Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Twitanic 12. kapitola


Twitanic 12. kapitolaNový a zároveň aj posledný dielik Twitanicu. Ako som sľubovala, je dlhý a dozvieme sa toho veľa... Ďakujem všetkým za povzbudivé komentáriky a za trpezlivosť so mnou! Nech sa Vám páči!

12. kapitola – Pocity


Bella

Prebúdzanie. Ťažký dych spomedzi unavených mihalníc. Prudko som narazila do niečoho chladného a tvrdého. Hluk. Rozbité sklo.

Ostré škrípanie plechu - zvuk dráždiaci moje uši. Náhle som otvorila oči a musela nimi zaklipkať. Edward ma zvieral v náručí, hľadel niekam do diaľky a neistý výraz sprevádzal jeho tvár. Až teraz som si uvedomila, že nie som na posteli – tá je odo mňa vzdialená približne meter. Zmocnil sa ma strach. Všade po miestnosti bol zničený luxusný nábytok, črepy zo sklenených vitrín.

„Čo sa deje?“ spýtala som sa Edwarda, ktorý sa následne na mňa pozrel, no nakoniec neprehovoril. Pritisla som sa bližšie, pretože som chcela poznať odpoveď. Jeho tvár sa nemenila – mal podivný kamenný výraz.

„Edward?“ šepla som. Telom mi prebehli zimomriavky a jemne som pokrútila hlavou. Edward sa ku mne nahol a venoval mi bozk na čelo. Potom ma presunul na posteľ a ja som sa ho neochotne pustila.

„Esme, Carlisle! Toto nedopadne dobre! Po vesty!“ vravel tak rýchlo, že som ledva zachytila jeho slová.

„Bella!“ oslovila ma a pribehol ku mne s bielou záchrannou vestou. „Najprv sa teplejšie obleč! Esme, mohla by si!“ Svoj pohľad venoval sestre.

Esme vzala zo svojej skrine zopár teplejších vecí a položila ich vedľa mňa. Nežným úsmevom som jej poďakovala. Tvárila sa utrápene. Čo sa to, dopekla, deje?

„Počkáme vedľa, kým sa prezlečiete!“ prehovoril Carlisle a hnal svoju rodinu do vedľajšej miestnosti. Okamžite som poslúchla, aby na mňa nečakali. Neviem, prečo mám taký pocit, že všetko musím robiť čo najrýchlejšie. Akoby ma súril čas... Nechápala som, čo sa okolo mňa dialo. Poničené kusy materiálu... Prečo sa loď nehýbe?

Pohľadom som zaletela k oknu... Tma... Párkrát som zažmurkala, aby si moje oči zvykli. Uvidela som obrovský kus niečoho modrého. Čo to je? Oblaky?

„Bella!“ z premýšľania ma vytrhol Edwardov hlas. „Môžeme ísť?“

„Kam?“ neisto som položila túto otázku čakajúc, že sa aspoň niečo dozviem.

„Do bezpečia!“ skonštatoval stroho.

„Edward, prosím, povedz mi, čo sa tu deje?“ Už ma nebaví, ako sa vyhýba odpovediam. Do očí sa mi nahrnuli slzy zúfalstva.

„Bella, neplač, prosím! Musíš ísť preč, nie je to pre teba bezpečné!“ chlácholivo riekol a vzal ma do náručia. Počula som, ako pod mojou váhou praskli niektoré úlomky skla.

„Edward! Musíme ísť!“ ozval sa podráždený hlas.  Edward sebou trošku trhol, vzal ma za ruku a ťahal von z kajuty.

Na chodbe stál personál, ktorý behal od dverí k dverám. Mali na sebe tie smiešne čapice a biele vesty.

„Dobrý večer! Prosím, oblečte si záchrannú vestu a presuňte sa na hornú palubu!“ toto bolo počuť zo všetkých strán. Blúdila som od tvári k tvári a všimla som si zmätok, obavy, nesúhlas a beznádej. Tiež netušili, čo sa odohráva, dokonca ani samotní poslíčkovia nepoznali odpoveď.

„Prečo? Ja nikam nejdem!“ začula som tvrdohlavú ženu, ako prudko buchla opätkom po podlahe.

„Madam, prosím!“ Ten hlas mi bol známy. „Oblečte si tú vestu a poďte von!“

„Ani za svet! Budem v nej vyzerať  smiešne, asi ako vy!“ protestovala nekompromisne. Edward sa začal pretláčať húfom zmätených ľudí.

„Jedná sa o vašu bezpečnosť, madam!“ pokračovali v hádke. Konečne som mala na nich lepší pohľad. Žena v tmavomodrom kostýme a zdobeným klobúkom stála vo dverách s... Haroldom? Je to naozaj on?

Zastala som, aby som sa lepšie pozrela. Nemýlila som sa, no Edrawdova ruka ma stále ťahala dopredu.

„O moju bezpečnosť? Aj tak neviem, čo sa deje a vy tiež nie!“ útočila bohatá dáma.

„Bella, poď!“ šepol Edward, no ja som sa ani nepohla z miesta.

„Dobre! Mne je to jedno! Pre mňa za mňa tu pokojne aj skapte!“ hlesol bezvýznamne poslíček a otočil sa jej chrbtom, priamo na mňa.

„No dovoľte! Vy nevychovaný hulvát!“ Žena sa nevzdávala, no Harold akosi prestal reagovať, priblížil sa ku mne a začal tupo zízať.

„Bella?“ jeho hlas znel zvláštne. Určitá zmes neznámych tónov, ktoré sa nedali analyzovať. Podišiel bližšie ku mne a objal ma.

„Prepáč mi!“ povedal potichu. Pocítila som, ako mi Edward silnejšie stisol pravú ruku.

„Harold, čo sa deje?“ opýtala som sa. Možno to bude vedieť...

„Ja neviem, nakázali nám, aby sme cestujúcich priviedli na hornú palubu.“

„Fajn, tak poďme!“ Edward ma prudko potiahol od Harolda. Na krátku chvíľu si vymenili  nenávistné pohľady.

„Bežte hore a, Bella, mrzí ma, že som odišiel...“ dokončil a svoju smutnú tvár nasmeroval ku kajute číslo dvadsať štyri. Najskôr som nechápala, za čo sa mi ospravedlňuje, no keď mi to došlo, vyšmykla som sa z Edwardovho zovretia a pribehla ešte k Haroldovi.

„Harold, ďakujem!“ riekla som potichu a hodila som sa mu okolo krku.

„To nestojí za reč. Zrejme som boj o tvoje srdce prehral, ale aj tak ti ďakujem.“ Z tejto vety som vycítila obrovský žiaľ. Neuvedomila som si, že mu na mne tak záležalo.

„Už choď a dávaj si na seba pozor!“ Pustil ma i zmizol v malej uličke. Prázdne som pozerala na miesto, kde pred chvíľou stál. Po líci mi stekala veľká slza.

„Bella, poď!“ Edward ma chytil okolo pásu. Viedol ma z chaotického prostredia k preplneným východovým dverám. Ľudia sa nesmierne tlačili a všade bolo počuť vystrašené výkriky.

Zachvátil ma obrovský chlad. Vonku bola neúnosná zima, dokonca mi vyhŕkli slzy.

„Edward!“ hlesla som k nemu a pevne som schytila jeho vestu. Bol taký dokonalý, dokonale krásny. Ako veľmi sa jeho objatie líšilo od Harolda.

Hlasno pískol muž v tmavom námorníckom oblečení.

„Hej! Utíšte sa, prosím! Titanic je vážne poškodený!“ začal, a tým spôsobil hlasné šušťanie ľudských hlasov po celej vrchnej palube.

„Hej! Len žiadnu paniku!“ pokračoval, no nik ho už nepočúval. Všetci sa rozpŕchli so zmäteným krikom.

„Dosť!“ zakričal muž a vystrelil do vzduchu veľkú guľku zo svojej ručnej zbrane.

„Kto sa bude tlačiť, toho automaticky odbachnem!“ zareval na nás. Cestujúci sa zľakli a nastalo hrobové ticho.

„Tak sa mi to páči! Narazili sme na ľadovec. Potápame sa! Budeme spúšťať záchranné člny, najskôr pôjdu ženy a deti!“ prikázal. Ďalšia vlna strachu sa prehnala davom.

„A usporiadane!“ dodal pyšne. Nesúhlasné zvuky sa objavovali z úst smotánky.

„To je hlúposť! Pustite ma!“ Mladý vysoký a zjavne bohatý muž sa predieral spomedzi nás k člnom.

„Vráťte sa na miesto! Ihneď!“ rozkázal podráždený dôstojník. Muž sa hlasno zasmial a postúpil o krok dopredu.

„Na miesto!“ zopakoval hlasnejšie i namieril pištoľ na trúfalého pána. Začula som už len výstrel a následne krik.

„Postupujte tak, ako som vám povedal,“ opäť sa rozkričal, „ženy a deti!“ Postupne pištoľou ukazoval smer. Okolo mŕtveho muža s krvavou škvrnou na bielej veste prechádzali masy ľudí.

„To máš za to, ty hlupák, John Jacob Astor!“ potupne povedal muž i kopol do nehybne ležiaceho tela. Otriasla som sa. Muž mal v tvári kŕčovitý výraz. Pritisla som sa k Edwardovi. Strach pohltil moje telo. Obraz mŕtvoly som už nedokázala rozlíšiť cez prúdy sĺz.

„Neboj! Nič sa ti nestane!“ povedal mi Edward a pevne ma objal. Slepo som postupovala, tvár som si zaborila do chladnej hrude, odmietala som sa pozerať pred seba.

„Pane, len ženy a deti! Prosím, rozlúčte sa, inak vám šéf môže ublížiť!“ hlesol súcitne nejaký muž. Edward si ma nenápadne odstrčil.

„Bella, nastúp do člna, zachráň sa!“ prikázal mi a pobozkal ma do vlasov. „Budeš v bezpečí!“

„Bez teba nikam nepôjdem!“ povedala som veľmi potichu. Chcela som sa k nemu priblížiť, ale to mi už nedovolil.

„Nie, Bella! Choď! Je dostatok člnov, pôjdem až medzi poslednými, keď už budú púšťať aj mužov.“

Pozrela som sa do jeho tváre. V tých prenádherných očiach sa ligotal krutý smútok.

„Edward, nie...“ zlyhal mi hlas.

„Láska, nič sa mi nestane! Uvidíme sa v Amerike,“ povedal mi s predstieraným pokojným tónom. „Sprav to pre mňa a nastúp!“ Dlho mi pozrel do očí. Jemne som prikývla.

Moja rada sa zmenšovala. Začali spúšťať preplnený čln do temnej vody. Ďalší priväzovali na hrubé laná.

„Postupujte!“ prikázal námorník.

Edward si ma otočil k sebe. Srdce sa mi rozbúšilo ešte viac a takmer som si bola istá, že čochvíľa mi vyskočí z hrude. Svoje pery, chladné a nežné, spojil s mojimi. Tento bozk nebol ako všetky ostatné. Bol naliehavý, vášnivý, ale aj strašidelný. Zimomriavky mi prebiehali po celom tele. Cítila som, že už ďalší za život nedostanem – toto je náš posledný. Moje vnútro kričalo. Jeho prsty sa mi zaplietli do vlasov a pridŕžali moju tvár tesne u jeho. Nedočkavo a horlivo som sa k nemu tisla v snahe predĺžiť túto perfektnú chvíľu.

„Slečna!“ Pocítila som niečiu ruku na svojom ramene. Edward rýchlo prestal i obrátil sa smerom k malej bárke.

Žena s malým dievčatkom ma jemne upozornila, že sa mám presunúť dopredu. Cítila som, ako sa Edward odo mňa vzďaľuje. Len jeho ruka s mojou ma stále pridŕžala a pohybovala sa so mnou.

„Musíme sa rozlúčiť, láska!“ nešťastne šepol. Moje oči sa opäť zahltili slzami. Naše prepletené ruky stisol naposledy a naše prsty sa začali postupne oddeľovať. Priestor medzi nami sa neustále prehlboval. Až sa náš dotyk premenil v prázdny chlad. Žena predo mnou ma potiahla veľmi starostlivo. Svoju maličkú dcéru položila pred námorníka, ktorý jej pomohol nastúpiť. Môj pohľad bol nalepený na krásneho muža stojaceho päť metrov odo mňa. Jeho bezchybná tvár vrhala odraz hrôzy celého Titanicu. Ako keby sa všetky emócie miešali nielen v ľuďoch okolo, ale aj v ňom. Pozdvihol pravú ruku a jemne ňou zakýval. Práve vtedy ma žena ťahala do bárky. Zakopla som nemotorne o drevenú korbu lode.

„Spúšťajte!“ zakričal dôstojník. Čln sa mykol, a to ma prinútilo posadiť sa. Moje oči nespúšťali pohľad od muža na lodi. Nedokázala som vnímať nič iné. Loď klesala po povrazovej dráhe. Vykláňala som sa, aby som ešte okamih mohla hľadieť na Edwarda. Srdce sa spieralo faktu, že môže zomrieť na Titanicu. No aj tak som vedela, že sa už spolu nestretneme. Už nikdy nedostanem bozk od neho, už nikdy nepocítim ten úžasný pocit, už nikdy sa ho nebudem môcť dotknúť... Vyklonila som sa k lodi.

„Slečna, posaďte sa!“ prikázal prísne muž v uniforme. Ale ja som ho ignorovala. Načiahla som sa po okraj druhého poschodia Titanicu.

„Nebláznite! Zomriete tam!“ opakoval veľmi hlasno. Pevne som schytila okraj. Pálili ma prsty a lem lode sa mi vrýval do článkov, no ja som sa nepúšťala. Oprela som sa od svojich rúk a nebezpečne som sa zakolísala.

„Hej! No tak! Pomôžte jej!“ začula som z Titanicu. Zopár ľudí sa ku mne priblížilo, keď som už strácala čln pod nohami. Zachytili ma za ruky a pomohli mi späť na palubu.

„Ste v poriadku?“ spýtal sa ma niekto v dave, no ja som mu nevenovala pozornosť a pobrala sa ku schodom. Hľadala som známu láskavú tvár muža v húfe ľudí. Okamžite som sa predrala cez ľudské telá.

Uvidela som ho, ako ku mne beží a v jeho tvári sa odrážal nedočkavý výraz. Vrhla som sa do jeho náručia.

„Bella! Zbláznila si sa! Prečo si to spravila? Ach! Ty môj hlupáčik!“ vravel s úsmevom.

„Bez teba nikam nejdem! Viem, že by si to tu neprežil a ja nechcem žiť bez teba! Ak zomrieť, tak s tebou!“ povedala som pevne a v duchu som plakala nad naším krutým osudom.

„Prežil by som!“ šepol ľahostajne.

„Ale ja nie!“ protestovala som. Nahla som sa k nemu a pokúsila som sa vyhnať podobné myšlienky z jeho hlavy bozkom.

„Ach, Bella!“

Jedna slza za druhou sa spúšťali po mojich lícach a my sme tam len tak prázdne stáli. Bola som nešťastná a zároveň som pociťovala obrovskú radosť v srdci. Moje srdce prekypovalo láskou, no aj tak bolo skľúčené bolesťou a neistotou.

Možno som mala zomrieť v náručí toho, ktorý krásu považoval za slovo bez hlbšieho významu. Môj jediný kamarát Harold Philciens, ktorý mi pomáhal s písmenkami. No ja som sa privíňala k mužovi, pre ktorého krása je pojem zakorenený v jeho prirodzenosti. Pretože vo mne zvíťazila láska. Priznávam sa, pretože posledný deň svojho života chcem ochutnať to, čomu sa krása hovorí. Áno, mám právo byť povrchná a sebecká! Pretože už onedlho sa potopí krása s plnou svojou krásou...

Vraj nepotopiteľná loď! Každou sekundou som pociťovala, ako sa Titanic ponára do tmavej studenej vody Atlantického oceánu. Pomaly som začala vnímať svet okolo seba. Hluk, chaos, strach, chvenie... Loď sa chveje?

„Bella, musíme ísť nahor, aby sme čo najdlhšie zostali nad vodou!“ racionálne prehovoril Edward. Vzal ma za ruku a pretláčali sme sa telami až na samý vrch lode.

Loď klesala do temnoty a moje ruky zvierali pás Edwarda Masena.

„Bella, je tu niečo, čo by som ti mal povedať,“ začal tajomne. Nechápavým pohľadom som sa na neho pozrela.

„Prežijeme to a určite by som prežil, ak by si nastúpila do člna, pretože som odlišný od ostatných...“

Vôbec som nerozumela, čo mi vravel. Ako to odlišný? Nadýchol sa, aby dopovedal, no Titanic sa rapídne prehol dopredu. Strhol ma k sebe a pevne zovrel.

„Prejdeme dozadu! Pridŕžaj sa bieleho zábradlia!“

Pohľad som venovala čierňave. Ovládal ma príšerný strach o život. Obrovská zima a ľadová voda... Tajne som dúfala, že sa jej vyhneme.

Niektorí ľudia sa približovali k nám. Ich skľúčené pohľady... Krvácalo mi srdce pri pohľade na úbohých mužov plávajúcich vo vode.

Predok lode sa začal rýchlejšie ponárať. Videla som iných, ako padajú do vody z vysokej výšky. Výkriky...

„Drž sa pevne!“ rozkázal mi. Oblapila som zábradlie. Ostatní sa šmýkali po podlahe a ich telá končili v hĺbke mrazivého oceánu. Zadok lode začal stúpať. Boli sme skoro zvislo nad hladinou, keď som začula príšerný praskajúci zvuk dosiek. Pozerala som sa na zatopený predok Titanicu. Loď sa začala lámať. Vedela som, že už sa blíži náš koniec... Takmer ihneď sa zlomila a miesto, kde sme boli my, náhle s plnou hmotnosťou narazilo na hladinu oceánu.

„Edward, ľúbim ťa!“ šepla som.

„Aj ja teba!“

Zatvorila som oči.

Končeky mojich prstov pocítili chlad. Voda začala stúpať ku mne. Silnejšie som privrela viečka. Triasla som sa... Nedalo sa inak. Bola som vyčerpaná a zúfalá. Viem, že už o chvíľu zomriem.

„Bella, počuješ ma?“

„Áááááno!“ roztrasene som odpovedala.

„Ako ti je?“ pýtal sa ma ďalej.

„Zzzzimaaa!“ Nedokázala som odpovedať bez drkotajúcich sa zubov.

„Hlavne nesmieš zaspať, rozumieš! Hovor mi niečo!“ nakázal mi výhražne. Cítila som neúnosnú únavu. Moje oči sa svojvoľne zatvárali.

„Bella! Nie...“ Jeho hlas zanikal v diaľke. Opustil ma? Je mi to jedno! Cítim teplo... Konečne! Možno až príliš veľké. Au, je spaľujúce! Bolí to! Nedá sa to vydržať! Edward! Edward! Edward!

 


 

Nikdy som nepochopila krásu. Jej formy, jej klamstvá, jej tajomstvá. Niežeby bola zlá – to nie, len mi príde zvláštna. Ja a krásna? Možno som si to aj v kútiku svojej duše priala. To bolo miesto mojej povrchnosti. Mojej večnej nesmrteľnosti. Edward bol so mnou. Ani na kúsok sa odo mňa nevzdialil. Vtedy, na potápajúcej sa lodi, som nerozumela jeho slovám, no teraz ich chápem. Je odlišný a ja som tiež.

Po stroskotaní lodi snov som prežila len vďaka Edwardovi a jeho netradičnej záchrane. V živote by ma nenapadlo, že to teplo koluje v mojich žilách a je jedom, ktorý zo mňa spravil odolnejšiu bytosť.

Zobudila som sa v náručí muža, v ktorom som aj zomrela. Teda, nezomrela som tak úplne, len mi srdce prestalo biť a jeho posledný úder ma nútil otvoriť oči.

„Kto môže za stroskotanie Titanicu! Počet obetí, ich mená a mnohé ďalšie informácie!“ vykrikoval malý chlapec neďaleko Carlisleho ambulancie v New Yorku, kam sme spolu s Edwardom mali namierené. Zastavila som sa pri ňom.

„Poprosím jedny!“ vydala som zo seba a vytiahla dva doláre. Chlapec na mňa vyjavene pozeral, ako socha. Vzala som si noviny a peniaze nechala vedľa neho. Možno ho zarazili moje krvavočervené oči, možno moja nová krása, ale asi skôr fakt, že som za kus papiera zaplatila trojnásobne viac, než som bola povinná. V ľudskej spoločnosti som zadržiavala dych, čo nebolo vôbec také ťažké. Edward mi vravel, že to zvládam bravúrne - na upíra. Vrátila som sa k nemu a letmo ho pobozkala.

„Prečo si si to kúpila?“ opýtal sa ma, keď som hľadala článok o Titanicu.

„Musím to vedieť!“ odpovedala som presvedčivo.

Všetci stroskotanci, ktorí prežili, boli zozbieraní loďou Carpathia, ktorá sa doplavila na miesto nešťastia približne 2 hodiny potom, ako Titanic zmizol pod hladinou. Medzi 1 522 obeťami katastrofy boli - kapitán lode Charlie J. Smith, vrchný dôstojník Frederick Fleet a prvý dôstojník Coronel Hewlton. Zomrela väčšina z 57 milionárov cestujúcich prvou triedou, vrátane multimilionárov John Jacob Astor, manželov Strausových a stovky ďalších cestujúcich. Ďalšie obete katastrofy:

Nevnímala som väčšinu mien, bola som rada, že Charlie J. Smith dostal svoj spravodlivý údel. Zarazilo ma, že medzi obeťami bolo meno Harold Phielciens môj priateľ. Muž, ktorému vďačím za to, že práve teraz dokážem čítať tieto smutné riadky.

...
Emily Strewerson
Rose Swan
Lilian Triel
...

Meno mojej matky mi vyrazilo dych. Neviem prečo sa nezachránila. Žena – tak mala určite prednosť. Toto sa už asi nikdy nedozviem, pretože široký Atlantický oceán navždy pochoval jej pyšné telo...



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Twitanic 12. kapitola:

 1
1. Alis
25.03.2017 [16:09]

Tak tohle bylo nadherne jen o dost skracena verze a chybela mi tam vetsi zapletka mezi Edwardem a Bellou jinak to dopadlo skvele... Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!