Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Transylvánska smršť - 11. kapitola

21.10.2013 (09:00) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 21× • zobrazeno 3718×

Edward:

Chvíľu sme bežali, a keď už bol náš dom dostatočne ďaleko, plynule som prešiel do chôdze a Bella tiež. Teraz mi už nevadilo, že kráčala pár krokov za mnou. Môj pohľad na ňu sa otočil o stoosemdesiat stupňov. Videl som ju zrazu úplne inak a svojim spôsobom ma hnevalo, že sa to stalo. Ten pocit ma ovládal a vedel som, že nie je cesty späť.

Obzvlášť ma desil fakt, že u nej to tak nie je a jej väzba na rumunských bratov je prisilná. Desila ma predstava, že opustím svoju rodinu a pridám sa k Vladimirovi a Stefanovi. Nemal som však na výber. Pri predstave, že by som túto nymfu nemal už v živote vidieť, sa mi zvierala hruď a cítil som nepredstaviteľnú úzkosť. Pripadala mi ako dieťa, ktoré ani netuší, ako je milované. Pre ňu bol ešte svet bezstarostným ihriskom a ja som cítil strach za nás oboch.

„Prečo sa na mňa hneváš? Nič som ti predsa nespravila,“ povedala zrazu a ja som si uvedomil, ak nakyslo sa tvárim.

„Ja sa na teba nehnevám,“ povedal som zo zamyslenia. Bella sa za mojim chrbtom rázne odrazila a preletela vzduchom nad mojou hlavou. Dopadla predo mňa a výhražne zavrčala.

„Tak prečo potom po mne kvákaš!“ Nakrčila čelo a ja som pokrútil hlavou. Niekedy bola k plaču a pomilovaniu súčasne.

„Štekám na teba, nie kvákam. Máš ešte dosť problémy s niektorými slovnými zvratmi a prirovnaniami, ako som si všimol, tak opatrne s nimi,“ poučil som ju. Narovnala sa.

„Som rada, že si si priznal, že na mňa štekáš.“ Zaškerila sa a ja som sa pousmial.

„Nehnevám sa na teba, ale na seba,“ preniesol som na vysvetlenie a zas vykročil. Bella však zostala stáť a tak som sa po pár krokoch otočil a so zdvihnutým obočím chcel zistiť, v čom je zas problém.

„Hneváš sa na seba, lebo si mal so mnou sex?“ opýtala sa trocha ublížene.

„Bože, nie!“ Pokrútil som hlavou.

„Tak preto, že o tom vie tvoja rodina?“ hádala ďalej.

„Bella, prestaň to riešiť. Bolo to skvelé. Moja rodina ťa nemusí trápiť.“ Podišiel som k nej, no jej výraz napovedal tomu, že je odhodlaná riešiť to.

„Zažila som najlepší sex na svete a ty si to pokazil!“ preniesla rozhodne a teraz vyrazila vpred ona a ja som zostal stáť.

„Dobre, problém je v tom, že pre mňa to nebol...“ Bella zastala, prudko sa točila a rozzúrene zavrčala. Nakrčila sa do útočnej pózy a ja som prekvapene otvoril ústa. V sekunde však spustila ramená a narovnala sa. Bola ako počasie v Andách. Bola nepredvídateľná a jej vnútorné rozpoloženie sa menilo v sekundách. Len z tváre som mohol kde tu odčítať, či je slnečno, či zamračené.

„Už chápem. Mohol si mi to povedať. Vlastne nemal si nič hovoriť,“ šepla sklamane. Prižmúril som oči. Keď nevidím svojmu komunikačnému partnerovi do hlavy, som nemožný a nepoužiteľný. Pripadal som si ako slepec, ktorému ešte na dôvažok vzali bielu palicu.

„Čo som mal povedať? Ja som ti chcel vysvetliť, že pre mňa to nebol...“

„Mlč!“ skríkla a priskočila ku mne. Vyzerala dotknuto. Stíchol som.

Bella sa skľúčene otočila a vykročila vpred a ja za ňou. Prešli sme slimačou chôdzou niekoľko metrov a potom sme sa rozbehli smerom k chate. Bežali sme mlčky, aj keď ja som horúčkovito premýšľal, ako jej vysvetliť situáciu, v ktorej momentálne som. Bella pobehla trocha dopredu a ja som ju nechal. Mal som v hlave malú búrku. Zastala tak prudko, že sa okolo nej zaprášil sneh. Zhlboka sa nadýchla. Ja som to cítil intenzívne. Vladimir a Stefan tu boli a mali so sebou ešte niekoho. Cítil som arómu ľudskej krvi, ale nie čerstvej. Bellu to trocha vzalo. Vrčala, no zatiaľ sa ovládala.

„Čo je to?“ opýtala sa na tú zvláštnu ľudskú vôňu.

„Meniaci sa človek,“ zaškrípal som nahnevane zubami. Bella zodvihla obočie.

„Stvorili ďalšieho...“ skonštatovala a bolestne nekrčila čelo. Na premenu si pamätá každý z nás, aj keby prešlo stotisíc rokov. Pozrela sa mi uprene do tváre. „Zabiješ ho?“ Zaskočila ma. Prekvapene som pokrútil hlavou.

„Pokiaľ ho zvládnu, je to na nich. Ak ho nebudú schopní ovládať, budem musieť.“ Bella privrela trocha oči a pohodila hlavou.

„Aj mňa by si zabil, ak by som urobila problémy?“ Zodvihla bojovne bradu.

„Isabella, prečo to robíš?“ Dostávala ma do rozpoloženia, kedy by som najradšej ušiel.

„Čo akože?“ zasyčala.

„Prečo mi dávaš také otázky. Medzi nami sa všetko zmenilo,“ šepol som. Neznášam podobné rozhovory.

„Zmenilo, lebo sme mali sex? Ja to tak nevnímam. Nič sa nezmenilo. Len sme si spolu užili. Naďalej ma nemôžeš vystáť a pre mňa si len ryšavý mudroš a poučovateľ.“ Nezmohol som sa na slovo a to čo povedala len prehĺbilo moju pôvodne miernu frustráciu. Bol by som za idiota, keby som jej povedal, že pre mňa to nebol len sex.

Bolo to niečo dokonalé, naplnenie môjho osamoteného života. Dala zmysel mojej existencii a zakaždým, keď sa na ňu pozriem, nedokážem pochopiť, ako ma mohla tak totálne ovládnuť. Keď som sa na ňu pozrel prvýkrát, prišla mi ako atómová bomba, neriadená strela, aj keď naozaj nádherná. Teraz, aj keby trhala hlavy upírom, či ľuďom, vidím ju ako bohyňu. Láska je šialená vec. Je to to najodpornejšie a najdokonalejšie, čo sa vám v živote môže stať.

„Pre mňa to nebol len sex!“ zasyčal som na ňu a riskoval tým výsmech. Ustrnula. Otočila sa a nechápavo rozhodila rukami.

„Čo to potom bolo, ak nie sex? Niečo mi ušlo?“

„Bola si moja prvá,“ povedal som s istou dávkou neistoty a Bella naklonila hlavu na stranu a chápavo prikývla. Nevybuchla v záchvat smiechu, za čo som bol nekonečne vďačný.

„Už by sme mali pridať. Chcem vidieť, koho premenili,“ šepla trocha rozpačito a vyštartovala smerom do hôr. Tiež som bol v rozpakoch. Dohnal som ju a schmatol za ruku.

„Ak mám povedať pravdu, ja tam veľmi nechcem,“ šepol som. Nechápavo pozrela na moju ruku, ktorou som jej zvieral rameno a tak som ju pustil a zaujal bezpečnejšiu polohu asi na dĺžku rúk.

„Chcem vidieť, ako sa preberie,“ povedala trucovito.

„Aj keby ho premenili okamžite, ako prišli do mesta, aj tak by mal pred sebou ešte deň pekla a vážne pri tom nechcem byť s ním,“ povedal som na vysvetlenie a zaklopal si trocha komicky na spánok. Okamžite pochopila.

„Dobre. Zostaneme teda ešte deň v tej chate, teda v tom, čo z nej zostalo.“ Na tvári sa jej objavil jemný úsmev.

Mal som pocit, žeby som mal prejaviť vďaku. Ústami som naznačil slovo ďakujem a jej sa ústa roztiahli do širokého, trocha šibalského úsmevu. Vrátili sme sa k chate a ja som odhodil pár dosák, čo bránili vstupu. Bella vlnivou chôdzou prešla do zadnej izby, ktorej sa demolácia nedotkla.

„Deň nič nerobenia je strašne dlhým dňom. Mali by sme si vymyslieť nejakú zábavu,“ povedala zrazu.

„Chceš ísť na lov?“ opýtal som sa pohotovo. Bolo to u mladého upíra predvídateľné, že má hlad. Bella pretočila oči.

„Až potom,“ šepla a s úsmevom Mona Lisy podišla ku mne.

Olízala si peru a ja som sa placho usmial. Bol by som hlupák, keby som namietal. Každý jej dotyk vo mne vyvolával doslova elektrické výboje, ale veľmi príjemné. Určite sa nudiť nebudeme. Pery pritlačila na moje a začala zo mňa sťahovať bundu. Oddane som sa prispôsoboval každému jej pohybu a nechal ju robiť všetko, čo len chcela. Bola ako tornádo, ktoré pustoší a ničí, no ja som bol lovec búrok a užil som si každý jej pohyb.

Fúkalo tak, že sa stromy ohýbali zo strany na stanu a niektorým chýbal už len kúsok, aby sa svojim ihličím dotkli zeme. Sneh sa víril a ľadové kryštáliky mi udierali do tváre a očí. Vnímal som to len ako niečo obťažujúce, no človek by povedal, že sa vonku ženia všetci čerti a čím sme boli vyššie, tým to bolo horšie. Šaty som mal mokré a voda v nich primrzla a tvorila na ich povrchu bielu námrazu. Teplota bola aj na toto obdobie extrémne nízka a na oblohe nebolo vidno ani jednu hviezdu.

Bella bežala svižne za mnou a držala tempo, ktoré som udával. Videli sme už kovovú stenu stanice a betónové oplotenie. Príroda niekedy pomotá hlavy aj upírom. Počul som myšlienky troch hláv, ale inak som nepočul nič. Nevedel som ani určiť, či sú v budove, alebo mimo nej. Jedna myseľ patrila novorodenému, udivenému z nového života, sily a bolesti. Naozaj nezávideniahodné precitnutie do reality dokonalosti, ktorá však žiada vysokú daň.

Novorodený o nás ešte nevedel, no Vladimir nás práve spozoroval. Pomohol tomu aj fakt, že Bella panovačne zavrčala, aby som ju pustil pred seba, keďže som ju rukou ochranne držal za svojim chrbtom. Ona nemala pocit, žeby jej malo hroziť nebezpečenstvo. Všetci traja boli vo vnútri. Novorodený si nás uvedomil vo chvíli, keď sa Bella pripravila k skoku do dverí. Ja som ju však pohotovo stiahol za boky späť do vysokého snehu a pritlačil ju k svojmu telu, čo ju malo trocha upokojiť.

„Daj im chvíľu,“ šepol som. Vtedy sa ozval rachot, ako sa Stefan a Vladimir vrhli na svojho nového syna a pritlačili ho k betónu.

Stiahol som ruky a Bella vyskočila do vylomených dverí. Bola nedočkavá ako dieťa. Aj bez čítania jej myšlienok som vedel, že ho chce rýchlo vidieť. Vyhupol som sa k nej. Stála uprostred chodby a naťahovala sa na špičky, ako chcela v mele troch upírich tiel rozoznať tvár nového brata.

Vladimir zodvihol na sekundu tvár, aby nás v rýchlosti pozdravil a potom dostali novorodeného do polohy, v ktorej ho mohli Belle bezpečne predviesť. Vladimir zvieral jeho natiahnutú ruku a rameno a z druhej strany rovnako Stefan. Držali ho v kľaku na kolenách. Cvakal okolo seba zubami. Nepáčilo sa mu takéto obmedzovanie a nebol spokojný ani z prítomnosti ďalších upírov. Bella podišla bližšie. Naklonila sa, čím si získala jeho pozornosť. Zodvihol karmínový pohľad a uprene ho zabodol do jej očí.

„Nevzdoruj! Ja som skončila bez rúk a nôh a nechci vedieť, ako skurvene to bolí, keď prirastajú,“ ozrejmila mu. Prestal sa metať.

Bella určite predpokladala, že dal na jej dobre mienenú radu, no mladý bol len prekvapený jej zjavom. Vidieť ju jeho očami bolo zaujímavé. Nič krajšie v živote nevidel, nedokázal si ani predstaviť a v niečo tak dokonalé ani dúfať. Prišla mu krásna ako sama Smrť, ktorá jediná ho vykúpi z tej šokujúcej reality, do ktorej sa prebral.

„Kto je to?“ opýtala sa svojho stvoriteľa. Vladimir sa na ňu pobavene zaškeril.

„Tvoj braček.“ Takéto pomenovanie sa novorodenému nepáčilo a vyštartoval preto po svojom stvoriteľovi. Vladimir mu zvrátil ruku dozadu a hlasno to zapraskalo. Zreval bolesťou a rev prešiel v ubolené skuvíňanie. Bella sa k nemu s náznakom súcitu nahla.

„Vitaj v rodine Zamfirovcov. Toto je tu normálne privítanie nového člena. Ten sadista je Vladimir, náš stvoriteľ. Ten vedľa, je Stefan, jeho retardovaný brat a ja som Bella, technicky tvoja sestra.“ Potom hodila krátky pohľad smerom ku mne a zas upriamila pozornosť na nesústredeného upíra. „Tam je Edward Cullen, on je...“ Zneistela.

Vladimir sa na ňu pozrel s neskrývaným záujmom. Cítil, čo sa medzi nami udialo. Voňala mnou a ja ňou. Mal som pocit, že mala v sebe viac môjho jedu, než toho svojho. Chcel som však počuť, za čo ma označí Isabella, no nemala šancu. Upír sa vymrštil dopredu. Videl som do jeho hlavy, a tak som Bellu stiahol za seba, upíra schmatol za krk a prirazil k betónu. Rozdrvil som mu lebku. Otočil som sa a zúrivo zavrčal na Vladimira.

„Novorodený je tvoja starosť! Stvoril si ho, tak ho poriadne stráž, lebo ešte raz pôjde po mne, alebo po nej, zabijem ho!“ zasyčal som rozladene. Ten upír bol obrovský, bol silný, povedal by som, až príliš. Ak by som nemal výhodu v tom, že som krok pred ním, zlomil by ma ako špáradlo. Vladimir urazene prikývol.

„Ešte že sa nám o Bellu staráš ty,“ zašomral Stefan opovrhujúco. Moje slová mu prišli prehnané a tiež bol názoru, žeby ma ten chlapec zašliapal do podlahy. Nemal som náladu na nejaké doťahovanie. Upír sa pozbieral na nohy, no zostal chrbtom pritlačený k múru. Snažil sa sústrediť, no všetko naokolo ho rozptyľovalo. Bella sa pred neho postavila a on sa zas nechal unášať naozaj kvetnatou fantáziou.

„Ako sa voláš?“ opýtala sa na ňu až príliš milo. Upír sa nakrčil a potom mykol ramenami.

„Tento najskôr nevedel ani ako človek, ako sa volá,“ povedal Stefan a zastal hneď vedľa Belly. So založenými rukami si prezeral nový rodinný prírastok.

„Cez dva metre... Mohol by sa volať Goliáš,“ povedal Vladimir a postavil sa z druhej strany.

„Volá sa Damián,“ vložil som sa do dialógu. Nebol som si síce istý, či sa tak naozaj volal, ale jedine toto meno sa mu v mysli vynáralo, ako nejaká snová spomienka. Bella sa na mňa obzrela a žiarivo usmiala.

„Krásne meno,“ zatrilkovala a rovnaký úsmev venovala aj bratovi. Ten naklonil hlavu na bok a konečne našiel vec, na ktorú sa vedel plnohodnotne sústrediť a nerobilo mu to takmer žiadne problémy. Bella mala dych berúci úsmev, no bol by som radšej, keby pripravoval o dych len mňa. 

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Transylvánska smršť - 11. kapitola: