. „Prestaň si ho všímať, on ti vôbec nestojí za tie nervy.“

„Ale stojí! Pretože sa bojím, že ťa stratím. A to nechcem.“

„Čo to hovoríš, láska?“ spýtala som sa. „Prečo by si ma mal stratiť. Veď to je choré. Ja ti vravím, že mne na ňom vôbec nezáleží, pre mňa za mňa, nech aj skáče z mosta.“ Načiahla som sa a pohladila som ho po líci. Stále bol však smutný. Usmiala som sa, roztvorila mu ruky a pritúlila sa do jeho náručia.

„Veď ty vieš, že ja ľúbim iba teba,“ mrmlala som a krk mu posýpala malinkými pusinkami. Silno ma objal a hlavu si položila na moju.

„Ja viem, ale keď náhodou príde, neručím za seba,“ odvetil trucovito. Iba som pretočila oči a pokračovala v mojej milej činnosti preskúmavania jeho krku. Bola som si však istá, že Jacob by nemal „gule“ na to, aby prišiel až k nám.  

Posledných sedem dní sa pre mňa stalo hotovou rozprávkou. S Edwardom som od toho večera trávila každú minútu dňa, výnimkou bol, samozrejme, jeho lov a moja večerná hygiena. Inak sme sa od seba nepohli. Náš vzťah sa vrátil do normálu. Z väčšej časti sme boli ako predtým, najlepší priatelia, teraz to však malo aj výhody. A to také, že som ho mohla hocikedy pobozkať, dotýkať sa ho, alebo ho jednoducho iba objímať. Všetky tieto činnosti som zbožňovala. Edward si však obľúbil naše spoločné noci. Nie, nemyslím tým milovanie, k tomu sme sa ešte nedostali, ale ja chystám už aj to. Takže, Ed, teš sa!

No, ale späť k téme. Edwardovi príde strašne rozkošné, keď občas niečo zamrmlem zo spánku. Obyčajne je to na spôsob slov „milujem ťa,“ ale keď nepoviem jeho meno, doberá si ma tým, že v snoch myslím na jeho starého suseda.

Čo sa týka vzťahu mňa a ostatných Cullenovcov, bolo to perfektné. Stretla som sa s nimi vo štvrtok a všetko sme si vyrozprávali. Oni sa mi ospravedlnili za ich nevhodné správanie, ja zase za moje pomalé „vedenie.“

Mrzelo to hlavne Esme, ktorá pre mňa upiekla tri torty. Ďalšia bola Alice, ktorá ma stískala v náručí asi hodinu, až kým som jej stokrát nesľúbila, že jej skutočne odpúšťam. Všetci sa zo mňa a Edwarda tešili. Najšťastnejšia som však bola rozhodne ja. Mala som perfektného muža, o akom sní každá žena. Mala som v ňom všetko, čo som potrebovala. Najlepšieho priateľa, skvelého spoločníka a dúfala som, že v budúcnosti aj manžela.

„Bella? Som doma,“ začula som z predsiene Charlieho hlas, ktorý sa vracal zo služobnej cesty. Odtiahla som sa od Edwarda a s ospravedlňujúcim úsmevom som šla za otcom. Privítali sme sa.

„Všimol som si pred domov Edwardovo auto. Vy sa zase bavíte?“

Charlie ešte zatiaľ nevedel o našom vzťahu. Naschvál som mu to nepovedala do telefónu, pretože by bol schopný si vziať prvé lietadlo z L.A. a smerovať domov, nakoľko by sa ma tu bál nechať samú s Edwardom. Nie preto, že by bol Ed zlý, ale preto, že by sa bál o to, či by sme tu nerobili nejaké „nekalé“ veci.  

„Hej,“ prikývla som, „bavíme.“ Usmiala som sa a šla naspäť do kuchyne za mojim pánom dokonalým. Ihneď, ako ma zbadal, sa na mňa zamilovane usmial. Padla som mu do náručia a nechala sa objímať.

„Ehm, niečo mi ušlo?“ zamračil sa Charlie, keď sa došuchtal za nami. Zvedavo si nás premeriaval. Iba som pokrčila plecami a pritisla sa k Edwardovi bližšie.  Ten sa sklonil a vtisol mi bozk do vlasov.

„Počkať,“ vydýchol Charlie ohromene, „vy ste akože spolu?“

Opäť som prikývla a s Edwardom sme sa zasmiali. Charlie sa zatváril prekvapene.

„To sa mi tu dejú veci,“ vypískol. „Tak, Edward, nakoľko sa my dvaja poznáme veľmi dobre, nemusíme sa predstavovať, čiže sme si aspoň všetci ušetrili tú trápnu zoznamovaciu večeru.“

„To áno,“ usmial sa Edward a pohladil ma po chrbte. Charlie si to všimol.

„Ale zase si nemysli, že si na teba nebudem dávať pozor,“ podotkol a zdvihol obočie.

„Charlie, nemáš sa čoho báť, to ti sľubujem,“ prisľúbil Edward.

„Tak, deti, nič iné mi nezostáva, iba vám popriať veľa šťastia.“

„Ďakujeme,“ povedali sme s Edwardom unisono. Ešte chvíľu sme sa potom s Charliem rozprávali o zážitkoch z L.A. až sme skončili pri potrebe vyprať špinavé veci, ktoré sa nachádzajú v kufri, ktorý som mala neskôr vyložiť, nakoľko bol Charlie až príliš unavený z cestovania, preto sa rozhodol nás nechať s Edwardom osamote. Načiahla som sa k Edwardovi po bozk, ktorý sa však mierne vymkol kontrole.

„A žili šťastne až do smrti,“ zašomral Charlie otrávene cestou do obývačky. Ja som sa venovala iba Edwardovým sladkým perám, ktoré som nehodlala nikdy nikomu prenechať. Patrili len mne! Nikomu inému. Ale Charlie sa mýlil. Pretože my nebudeme žiť šťastne iba do smrti. My sme sa totiž zomrieť nikdy nechystali...

KONIEC

Neviem prečo, ale vždy, keď vydávam poslednú časť nejakej mojej poviedky, je mi smutno. Uvedomím si vlastne, ako som tú poviedku mala rada, až keď píšem poslednú vetu a vtedy ma napadne, že už nikdy do nej pokračovanie nedopíšem.

Táto poviedka bola kratšia, než moje ostatné, ale musím uznať, že mňa výkon pätnásť kapitol aj celkom teší, nakoľko som si na začiatku myslela, že ich bude maximálne tak desať dokopy.  Chcem sa poďakovať všetkým mojim čitateľkách, či komentujúcim, alebo len tým, ktoré si kapitoly len čítali, za to, že ste vôbec stratili nad touto poviedkou drahocenný čas. Taktiež za hlasy v naj poviedke, vďaka ktorým sa aj umiestnila. Skutočne si to vážim a veľmi som vám vďačná.

Autor: Jessy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ty patríš ku mne! - 15. kapitola + Epilóg: